Dušan Dušek nám ukazuje čaro všedných dní
Dušan Dušek je spisovateľ, pozorovateľ a zapisovateľ. Pozoruje okolitý svet a jeho peknosti, nežnosti, zvláštnosti, ale aj bežné udalosti, potom zapisuje a skladá z nich vety a príbehy. Tie nakoniec pospája a v podobe knihy predloží svojmu čitateľovi. A čitateľ pomaly prechádza stránkami a spolu s postavami objavuje čaro všedných dní. Lebo práve o nich vie Dušek písať najkrajšie.
Skladateľ malých príbehov
Najnovšia kniha Dušana Dušeka sa volá Melón sa vždy smeje. Pod naozaj krásnou obálkou je ukrytý príbeh dvojice, ktorá tým, ktorí radi čítajú Dušeka, nie je neznáma. Príbeh spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, sa odohráva v Bratislave. Spoznať to môžete podľa rôznych spomenutých uličiek, miest, kaviarní. Dušek nevynechal ani reálne osoby z umeleckej obce, spomína napríklad Ruda Slobodu či Ivana Laučíka. A my v knihe čítame vlastne malé udalosti, zážitky, príbehy, ktoré Dušek šikovne poskladal do jedného väčšieho celku. Preto vôbec neprekáža, ak knihu na istý čas odložíte a potom sa k nej vrátite. Dá sa čítať aj ako jeden román, aj ako viacero poviedok.
Dušek je skvelý skladateľ. Všetko, čo poskladá, do seba pekne zapadá a vytvára tak mozaiku situácií, ktoré sú mnohým z nás známe. Postavy sú pred nami neraz vyzlečené, či už doslova alebo metaforicky. Dušek skúma ich povahy, psychiku a motiváciu. Je k nim vľúdny, no občas ich nechá potrápiť sa. Ale len na chvíľu. Nechýbajú ani erotické scény, ani opisy bežných situácií.
Ja už tak zle vidím, že si musím kúpiť aj okuliare na spanie, aby som videla, čo sa mi to v noci sníva.
Dušekovské písanie
Nie je veľa slovenských spisovateľov, ktorých rukopis je taký jasný a zreteľný, že ho môžeme označiť prívlastkom. Pri čítaní tejto knihy som si však veľakrát povedala, že toto je také „dušekovské“ písanie. Dušek píše krásne poeticky a aj tú najbežnejšiu situáciu vie opísať inak, lepšie, krajšie.
„Kývali mu, že už idú, špliechali na seba vodu, čo ich mala odniesť späť.
Škorica sa spýtala: „Naučíš ma plávať?
„Veď ty vieš.“
„No a čo,“ povedala. „Aspoň to budeš mať ľahšie.“
Príbehy Adama a Škorice sú nežné: „Dotyk je najmenšia vzdialenosť.“ Ale aj vtipné: „Polointeligenti a telocvikári sú najväčším nebezpečenstvom ľudstva.“ A určite stoja za prečítanie.
