• Tom Hooper – Bídníci

  

  Film vznikol podľa slávnej rovnomennej románovej predlohy. Bedári sa odohrávajú vo Francúzsku 19. storočia. Rozprávajú podmanivý príbeh zmarených snov, neopätovanej lásky, vášne, obety i spásy a prinášajú nadčasové svedectvo o schopnosti ľudskej duše prežiť. Hugh Jackman predstavuje bývalého väzňa Jeana Valjeana, ktorého potom, čo porušil pravidlá podmienečného prepustenia, celé desaťročia prenasleduje nemilosrdný inšpektor Javert (Russell Crowe). Keď sa Valjean ujme Cosette, dcéry robotníčky Fantine (Anne Hathaway), zmení mu to život. A čoskoro sa zmení aj život celého Francúzska.
  (Viac info)

• Quentin Tarantino – Nespoutaný Django

  

  V hlavnej úlohe filmu kontroverzného a hlavne krv milujúceho scenáristu a režiséra Quentina Tarantina sa predstavuje Jamie Foxx ako otrok Django, ktorý pod prísľubom Djangovej slobody nasleduje nájomného lovca ľudí, zubára Kinga Schultza (Christoph Waltz). Django je poháňaný ešte ďalšou silnou emóciou. Túži nájsť a oslobodiť svoju ženu, o ktorú ho pred dávnou dobou pripravil obchodník s otrokmi. Tarantino opäť nesklamal, podobne kontroverzný film len tak ľahko nenájdete.
  (Viac info)

• Josef Mach – Rodná zem

  

  Tento hudobno-tanečný film možno na jednej strane vnímať ako úprimnú oslavu ľudovej umeleckej tvorivosti, na stane druhej zas ako pestrofarebnú komunistickú propagandu. Jeho príbeh rozpráva o mladých ľuďoch z rôznych kútov Slovenska, ktorí sa stávajú nadšenými a oduševnenými členmi profesionálneho súboru ľudových piesní a tancov. Film rámcujú ilustratívne obrázky podmanivej slovenskej krajiny, ale aj choreograficky dôsledné rekonštrukcie folklórnych tradícií, prezentovaných v dobovo štylizovanej podobe.
  (Viac info)

• Eran Creevy – Chceš pěstí?

  

  Bývalý zločinec Jacob Sternwood je donútený opustiť svoj islandský úkryt a vrátiť sa do Londýna, kde sa jeho syn zaplietol do spackaného lúpežného prepadnutia. Detektív Max Lewinsky ihneď zacíti šancu, ako muža, ktorého dlhé roky neúspešne prenasledoval, konečne dolapiť. Keď sa ale ocitnú tvárou v tvár, začnú odhaľovať mohutné sprisahanie, ktoré môže stáť oboch protivníkov život.
  (Viac info)

• Zuzana Piussi – Od Fica do Fica

  

  Režisérka Zuzana Piussi začala nakrúcať svoj film zo zúfalstva. Od volieb 2010 do volieb 2012 pozerala udivene okolo seba s otvorenými očami a zaznamenávala. Predvolebné kampane, politikov, ich voličov, demonštrácie proti Gorile, organizátorov týchto protestov… Výsledkom je fascinujúci pohľad na stav spoločnosti po 20 rokoch slobodnej samostatnosti. Slovensko, aké si nechceme pripustiť.
  (Viac info)

• Andy Fickman – Rodičovský manuál

  

  Na záver prichádza komédia pre celú rodinu na klasický štýl. Artie a Diane sú starí rodičia – stará škola. Keď ich večne zamestnaná dcéra potrebuje pomoc, nemôžu než súhlasiť. Požiada ich, aby sa postarali o jej deti, ľahká úloha to ale nebude. Ani chvíľku si neodpočinú a šialenstvo dorastie veľkých rozmerov – generačná priepasť je totiž poriadne cítiť. Starí rodičia ale situáciu berú ako druhú šancu na nápravu rodičovských chýb a pokúsia sa dať rodinu dohromady.
  (Viac info)

Kniha E-maily Coco Pinchardovej je písaná vo forme e-mailov. Prečo práve tento štýl?

