Robert Bryndza: „Duo je dobré v tom, že dve hlavy prídu s lepšími nápadmi ako jedna.“

Jeden píše v pohodlnom kresle, druhý na tvrdej stoličke. Jeden neznáša ticho, druhý  keď ho pri práci vyrušujú. Obaja majú odlišný zmysel pre humor, no v ich prípade je to plus. Autori Ján a Robert Bryndzovci napísali skutočný príbeh Mrcha Hollywood. Podelili sa  v ňom o svoje zážitky z ročného pobytu v Amerike, kde  spolupracovali s populárnou herečkou. Tento rok sa k čitateľom dostala slovenská verzia knihy E-maily Coco Pinchardovej. Dej sa odohráva v Londýne a je o žene, ktorú nič tak ľahko nezloží. Obe knihy sú vtipné, oddychové, poodhaľujúce pravdu a čo je podstatné, majú vynikajúce ohlasy.

Kniha E-maily Coco Pinchardovej je písaná vo forme e-mailov. Prečo práve tento štýl?

Robert: Keď som videl ľudí, ako pomocou telefónov a tabletov komunikujú, veľmi ma zaujímalo o čom si asi píšu, aký je ich príbeh. To ma motivovalo. Veľa kníh bolo napísaných formou denníkov, ale ja som chcel niečo iné.

Je Coco čisto vymyslená postava, alebo vás niekto inšpiroval?

Robert: Inšpiroval som sa všetkými silnými ženami v mojom živote, počnúc od mamy, sestry, kamarátok a známych. Nielen Coco, ale aj ďalšie postavy v príbehu sú inšpirované skutočnými ľuďmi z môjho života.

Ženy vo vašom živote tiež zvládajú ťažké situácie s takým nadhľadom ako Coco?

Robert: Určite nie (úsmev). Ale chcel som, aby čitatelia brali Coco priateľsky a príbeh bol „uvoľnený“.

Jedným z ľudí, s ktorými si Coco píše je Marika, pôvodom zo Slovenska. Vy tu máte takú kamarátku?  

Robert: Áno. V Londýne žije jedna naša kamarátka zo Slovenska. Volá sa Saša a inšpirovala ma k tomu, aby som napísal túto postavu Mariky

Ako došlo k tomu, že ste jej dali priezvisko Rolincová?

Ján: Keď sa bavili o tom, aké by mala mať Marika v príbehu priezvisko, akurát v televízii išla talentová šou, kde Dara Rolins robila porotkyňu. Vyšlo to tak prirodzene. Ešte dodám, že Rob Mariku do svojho príbehu zakomponoval najmä preto, lebo sa mu páči, akí sú slovenskí ľudia otvorení. Angličania nie sú takí priami.

Emaily Coco Pinchardovej vyšli najskôr v Anglicku, tento rok sa k čitateľom dostala slovenská verzia. V čom sa líšia?

Ján: Takmer všetko je rovnaké. Bolo ťažké prekladať túto knihu, lebo anglický humor je iný. Niektoré frázy sa nedali vôbec preložiť, alebo by im slovenskí čitatelia dobre nerozumeli. Preto sme ich museli trochu zmeniť, aby pochopili vtip.

Keď som si čítala recenzie a hodnotenia na vaše knihy, nenarazila som na jedno negatívne slovo. Poznáte vôbec kritiku?

Ján: Samozrejme, že áno (úsmev). Pri Mrche Hollywood sa ozývali aj kritici. Na Slovensku vychádza veľa úžasných kníh, ale tiež dosť, povedal by som „snobskejšej“ literatúry. Kritikom sa nepáčilo, že sme „mrchu“ napísali jazykom, ktorí ľudia naozaj používajú. Chceli viac literárneho slova, ale v tomto prípade sa to nehodilo, lebo knihu napísal sám život. Opísali sme náš príbeh, tak ako sa stal. Nechceli sme meniť jazyk, ktorým postavili hovorili. Takže máme aj kritiky, ale sme radi za pozitívne slová. Je úžasné, že sa naše knihy páčia.

Nedá mi a spýtam sa, hoci tuším, aká bude odpoveď. Kto je Mrcha Hollywood? O akú americkú hviezdu ide?

Ján: Máme zopár dôvodov, aby sme nezverejňovali meno. Prvým je, že právnici nám to zakázali. Ďalej sme nechceli, aby knižka vyznela tak, že sa sťažujeme, alebo sme urazení na túto herečku. Bol to zážitok v dobrom aj v zlom. Knižku sme jednoducho chceli napísať. A tretím dôvodom je, že pokiaľ človek nevie o koho ide, kniha sa mu lepšie číta. Dotvára si situácie a to je pri knihách nádherné.

Povedali ste, že Hollywood bola dobrá aj zlá skúsenosť. V čom?

