Kniha ako zbraň

Sexy špinavé prachy

„A čo by si robil ty?“ zaznela otázka a všetky oči nových kolegov sa upreli na mňa. Ako sa vyfarbím? Bol príjemný septembrový večer pred štyrmi rokmi a ja som práve nastúpil do Martinusu. Očakával som, že si vymením úsmevy s novými tvárami, urobím čo najlepší dojem a vrátim sa k pár nedokončeným povinnostiam v predchádzajúcej práci. Namiesto toho – morálna dilema hneď v prvý deň.

Zhlboka som sa nadýchol a skladal som slová do viet zároveň s tým, ako sa mi v hlave rodila odpoveď: „Ja by som tie peniaze tiež nevzal, pretože verím tomu, že tí, ktorí nám ich ponúkli, prispievajú k rozkladu v spoločnosti. Ale knihy by som v ponuke ponechal… pretože… my by sme nemali rozhodovať o tom, ktoré knihy sa smú a ktoré nesmú predávať.“ Nesnažil som sa trafiť odpoveď, ktorá by sa zapáčila ostatným, ale napriek tomu som videl, že sme na jednej vlne. To rozhodnutie sa samozrejme nezrodilo v tomto momente, len ja som bol prvý raz konfrontovaný s jednou z hlavných dilem kníhkupca. A bol som hrdý na to, že som nastúpil do firmy, ktorá odmietla ponúkané VEĽKÉ peniaze za propagáciu titulov istej sekty, pretože má svoje morálne hodnoty.

Heil-zlí-ci

Uvažujem, kedy vo mne prvý raz skrsla chuť prečítať si Mein Kampf. Zrejme to bolo po pár bitkách s náckami ešte počas strednej školy. Nie všetci boli základný model tupých hláv – z matematiky mali niektorí lepšie známky než ja a jeden mal aj peknú sestru vo vedľajšej triede. Lenže robili veci, s ktorými som z hĺbky duše nesúhlasil a moje jediné argumenty voči nim boli „To nie je správne“, „Nič ti neurobil“ a „Prestaň, lebo schytáš“. Tam niekde sa rozhovor končil a ja som tušil, že bez pochopenia ich motivácie budem ťahať za kratší koniec, hoci by sa mi aj podarilo odísť z niektorého stretnutia s pocitom, že som viac úderov rozdal než obdržal. A tak som sa, súc knihomoľom, rozhodol doplniť si vzdelanie a prečítať si ich Knihu kníh – Mein Kampf. Naivné? Určite, ale o to úprimnejšie.

Tak som to veľdielo začal zháňať. Samozrejme, nemal som kontakty a internet bol vtedy tiež v plienkach, tak som si skrátka obehal bratislavské kníhkupectvá a odniesol som si z nich akurát pocit, že robím niečo zakázané alebo hodné pohŕdania. Bol to… zvláštny pocit bezmocnosti. Oni nevidia, že ja nie som nacista? Prečo by som si to nemohol prečítať? Prečo niekto automaticky predpokladá, že som hlúpy a nedokážem sám posúdiť, čo tá kniha hovorí?

Nakoniec sa situácia vyriešila originálnym spôsobom – knižku mi, dodnes neviem odkiaľ, na narodeniny zohnala moja bývalá priateľka. Áno, dostal som od priateľky na narodeniny Mein Kampf, bizarné. Prečítal som možno polovicu, viac som z toho paškvilu nezvládol, no stálo mi to za ten moment, keď som pri najbližšom stretnutí s náckom, bľabotajúcim o tom, ako môj tmavý kamarát vykorisťuje bielu rasu, vytiahol otázku, či čítal Mein Kampf. Lebo ja áno, a bola to neskutočná hlúposť. Niečo zamrmlal a odišiel… stredoškolský nácek, kiežby sa nerozvíjali do horších podôb. Ale okrem nadnášajúceho pocitu víťazstva nad celým Wehrmachtom som si odniesol aj pocit znechutenia z toho, keď mi niekto chce diktovať, čo môžem čítať.

Nárazníkové pásmo

Knihy boli pre mňa vždy niečo posvätné, dávno predtým, než som nastúpil do Martinusu. Obaja moji rodičia sú redaktori a prekladatelia a úcta ku knihe bolo jedno z pravidiel, ktoré sa u nás nespochybňovalo. Pravdupovediac, ani ten najhorší titul u nás doma nemohol postretnúť horší osud, než že bude založený na dno police, kde si ho nikto z nás nikdy neprečíta, neprichádzalo však do úvahy knižku niekedy poškodiť, či dokonca zahodiť. Keď som sa rozhodol skončiť v reklamnej agentúre, Martinus bola jediná firma, do ktorej som poslal životopis a motivačný list. Nebolo to len kvôli tomu, že som chcel plniť nádherné životné poslanie a predávať KNIHY, ale aj kvôli tomu, ako táto spoločnosť konala a koná. Nebudem sa o tom siahodlho rozpisovať, zásady nášho prístupu k zákazníkom či prejavy spoločenskej zodpovednosti nie je treba hľadať pod mikroskopom. O to viac ma zaskočilo poznanie, pre koľkých ľudí vlastne predstavujeme spoločenského nepriateľa, prípadne sa ním vieme stať zo dňa na deň.

