blog

Martin Bajaník: Odmena príde, ak robíte veci dobre

štvrtok 19. marca 2015 10:38
Št 19.03. 2015 10:38

Martin Bajaník vyštudoval grafický dizajn, pracoval v reklame, má na svedomí koncept bratislavských kaviarní SHTOOR a momentálne je úzko spojený so značkou Foxford. Málokto vie, že okrem všetkých týchto vecí je aj autorom knižnej steny, ktorá sa nachádza v našom kníhkupectve na Obchodnej ulici v Bratislave. A práve knižná stena hrá hlavnú úlohu v našej kampani Knižná šifra, preto sme sa Martina opýtali na to, ako vznikala.

Reklama je ako cestovný lístok

Vyštudoval si grafický dizajn na VŠVU. Čomu konkrétne si sa v rámci tohto odboru venoval ?

Na VŠVU som začal chodiť v roku 1997, to bolo v čase, keď mať počítač bolo známkou luxusu a internet existoval prevažne v internetových kaviarňach a platilo sa za čas strávený pri počítači. Naši učitelia na grafickom dizajne zažili časy, kedy sa plagáty a písmo kreslili ručne a možno aj preto od nás požadovali, aby sme vedeli kresliť. Na VŠVU som sa dostal až na druhýkrát, práve preto, že som nevedel dobre kresliť, ale za rok sa dá naučiť naozaj všeličo.

Bola to doba, v ktorej nebolo jasné, čo to vlastne grafický dizajn je. A to najmä preto, že stále vznikali nové médiá, ktoré bolo treba dizajnovať. Od interaktívnych CD-ROMov, cez prvé webstránky až po televízny ident. Na škole sme sa venovali mnohým veciam, sám pre seba som si grafický dizajn definoval ako spojenie písma a obrazu. Je to jediná výtvarná disciplína, ktorá pracuje s písmom ako informáciou a estetikou súčasne.

Čomu dizajnovému sa venuješ teraz?

Mne sa najviac zapáčilo odvetvie menom corporate identity, čiže tvorba firemnej vizuálnej identity. Milujem ten pocit, že sa dá nejaký set vizuálnych symbolov postaviť úplne od začiatku na zelenej lúke. Tomu sa venujem viac-menej dodnes a vnímam to ako logický most od dizajnu do reklamy, kde som začal pracovať ešte počas školy.

Pracoval si veľa rokov v reklame. Ktoré z tvojich prác môžeme poznať?

Reklama je ako cestovný lístok. Má ťa ako zákazníka alebo firmu niekam doviezť. Ale cestovné lístky normálne zahadzujeme, aj keď nepopieram, že existuje pár bláznov, čo ich zbiera. Staré reklamy si preto málokto pamätá a keď ti poviem, že som začínal v reklame v čase, kedy Globtel žal úspechy s Primakamošmi, tak asi nebudeš vedieť, o čom hovorím. Robil som reklamy pre značku EASY, čo bola kedysi predplatená služba kedysi operátora menom Eurotel, alebo spúšťaciu kampaň pre shopping centrum Avion.

Ale dobre, aby som nehovoril len o praveku: stál som napríklad pri spúšťaní značky mBank na Slovensku (stále stredovek) a v posledných rokoch som sa venoval najmä gastroznačkám, pričom najznámejšia je asi SHTOOR home made café. Minulý rok som robil CI (corporate identity čiže firemnú identitu pozn. jš) a kampaň na otvorenie bratislavskej Kunsthalle a dnes robím na vzrušujúcom projekte nových slovenských kvalitných potravín, ale to je ešte tak trocha tajné.

martin

Nie všetci možno poznajú tento príbeh, prezraď, ako vzniklo spojenie kaviarne a kníhkupectva Foxford?

Ide o pomerne známy príbeh, ale v skratke: S Mišom Meškom a Martinusom sme začali spolupracovať v roku 2011, keď sme v jednom priestore na Obchodnej spojili značky Martinus a SHTOOR. Obaja sme mali pocit, že to spojenie by malo byť organickejšie ako vidíme u konkurencie, čo neskôr vyústilo do niečoho, na čo sme vymysleli nové slovo “kníhkaviareň” a toho sa držíme dodnes. Po mojom odchode zo Shtoora sme si na jednom obede povedali, že by nebolo od veci skúsiť pokračovať v spolupráci aj tak.