Robert: Keď som videl ľudí, ako pomocou telefónov a tabletov komunikujú, veľmi ma zaujímalo o čom si asi píšu, aký je ich príbeh. To ma motivovalo. Veľa kníh bolo napísaných formou denníkov, ale ja som chcel niečo iné.

Je Coco čisto vymyslená postava, alebo vás niekto inšpiroval?

Robert: Inšpiroval som sa všetkými silnými ženami v mojom živote, počnúc od mamy, sestry, kamarátok a známych. Nielen Coco, ale aj ďalšie postavy v príbehu sú inšpirované skutočnými ľuďmi z môjho života.

Ženy vo vašom živote tiež zvládajú ťažké situácie s takým nadhľadom ako Coco?

Robert: Určite nie (úsmev). Ale chcel som, aby čitatelia brali Coco priateľsky a príbeh bol „uvoľnený“.

Jedným z ľudí, s ktorými si Coco píše je Marika, pôvodom zo Slovenska. Vy tu máte takú kamarátku?  

Robert: Áno. V Londýne žije jedna naša kamarátka zo Slovenska. Volá sa Saša a inšpirovala ma k tomu, aby som napísal túto postavu Mariky

Ako došlo k tomu, že ste jej dali priezvisko Rolincová?

Ján: Keď sa bavili o tom, aké by mala mať Marika v príbehu priezvisko, akurát v televízii išla talentová šou, kde Dara Rolins robila porotkyňu. Vyšlo to tak prirodzene. Ešte dodám, že Rob Mariku do svojho príbehu zakomponoval najmä preto, lebo sa mu páči, akí sú slovenskí ľudia otvorení. Angličania nie sú takí priami.

Emaily Coco Pinchardovej vyšli najskôr v Anglicku, tento rok sa k čitateľom dostala slovenská verzia. V čom sa líšia?

Ján: Takmer všetko je rovnaké. Bolo ťažké prekladať túto knihu, lebo anglický humor je iný. Niektoré frázy sa nedali vôbec preložiť, alebo by im slovenskí čitatelia dobre nerozumeli. Preto sme ich museli trochu zmeniť, aby pochopili vtip.

Keď som si čítala recenzie a hodnotenia na vaše knihy, nenarazila som na jedno negatívne slovo. Poznáte vôbec kritiku?

Ján: Samozrejme, že áno (úsmev). Pri Mrche Hollywood sa ozývali aj kritici. Na Slovensku vychádza veľa úžasných kníh, ale tiež dosť, povedal by som „snobskejšej“ literatúry. Kritikom sa nepáčilo, že sme „mrchu“ napísali jazykom, ktorí ľudia naozaj používajú. Chceli viac literárneho slova, ale v tomto prípade sa to nehodilo, lebo knihu napísal sám život. Opísali sme náš príbeh, tak ako sa stal. Nechceli sme meniť jazyk, ktorým postavili hovorili. Takže máme aj kritiky, ale sme radi za pozitívne slová. Je úžasné, že sa naše knihy páčia.

Nedá mi a spýtam sa, hoci tuším, aká bude odpoveď. Kto je Mrcha Hollywood? O akú americkú hviezdu ide?

Ján: Máme zopár dôvodov, aby sme nezverejňovali meno. Prvým je, že právnici nám to zakázali. Ďalej sme nechceli, aby knižka vyznela tak, že sa sťažujeme, alebo sme urazení na túto herečku. Bol to zážitok v dobrom aj v zlom. Knižku sme jednoducho chceli napísať. A tretím dôvodom je, že pokiaľ človek nevie o koho ide, kniha sa mu lepšie číta. Dotvára si situácie a to je pri knihách nádherné.

Povedali ste, že Hollywood bola dobrá aj zlá skúsenosť. V čom?

Ján: Počasie tam bolo úžasné. Ľudia  boli naoko priateľskí aj keď za fasádou to bolo niečo úplne iné. Nedajú sa tam budovať priateľstvá tak ako u nás. A môžem za nás obidvoch dvoch povedať, že nám chýbalo európske jedlo.

Robert: Mne sa nepáčila mentalita ľudí. Ale za pozitívum považujem, že Amerika je otvorená každému.  Ak má niekto talent a ide si za svojím, tak mu nezabuchnú dvere pred nosom len preto,  že nebol v „správnej“ škole. Ak vie človek dobre odviesť prácu, tak ju aj dostane.

