blog

Zuzana Marianková: Je to len hra so slovami a myšlienkami

štvrtok 23. júla 2009 15:08
Št 23.07. 2009 15:08
Zuzana Marianková

Priaznivci projektu Slovensko píše román vyjadrili želanie zistiť viac o autoroch vybraných kapitol. Prinášame preto seriál rozhovorov s autormi, ktorí nám odpovedali na niekoľko otázok o ich motivácií, o písaní a o vzťahu k projektu. Dnes so Zuzkou Mariankovou, ktorej kapitolu si zo štyroch ponúknutých možností vybrali samotní čitatelia.

Ako ste sa dostali k písaniu? Publikovali ste už niekde?

Už ako malá som mala rada slohy a písanie básničiek, ale nechcem tým povedať, že ma k písaniu priviedlo práve to. Doviedlo ma k tomu čítanie. Čím viac som čítala, tým väčšia bola moja chuť vytvoriť si niečo vlastné, vlastný svet. Niečo, kam by som sa mohla ukryť, keď potrebujem, a kam by som mohla vziať aj ostatných. Vážne som sa do toho však pustila až v šestnástich, keď som pol roka bývala sama a mohla som písavať po nociach. Vtedy som začala písať svoj prvý román, ktorý mi zabral celý jeden rok. Potom som odišla na jeden rok do Francúzska, kde som opäť mala dostatok času a využila som ho na začatie pokračovania mojej knihy. Pomaly sa v ňom blížim ku koncu, no práve teraz ma strhla nová láska – básne. Básne boli prvé diela, ktoré som sa rozhodla publikovať (na stránke Enigma a Madness). Mám ich už okolo 36, no zverejnila som z nich len zopár. Sú to jedny z mojich prvých básní, a preto je v nich veľa štylistických chýb :).

Čo vás motivovalo k zapojeniu sa do projektu Slovensko píše román? Ako sa ste sa o ňom dozvedeli?

Jedného dňa mi zazvonil telefón. Bola som práve na internáte vo Francúzsku. Volal mi otec a povedal mi o tomto projekte, a že by bolo dobré, keby som to skúsila. Tak som si hneď prečítala prvú kapitolu a trochu som sa zhrozila pri čítaní všetkých tých komentárov od ľudí. Tá kapitola vôbec nebola zlá. Mala špecifický štýl, no podľa mňa ponúkala mnoho rozličných ciest. A tak som sa na to dala. Hneď v ten deň som napísala svoje pokračovanie na druhú kapitolu. Bolo veľmi psychotické a úvahové. Ťažko sa čítalo a dej sa nikam neposunul, takže som nebola sklamaná, keď ho Evita nevybrala. Neznechutilo ma to. Práve naopak. Dalo mi to chuť pokračovať. Hneď po zverejnení druhej som napísala tretiu. Bola dosť trilerová, no teraz pre zmenu priveľmi akčná, lebo som tam zakomponovala Evin únos, čo mohlo vyznieť trochu drasticky.

Je to len hra so slovami a myšlienkami. Stačí si vytvoriť umelý charakter a úplne sa doň vcítiť.

Zase nič. Ale nevzdávala som to. Štvrtá kapitola a piata boli o tom istom. Každou kapitolou som poľavovala vo svojom úvahovom štýle, snažila som sa všetko odľahčiť a pri tom neklesnúť na úroveň školského slohu. Šiestu kapitolu som písala ešte vo Francúzsku. Bolo to dosť zložité, keďže som čítala všetky komentáre a snažila sa vyhovieť tým, ktorým sa predošlé kapitoly zdali príliš plytké, aj tým, ktorí kritizovali pomalý a nudný dej.
Keď som písala prvú kapitolu, jediné, na čo som myslela bolo to, že raz možno bude moje meno na obálke nejakej knihy. Najlepšie mojej vlastnej. Písanie je totiž smer, ktorým sa chcem uberať po celý život.

Aký pocit ste mali, keď sa práve váš príspevok objavil na stránke? Vie o tom vaše okolie?