Sektári z úvodu boli vlastne celkom slušní – skúsili, neuspeli (aspoň u nás nie) a už sa neozvali. Otázka vnímania spoločenskej zodpovednosti kníhkupca však nebola iniciačným rituálom nového zamestnanca, stala sa pravidelnou a takmer každodennou témou. Čím sme dôslednejší v našom rozhodnutí nepromovať tituly, ktorých hodnotám sami neveríme, tým viac to schytávame z oboch strán. Konšpirátori (nemyslím tú stránku, tú používame na blacklist reklamy na webe od samého začiatku) nám pravidelne vypisujú, akí sme nedemokratickí cenzori a pokrytci platení špinavými petrošekelmi, pretože sme si dovolili označiť niektoré ich knihy ako kontroverzné a zisk z ich predaja venujeme na mimovládne organizácie podporujúce dialóg. Sú to fakt škaredé a nenávistné útoky, pokojne si prečítajte jeden malý príklad.

Na druhej strane, mnohí intelektuáli nám tiež vypisujú, že sme nedemokratickí pokrytci, pretože máme niektoré knihy vôbec v ponuke. Tiež to vedia byť debaty tak zanietené, že pri nich v bratislavských kaviarňach kysne mliečko do kávy. Niekedy si želám, aby som tieto dve skupiny mohol prepojiť – nech sa páči, píšte si rovno spolu, mňa nebaví robiť vám nárazník. Ja chcem predávať knihy, poskytovať najlepšie služby, zlepšovať túto krajinu, robiť ľuďom radosť, sám sa tešiť z práce! Lenže, mojou prácou je robiť aj ten nárazník, hoci to bolí.

Kde nakresliť čiaru

Je legitímna otázka, prečo si vlastne vyrábame všetky tieto starosti… keby sme to robili aspoň pre peniaze, ale tie z toho nemáme. Spomínaných kníh sa predá nezriedka len niekoľko kusov, a aj tam zisk venujeme na podporu spoločenského dialógu. Robíme to teda kvôli tomu, že chceme podporovať extrémizmus? Tomu azda nikto neuverí. Je nám to potom celé jedno? To by sme zvolili prístup konkurenčných firiem, z ktorých jedna na komunikáciu úplne rezignovala a druhá s nosom nahor vraví, že v konečnom dôsledku 80% kníh nie je dosť dobrých na to, aby ich predávali a 80% zákazníkov dosť kaviarenských, aby u nich nakupovali. Tak prečo skrátka nevyhovieme tlaku verejnosti a knihy nestiahneme? Bolo by to také jednoduché…

2016: Martinus sa rozhodol stiahnuť všetky knihy o antisemitizme

2017: Martinus opäť po nátlaku na sociálnych sieťach stiahol všetky knihy o vojnovom Slovenskom štáte, bez ohľadu na to, ako hodnotili túto éru

2018: prebrali sa aj ďalšie názorové prúdy, pod tlakom širokej verejnosti Martinus sťahuje Korán, Starý zákon, knihy o čínskej medicíne a jóge

2019: referendum Aliancie za rodinu o zákaze genderovej literatúry síce nebolo úspešné, avšak na základe tlaku verejnosti Martinus sťahuje aj tieto knihy

2020: skupina vedúcich pracovníkov kníhkupectva Martinus vykonáva pravidelné prepadové výjazdy do kníhkupectiev, kde odstraňuje knihu pri najmenšom podozrení z konfliktnosti. V praxi sú tak plné už len police s leporelami

Zdá sa vám to byť absurdné? Áno, načrtol som túto časovú os silne hyperbolicky… Ale dáva vám dnešná spoločnosť istotu, že sa nebudú diať práve niektoré z týchto scenárov, minimálne čo sa týka dostatočne hlasného kriku, že niektoré knihy nepatria do rúk nikomu? Robím v kníhkupeckom biznise len štvrtý rok, ale môžem zodpovedne vyhlásiť, že to nie je sci-fi. Skôr by som to vnímal ako veľmi pravdepodobný následok, ak začneme odstraňovať knihy z ponuky na základe vynútenia. Dnes to je kniha, na ktorej sa všetci zhodneme. Zajtra to tak nemusí byť.