Chcete sa tam ešte vrátiť, alebo raz stačilo?

Robert: Určite áno, najmä kvôli práci. Máme už kontakty, druhýkrát by to bolo jednoduchšie. Amerika je obrovská krajina. My sme zažili len Los Angeles a zopár miest okolo. Radi by sme ju viac precestovali.

Keď ste hovorili o negatívach a pozitívach, bolo niečo čo vás vyslovene šokovalo?

Robert: Najviac ma šokovalo to,  keď som zistil, aká veľká je samota. Keď celú rodinu a priateľov máte v Európe. Veľmi mi chýbali.

Ján: Mňa prekvapilo, aké jednoduché je dostať sa k úžasnej práci. My sme ju získali cez dvoch pojašených ľudí, ktorých sme stretli v kaviarni. Ich suseda bola herečka, ktorá hľadala jedného scenáristu a jedného stylistu. Tak sa nám naskytla príležitosť.

Robert: Mňa ešte veľmi šokovalo, keď som zistil, kde sa udeľujú Oscary – v obchodom centre. Celé ho jeden večer krásne vyzdobia, ale keď dajú pozlátku dole, je to obyčajné obchodné centrum.

Ján, vy ste v Amerike pracoval ako stylista. Majú slávne hollywoodské hviezdy prehnané nároky na svoj outfit?   

Ján: Ani nie. Hoci majú ťažšiu  povahu, paradoxne sa s nimi lepšie pracuje ako u nás na Slovensku. Presne vedia, čo chcú. Napríklad Jennifer Lopez bola tvrdý oriešok, ale dala si poradiť.

V Mrche Hollywood píšete o herečke, s ktorou máte zlé skúsenosti. Kto je naopak vášmu srdcu blízky?

Ján: Myslíte americké či slovenské osobnosti?

Americké, ale pokojne dajte aj slovenské.

Ján: Milujem Meryl Streep. V každom filme, kde účinkuje je úžasná. Je to pani herečka.  Na Slovensku mám rád Magdu Pavelekovú, Evu Krížikovú. Skôr sa mi páčia herečky staršej generácie. Pred nimi dávam klobúk dole.

Robert: Z amerických je to Meryl Streep, ale aj Kirstie Alley. Keď sme s ňou pracovali, tak mala trošku problémy, ale spomedzi všetkých, ktorých sme poznali bola najviac normálna a najviac milá. Spomedzi slovenských herečiek mám rád úžasnú Božidaru Turzonovovú a ešte aj Zuzanu Šebovú. Sledujem Panelák, tak sa zlepšujem v slovenčine (úsmev).

Mimochodom, Robert, ako vám ide učenie slovenčiny?

Robert: Je to veľmi ťažké. Učím sa po slovensky šiesty mesiac. Mám učiteľku a lekcie dvakrát do týždňa (povedané v slovenčine, čo si zaslúžilo potlesk – poznámka autorky).

V jednom rozhovore s vami som čítala, že ste Mrchu Hollywood chceli dosť aj na divadelné dosky. Podarilo sa?

Ján: Ešte sa na tom pracuje. Teraz Rob dokončil pokračovanie Coco Pinchardovej, V lete by sme chceli zdramatizovať Mrchu Hollywood na divadelnú hru a uviesť ju na Slovensku.

Prezradili ste, že E-maily Coco Pinchardovej budú mať pokračovanie. Kedy sa na ne môžeme tešiť?

Robert: Anglická verzia knihy sa bude v zahraničí predávať v lete a dúfame, že slovenská verzia sa na trh dostane pred Vianocami. A môžem ešte prezradiť, že bude aj tretie pokračovanie príbehu.

Vaše knihy sú vtipne. Kto z vás dvoch má väčší zmysel pre humor?

Robert: Máme rozdielny humor, čo sa dobre kompenzuje. Myslím, že to pomáha aj knižkám. Každý prinesie svoj pohľad na vec. Niekedy sa „pobijeme“, ktorí hláška je lepšia. Ale naozaj funguje, že v dvojke sa lepšie píše.