Tam niekde sa zrodilo to, čo dnes poznáme pod názvom Foxford. Čiže spojenie vône kávy a papiera kníh, z ktorého budú benefitovať obidve strany, ako kaviareň, tak aj kníhkupectvo. Nedali sme si nejaké pevné mantinely, skôr sme si, obrazne povedané, sľúbili vernosť. Preto knihy asistujú napr. Foxfordu na Laurinskej, kde podstatnú časť tvorí zážitok z potravy tela a naopak je kaviareň dôležitou súčasťou najväčšieho kníhkupectva Martinus na Obchodnej.

Kaviareň na Obchodnej vyzerá tak ako vyzerá aj vďaka tebe. Do akej miery si sa podieľal na tvorbe tohto interiéru?

Foxfordské interiéry primárne navrhujem ja a potom je viacero ľudí, ktorí mi do toho kibicujú a nemalú rolu hrá aj rozpočet, ktorý býva mojim najväčším kritikom a oponentom. Ale na Obchodnej som venoval časť svojho dizajnu aj kníhkupectvu. Bolo to v čase, keď vznikal ešte pôvodný jednoposchodový koncept kníhkupectva s kaviarňou. Ja som si riešil kaviarenskú časť a ani neviem prečo som začal martinusáckemu tímu kafrať do roboty a hovoriť im, či by nechceli urobiť niečo tak alebo onak. A čuduj sa svete, niektoré nápady sa uchytili, ale čo je dôležitejšie, dnes mám právo povedať čo-to k dizajnu aj nových kníhkupectiev a tak napĺňať našu pôvodnú predstavu kníhkaviarne.

Ale späť k Obchodnej, respektíve k jej novej podobe. Na začiatku som prišiel s niekoľkými dizajnovými konceptami a najväčšiu odozvu v našom developerskom tíme mal tzv. indistriálno-kreatívny dizajn. Nebudem ťa unavovať ergonomickými detailami, ale v princípe sme chceli vytvoriť kombináciu pocitov. Jeden z nich je taký náš nostalgický a ten sa prejavil v retro-industriálnom štýle, pričom sme to ale nechceli mať “špinavé”, ako podobné interiéry zvyknú byť a preto sme sa tomu snažili dať nový look (žiadna umelá patina). A čerešničkou mali byť dizajnové vychytávky, ktoré sme si sami vymysleli.

Napríklad všetky stoly som vymyslel a nakreslil a neskôr sme ich dali vyrobiť u šikovného stolára. Rovnako sme pristupovali k svietidlám, ale na sedací nábytok sme si netrúfli. Každý, kto niekedy kupoval stoličky do reštaurácie alebo kaviarne vie, že najdôležitejšia je ich konštrukcia a trvanlivosť, lebo ide o extrémne namáhaný kus nábytku. Občas počujem kritiku, že vo Foxforde máme kreslá z IKEA. No skús kúpiť kreslo v podobnej kvalite za 200 EUR a ak nechceme predávať kávu za 3 eurá, jednoducho na drahšie nemáme. Čím sa oblúkom dostávam späť k budgetu.

DSC_5767

Boli nejaké nápady do interiéru, ktoré neprešli?

Dnes nie je umenie mať dobré nápady. Existuje mnoho šikovných dizajnérov. Ozajstné umenie spočíva v ich realizácii. Pamätám si na spoločný míting všetkých zainteresovaných ľudí na tému ďalšieho poschodia kníhkupectva a novej kaviarne. To nie je totiž vôbec ľahká úloha. Všetky poučky hovoria, že poschodie je pre retail problém.

Vedeli sme, že ak chceme mať poschodie živé, potrebujeme tam kaviareň aj na poschodí a preto som hneď zo začiatku nadhodil, že potrebujeme nové schody. Čiže vyrezať veľkú dieru do 40 cm betónovej dosky, vyrobiť a osadiť schodisko, nechať schváliť úradmi. Priznám sa, že som neveril, že sa to podarí zrealizovať. A bolo to aj napínavé, lebo sme čakali na stavebné povolenie a úrady majú trocha iný pracovný režim ako my. Ale podarilo sa a dnes je horná časť navštevovanejšia ako dolná.

Obecne som ale musel ustúpiť opäť raz cene. Existuje toľko krásnych podláh, že sa nedá nevybrať. Všetko je už vyrobené a je to krásne. Ale aj drahé. Čiže obyčajne som musel hľadať lacnejšie alternatívy už vybraného. S trochou optimizmu sa to v čase internetu dá zvládnuť. Človek konečne pochopí význam vyhľadávania pomocou obrázkov.

