Viliam Dobiáš: Často sa cítim ako psychológ, psychoterapeut aj farár.

Doktor a zároveň prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš je zrejme jediný záchranár na Slovensku, ktorého ešte neuhrzyol pes. Počas svojej 20-ročnej praxe už zažil veľa. Dokonca videl človeka zomrieť zo strachu (to sa naozaj dá!). Apeluje na ľudí, aby vždy poskytli prvú pomoc a nečakali so založenými rukami kým prídu zdravotníci. Vo svojej knihe Volali ste záchranku? opisuje rôzne prípady, kedy museli ísť k pacientom. Niektoré z nich skončili dobre, iné smutne, ďalšie úsmevne a boli aj výjazdy zbytočné. Knihu Viliama Dobiáša môžeme s čistým svedomím označiť za osvetovú. A veríme, že každý, kto si ju prečíta si z nej zoberie to podstatné.

Ste autorom viacerých odborných publikácii, čo vás viedlo k tomu napísať Volali ste záchranku?, ktorá je určená širokej verejnosti?

Myšlienka napísať knihu sa zrodila pred piatimi-šiestimi rokmi. Chvíľu potom ako začali vysielať seriál 112 v televízii. Štáb nakrúcal všetky prípady pacientov, ku ktorým sme chodili, ale do vysielania sa dostali len „pikantérie“. Krv, vraždy, bezdomovci – to, čo považuje televízia za atraktívne. Vynechali ľudí starších, smutných, chorých, osamelých… Mal som pocit, že diváci/čitatelia si zaslúžia spoznať skutočnú prácu záchranárov, nie len televíznu časť. Do knihy som preto vybral prípady pacientov s najčastejšími diagnózami. Ku každému príbehu som dodal osvetový dodatok o tom, ako si v daných situáciách vedia ľudia  pomôcť aj sami, kým prídu zdravotníci. Spomenul som tiež situácie, kedy nie je nutné volať záchrannú službu.

Ako napríklad k ľuďom pod vplyvom alkoholu. Lenže ako laik rozpozná, kedy je človek „len“ opitý a kedy skutočne potrebuje pomoc?

Niekedy je to ťažké. Často sa stretávame s tým, že ľudia vidia ležať niekoho na zemi a automaticky volajú záchranku. Nedotknú sa ho, nepriblížia sa k nemu. Stačilo by dotyčného osloviť, potriasť ním a keď nereaguje, znamená to, že je v bezvedomí. Ak vás pošle kade-tade, vašu pomoc nepotrebuje. Chorý človek vám povie, že spadol, je cukrovkár, necíti sa dobre… Za niekoľko sekúnd viete zistiť, či je nutné volať záchranárov. Týmto spôsobom by odpadlo 90 percent zbytočných výjazdov. Ak ste však na vážkach, určite volajte 112.

Hovorí sa, že opitému sa nič nestane. Je to pravda?

Pravda s jedným veľkým ALE. Opitým ľuďom často hrozí úraz, no alkohol ich trochu ochraňuje. Klasickým príkladom je dopravná nehoda. Opitý človek, ktorý vrazí s autom do stromu si ani nestihne uvedomiť, čo sa deje. Keď je pripútaný a má airbagy, môže vyviaznuť bez zranení. Triezvy vodič reaguje na nebezpečenstvo, zaprie sa nohami do podlahy auta, vystrie ruky pred seba a snaží sa chrániť. Vtedy môže dojsť k zlomeninám. Triezvy má zlomené ruky, nohy a opitý ani škrabanec. Nie je to však pravidlo.  Nechcem tým povedať – pite nič sa vám nestane (úsmev).

Občas pacienti viac ako lieky potrebujú slovo. Chcú sa porozprávať, vyžalovať. Necítite sa vtedy ako psychológ?

Dosť často sa cítim ako psychológ, psychoterapeut aj farár. Slovo má skutočne veľkú silu. A čím som starší, tým viac si to uvedomujem. Stane sa mi, že sa mi prihovoria pacienti, ktorých si už ani nepamätám. Spomínajú na to, čo som im povedal pred desiatimi rokmi. Vtedy si uvedomím, že keby som tresol blbosť, tak sa ňou budú riadiť. Slová dokážu dlho rezonovať. Až mi behajú zimomriavky po chrbte, koľko zodpovednosti sa v nich skrýva. Chcel by som aj mladších kolegov upozorniť, nech si dávajú pozor na to, čo povedia pacientom, lebo si to budú roky pamätať.

Nielen pacienti, ale aj príbuzní potrebujú utešiť. Čo robíte, keď sú hysterickí?

Musíme ich zvládnuť (úsmev). Jedna z najčastejších sťažností je, že sa zdravotníci nerozprávajú s pacientmi a nič im nevysvetlia. Viem, že slovo lieči. A platí to aj v hysterických rodinách. Keď vysvetlíme, čo sa príbuznému stalo, aké má ochorenie, ako mu treba pomôcť, ostanú prekvapení, že sa s nimi bavíme a začnú počúvať. Dá sa to. Občas :-(

V niektorých rodinách majú domácich miláčikov, ktorí vedia záchranárom skomplikovať  prácu. V knihe píšete, že každého záchranára už kusol pes. Aj vás?