 A čo si vy radi prečítate?

Robert:  Mám rád Patriciu Cornwellovú aj Stiega Larssona. Sú to úžasné knihy od nenormálne talentovaných autorov.

Ján: Rád čítam autobiografie, knižky zo skutočnosti, humorné, ale siahnem aj po detektívkach a trileroch. No na prvom mieste sú životopisy. Ťahá ma k nim zvedavosť.  Chcem vedieť, ako sa ľudia dopracovali tam, kde sú. Rád si prečítam aj ezoterické a pozitívne ladené knihy. Majú svoje čaro a dokážu človeka nabiť dobrou energiou.

Kde vyberiete ten optimizmus? Z kníh?

Ján: Áno aj. Ale bol som vždy pozitívny človek. Myslím, že život je tak jednoduchší. Ubíja ma, keď vidím, ako sú ľudia nešťastní a v depresiách. To ma ženie dopredu, aby som zmýšľal inak.

Chodíte po besedách, nechcú od vás ľudia grify, ako písať?

Ján: Nedávno sme mali besedu v knižnici v Nitre a tam sa nás študenti pýtali na „postup“. Veľmi ma to prekvapilo, lebo ja som v ich veku nad písaním nerozmýšľal. Myslím, že ich potešilo, keď sme priznali, že sú dni, kedy sa veľmi ťažko píše. Človek sa zasekne a nevie ako ďalej. Vtedy musí  pokračovať ďalej. Vždy sa dá k tomu vrátiť a opraviť to, ale nesmie prestať.

Ako ste sa vy dostali k písaniu?

Ján: Ešte počas základnej školy. Ľúbil som hlavne snívať a potom to dať na papier. Na strednej škole ma to prešlo. Až keď sme sa vrátili z Ameriky, som veľmi chcel napísať, to čo sme prežili.

Robert: V trinástich mi rodičia kúpili písací stroj. Písal som stále a o všetkom. Moje prvotiny boli hrozné, ale nevzdal som to (úsmev).

Máte špeciálne miesto, kde píšte? Napríklad E-maily Coco Pinchardovej cestou v metre?

Robert: Keď mi niečo napadne, hneď si to musím poznačiť. Buď do mobilu alebo zápisníkov, ktorých mám asi desať (úsmev). Doma sa mi najlepšie tvorí v mojom kresle. Nemám však rád ticho. Páči sa mi, keď počujem zvuky okolo.

Ján: A mne zase prekážajú. Píšem na veľmi tvrdej, nepohodlnej stoličke. Každý večer, keď skončím sa z nej ledva postavím. Ale nevymením ju, lebo na nej som sedel, keď som prekladal E-maily Coco Pinchardovej a odvtedy mám v hlave zafixované, že je to šťastná stolička.

Mrchu Hollywood ste písali obaja. Ako ste boli zohratí? 

Robert: Išlo to veľmi rýchlo. Niekedy sme sa pracovne trochu pohádali, ale bolo to zaujímavé. Duo je dobré v tom, že dve hlavy prídu s lepšími nápadmi ako jedna.

Vrátim sa ešte k Amerike. Je tam čítanie obľúbené?

Robert: V Los Angeles väčšina ľudí číta scenáre a vo Vegas sme sa museli vypytovať, kde sa dajú kúpiť knižky. Niektorým sme museli dokonca vysvetľovať, čo je to kniha. Ale napríklad v Londýne je knižná kultúra úžasná. Tam číta každý a všetko. Kníhkupectvá nájdete na každom rohu.

Čo máte radšej. Klasické alebo e-knihy?

Robert: Aj aj, ale nedávno som bol v Londýne na charitatívnej akcii, kde predávali knihy za dvadsať centov, tak som prišiel domov s dvadsiatimi.

Aj ich stíhate čítať?

Ján: To je náš problém. Momentálne mám pri posteli asi tridsať kníh a viaceré z nich rozčítané. Dal som si sľub, že kým ich všetky neprečítam, viac kníh kupovať nebudem.

To si aj ja dávam, ale márne.

Robert:  Mne niečo hovorte. Ale keď píšem, veľmi nečítam, aby sa mi nestalo, že začnem neúmyselne kopírovať.

