Peter Krištúfek: Ľudia by mali zapisovať svoje spomienky... Možno aj do Atlasu zabúdania.

Atlas zabúdania je kniha, ktorá by na literárnych „fajnšmekrov“ mohla urobiť dojem. Grafické prevedenie je skvostné a obsah viac ako zaujímavý. Jej autorom je Peter Krištúfek, ktorý nám pripomína, čo všetko sme zabudli aj to, aká je pamäť vrtkavá. Čitatelia i kritici mu vyčítajú, že je vo svojich knihách príliš subjektívny. On si však za svojimi „čierno-bielymi“ pasážami (ako ich sám nazval) stojí. Peter Krištúfek je taktiež režisér a scenárista. Do svojho najnovšieho 10-minútového filmu sa mu podarilo „zlanáriť“ také herecké osobnosti ako Milan Lasica a Emília Vášáryová. S úsmevom hovorí, že réžia je jeho povolanie a literatúra najdrahšie hobby. Znie to až masochisticky, ale nechcel by sa knihami živiť. Pýtate sa prečo? Riadky nižšie odpovedia.

Vaša najnovšia kniha Atlas zabúdania súvisí s vaším predchádzajúcim dielom Dom hluchého. Ako?

Mal som predstavu, že napíšem román o našej rodinnej histórii. Asi som sa dostal do veku, kedy chcem spoznať svojich predkov. A tak som začal pátrať. Keďže mnohí z nich už nie sú medzi nami, potreboval som spoznať obdobie, v ktorom žili. Šesť rokov som zbieral rôzne materiály a z nich vznikla kniha Dom hluchého. Nakoniec to nebola naša rodinná história, ale spleť rôznych príbehov. Dej sa odohráva vo fiktívnom malom meste a hovorí o otcovi a synovi, ktorí k sebe hľadajú cestu. Kniha má 550 strán a nechcel som ju ďalej rozširovať. Ostalo mi však veľa materiálov, a tak som sa pustil do Atlasu zabúdania. Začína rokom 1914 a končí v roku 2014. Každý rok je reprezentovaný textom (úradné oznamy, listy, denníky, úvahy…). V niektorých prípadoch sú to básne, ktoré som vymyslel, rovnako ako ich autorov. Poviedky sú tiež vymyslené aj so zdrojmi, ktoré uvádzam. Chcel som, aby to bol Atlas zabúdania Petra Krištúfka a nie Atlas zabúdania Petra Krištúfka a ostatných spoluautorov, ktorých by som okradol o ich diela.

Toto ma prekvapilo. Texty pôsobia tak autenticky, až je ťažké uveriť tomu, že sú takmer všetky vymyslené. Podarilo sa vám dokonale napodobniť rôzne štýly a žánre…

Niektorí autori by z toho neboli nadšení. Napríklad tí z 50-tych rokov. Napísal som jednu socialisticko-realistickú báseň. Snažil som sa natoľko presne „opajcnúť“ štýl, aby bola báseň rovnako zlá, ako tie vtedajšie. Taktiež som vytvoril jeden hip-hipový text, pri ktorom som si vymyslel autora aj album, z ktorého pochádza. Nechcel som použiť niečo, čo už existuje. Naštudoval som si dôkladne hip-hopové texty a niektorí odborníci tvrdia, že sa mi to podarilo. Pevne dúfam, že ho nikto nezhudobní (úsmev). Kniha je literárna hra, ktorá je na pomedzí literatúry faktu, ale oveľa viac je beletriou. Mnohé texty som si vymyslel, aj keď sa tvária autenticky. Niektoré vyzerajú ako reálne dobové dokumenty, to je zásluha vynikajúceho grafika Pala Bálika.

Na posledných stranách Atlasu zabúdania je prehľadné kalendárium, s udalosťami, ktoré sa odohrali. Medzi nimi a vašimi textami som našla, ale aj nenašla súvislosť. Napríklad, ako je prepojené narodenie Andyho Warhola s receptom na výrobu mydla?

