Silvia Bystričanová: Knihu som písala po nociach a potajme

Silvia Bystričanová miluje vôňu kníhkupectiev a právom ju môžeme označiť za knihomoľa. Jej literárny debut Každý deň má niekto narodeniny je hoden potlesku, hoci samotná autorka si naň nepotrpí. Odkedy sa jej kniha dostala k čitateľom, do jej šatníka pribúda čoraz viac pančušiek. Silvia chystá pokračovanie príbehu, no ako to celé skončí prezradila iba jednej jedinej osobe – deväťdesiatej ročnej pani, ktorá si príbeh o Nine, Ronym a Guttmanovi obľúbila.  Na aké knihy nedá Silvia Bystričanová dopustiť, prečo tú svoju písala potajme i čoho sa najviac bála, prezradila počas besedy v žilinskom Martinuse.

O vašej knihe veľmi rada hovorím, že je to „kniha o knihách“. Spomínate v nej, napríklad Dobšinského, Exupéryho, Orwella, Poea a mnohých ďalších. Aj ste všetky knihy prečítali?

Samozrejme. Čítanie je môj najobľúbenejší koníček. Myslím si, že niektoré knihy sú už tak zabudnuté,  že bolo na patričnom mieste, aby som ich v tej svojej pripomenula. Sú to moje obľúbené tituly a mám ich všetky poctivo prečítané.

Hlavná hrdinka Nina Rybanská je sympatická literárna postava. Je veľmi sčítaná a túži po vlastnej čajovni. Čo vás s ňou spája? 

Kvôli Nine nosím na každú besedu pančušky, lebo raz som si ich nedala a hneď som dostala otázku – prečo? (úsmev). Pančušky, tak ako Nina, mám veľmi rada a po napísaní knihy ich dostávam stále viac a viac – od čitateliek. Takže mi bude celkom vyhovovať chladné leto (úsmev). A čo mám ešte spoločné s Ninou Rybanskou? Veľa ľudí si myslí, že som napísala knihu o sebe. Nie. Každá moja literárna postava má niečo zo mňa. Rony rád varí, lebo aj ja rada varím. Viem byť tiež nepríjemná ako Guttman (obzvlášť v sobotu ráno, keď ma niekto zobudí). S Ninou máme vyhranený vkus na literatúru a rovnaký názor na život. Nina (tak ako ja) tvrdí, že každý deň máme dôvod na radosť. Aj preto som knihu nazvala Každý deň má niekto narodeniny.

Každý deň dôvod na radosť… Čo vás dokáže potešiť?

Keď mi niekto povie, že môžem spať do deviatej a keď sa nemusím nikde ponáhľať. Už 15 rokov nenosím hodinky a zistila som, že mám akosi viac času. Mojou radosťou a možno trochu aj úchylkou sú knihy. Už ich nemáme, kde doma dávať, ale ja sa nechcem tvrdohlavo ani jednej vzdať. Ďalšou mojou radosťou sú moji priatelia a, samozrejme, rodina.

Vrátim sa k vašim literárnym postavám. Spomenuli ste Ronyho. Hoci Nina s ním je skôr z rozumu ako z vášnivej lásky, do takého chlapa by bolo ľahké zaľúbiť sa. Je skutočný?

Aj ja by som sa dokázala do takého chlapa zaľúbiť. Je nekomplikovaný a má Ninu rád takú, aká je. Rony je vymyslená postava, ale s reálnym základom.

Snom Niny je mať vlastnú čajovňu. Aký je ten váš?

Keď som mala 15 rokov povedala som mame, že chcem ísť študovať knihovnícku školu. Dostala som odpoveď: „Nie, budeš učiteľka.“ Poslúchla som a roky som robila toto krásne povolanie. Potom prišiel rok 1999 a mne sa stalo niečo zvláštne. Prežila som klinickú smrť. Veľmi ťažko sa to opisuje, ale časom som si uvedomila, že takéto veci sa dejú, keď majú ľudia niečo vo svojom živote zmeniť. Vždy som túžila napísať knihu, tak som sa do toho pustila. Písala som ju po nociach a nikto o tom netušil. Poslala som rukopis do najlepšieho, aspoň ja ho za také považujem, vydavateľstva  a o týždeň som od editorky Zuzky Šeršeňovej dostala odpoveď, že knihu vydajú. Na „krste“ knihy priznala, že pri prvom čítaní nachádzala v texte myšlienky, ktoré akoby sama napísala či chcela napísať a knižné tituly spomenuté v knihe sú aj jej srdcovky. Mala som zimomriavky, splnil sa mi sen. A môj ďalší, okrem iného, je vydať pokračovanie.

Tak prezraďte, či sa v pokračovaní stretneme s tými istými literárnymi postavami. Máte už v hlave scenár?

Píšem tak zvláštne. Zhasnem svetlo, zavriem oči a v hlave si pustím film. Ten potom prepíšem. Keď sa ma niekto spýta, ako sa budú veci vyvíjať ďalej, odpovedám: „Neviem, najskôr si musím pustiť film.“ Určite sa okrem iných stretnete aj s tými istými postavami. Možno i s Guttmanom, aj keď je to už predsa len starší pán….

Guttman si rád zahrá s Ronym šach. Je to vaša obľúbená hra?

Ovládam pravidlá, ale už šach nehrávam. Prepadla som sudoku (tak ako Rony). Večer nejdem spať bez toho, aby som si nedala jedno „normálne“ a jedno „diabolské“.

Guttmana, Ronyho a Ninu ste poslali v knihe na pár dní do Bavorska. Rada cestujete?