Žijeme na trati Nitra – Londýn. Aký je váš vzťah k Shakespearovi a k anglickej literatúre?

Robert: Prvú klasiku, ktorú som si prečítal, boli Búrlivé výšiny od Emily Brontёovej. Bolo to úžasné. Čo sa týka Shakespearea, mám s ním trochu problém. V Anglicku sú ľudia rozdelení do tried a Shakespeare sa akosi dostal k tým snobskejším. To mi trochu prekáža. Mám ho rád, ale nie som z neho zbláznený. Najviac sa mi od neho páči Macbeth.

Ján: U mňa bezkonkurenčne víťazí Jane Austenová.

17.5.2013 (piatok) od 16:00 do 17:00 budeme sedieť na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Každý s dvomi stoličkami – jednou pre seba a ďalšou pre kohokoľvek, kto je zvedavý na kúsok vášho literárneho sveta. Vezmite si do rúk to, čo čítate a položte vedľa seba knižku, ktorú chcete, aby čítali iní.

Každý si môže priniesť svoje stoličky, alebo o 15:30 pred KC Dunaj vám nejaké nájdeme.

Organizátor

áno! – online magazín je internetový mesačník. Každý mesiac otvárame tému, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť. Pri tvorbe veríme, že žurnalistika sa nerobí iba od stola, ale aj medzi ľuďmi. Preto chodíme, vidíme a pýtame sa, lebo nám záleží na prostredí, v ktorom žijeme.

Chceme byť blízko našim čitateľom, zostať pre nich autentickí a to aj vo svete, kde slovo dôvera je iba názov zdravotnej poisťovne. Pretože keď ľudia píšu ľuďom, vzniká viac ako len žurnalistika.

Milí Martinusáci,

pred niekoľkými týždňami sme vás práve tu, priamo na našom blogu, informovali o literárnej súťaži Detektívka 2013, ktorú organizuje vydavateľstvo Forza Music. Odmena je lákavá – rovných 2000 EUR, ktoré dostane autor víťazného rukopisu detektívky. Samozrejme, uvedomujeme si, že napísať dobrú detektívku nie je vôbec jednoduché. Preto sme si pre vás pripravili tri videá, v ktorých vám bude radiť najväčší slovenský odborník na detektívky – Kornel Földvári. Nech sa páči, v poradí už druhé video je tu.

Zvyčajné problémy tínedžerov podané nezvyčajne humorne a láskavo

Oveľa viac ako vzdelávať sa však budete pri čítaní tejto knihy smiať. Oliver je vtipný, priamočiaro hovorí, čo si myslí, zažíva humorné situácie a rád komentuje seba i svoje okolie. Je mierne egocentrický, pozornosť upriamuje predovšetkým na seba a jeho najväčším problémom je, že sa snaží prísť o panictvo kým bude mať šestnásť. Pomôcť by mu v tom mala jeho spolužiačka, neobyčajná Jordana.

Jordana je ten nejúžasnejší člověk, jakého jsme kdy potkal. Nejradši bych ji láskou snědl. Vypil bych její krev. Ona je jediná, komu bych dovolil zmenšit se na mikroskopickou velikost a prozkoumat moje tělo v malinké ponorce. Je skvělá a krásná a citlivá a vtipná a sexy. Je pro mě moc dobrá, je moc dobrá pro kohokoli!

Hrdina, ktoré nezaujíma len sex

Okrem neustáleho riešenia svojej osoby a vzťahu s Jordanou sa Oliver snaží o jednu dôležitú vec. Chce zachrániť manželstvo svojich rodičov. To prežíva miernu krízu a bez toho, aby si to rodičia uvedomovali, Oliver využíva rozličné typy a triky na záchranu potápajúcej sa manželskej lode.

Také jsem zistil, že moji rodiče spolu už dva měsíce nesouložili. Sleduji jejich intimní život prostřednictvím stmívače v jejich ložnici. Vidím, že když to dělají, tak je druhý den stmívač stále ještě stažený na půlku.

Oliver túži po pozornosti, často si ju vynucuje zvláštnym správaním. No zároveň veľa o veciach premýšľa, je určite inteligentnejší ako jeho spolužiaci, miestami máva depresívne stavy, občas je bezcitný a občas prejavuje empatické sklony k menej obľúbeným spolužiakom. Jednoducho – je komplikovaný.

