Kruté a neuveriteľné čítanie o (ne)fungujúcej spoločnosti

Od malička sa deťom vraví, „zlí ľudia končia vo väzení”. Ale je to naozaj tak? Samozrejme, ak niekto okradne alebo zabije, je to spravodlivý trest. No čo ak sa vo väzení ocitne človek, aj keď nič zlé nespravil? Ako to vlastne v slovenskom väzení vyzerá? Ako to všetko funguje? A ako to všetko dokáže prežiť človek, ktorý nie je vinný?

Na tieto otázky sa pomocou anonymného denníka nevinného, no osúdeného človeka snažia odpovedať režisérka a publicistka Maja Hriešik a scenárista Maroš Hečko. Spolu spracovali materiály a na základe autentických zážitkov zostavili román s názvom Obvinenie.

Autorka Maja Hriešik sa venuje hlavne réžií a spolupráci s nezávislými produkciami. Meno Maroša Hečka je známe hlavne vďaka románu Kandidát, ktorý napísal spolu s Michalom Havranom.V knihe Obvinenie sa prostredníctvom denníkových zápiskov pokúsili autori prerozprávať príbeh Vladimíra Otčenáša. Ten žije svojim každodenným životom prerušovaným hádkami s manželkou. In medias res vstupujeme do situácie po jednej z týchto hádok, kedy manželka odišla aj s dvoma dcérami. A tu sa to začína zamotávať.

„Niekto delí život na časť pred svadbou a po nej, niekto na život pred vojenskou službou alebo pred rakovinou a po nej. Dnes sa pre mňa jedno obdobie života náhle končí a začína sa nové.”

Pán Otčenáš je normálny chlapík, svojej rodine postavil dom a podľa vyjadrovania je to rozumný a inteligentný človek. No jedného dňa ho po práci zatkne policajné komando a on bez akejkoľvek informácie putuje na policajný výsluch. Meno Otčenáš autori nevybrali náhodne, evokuje náboženstvo spojené s nábožnosťou hlavnej postavy. Zároveň pôsobí priam ironicky, nakoľko Vladimíra obvinia zo znásilnenia jeho dvoch dcér.

Kniha sa nečíta ľahko, no za to môže skôr obsah ako forma. Hlavná postava detailne opisuje, ako to vyzerá pri vyšetrovaní a väznení v slovenských väzniciach. Pri niektorých pasážach som neverila, že to niekde naozaj môže tak fungovať. Opisy priestorov, procesov, ale aj spoluväzňou sú podané bez idealizácie a preto z nich občas priam mrazí.

Úradníci, bachari, ale aj lekári sa správajú ľahostajne a niečo ako spravodlivosť neexistuje. Prostredie väzníc je opísané s každým detailom a na záver niektorých častí je dodaná oficiálna dokumentácia, ktorú nájdeme napríklad na stránkach týchto inštitúcii. Tie pôsobia v kontexte predchádzajúceho textu ako krutý výsmech.

„Je vôbec možné, aby ma v civilizovanej krajine zadržali vďaka rozpoluplnej výpovedi jedného svedka a na základe vykonštruovaných podkladov?”

Postava Otčenáša je hĺbavá a opisy vnútorných pocitov sú natoľko poetické, že tvoria kontrast s odpornou realitou väznice. Sú plné zúfalstva, neistoty a rezignácie striedajúcej sa z odhodlaním niečo zmeniť. Hlavný hrdina stráca nádej, že sa niečo zmení, ale vedomie, že je nevinný ho ženie ďalej a preto neprestáva vo väzení žiadať aspoň o základné veci potrebné k životu.

Sympatické je, že denníkové zápisky nie sú plné sebaľútosti, ale skôr filozofických myšlienok. Vo väzení si totižto ľudia vážia veci inak, ako na slobode. Príbeh je napísaný na základe skutočnej udalosti z roku 2006. Autori zvolili zaujímavú formu denníkových zápiskov, no niektoré opisné časti sú príliš zdĺhavé a časté. Zámer autorov bol pravdepodobne priblížiť prostredie väzenia čo najvernejšie, no po dlhšom čítaní sa mi stalo, že som tieto opisy radšej preskočila.

Kniha Obvinenie je kruté a priam neuveriteľné čítanie, ktoré nám pripomína, ako to v našej spoločnosti (ne)funguje. Odporúčam ju prečítať si úplne každému, pretože ako vraví aj hlavná postava knihy, nikto si nevieme predstaviť, aké to vo väzení je, ak sme tam neboli. Obvinenie nám túto predstavu dá bez príkras a zároveň nás donúti zamyslieť sa nad tým, ako málo si vážime slobodu, kým ju máme.