Som asi jediný záchranár na Slovensku, ktorého pes neuhryzol. Ľudia často hovoria: Veď on vám nič neurobí! Lenže i pes vycíti, že sa niečo stalo. Je v strese a v rámci obrany môže zareagovať úplne nepredvídateľne. Aj čivava vie zaťať zuby do členka a je to nepríjemné. Preto v knihe apelujem na ľudí, aby pred  príchodom záchranárov pripravili prepúšťacie správy z nemocnice, lieky, ktoré pacient používa, nachystali kartu poistenca a zavreli všetky domáce zvery. Korytnačky, papagáje a rybičky nerobia problém, ale všetko ostatné áno (úsmev).

Takže ste ten, kto prvý vchádza do dvora, keďže si pes na vás ešte netrúfol?

V lekárskej posádke som vedúci tímu, takže idem zásadne prvý. Keď som s dvomi záchranármi, niekedy majú pocit, že ma musia ochraňovať. Jeden ide predo mnou a druhý za mnou, aby  ma kryli pred prípadnými nebezpečiami (úsmev).

Stalo sa, že záchranár musel zachraňovať záchranára?

Áno, napríklad pri dopravných nehodách. Alebo keď je pacient ozbrojený, agresívny, pod vplyvom drog a podobne. Nestáva sa to často. Ale sme zohratí a vieme si pomôcť.

Aký je váš názor na alternatívnu medicínu?

Keby ľudia žili, jedli a pili s rozumom, nepotrebovali by žiadnu medicínu.  Vychovali ma v kresťanskom duchu, a tak mám v sebe hlboko zakorenené, že viera uzdravuje.  Píše sa to aj v Biblii a funguje to i v skutočnosti. Ak ľudia veria, že im niečo pomôže, tak im to pomôže. Ak pacient dostane antibiotikum od lekára, ktorému dôveruje, lieky mu zaberú viac ako keby ich dostal od doktorka, o ktorom pochybuje.

Sú niektoré choroby len v hlave?

Dve tretiny ochorení sú psychosomatické. Infarkty, žalúdočné vredy, vysoký tlak určite začínajú v hlave. Problém je v tom, že ľudia budú radšej užívať tabletky, než by mali dodržiavať pitný režim, zdravo sa stravovať a hýbať sa.  Ideálne by bolo, keby rodičia od detstva viedli deti k zdravému životnému štýlu. Na druhej strane – takto sa zdravotníci nemusia báť, že by boli nezamestnaní.

Vy ste sa v práci ešte nenudili.

Takú službu si nepamätám. Stalo sa, že sme mali len dva výjazdy no potom boli dni, kedy sme ich mali dvanásť.

Niektoré prípady sú však aj úsmevné. Ako pani, ktorá bola nachystaná do nemocnie s tým, že má alergickú reakciu po tom, čo si nafarbila vlasy. Spomeniete si na ďalšiu vtipnú príhodu?

O takých by sa dalo hovoriť.  Raz nám napríklad volala matka  k svojmu 30-ročnému synovi. Tvrdila, že mu je veľmi zle, niekoľko týždňov nejedol a chradne. Nakoniec sme sa dozvedeli, že neje preto, lebo ho bolia zuby a bojí sa ísť k zubárovi.

Matka asi očakávala, že príde zubár.

Alebo kúzelník (úsmev).

Vrátim sa ku knihe. Apelujete v nej na (ne)poskytnutie prvej pomoci. Ľudia síce zavolajú záchranku, ale so založenými rukami čakajú, kým prídu zdravotníci. Majú strach, že prvú pomoc neposkytnú dobre?

To je len výhovorka. Postupy sú dnes jednoznačné. Každý, kto absolvuje kurz prvej pomoci, vie čo má robiť. Zle je len vtedy, keď prvú pomoc nedáte.  Ak začnete s prvou pomocou, hoci to nebude možno dokonalé, je to stále lepšie ako nič. Všetci si pamätáme, že pri šoku máme urobiť 5T (ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolesť, transport). Ak urobíte len 3T je to viac ako 0T. To platí aj v iných prípadoch.

Čo všetko by mal volajúci operátorom na tiesňovej linke nahlásiť? A kde je lepšie volať – 112 alebo 155?

Keď je jasné, že bude treba len lekársku pomoc, volajte 155. Ak ide o dopravné nehody, bude treba ľudí vyťahovať z vody, vystrihovať z auta a podobe, vtedy volajte 112. Operátori pošlú nielen zdravotníkov, ale aj policajtov, hasičov, ak je treba tak horskú záchranársku službu, kynológov a podobne. Je dobré, keď volajúci popíšu situáciu, lebo operátor nie je na mieste činu a rozhoduje len na základe toho, čo mu volajúci povie.