Pocit déjà vu občas vôbec nie je na škodu

Kniha však komplikovaná nie je. Číta sa ľahko a rýchlo, je to vtipná a zaujímavo napísaná oddychovka, ktorá vám ukáže opäť trocha iný pohľad na dospievanie a vzťahy. Joe Dunthorne a jeho hlavná postava majú skvelý humor, nie nadarmo sa kniha stala aj predlohou k filmu Volám sa Oliver Tate. Tým, ktorí si ešte pamätajú časy, keď sme čítavali Sue Townsendovú, bude kniha možno pripomínať Tajný denník Adriana Mola, no v tomto prípade to  vôbec nie je na škodu.

Anasoft litera fest sa začne v centre súčasnej kultúry A4 diskusiou o dnešnom školstve. Položíme si otázky, či je dobre nastavená forma vyučovania slovenského jazyka a literatúry, aký zmysel má povinné čítanie alebo či u nás upadá status učiteľa. Prvý festivalový deň prirodzene nebudú chýbať autorské čítania finalistov. Svoje knihy uvedú Maroš Krajňak a Ondrej Štefánik. Večer uzavrie projekcia filmu Nevesta monštra (Bride of the Monster) najhoršieho režiséra všetkých čias Eda Wooda. Snímku naživo predabuje a ozvučí Stroon.

Na druhý deň sa festival presunie do Artfora a opäť sa bude diskutovať. Tentoraz o elektronických knihách, ktoré sú vo svete stále viac a viac populárne. Ako je to však na Slovensku? Oplatí sa ich vydávať? Po debate predstavia svoje knihy finalisti Pavel Taussig, Peter Krištúfek a Zuzana Cigánová. V stredu sa Anasoft litera fest spojí s Nocou literatúry. V Dome Európskej únie bude Roman Luknár čítať z Ballovej novely V mene otca, ktorá minulý rok získala ocenenie Anasoft litera. S Ballom sa návštevníci festivalu stretnú osobne večer v KC Dunaj, kde predstaví svoju najnovšiu knihu Oko. Na pódiu s ním bude ďalší tohtoročný finalista Víťo Staviarsky. Z Brna k nám zavíta formácia Květy. Minulý rok vydala album Bílé včely. Aj vďaka nemu kapelu v súčasnosti radia vôbec k tomu najlepšiemu, čo sa dá nájsť na mape českej hudobnej scény.

Štvrtkový festivalový deň sa návštevníci Anasoft litera festu môžu tešiť na ďalší výborný koncert. V KC Dunaj vystúpi trojica hudobných skladateľov Martin Burlas, Ján Boleslav Kladivo a Peter Zagar spoločne s Marcelou Derevencovou. Samozrejme, súčasťou programu je autorské čítanie finalistiek Jany Beňovej a Lucie Piussi.

Záverečný deň patrí v A4 – centre súčasnej kultúry diskusii o českej a slovenskej literatúre či predstaveniu Stand´artní kabaret pražského divadla Vosto5. Festival zavŕšia retro‐dídžeji Gramophon Brothers. Počas Anasoft litera festu sa pre študentov spolupracujúcich stredných škôl uskutočnia workshopy kreatívneho písania a besedy s autormi. Podrobnejšie informácie o festivale získate na www.anasoftlitera.com.

Lístok na kultové predstavenie Lukáša Hejlíka, na ktorom bude hosť Stephen Clarke, a ktoré sa uskutoční dnes (!), čiže v nedeľu 12. mája 2013 o 20.00 hod. na Jakubovom námestí v Štúdiu 12 v Bratislave, vyhrávajú:

Patrik Strhan

Sara Pernecká

Dorota Malčeková

A títo traja šťastlivci vyhrávajú knihu od Stephena Clarka:

Ivana Kendralová

Kristína Zámorová

Slavomíra Šenková

Výhercom gratulujeme a všetkým ďakujeme za účasť v súťaži!

Tisíce príbehov. Jedno kníhkupectvo.

