blog

Piešťanská spojka mala skončiť v betóne. Nakoniec vyhrala whisky.

piatok 14. marca 2014 10:28
Pi 14.03. 2014 10:28

Peter Adamecký tvrdí, že skutočným majstrom tajnej služby je ten, na ktorého nikdy neprídu. I preto berie zahraničné špionážne romány, ktoré odhalia všetko, s rezervou. Piešťanskú spojku napísal, lebo podľa neho v slovenskej literárnej tvorbe politicko-špionážny triler chýba. Hoci ide o fikciu, po prečítaní knihy vám v hlave bude vŕtať myšlienka: Čo ak predsa? Z deja prezradíme len toľko, že sa odohráva počas štyroch dní a točí sa okolo kufríka s obsahom, ktorý chcú silou mocou získať Rusi. A keď ho chcú Rusi, tak aj Američania. Konflikt záujmov začína v Piešťanoch a sú do neho zapojení tajní agenti, policajti, politici i príslušníci slovenskej spravodajskej služby. Čo poviete, lákavé nie?

Piešťanská spojka  je váš literárny debut. Iniciatíva prišla od vás, alebo vás niekto pobádal k napísaniu knihy?

K tomu, aby som napísal knihu ma motivoval Ivan Harman z vydavateľstva Artis Omnis. Na jednej akcii sme sa rozprávali, že by nebolo zlé, keby som napísal takýto príbeh. Vzal som ho za slovo a pustil sa do práce. Je pravda, že myšlienka vlastnej knihy mi vŕtala v hlave už pred piatimi rokmi. Zvažoval som, že napíšem literatúru faktu, ale na radu právnikov som od toho upustil. Nechcel som stráviť roky na občiansko-súdnych procesoch, keby som zverejnil celé mená. Preto je Piešťanská spojka fikciou.

Kto z vašich blízkych vedel, že ste sa pustili do písania?

Samozrejme, že moja manželka, musela vedieť, kde trávim večery (úsmev) – za počítačom. Niektorí musia mať pri písaní absolútny pokoj, ja naopak vítam, keď je okolo mňa rušno. Je to pre mňa určitý spôsob inšpirácie.

A manželka čítala rukopis?

Áno a bola mojím prvým, dosť ostrým, kritikom.

Príbeh sa odohráva počas štyroch dní a vystupuje v ňom veľmi veľa postáv. Dá sa povedať, ktorá vás „potrápila“ a ktorá sa písala „sama od seba“?

Niektoré postavy sa píšu lepšie, hlavne, keď viete, aký majú mať charakter. Niektoré zase ťažšie, musel som ich prepisovať tak, aby čo najlepšie zapadli do deja. Postáv je veľa a čitateľ sa v nich spočiatku môže strácať, ale nakoniec sa všetko vykryštalizuje.

V príbehu vystupujú aj agenti zahraničných tajných služieb. Ste fanúšikom seriálov o CIA?

Nie. Videl som asi jeden alebo dva diely. Príde mi divné, že policajt obhliada miesto činu, zaisťuje dôkazy, vypočúva svedkov, robí pokusy v laboratóriu a nakoniec ide aj zatknúť páchateľa. Takto to nefunguje.  Divácky môžu byť tieto seriály atraktívne,  ale nie sú reálne.

Vraj ste sa pri písaní dobre bavili….

Bola to pre mňa nová skúsenosť. Bavilo ma vymýšľať postavy, dávať im charaktery, písať dialógy. Bolo to naozaj zaujímavé.

Čo je pravdy na tom, že vám robili problém „šteklivé“ scény?

Zdalo sa mi smiešne popisovať erotické scény, ale nakoniec som to zvládol. Vydavateľ mi vysvetlil, že takýto román si vyžaduje aj „pikantnejšie“ pasáže. Keď som sa priznal, že mám s nimi trochu problém, hneď sa našli niekoľkí konzultanti, ktorí sa ochotne ponúkli, že mi pomôžu (smiech).

Knihu ste už uvideli do literárneho života – „krstili“ ste ju alkoholom, ale pôvodne ste ju chceli zaliať do betónu. Prečo zmena plánu?

Je pravda, že sme chceli zaliať knihu do betónu. Bolo by to štýlovejšie, keďže v sa nej píše aj o podsvetí. No nikoho v nej do betónu nezaliali, takže sme nakoniec od nápadu upustili. Knihu sme „pokrstili“ whisky, ktorá sa počas deja často spomína.

 V Piešťanskej spojke hrajú svoju úlohu i médiá. Po vyjdení knihy ste ponúkli niekoľko rozhovorov novinárom. Aké s nimi máte skúsenosti?

Pozitívne. Som rád, že médiá sa o knihu zaujímajú. Novinári  mi zatiaľ kládli len korektné otázky, takže sa nemám na čo sťažovať.

 A čo čitatelia? Aké odozvu na knihu vám dali?

Pozitívne. Som až milo prekvapený, lebo žiadna kniha nie je dokonalá a má svoje nedostatky.  No zatiaľ som nebol na to upozornený (úsmev).

Dobré reakcie môžu byť motivátorom na ďalšiu knihu. Dočkáme sa?

Dúfam, že áno, ale nerád by som garantoval termín.

A čo iný žáner, neláka vás?

Nevylučujem to. Všetko závisí od inšpirácie, nápadu aj času. Nie som autorom na plný úväzok.

V minulosti ste pôsobili v bezpečnostných zložkách, dnes pracujete ako bezpečnostný konzultant. Čo si pod tým máme predstaviť?

Je to dosť široký pojem. Pomáham ľuďom, ktorí majú problémy bezpečnostného charakteru, samozrejme v súlade so zákonom. Napríklad, ak má niekto pocit, že je odpočúvaný, naša firma vie potvrdiť, alebo vyvrátiť toto podozrenie. To je len časť našej práce. Ďalším problémom je únik informácií, k tomu robíme rôzne školenia. Informácie sú v dnešnej dobe veľmi cenné, a preto je dôležité vedieť ich chrániť.

Existuje univerzálna rada, ktorej by sme sa mali držať, aby sme sa úniku informácií zabránili?

Nehovoriť  nič dôležité, niekde, kde by vás mohli počuť neželané osoby.

Čiže mlčanie je zlato?

Nechcem aby ste mali paranoju a trpeli predstavami, že vás odpočívajú. Ale také veci sa naozaj stávajú. Záleží od toho, kde pracujte, s akými informácii narábate a či niečo z nich môže pomôcť alebo naopak uškodiť.  Čiže zlaté pravidlo neexistuje, len nerozprávať zbytočne to, čo nie je treba.