Samotný Atlas zabúdania je môj pohľad na dejiny. Preto som do kalendária vybral udalosti, ktoré zaujímali mňa osobne. Niektoré z nich som doplnil textami, no nebolo to pravidlo. Warhol a recept na mydlo je toho príkladom.

Čiže išlo o váš čisto subjektívny výber?

Áno. Na subjektívnosti si veľmi zakladám. Mám pocit, že písanie v prvej osobe sa z literatúry vytráca a je mi to ľúto. Niekedy mi subjektívnosť v niektorých mojich knihách vyčítajú. Vraj podávam veci čierno-biele. Som si toho vedomý a stojím si za tým, lebo som nechcel byť objektívny. Jeden spisovateľ mi povedal, že by do Atlasu zabúdania vybral úplne iné udalosti. Urobil by úplne inú knihu, a presne tak to má byť.

Nielen po obsahovej, ale grafickej stránke je Atlas zabúdania unikátny. Koho zásluhou?

Tu je namieste, aby som hovoril o dvoch ľuďoch, ktorí zásadne ovplyvnili môj pohľad na vzhľad knihy. Jedným z nich je editor Viktor Suchý a druhým grafik Palo Bálik. Naučil ma, ako má vyzerať pekná kniha. Dopracovať sa k tomu, aby Atlas zabúdania mal túto finálnu podobu, nebolo vôbec jednoduché. Keď ním listujete, vyzerá to veľmi prirodzene a samozrejme, ale bolo ťažké pretaviť moju predstavu do knihy. Palovi Bálikovi sa to podarilo. Urobil to veľmi pekne.

Vyhral sa s ňou do najmenších detailov. Kniha má dokonca vlastnú pečiatku.

Áno, vymysleli sme Ryboslona – zviera, ktoré má krátku aj dlhú pamäť.

V Atlase zabúdania ste sa zamerali na 100 rokov našej histórie. Ktorý z nich vo vás najviac rezonuje?

Ťažko povedať. Snažil som sa do knihy vybrať veci zásadné, vtipné, vážne aj banálne. Chcel som, aby každý text bol iný a nenadväzovali na seba. Napríklad 50-te roky reprezentuje socialisticko-realistická báseň a list, ktorý písala moja stará mama starému otcovi. Práve vtedy ho predvolali na politické previerky do Prahy. V liste je spomenutá moja mama, ktorá bola na prvýkrát na nočníčku, hrdá, že sa jej niečo podarilo „vytvoriť“. Za listom nasleduje smernica o tom, že záškodníci a agenti majú byť pochovaní tak, aby ani ich rodina nevedela, kde sú a ako zomreli. Aj to patrilo k tomu.

Pre mňa osobne boli kľúčové 90-te roky. Bol to totálny chaos. Nikto nevedel, čo sa stane, všetci boli roztomilo naivní. Teraz sme všetci „múdri“ aj trochu cynickí, ale vtedy ľudia verili úplne všetkému. To bolo milé, vtipné aj smutné zároveň.

Na zadných stranách knihy ste nechali čitateľom voľné strany, nech sami dopíšu, na čo by nemali zabudnúť. Čo by to malo byť?

Mnoho vecí. Ľudia by nemali potláčať svoje spomienky a zážitky, obzvlášť tie osobné. Všeobecné udalosti si ľahko nájdu v knihách. Pamäť aj spomínanie je však veľmi krehké. Ľudia by mali zapisovať svoje spomienky… Možno aj do Atlasu zabúdania.

A čo vy, často zabúdate?

Mám, bohužiaľ, dobrú pamäť, čo je nepríjemné pri ľuďoch, ktorí ma nehnevali. Dlho si potom pamätám, čo mi urobili. Ale moja pamäť je selektívna. Niektoré veci si pamätám až príliš dobre, iné vôbec. Pamäť je taká, ako omietka na obálke knihy Dom hluchého. Sú pod ňou ďalšie vrstvy, záleží na tom, v ktorej sa pohybujeme, čo je pre nás zaujímavé a či to už nie je prekryté ďalšou vrstvou, stratené a zabudnuté.