Ján: Počasie tam bolo úžasné. Ľudia  boli naoko priateľskí aj keď za fasádou to bolo niečo úplne iné. Nedajú sa tam budovať priateľstvá tak ako u nás. A môžem za nás obidvoch dvoch povedať, že nám chýbalo európske jedlo.

Robert: Mne sa nepáčila mentalita ľudí. Ale za pozitívum považujem, že Amerika je otvorená každému.  Ak má niekto talent a ide si za svojím, tak mu nezabuchnú dvere pred nosom len preto,  že nebol v „správnej“ škole. Ak vie človek dobre odviesť prácu, tak ju aj dostane.

Chcete sa tam ešte vrátiť, alebo raz stačilo?

Robert: Určite áno, najmä kvôli práci. Máme už kontakty, druhýkrát by to bolo jednoduchšie. Amerika je obrovská krajina. My sme zažili len Los Angeles a zopár miest okolo. Radi by sme ju viac precestovali.

Keď ste hovorili o negatívach a pozitívach, bolo niečo čo vás vyslovene šokovalo?

Robert: Najviac ma šokovalo to,  keď som zistil, aká veľká je samota. Keď celú rodinu a priateľov máte v Európe. Veľmi mi chýbali.

Ján: Mňa prekvapilo, aké jednoduché je dostať sa k úžasnej práci. My sme ju získali cez dvoch pojašených ľudí, ktorých sme stretli v kaviarni. Ich suseda bola herečka, ktorá hľadala jedného scenáristu a jedného stylistu. Tak sa nám naskytla príležitosť.

Robert: Mňa ešte veľmi šokovalo, keď som zistil, kde sa udeľujú Oscary – v obchodom centre. Celé ho jeden večer krásne vyzdobia, ale keď dajú pozlátku dole, je to obyčajné obchodné centrum.

Ján, vy ste v Amerike pracoval ako stylista. Majú slávne hollywoodské hviezdy prehnané nároky na svoj outfit?   

Ján: Ani nie. Hoci majú ťažšiu  povahu, paradoxne sa s nimi lepšie pracuje ako u nás na Slovensku. Presne vedia, čo chcú. Napríklad Jennifer Lopez bola tvrdý oriešok, ale dala si poradiť.

V Mrche Hollywood píšete o herečke, s ktorou máte zlé skúsenosti. Kto je naopak vášmu srdcu blízky?

Ján: Myslíte americké či slovenské osobnosti?

Americké, ale pokojne dajte aj slovenské.

Ján: Milujem Meryl Streep. V každom filme, kde účinkuje je úžasná. Je to pani herečka.  Na Slovensku mám rád Magdu Pavelekovú, Evu Krížikovú. Skôr sa mi páčia herečky staršej generácie. Pred nimi dávam klobúk dole.

Robert: Z amerických je to Meryl Streep, ale aj Kirstie Alley. Keď sme s ňou pracovali, tak mala trošku problémy, ale spomedzi všetkých, ktorých sme poznali bola najviac normálna a najviac milá. Spomedzi slovenských herečiek mám rád úžasnú Božidaru Turzonovovú a ešte aj Zuzanu Šebovú. Sledujem Panelák, tak sa zlepšujem v slovenčine (úsmev).

Mimochodom, Robert, ako vám ide učenie slovenčiny?

Robert: Je to veľmi ťažké. Učím sa po slovensky šiesty mesiac. Mám učiteľku a lekcie dvakrát do týždňa (povedané v slovenčine, čo si zaslúžilo potlesk – poznámka autorky).

V jednom rozhovore s vami som čítala, že ste Mrchu Hollywood chceli dosť aj na divadelné dosky. Podarilo sa?

Ján: Ešte sa na tom pracuje. Teraz Rob dokončil pokračovanie Coco Pinchardovej, V lete by sme chceli zdramatizovať Mrchu Hollywood na divadelnú hru a uviesť ju na Slovensku.

Prezradili ste, že E-maily Coco Pinchardovej budú mať pokračovanie. Kedy sa na ne môžeme tešiť?

Robert: Anglická verzia knihy sa bude v zahraničí predávať v lete a dúfame, že slovenská verzia sa na trh dostane pred Vianocami. A môžem ešte prezradiť, že bude aj tretie pokračovanie príbehu.

Vaše knihy sú vtipne. Kto z vás dvoch má väčší zmysel pre humor?

Robert: Máme rozdielny humor, čo sa dobre kompenzuje. Myslím, že to pomáha aj knižkám. Každý prinesie svoj pohľad na vec. Niekedy sa „pobijeme“, ktorí hláška je lepšia. Ale naozaj funguje, že v dvojke sa lepšie píše.

 A čo si vy radi prečítate?