Najprv som sa samozrejme veľmi potešila, že toľko ľudí hlasovalo za moju kapitolu, pričom tam boli ešte štyri ďalšie, no tá radosť opadla až príliš rýchlo. Hneď deň po jej zaslaní som tam našla mnoho chýb, nedostatkov a do očí bijúcich prešľapov. Teším sa, no mohla som to napísať aj lepšie :). O tom, že sa zapájam, vedela najskôr len moja rodina, no potom som to povedala aj svojim priateľom. Dovtedy to bola pre mňa len zábavka na odreagovanie, no s každou kapitolou som mala pocit, že musím dosiahnuť, čo som si zaumienila.

Inšpirovali ste sa pri písaní kapitol vlastným životom?

Určite nie. Občas sa inšpirujem zážitkami, keď píšem svoje básne, alebo román, no tu som dbala o to, aby všetko pochádzalo len z mojej fantázie (správanie postáv, dej, rozhovory, opisy). Všetko som si starostlivo poskladala v hlave, aby som na nič nezabudla, aby to bolo čo najživšie, čo najuveriteľnejšie, a aby sa to ľahko čítalo. Trochu som sa potrápila s písaním v prvej osobe. Keďže som všetko napísala v tretej, bolo treba prvú časť opraviť pred publikovaním, čo zaiste textu ubralo na estetickosti, pretože som nemala čas preštylizovať vety. No myslím, že výsledný efekt nie je až taký zlý.

Ktorá postava je vám najbližsia?

Zuzana Marianková

Všetky sú mi blízke rovnako. Ak potrebujem, viem sa vcítiť do roly Evy, ktorá je úplne zmätená, vystrašená a nahnevaná tým, čo sa deje okolo nej, no na druhej strane je pre mňa rovnako ľahké predstaviť si, čo sa deje v hlave Igora, Uľjany, Breziny, Reného či Božky. Je to len hra so slovami a myšlienkami. Stačí si vytvoriť umelý charakter a úplne sa doň vcítiť. Potom už nič nie je zložité. No ak by som si mala vybrať, celý román by som písala v tretej osobe, pričom hlavné postavy, Eva a Igor, by boli úplne rovnocenné. Obaja sú podľa mňa veľmi zaujímaví a dosť rozdielni a pohľad na ich spoločný, no i individuálny život by mohol byť prekvapivo strhujúci.

Chýba vám v spoločnom románe niečo alebo niekto?

Myslím, že čo sa týka postáv, tak nie. Na to, akým smerom sa uberá dej, je tam postáv dosť, no je tam niekto, kto mi prekáža. Možno to bolo vidieť v tom, ako som Božku v kapitole doslova odpálkovala preč, no nemala som chuť zakomponovať ju do deja. Nie že by som sa nevedela vcítiť do roly osamelej dôchodkyne, ktorá prežíva vďaka klebetám, čo pozbiera od susediek, no nesedela mi do príbehu. V predchádzajúcich kapitolách som ju spomenula viac krát, no nebolo to nič zásadné. Ja by som ju skrátka odtiaľ vyškrtla.
Pokiaľ ide o dej a situáciu, je veľa vecí, ktoré by som doplnila. Aj mne v deji chýbala akcia, zvraty a menšie rozuzlenia, ktoré by dej posunuli skutočne ďalej, lebo zatiaľ to viedlo len k ďalšiemu zamotávaniu. Tak som skúsila hodiť novú indíciu, a to pôvod a hlavne dôvod esemesiek z neznámeho čísla. Dúfam, že to nevyznelo veľmi naivne, no snažila som sa dať do súladu časť o Eve, ktorá odhaľuje niečo nekalé, a časť o Igorovi, ktorý sa tiež posúva ďalej a obaja vlastne mieria na to isté miesto… k nehode spred roka. Podľa mňa to ponúka mnoho možností, ako dej zvrtnúť, alebo rozvinúť.

Ako vnímate doteraz vybraté príspevky spolutvorcov románu?