Keď sme pri Dome hluchého, v istom renomovanom britskom vydavateľstve chystajú preklad knihy. Dostanete sa k anglickej verzii ešte pred jej vydaním?

Spolu s ľuďmi z Literárneho informačného centra sme veľmi dôsledne vyberali prekladateľa. Musel to byť človek, ktorý dokonale ovláda angličtinu, ale zároveň pozná slovenské prostredie. Vybrali sme Juliu Sherwood (pôvodne sa volala Júlia Kalinová), ktorá žije v Amerike. Je dcérou humoristu Jána Kalinu, autora kultovej knihy Tisíc a jeden vtip a známej novinárky Agi Kalinovej. Jej preklady sú veľmi oceňované.

Pri práci na Dome hluchého so mnou veľa vecí konzultuje. Preložila už mnohé knihy, ale nikdy nie tak rozsiahle ako Dom hluchého, takže to bola pre ňu výzva. Niektoré pasáže boli „orieškom“, lebo podobne ako v Atlase zabúdania som sa hral so slovami. A ona sa s tými slovnými hračkami musela trochu potrápiť.

Podľa toho, čo sa ma pýta, vidím, že jej na preklade naozaj záleží a k práci pristupuje veľmi pedantne, čo je skvelé. Jej preklad budem prezentovať na literárnom festivale The Bookworm v Pekingu, kde bude mať premiéru. Kniha pod názvom The House of the Deaf Man vyjde počas niekoľkých mesiacov v britskom vydavateľstve Parthian Books. Podotýkam, že, hoci to nebýva zvykom, aj s originálnou obálkou Pala Bálika.

Ako autor ste získali rôzne ocenenia, ste tiež trojnásobným finalistom súťaže Anasoft litera. Čo vás poteší viac? Dobrá kritika od literárnych odborníkov, alebo keď vám čitateľ – laik, povie: „Páči sa mi, čo si napísal“?

Je to pol na pol. Odborníci majú rôzne názory, rovnako ako čitatelia. Bežní ľudia často podliehajú ilúzii, že ak je kniha dobrá, ta sa jej aj veľa predáva. To je omyl.

V každom prípade, pokiaľ ide o ocenenia, súťaže sú dôležité. Ja som vďaka súťaži Poviedka dostal „spisovateľské sebavedomie“ (čudný pojem, však?). Získal som odvahu písať. Trikrát som bol vo finále a oslovil ma vydavateľ KKB, že mi vydá knihu. Bol som absolútne nadšený. Rád na to spomínam, asi si to zapíšem do Atlasu zabúdania (úsmev). Vďaka súťažiam, akou je aj Anasoft litera ľudia vnímajú literatúru, ktorá nie je komerčná. Je úžasné, keď svoju knihu vidíte v kníhkupectve medzi desiatimi najlepšími. Veľmi si to cením. Tak ako záujem čitateľov o to, čo píšem.

Atlas zabúdania sa momentálne nachádza medzi hodnotenými knihami, čiže je šanca, že sa dostane medzi 10 finalistov Anasoft litery, ak z neho nebude rovno víťaz. Držíme palce.

Ďakujem, ono – 10 tisíc eur sa v domácnosti zíde (úsmev). Byť víťazom je výborné, ale tiež dostať sa medzi finalistov je dôležité, lebo autori sa potom prezentujú, majú čítačky a hovorí sa o ich knihách. Je to pre ich dielo tá najväčšia možná reklama.

Vyštudovali ste filmovú a televíznu réžiu, ste dokumentarista, režisér, spisovateľ. Ktorá stránka u vás prevláda?

Je to zložité. Občas hovorím, že réžia je moje povolanie a literatúra moje najdrahšie hobby. Najdrahšie v tom zmysle, že hoci to vyzerá tak, že som napísal dosť kníh a majú úspech, veľa peňazí z nich nemám. Na druhej strane by ma písanie bavilo oveľa menej, keby z neho bol vyšší zárobok. Hoci to znie absolútne masochisticky, písaním sa neživím a som tomu rád. Obávam sa toho, že keby som musel tvoriť tak, aby som zaujal masy, bola by to cesta rovno do pekla. Moje písanie by možno rapídne upadlo. Takto je to tak, ako má byť.