Možno sa budete čudovať, ale nie. Všetko, čo som chcela vidieť som už videla a navyše, ako tvrdí moja kamarátka, mám tak veľkú fantáziu, že cestovať ani nepotrebujem (úsmev).

Tak ale predpokladám, že v Bavorsku ste boli.

Opäť prekvapenie, ale nie. Žije tam môj kamarát editor. Chcela som mu urobiť radosť, a tak som mojich hlavných hrdinov poslala do Bavorska.

Kniha každý deň má niekto narodeniny ulahodí aj milovníkom poézie. Sú v nej vaše vlastné verše?

Nie. V minulosti som písala poviedky, aj texty piesní (pre muzikál Trik Trejsy), no poézia v knihe nie je moja. Mám kamaráta, ktorý píše úžasné verše. Stále ho prehováram, nech ich vydá, ale nedá si povedať. Preto som vymyslela postavu básnika Olivera a vybrala som to najlepšie z jeho tvorby. V úvode knihy ďakujem Waldemarovi Švábenskému, že mi ich dovolil uverejniť …

Na vašu knihu som čítala skoro samé slová chvály. Urobila vám niektorá reakcia od čitateľov obzvlášť radosť?

Na prebale knihy je môj e-mail, takže mi čitatelia píšu. Vo vydavateľstve predpokladali, že knihu budú čítať ľudia nad tridsať rokov a predovšetkým ženy. Ukázalo sa, že sa mýlili. Moja najstaršia čitateľka má 90 rokov a jediná vie, ako bude príbeh pokračovať. Moja najmladšia čitateľka má 19 rokov. Dojíma ma, keď ľudia čítajú, obzvlášť mladí.

Pre mňa osobne bol najsilnejší e-mail od pani, ktorá ma skutočne ťažký život. Z mojej knihy si vypísala citáty a má ich na chladničke. V deň, keď na ňu manžel nakričal si povedala, že to nebude brať osobne. A to je hlavná vízia, poslanie, Niny. Nič si nebrať osobne. Vtedy som si povedala, že ak pre nič iné, už len pre túto pani sa knihu oplatilo napísať.

Vraj jednou z vašich obľúbených viet je: Najkrajšie veci v živote človek zažije, keď sa prestane báť. Čoho ste sa vy báli?

Bála som sa ísť za svojím snom, bála som sa, či sa presadím na knižnom trhu, ktorý je každým rokom dravší. Ale potom som si povedala dosť. Mám na výber. Buď to vyskúšam, alebo to vzdám. Zvolila som prvú možnosť.

Knihu ste písali potajme, nikto o nej nevedel, takže vás ani nemali ako podporiť.

Viem sa dostatočne motivovať aj sama a keďže som introvert, tak nepotrebujem, aby ma niekto ťapkal po pleci. A prečo som to nikomu nepovedala? Lebo ak by to nevyšlo, bola by to doma menšia hanba. (úsmev). Ale nakoniec to všetko dobre dopadlo a rodina sa tešila. Stále sa z toho spamätávam. Teší ma, že po knihe siahajú ľudia rôznych vekových kategórií. Dokonca aj muži. Jeden pán mi napísal, že ju číta, ale tajne na toalete, lebo kniha má príliš ženskú obálku.

A čo vám na knihu povedal syn?

Ani manžel, ani syn, knihu nečítali. Ale spýtam sa muža či ju tajne nečíta na toalete (úsmev). Ak hej, doteraz sa mi nepriznal. Najväčší problém bol, keď som po „krste“ knihy s trasúcou rukou venovala jeden výtlačok mame. Snažila som sa jej vysvetliť, nech všetko, čo prečíta neberie osobne a nespája si s mojou osobou. Podľa mňa je kniha dosť intímna na to, aby ju čítala vlastná mama. Nemala som odvahu spýtať sa jej, čo na ňu hovorí. Musela tak urobiť sestra. Mame sa kniha páčila.

Čo máte teraz rozčítané?

Vždy čítam dve, tri knihy naraz. Momentálne je to opäť Ema a ja (Sheila Hockenová) a rukopis od jedného talentovaného človeka. Čítam veľa a stále. Jediný žáner, ktorý nemusím je sci-fi. Priznám sa, že radšej mám autorov ako autorky. A čo sa týka slovenskej tvorby, tu nechcem byť konkrétna, aby sa ostatní neurazili.

Teraz jedna, pre vás zrejme náročná otázka, keďže literatúra je vám blízka. Na ktorú knihu nedáte dopustiť?

Sú dve. Pán Gwyn (Alessandro Baricco) je kniha, v ktorej sa takmer nič nedeje. Fascinuje ma, že autor dokázal na tak malom priestore bravúrne opísať pocity úspešného a komplikovaného spisovateľa a potreboval k tomu tak málo deja.  Je to veľmi náročné. Netvrdím, že by sa táto kniha páčila všetkým, ale patrí  k mojím srdcovkám. A potom je to Plavba s tigrom (Yann Martel). Poznám ju ešte z čias, keď nebola populárna. Kupovala som ju v zľave v Odeone a všetkým som hovorila, aby si ju išli kúpiť, lebo je fantastická a nikto si ju nevšíma. Teraz vyšla v novom vydaní a dokonca bola sfilmovaná.

Považujú vás priatelia za literárneho poradcu?

Ako ktorí. S niektorými máme rovnaký a s inými odlišný literárny vkus. Myslím si, že v každej knihe si človek nájde pre seba niečo iné. Pochopila som to,  keď mi prišiel e-mail od pani, ktorej sa zdala moja kniha nesmierne vtipná. Vraj máme rovnaký zmysel pre humor. A o dve hodiny na to, som dostala e-mail od čitateľky, ktorá pri knihe plakala. Akoby čítali dva rôzne príbehy…