Váš Martinus.sk

Kultový projekt scénických čítaní Lukáša Hejlíka sa v máji vydá na turné s nemenej kultovým autorom bestsellerov Merde (Merde! Rok v Paříži, Už zase skáču přes Merde!, Celkem jde o Merde, Merde Impossible) či Paríž sa odhaľuje Stephenom Clarkom, aby s ním pokrstil piaty diel v slovenčine s názvom Faktor Merde. Môžete sa rovnako ako v jeho knihách tešiť na britský humor z Paríža, na jarou a vtipom preslnené LiStOVáNí, následnú diskusiu s autorom a autogramiádu jeho kníh, ktoré budú na mieste na predaj.

Ako na to?

Ako vždy, je to veľmi jednoduché. Stačí vyplniť súťažný formulár, ale pozor, čas máte len do zajtra, čiže soboty 11.5. 2013! Každý súťažiaci má len jeden hlas a zo správnych odpovedí vyžrebujeme šesť výhercov – traja vyhrajú lístky na kultové predstavenie Lukáša Hejlíka, kde bude hosťom Stephen Clarke a traja vyhrajú knihu tohto autora.

Držíme palce!

Aktualizácia 11.5.2013: Súťaž bola ukončená a mená výhercov nájdete priamo TU. Srdečne gratulujeme!

Stať sa hneď na prvý pokus najpredávanejšou autorkou v histórií je svojím spôsobom prekliatie. Je to podobné, ako keby sa Usain Bolt náhodou dostal prvýkrát na Olympijské hry, hneď vyhral zlato a zlomil všetky svetové rekordy spôsobom, ktorý by už ani on sám nedokázal zopakovať. Z finančného hľadiska je určite super “byť za vodou”, ale z literárneho to musí byť ťažká depresia.

A tak niet divu, že J.K. Rowlingovej trvalo dlhé roky, kým sa odhodlala opäť napísať knihu. Ako autorka najpredávanejšej knižnej série v histórii musela zažívať enormný tlak. Je len málo autorov, ktorých by to pri tvorbe neovplyvnilo. Ako sa teda J.K. Rowlingová vyrovnala s obrovskou popularitou, tieňom Harryho Pottera a úplne novou, neprebádanou oblasťou literatúry pre dospelých? Ako sme si už u nej zvykli… Po svojom…

Nový Harry Potter sa nekoná. Našťastie.

No áno. Jo (ako ju vraj volajú priatelia) musela rátať s tým, že každý, kto po jej knihe siahne, bude podvedome očakávať a hľadať niečo z Harryho Pottera. A porovnávať. Taký už sme a robíme to úplne prirodzene. Možno aj preto je Prázdne miesto úplne iné. A to až tak iné, že čitateľ zo začiatku nespoznáva ani len rukopis slávnej autorky.

Prvých sto strán románu Prázdne miesto je vskutku náročných. Tempo je pomalé, postavy neustále pribúdajú a čo je horšie – je to ako zbierka tých najhorších ľudských pováh, neuróz a morálnych zlyhaní. Zdá sa, že mestečko Pagford, o ktorom celá kniha je, bolo založené ako rezervácia pre najhoršie ľudské druhy, aké sa vyskytujú.

J.K. Rowlingová potvrdzuje svoje kvality

Darmo by ste hľadali odhodlaného bojovníka so zlom, nevinnú detskú dušu, ktorá zmení svet alebo aspoň ryšavého chalana, ktorý stojí za svojim kamarátom. J.K. Rowlingová nám namiesto toho predstavuje svet, v ktorom každý kope za seba a svoje záujmy. A tie sú si natoľko podobné, že vyznať sa v postavách je zo začiatku naozaj problém.

Potom sa však dej rozbehne a autorka opäť dokazuje svoje silné stránky. Z románu dýcha nenapodobniteľná atmosféra malého anglického mestečka (ktoré sa svojou mentalitou tak veľmi podobá na tie slovenské), jednotlivé postavy sú stvárnené tak plasticky, že čitateľ v nich často nachádza reálnych ľudí zo svojho okolia (aj keď v tomto prípade platí, že čím menej ich tam nájde, tým lepšie pre neho) a opäť sa naplno prejaví Rowlingovej nemilosrdnosť voči vlastným postavám (George R.R. Martin je síce stále iná liga, ale Jo mu už začína nebezpečne konkurovať).