Knižná stena bola Popoluškou celého interiéru

Ako vznikol nápad na knižnú stenu?

Knižná stena, teda tá stena nad eskalátormi, bola tak trocha Popoluškou celého interiéru a priznám sa, že dlho som nemal nápad na to, čo s ňou urobiť. Na akúkoľvek tapetu je príliš veľká, lebo každý vzor sa na nej stratí a ešte sa aj na ňu hocičo ťažko montuje, lebo človek musí stáť na eskalátore. Mojou úplne prvou ideou bolo dať ju nejakému streetartistovi.

Keď vidím, čo všetko dokáže vznikať v uliciach miest po celom svete, tak ostávam v nemom úžase a tým nemyslím blbé tagy alebo nie príliš vkusné graffiti. Hovoril som si, že taký Banksy by si možno rád urobil výlet do “východnej Európy” a možno by urobil niečo za cestu a ubytovanie, ale neviem, možno som naivný. Medzi všetkými elektroinštaláciami, poličkami, šálkami však tento nápad úplne zanikol a tak to ostalo na mne.

Prečo vyhralo práve zobrazenie knižných motívov?

Chcel som do toho dostať primárne Martinus a knihy a ako človek z reklamy si hovorím, že keď Martinus hovorí o sebe jednou vetou “Tisíce príbehov, jedno kníhkupectvo”, tak by to tam malo odznieť. Na začiatku som mal takú milú predstavu, že tam bude tisíc kníh a to všetko bez slov. Hneď som si ale uvedomil, že to je projekt veľkosti Sixtínskej kaplnky a keďže ja nie som Michelangelo, nemám na to 4 roky a neplatí ma pápež, musím ubrať a tak som to uzavrel na čísle 64.

Podľa čoho si vyberal knihy, ktoré zobrazíš? Máš k niektorým špeciálny vzťah?

Nejaké základné obmedzenia som si samozrejme dal. To prvé bolo, aby to bolo relatívne jednoducho zobraziteľné a na druhej strane dešifrovateľné. Napríklad taká Pýcha a predsudok sa kreslí pomerne ťažko. Druhé pravidlo bolo opäť sebecké, aby názov knihy neobsahoval veľké množstvo niečoho, lebo 10 malých černoškov som bol lenivý kresliť. Ďalším kritériom bola ambícia, aby išlo o kvalitnú literatúru, teda aspoň čo ja považujem za kvalitnú literatúru, aj keď nie vždy sa to podarilo.

Neviem, či je teraz čas prezrádzať, keďže stále beží súťaž, o aké tituly šlo, ale je tam pár kníh, ktoré v mojej knižnici chýbajú, ale mne nie. A na dôvažok som tam chcel dostať trocha slovenskej literatúry, čo vôbec nebola ľahká úloha, lebo slovenskí autori sú pri výbere názvu hodne poetickí a taká Nevesta hôľ, Ako chutí moc, či Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko sa tiež nekreslia najľahšie. Som ale rád, že sa mi tam podarilo dostať aj niekoľko mojich obľúbených titulov. Obecne ale má ísť o všehochuť a nie prierez mojou knižnicou, pretože autori, čitatelia a knihy sú rôzni a tak je to dobre.

Ako stena vznikala? Nakreslil si si najprv jednotlivé knihy a potom ich spájal? Bolo ťažké dosiahnuť, aby to takto pekne do seba zapadalo?

Chvíľu som si aj navrával, že tie knihy nakreslím osobitne a potom ich budem spájať, čo je trocha pohodlnejšia cesta, ale uvedomil som si, že to z viacerých dôvodov nebude možné. Hlavný bol ten, že by tie motívy nemohli byť cez seba prepletené. Takže nakoniec pekne po starom: veľký papier, veľké odhodlanie, ceruzka, guma a fľaša vína. Najprv si to nakreslím ceruzkou, potom vytiahnem fixkou, dorobím detaily a až potom to dávam do počítača. Prvý problém bol, ako kresbu veľkosti 100 x 70 cm naskenovať. Skúsil som to odfotiť, no nakoniec som musel kresbu rozstrihať na menšie kúsky, naskenovať a potom v počítači spájať. Pekná prplačka, čo ti budem hovoriť. Na záver to, ale už v počítači, vyfarbujem. To je vlastne taká veľká omaľovánka.