Takže vás živí réžia a scenáristika. Robíte televízne dokumenty, ale aj hrané filmy. Nakrútili ste Viditeľný svet s Ivanom Trojanom, ale aj dokument o Dežovi Ursynim. Čo ešte plánujete?

Napríklad v lete budeme robiť nízkorozpočtový film, také akoby čiernohumorné road-movie, Moja prvá a druhá samovražda. Onedlho by sa do kín mal dostať projekt Slovensko 2.0, v ktorom sa desiati slovenskí režiséri prezentujú svojimi krátkymi filmami. Ja som prispel 10-minútovým filmom Jediná známa fotografia Boha.

Zaujímavý názov pre film.

Je to opäť hra. Mám svoju zbierku názvov, ktoré si zapisujem. Tento príbeh paradoxne s Bohom nesúvisí.

Ak s Bohom nesúvisí, o čom teda je?

O dvoch neúspešných hercoch, ktorí majú okolo 70 rokov. Hrali väčšinou v dabingu, v rozprávkach a hlúpych seriáloch. Idú robiť svoj prvý veľký film s režisérom, ktorí nakrúca predovšetkým reklamy (režiséra hrá Robo Jakab a zvládol to geniálne).

Tých dvoch neúspešných, frustrovaných hercov hrajú paradoxne dve slovenské herecké ikony. Emília Vášáryová a Milan Lasica. To je už čo povedať!

Aspoň raz v živote som chcel s nimi dvomi pracovať. Dostať pána Lasicu do filmu je trochu oriešok, keďže ponuky zväčša odmieta. Scenár sa mu však páčil, tak súhlasil. Teším sa z toho. Na druhej strane som si popri nakrúcaní a sledovaní jeho skvelého hereckého talentu uvedomil, že je veľká škoda, že s ním v hlavnej úlohe nikto nenakrútil vážny, pre slovenskú kinematografiu relevantný film.

Nie je to výzva pre vás?

Možno je, ale uvidíme. Mám rôzne plány, no na tie by som musel zastaviť čas, aby som stihol pracovať s osobnosťami, kým sú ešte medzi nami.

Autori často hovoria, že knihy píšu podľa vopred premysleného scenára. Vy píšete aj televízne a filmové scenáre. Dá sa to porovnať?

Je to absolútne odlišné. Keď píšete literatúru, viete veľa vecí oklamať literárnymi prostriedkami. To už ovládam (úsmev). Vo filme je to ťažké. Dialóg v knihe môžete opísať dvomi vetami, vo filme musíte presne vymedziť, kto a čo povedal. Scenár a román má od seba tak ďaleko ako poviedka od básne. Navyše, scenáre robím viac-menej na objednávku, kým literatúru píšem pre potešenie.

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
V našom najnovšom videu vám poradíme, ktorého Murakami čítať ako prvého: https://t.co/ScF8YsSLoE Tak smelo do toho!… https://t.co/nL69YFCidH
8. 9. 2017
Dnes je Deň neprečítaných kníh! Tak dajte šancu knihe, ktorá na ňu čaká na poličke! :-) #dnk2017 https://t.co/xuDJiMIbCJ
31. 8. 2017
RT @monicqa: Môj prvý článok na blogu @martinus_sk a hneď k dôležitej téme! Nevyhovárajte sa, týka sa nás to všetkých 😎 https://t.co/2Cgkot…
31. 8. 2017
Skvelú knihu o Slovenskom štáte Nezrelá republika máme so zľavou 50% aj ako e-knihu: https://t.co/M2hSFkkt26 Len dnes!
29. 8. 2017
Len dnes, na výročie SNP, máme pre vás knihu Nezrelá republika so zľavou 50%: https://t.co/M2hSFkkt26… https://t.co/kO0PHQUnPZ
29. 8. 2017
Muž, ktorý hľadal svoj tieň
David Lagercrantz