Ak by sme to mali zhrnúť, tak „ideálny“ volajúci na tieňovú linku poskytne operátorom dostatok informácii a začne s prvou pomocou?

Presne tak.  Ak je niekto v bezvedomí a dusí sa, tak môže do príchodu záchranky, bez prvej pomoci, aj zomrieť.

S prvou pomocou súvisí aj projekt Krajina záchrancov

Cieľom projektu je naučiť Slovákov poskytnúť prvú pomoc. Na webovej stránke prvapomoc.sk,  sú nahraté videá so situáciami, ktoré sa môžu vyskytnúť – krvácanie, bezvedomie a tak ďalej. Videá sú interaktívne, po určitom čase sa zastavia a vy dostanete otázky. Ak odpoviete správne, video pokračuje. Keď prejdete všetkých desať situácii, príde na rad test.  Ak uspejete na 80 percent,môžete si vytlačiť certifikát o absolvovaní teoretickej časti prvej pomoci. Potom si nájdete najbližší Spolok červeného kríža, kde s vami absolvujú troj-hodinový praktický kurz na modeloch. Ak budete mať pocit, že ste časom prvú pomoc zabudli, môžete si so stránky stiahnuť do smartfonu aplikáciu, ktorá vám pomôže a bude vás navigovať, čo robiť v danej situácii.

Hovorili sme o krvácaní, bezvedomí, ale čo máme robiť, keď nás uštipne zmija?

Nič. Treba upokojiť dotyčného, lebo je v strese a myslí si, že umrie. Neumrie. Ak tak zo strachu a nie na uhryznutie zmijou. Tento had má v sebe také množstvo jedu, že dokáže usmrtiť maximálne myš. Pre každého človeka, ktorý je trochu väčší od myši a žaby, je toto množstvo jedu neškodné. Taktiež bolo dokázané, že polovica uštipnutí hada je bez vypustenia jedu. Vletí do vás, štipne, ale neotrávi. Pocity na odpadnutie, potenie, búšenie srdca sú všetko príznaky strachu a nie jedu.  Akurát treba dávať pozor, či ranený nie je alergický na hadí jed.

Vyľakal si ma na smrť – myslela som, že to sa len tak hovorí.

Nie, je to možné. Videl som zomrieť človeka od strachu bez zranenia.

Ako sa vyrovnávate so smrťou pacientov?

Rozprávame sa o tom s kolegami. Vo väčšine prípadov, nie je naša chyba, že pacient umrie. Musím ubezpečiť ostatných záchranárov, že sme urobili všetko tak, ako sme mali, pretože ľudia môžu mať výčitky svedomia aj neoprávnene. Mám svoju prácu skutočne rád a to mi pomáha. Ďalej je mi veľkou oporou rodina. Aj úsmev robí svoje. Hovorí sa, že každý zdravotník by mal mať profesionálnu grimasu – úsmev.  Zo začiatku sa musíte trochu siliť, ale potom je vašou prirodzenou súčasťou. A ešte koníčky – treba vedieť vypnúť.

V knihe píšete o cintoríne v hlave – prípadoch, ktoré sa vám nikdy nezmažú z pamäte. Dokážete sa od práce  úplne odstrihnúť?

Áno, ale potrebujem sa z prípadov vyrozprávať. Niekedy sa zasmejeme, inokedy poplačeme, záleží od toho, čo sa stalo. A potom ideme ďalej.

A na záver ešte jedna otázka. Keď ste hovorili o koníčkoch, patria k tým vašim aj knihy?

Veľmi rád čítam. Väčšina návštev s údivom hovorí o tom, koľko máme v obývačke kníh a my skromne dodávame, že to je len tretina z našej knižnice (úsmev).

 

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
Milovníci fotografie pozor! Už zajtra privítame v našom BA kníhkupectve Jana Saudka, to si jednoducho nechcete nech… https://t.co/XdhNXe9Mh8
15. 11. 2017
@kubadlo Tsa! Že aký bug si objavil. Naše IT oddelenie ďakuje a ide to fixnúť. Vraj máš u nich pivo, ale to oni vra… https://t.co/bYWLDvtUJJ
15. 11. 2017
Nakúpte knižky pod stromček teraz a my vám pribalíme nálepky na darčeky, aj 5€ poukážku k nákupu nad 39€!… https://t.co/mCLxPVozTg
6. 11. 2017
V našich @instagram stories môžete vyhrať obraz Knižnej šifry na plátne a s podpisom autora! Ale pozor, len dnes!… https://t.co/jJMzKwoR0F
3. 11. 2017
RT @navolnenoze: 8.11. spolupořádáme s @michalpoppe @martinus_sk a coworkem Banka Žilina 1. velkou slovenskou debatu pro freelancery! https…
2. 11. 2017
Muž, ktorý hľadal svoj tieň
David Lagercrantz