DSC_5810

Ako dlho ti trvalo nakresliť celý obraz?

Celé som to robil asi 2 týždne čistého času. Celkom nás tlačil termín otvorenia, takže to bolo husté, aby to stihli tapetári nalepiť. Teraz to už nie je vidno, ale v skutočnosti to vznikalo na dve etapy. Do otvorenia sme potrebovali mať nalepenú tú časť nad eskalátormi, lebo potom už bolo veľmi problematické dotiahnuť lešenie na samotné lepenie. Neskôr, asi o 2 mesiace sme dorobili zbytok, ktorý je už na poschodí a je k nemu lepší prístup.

Najťažšia etapa však bola vybrať knihy, možno si spomínaš, že som k vám do Martinusu poslal dotazník, aby ste mi skúsili napísať vaše tipy. A potom bolo náročné vymyslieť spôsob zobrazenia. Bol som trocha nesvoj, lebo ide o kód a človek by mal mať istú radosť z jeho dešifrovania. Pri niektorých sa ale môže človek zaseknúť len preto, že strunový nástroj je preňho jednoducho gitara, ako čítam momentálne v diskusiách. Bál som sa, aby sa ľudia “neurazili” a nepovedali si, že ide o nejaký podraz, lebo dalo sa to urobiť aj oveľa nejednoznačnejšie. Ale ako to celé teraz sledujem, tak ľudia sa tešia, hádajú, čo robí radosť mne.

Kedy si si na to pri malom dieťati a štyroch kaviarňach Foxford našiel čas?

Musím uznať, že som veľkým morálnym dlžníkom mojej manželky Mirky a malého Rudolfa, na úkor ktorých robím mnohé veci. Nepoznám však žiadneho štátneho tajomníka, ani ministrovu svokru a tak sa musím živiť prácou a v tom platí podľa mňa jednoduchá poučka: odmena príde, ak robíš veci dobre – veci robíš dobre, ak ťa bavia a napĺňajú. A mňa toto všetko vrátane kaviarní jednoducho baví.

Keď niečo tvoríš, nikdy sa nedá dopredu odhadnúť, ako to vypáli

Obraz je hlavným hrdinom marcovej kampane Martinusu Knižná šifra. Ako vznikol nápad využiť knižnú stenu do kampane?

Keď niečo tvoríš, nikdy sa nedá dopredu odhadnúť, ako to vypáli. Človek býva tlačený časom alebo inými vonkajšími okolnosťami a robí kompromisy, spriemerňuje svoje dielo. Ja som mal pri tomto motíve úplnu voľnosť a som rád, že to vypálilo dobre. Tak som začiatkom roka pošepkal Mišovi Meškovi, že by sa s tým možno dalo urobiť niečo viac a on to pošepkal Mišovi Bratovi, ktorý uvažoval nad marcovou kampaňou. Akosi sa to ujalo a je z toho Knižná šifra.

fb_pic_01

Obraz bol hotový, aký bol tvoj vklad do kampane?

Ako človek z reklamy som aj mal zo začiatku ambície sa do toho vkladať, ale veľmi rýchlo som pochopil, že marketingový tím Martinusu je úplne samostatný a mňa vlastne nepotrebuje. Nakreslil som preto ešte kľúčový vizuál s otáznikom, diskutovali sme o farbách a nabádal som ich, aby to neurobili príliš ľahké, lebo potom to nie je taká zábava. Štruktúra, dynamika a realizácia kampane bola už čisto v ich rukách a myslím, že odviedli skvelú prácu.

Teba ako autora obrazu neskúšal niekto podplatiť, aby si mu prezradil knihy, ktoré sú na ňom?

Vidíš, to mi doteraz nenapadlo, že by to mohlo mať aj tento rozmer. Ale myslím, že najväčšou odmenou pre nás všetkých je, že do kníhkupectva prichádzajú skupinky ľudí, postavia sa pred obraz a dešifrujú ho spolu, zapisujú si, fotia sa. Bavia sa spolu o knihách a to je dôkazom, že nie každý obchod a reklama musia byť o zľavách a eurách.

Jana Šlinská

event manager & booklover

Jana Šlinská sa v Martinuse stará o eventy a sociálne siete. Je veľkou fanynkou Harryho Pottera, miluje knihy, kávu a koláčiky. Ročne prečíta okolo stovky kníh a svoje knižné tipy uverejňuje pravidelne na Instagrame ako @ _dzejny.

Články autora