Určite mal každý z nich niečo do seba, no ja som sa nestotožnila ani s jedným. Prvá kapitola bola na môj vkus príliš ženská, druhá bola príliš jednotvárna, tretia sa mi zdala príliš priehľadná a štvrtá sa mi páčila najviac. Bola priama, veľmi rafinovane zamotaná a ľahko sa čítala (až na prvú časť o Eve). Ja sama som potom pokračovala v Uľjaninom príbehu, no neúspešne. Piata kapitola bola čo sa týka deja veľké spomalenie. Na druhej strane ma však prekvapilo, na akej jazykovej a štylistickej úrovni bola písaná s prihliadnutím na vek autorky (ak sa nemýlim). Myslím si však, že keby nebolo týchto príspevkov, ani môj by teraz nebol tam, kde je, lebo som len nadväzovala. Snažila som sa tam vložiť čo najviac nových vecí, no skôr som len pokračovala v tom, čo utkali iní predo mnou. Myslím, že tak, ako som ja teraz vyjadrila svoj názor k predošlým kapitolám, aj tá moja by sa dala ohodnotiť podobným štýlom. Nie je prevratná, nie je šokujúca, nie je ani veľmi napínavá, má svoje chyby, no iste má aj klady a práve preto dostala slušný počet hlasov. Som za to naozaj vďačná.

Ako vnímate výber kapitoly prostredníctvom tzv. „križovatky“, keď mali možnosť rozhodovať čitatelia?

autorka

Myslím, že je to veľmi dobré, najmä pre mňa. Teraz viem, že to, čo som napísala sa páčilo viac, než len jednému človeku. Dalo mi to odvahu pokračovať. Dosť ma však prekvapil ten náskok pred ostatnými príspevkami.

Ako vnímate diskusie a nálady čitateľov?

Nepáči sa mi ako mnohí zakopali tento projekt a všetko, čo sa v ňom objavilo pod zem. Ani mne sa síce nepáčilo všetko na sto percent, ale bol to pre mňa predsa len materiál, s ktorým sa dá pracovať a bola to naozaj zábava. Snažiť sa priblížiť štýlu iným a pri tom nestratiť ten svoj…dalo mi to nové skúsenosti. Zo začiatku som videla, že veľa ľudí tam viedlo nezmyselné debaty o gramatike, pravopise, drzosti ľudí, ktorí chcú vyjadriť svoj názor, no vyjdú na posmech, ak sa v ich komentári objaví nejaká tá pravopisná chyba…to všetko bolo podľa mňa celkom zbytočné, lebo takéto negatívne postoje len odradili všetkých, čo si k tomu sadli a už od začiatku cítili to napätie a nespokojnosť, ktoré ukradli veľký kus čara celému projektu.

A čo negatívne reakcie, ovplyvňujú vás? Dokážu vás znechutiť, alebo naopak motivujú k ďalšiemu písaniu?

Zatiaľ som sa nestretla s extra negatívnou kritikou, a ak aj nejaká bola, vzala som ju len v dobrom. Ak mi ľudia niečo vytkli, tak mali na to dôvod. Kritika je dobrá. Keď mi niekto povedal, že moje básne sú amatérske a musím z básni vyhodiť všetky gramatické rýmy, tak som to urobila. A posunulo ma to o veľký krok ďalej. Tak to bolo i tu. Vždy, keď som našla nejakú kritiku, dobrú či zlú, premýšľala som, či je opodstatnená, a zrejme aj vždy bola, lebo názor ľudí sa nerodí len tak z ničoho. Vždy je založený na niečom.

Aké sú vaše literárne ambície do budúcnosti?

Už mám 18 a momentálne chcem dokončiť pokračovanie svojho románu a potom sa pustiť do tretieho dielu. Popri tom mám však rozpísanú ešte jednu knihu, no teraz mi všetok čas pohlcuje tvorba básní. Chcela by som sa tomu venovať aj profesionálne. Mám pred sebou ešte dlhú cestu, lebo ani z ďaleka nie som na takej úrovni, na akej by som chcela a mala byť. Snažím sa, pracujem na tom, ako sa dá. Keď mám čas, venujem ho písaniu a pomaly si tak budujem svoju budúcnosť. Tak dúfam, že to dopadne tak, ako si to predstavujem. Určite však ešte pošlem nejakú tú kapitolu do tohto projektu.