Cesta ľahšieho odporu

Čo zaniklo v rinčaní enterov na klávesniciach je fakt, že Martinus už v minulosti niektoré knihy stiahol. Bola to celá ponuka vydavateľstva, ktoré sa priživovalo na popieraní holokaustu, o čom rozhodli orgány (konečne) činné v trestnom konaní. Boli to aj knižky, kde Úrad verejného zdravotníctva vydal oficiálne varovanie pred poškodzovaním zdravia. Vyjadrili sa nezávislé inštitúcie, ktorým sme my, občania Slovenskej republiky, dali moc a dôveru vyslovovať odborné názory a v krajných prípadoch aj trestať. Na základe spoločenskej dohody sme si vytvorili orgány, ktoré majú právomoc obmedziť vydobyté slobody a rozhodnúť, že hranice toho, čo papier znesie, predsa len existujú.

Lenže, takéto inštitúcie sú ďaleko od pohodlia klávesnice. O koľko je jednoduchšie otagovať Martinus a cítiť sa ako bojovník proti fašizmu. Prečo podávať podnet štátnej inštitúcii, stačí napísať rozčúlený status, oni sa mi ozvú, a ešte budú aj do noci vysvetľovať. Taká milá firma, ako sa asi budú krútiť, keď do nich budeme ďobať?

Viaceré z kníh, ktoré spôsobili tento aktuálny spor, v ponuke Martinusu oddnes nenájdete, vrátane Protokolov sionských mudrcov, či ako sa tá príšernosť volá. Dostali sme upozornenie, že voči ich vydavateľovi je vedené trestné stíhanie, čo je relevantný dôvod. Som rád, že sme nekonali na základe rýchlej snahy o popularitu, ale nášho vlastného presvedčenia. Keď predávate príborové sady, niektoré súčasti sú nože. Keď predávate knihy, niektoré tituly sú hlúpe alebo zlé. Ale je úlohou spoločnosti naučiť ľudí správať sa za stolom a je úlohou spoločnosti naučiť svojich členov konzumovať  knihy. Jednoduché riešenie je zakázať nože a dobrovoľne neustále posúvať čiary, ktorými sme si vytýčili naše presvedčenia o tom, ako má byť formovaná moderná spoločnosť. Jednoduché by bolo začať tlačiť na internetových provajderov, aby začali blokovať vybrané webové stránky pre všetkých zákazníkov. To tiež nie je cenzúra, môžu prejsť ku konkurencii…

Jednoduché ale neznamená správne. Správne je konečne zreformovať školstvo, aby nebolo všetkým na smiech a poskytovalo mládeži takú úroveň vzdelania, že sa nebudeme báť dať im do ruky ľubovoľnú knihu. Správne je vyžadovať kvalitné médiá, ktoré svojou mierou dôveryhodnosti nebudú nahrávať konšpiráciám. Správne je docieliť takú úroveň politiky, že voliči nebudú musieť siahať „protestných hlasoch“. Správne je niekedy zložité, a to je cesta, po ktorej sa uberáme. Jej cieľ sa môže zdať tak ďaleko, že niektorí ľudia strácajú zo zreteľa, že je pre nás aj pre nich rovnaký. No, ako povedal Benjamin Franklin, (teda, možno to bol on, nevie sa to úplne naisto): „Ak sa vzdáme slobody, aby sme získali malý pocit bezpečia, nezaslúžime si ani jedno, ani druhé.“ Ja chcem mať svoju slobodu predávať všetky knihy, ktoré nami všetkými poverená inštitúcia nezakáže. Chcem mať svoju slobodu odporučiť alebo neodporučiť ich podľa svojho vlastného presvedčenia akýmkoľvek spôsobom. Chcem mať svoju slobodu veriť, že zakazovaním, skrývaním a odopieraním lepšiu spoločnosť nevybudujeme.

Michal Brat,
marketingový manažér Martinus.sk

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sociálne siete
Pomôžte Belle s jej upírsko-vlkodlačou dilemou a vyhrajte! :-) https://t.co/Rznn5Ic6us #kniznedilemy #sutaz https://t.co/vXCaCzKoNt
24. 3. 2017
@RuFiK7 Ďakujeme, teší nás, že tešíme :)
23. 3. 2017
Náš CEO @michalmesko má nový blog @buducologia a je to MUST READ! Ale nečítajte to v práci ako my, je to dlhé. Ups... :)
23. 3. 2017
Hamleta sme tu už mali, ale táto dilema mu je veľmi blízka. No veď posúďte sami: https://t.co/r3euBCdQxt #sutaz #kniznedilemy
23. 3. 2017
Práca v Martinuse, ktorú chceš! :) Junior Copywriter & Social Media Manager wanted: https://t.co/qkomoZ1IQa #praca #plz #RT
22. 3. 2017
Zapletení
Zygmunt Miłoszewski