Pomalý štart kompenzuje hutný príbeh

V konečnom dôsledku tak na vás čaká mimoriadne hutný román, plný uveriteľných postáv, ktorý však vyžaduje od čitateľa niekoľko vkladov. V prvom rade je potrebné zabudnúť na slávne meno. Prázdne miesto je román pre dospelých, ktorý nemá s Harry Potterom nič spoločné. V tom druhom je potrebné zvládnuť počiatočný nával postáv a s tým súvisiace pomalšie tempo deja. A potom?

Potom si už len vychutnajte román o tom, že ľudské povahy sú si podobné všade na svete. Nezáleží na tom, či žijeme v malom anglickom mestečku alebo väčšom slovenskom meste. Sme len ľudia, ktorí majú svoje sny a túžby. A najviac sa odlišujeme tým, koľko hraníc sme ochotní pri ich napĺňaní prekročiť.

Román Prázdne miesto je o ľuďoch, ktorí tieto hranice berú len ako orientačný bod. A len vy sami sa musíte rozhodnúť, či vám ich životy stoja za prelúskanie 560 stranového románu. Ak však máte radi dobre vyrozprávané príbehy, sklamaní rozhodne nebudete.

Čítanie ako na húpačke

Sú knihy, ktoré prečítate na jedno otvorenie. Je ich málo a vďakabohu za ne. Román NW od jednej z najrešpektovanejších súčasných britských autoriek Zadie Smith k nim ale nepatrí. Je to kniha, ktorá miestami nudí, no napriek tomu má v sebe niečo, čo vás prinúti sa k nej vracať.

Severozápadný Londýn – miesto pre všetky farby pleti, vyznania, orientácie. Miesto, kde žijú hlavné postavy románu, miesto, kde sa odohrávajú malé vojny, prehry, víťazstvá. Leah je mladá a bezdetná, má manžela s francúzsko-africkými koreňmi a jedného psa. Jej najlepšia kamarátka je Keisha, pochádzajúca z chudobných pomerov, no húževnatá, ambiciózna a presvedčená o tom, že svoje šťastie si treba odmakať. Zmení si meno z Keishe na Natalie, vyštuduje univerzitu, spraví advokátske skúšky a založí si rodinu. Takmer happyend. Obe však majú svoje tajomstvá a minulosť, ktorá na nich občas znenazdajky vykukne.

Výstižné opisy, ktoré najviac ocenia Londýnčania

Zadie Smith píše útržkovito, ako keby nedokončene. Kapitoly sa rôznia, text sa delí na jednoslovné vety, jednovetné odkazy. Málokedy je opisný, skôr rýchly a trefný. Občas si prečítame smsky alebo chat medzi dvoma postavami. Jazyk je dokonalo prispôsobený prostrediu, miestami vulgárny, no tak to má byť a príbehu to sedí. Slovenský preklad je dobrý, čo však môže čitateľovi robiť problém, sú reálie. Predsa len, rodený Londýnčan túto knihu asi  precíti lepšie.

Veľkým plusom autorky sú takmer dokonalé dialógy – všetko vyznieva absolútne prirodzene.

„Povedal som ti, že už nepijem.“
„Ešte stále?“
„Povedal som ti. Preto som sem nechodil. Nielen preto, aj iné dôvody. Som čistý. Ty by si o tom tiež mala premýšľať.“
„Ale zlatko, ja som čistá. Dva roky čistá.“
„Okrem koksu, trávy, chlastu, tabletiek…“
„Vravím, že som čistá, nie že som nejaký posratý mormón!“

Verdikt:

Ako píšu na prebale – je to koláž, mozaika. Životy a príbehy sa pretínajú a stretávajú na uliciach, v bytoch, v autobusoch. Minulosť je stále prítomná, tvorí a formuje postavy, určuje ich smerovanie, nedá sa jej vyhnúť, nedá sa vymazať. Mozaika je poskladaná, miestami však nedrží poriadne, chýba jej celistvosť, niečo, čoho by sa zmätený čitateľ mohol zachytiť. Kniha je komplikovaná rovnako ako osudy jej postáv. No nedá sa nedočítať.