Robert:  Mám rád Patriciu Cornwellovú aj Stiega Larssona. Sú to úžasné knihy od nenormálne talentovaných autorov.

Ján: Rád čítam autobiografie, knižky zo skutočnosti, humorné, ale siahnem aj po detektívkach a trileroch. No na prvom mieste sú životopisy. Ťahá ma k nim zvedavosť.  Chcem vedieť, ako sa ľudia dopracovali tam, kde sú. Rád si prečítam aj ezoterické a pozitívne ladené knihy. Majú svoje čaro a dokážu človeka nabiť dobrou energiou.

Kde vyberiete ten optimizmus? Z kníh?

Ján: Áno aj. Ale bol som vždy pozitívny človek. Myslím, že život je tak jednoduchší. Ubíja ma, keď vidím, ako sú ľudia nešťastní a v depresiách. To ma ženie dopredu, aby som zmýšľal inak.

Chodíte po besedách, nechcú od vás ľudia grify, ako písať?

Ján: Nedávno sme mali besedu v knižnici v Nitre a tam sa nás študenti pýtali na „postup“. Veľmi ma to prekvapilo, lebo ja som v ich veku nad písaním nerozmýšľal. Myslím, že ich potešilo, keď sme priznali, že sú dni, kedy sa veľmi ťažko píše. Človek sa zasekne a nevie ako ďalej. Vtedy musí  pokračovať ďalej. Vždy sa dá k tomu vrátiť a opraviť to, ale nesmie prestať.

Ako ste sa vy dostali k písaniu?

Ján: Ešte počas základnej školy. Ľúbil som hlavne snívať a potom to dať na papier. Na strednej škole ma to prešlo. Až keď sme sa vrátili z Ameriky, som veľmi chcel napísať, to čo sme prežili.

Robert: V trinástich mi rodičia kúpili písací stroj. Písal som stále a o všetkom. Moje prvotiny boli hrozné, ale nevzdal som to (úsmev).

Máte špeciálne miesto, kde píšte? Napríklad E-maily Coco Pinchardovej cestou v metre?

Robert: Keď mi niečo napadne, hneď si to musím poznačiť. Buď do mobilu alebo zápisníkov, ktorých mám asi desať (úsmev). Doma sa mi najlepšie tvorí v mojom kresle. Nemám však rád ticho. Páči sa mi, keď počujem zvuky okolo.

Ján: A mne zase prekážajú. Píšem na veľmi tvrdej, nepohodlnej stoličke. Každý večer, keď skončím sa z nej ledva postavím. Ale nevymením ju, lebo na nej som sedel, keď som prekladal E-maily Coco Pinchardovej a odvtedy mám v hlave zafixované, že je to šťastná stolička.

Mrchu Hollywood ste písali obaja. Ako ste boli zohratí? 

Robert: Išlo to veľmi rýchlo. Niekedy sme sa pracovne trochu pohádali, ale bolo to zaujímavé. Duo je dobré v tom, že dve hlavy prídu s lepšími nápadmi ako jedna.

Vrátim sa ešte k Amerike. Je tam čítanie obľúbené?

Robert: V Los Angeles väčšina ľudí číta scenáre a vo Vegas sme sa museli vypytovať, kde sa dajú kúpiť knižky. Niektorým sme museli dokonca vysvetľovať, čo je to kniha. Ale napríklad v Londýne je knižná kultúra úžasná. Tam číta každý a všetko. Kníhkupectvá nájdete na každom rohu.

Čo máte radšej. Klasické alebo e-knihy?

Robert: Aj aj, ale nedávno som bol v Londýne na charitatívnej akcii, kde predávali knihy za dvadsať centov, tak som prišiel domov s dvadsiatimi.

Aj ich stíhate čítať?

Ján: To je náš problém. Momentálne mám pri posteli asi tridsať kníh a viaceré z nich rozčítané. Dal som si sľub, že kým ich všetky neprečítam, viac kníh kupovať nebudem.

To si aj ja dávam, ale márne.

Robert:  Mne niečo hovorte. Ale keď píšem, veľmi nečítam, aby sa mi nestalo, že začnem neúmyselne kopírovať.

Žijeme na trati Nitra – Londýn. Aký je váš vzťah k Shakespearovi a k anglickej literatúre?

Robert: Prvú klasiku, ktorú som si prečítal, boli Búrlivé výšiny od Emily Brontёovej. Bolo to úžasné. Čo sa týka Shakespearea, mám s ním trochu problém. V Anglicku sú ľudia rozdelení do tried a Shakespeare sa akosi dostal k tým snobskejším. To mi trochu prekáža. Mám ho rád, ale nie som z neho zbláznený. Najviac sa mi od neho páči Macbeth.

Ján: U mňa bezkonkurenčne víťazí Jane Austenová.