„Neplačte, keď sa niečo nedarí“

„Alkohol je asi jedna z najväčších vecí, ktoré sa kedy na zemi zrodili – okrem mňa. Alkohol mi dovoľuje byť tým hrdinom, ktorý si vykračuje priestorom a časom a robí všetko, po čom túži. Takže ho mám rád… áno.”

Alkohol bol jeho najväčšou závislosťou a zároveň najlepším priateľom. Bola to jediná vec, s ktorou vydržal takmer celý život. A ktorá vydržala s ním. Charles Bukowski.

Má človek s fľašou v ruke a s množstvom žien v posteli budúcnosť? Môže chlapík z občerstvenia, čo pripravuje hamburgery, ovplyvniť milióny ľudí? Vydajú lepičovi plagátov v metre takmer 50 kníh? Áno. Stačí, ak má nezameniteľný štýl, svojrázny pohľad na svet a dokáže si zarobiť na svoju potrebnú dávku chľastu.

„V skutočnosti sú dve veci, ktoré ma udržia pri zdravom rozume – pitie a stávky na dostihoch. To ma dokáže pohltiť takmer úplne, takže mi už nezostáva čas na to, aby som premýšľal a hĺbal nad takými vecami, ako je sláva alebo prípadné zbohatnutie.“

Bukowski začal alkoholom riešiť svoje rodinné problémy veľmi skoro. Už v trinástich sa často a rád opíjal. Kvôli svojmu veľmi výraznému akné vyzeral staršie, a preto mu nalievali aj napriek nízkemu veku. Alkohol spôsobil, že mal vážne zdravotné problémy. Keď mal 35 rokov praskol mu žalúdočný vred. Aj keď ho lekári upozorňovali, že ho alkohol môže v dohľadnej dobe zabiť, nevzdal sa ho.

Jeho detstvo bolo veľmi škaredé. Otec bol americký vojak, ktorý počas prvej svetovej vojny bojoval v Nemecku, kde sa spoznal s Charlesovou matkou. Otec ho často týral. Ako uvádza Bukowski v svojej knihe, bil ho často remeňom na ostrenie britvy. Matka ho v tom podporovala. Podľa niektorých zdrojov ho otec dokonca zneužíval.

„Takže tvrdá kázeň po celou dobu, ale skoro žádná láska mezi námi. Ale byl to dobrý trénink, připravilo mě na to, jaký svět je. Když se dneska dívam na jiné děti, řekl bych, že mě naučili jednu věc – moc nebrečet, když se něco nedaří.”

Alkoholu sa nevzdal ani keď mal prezentovať svoje knihy. Práve naopak. Na čítačky chodil často opitý. A vo väčšine prípadov boli opití aj jeho poslucháči.

Okrem pitia Bukowski vášnivo miloval stávkovanie. Vsádzal na konské preteky. Niektoré zdroje uvádzajú, že ho stávky na dostihy stáli niekoľko miliónov.

V podstate bol Bukowski veľký exhibicionista, svoj život totiž dokázal spísať, nechať vydať a dovoliť miliónom ľudí nech o ňom čítajú, rozoberajú a napodobňujú ho. Všetky jeho diela sú silne autobiografické. Vo väčšine si zo seba dokonca uťahuje a vysmieva sa nielen svetu, ale aj sebe. Túto komunikáciu uskutočňuje vďaka viacerým svojim pseudopostavám ako Hank, Buk či Henry Chinaski. K nim vykresľoval ďalšie jemu podobné živly: alkoholikov, prostitútky, tulákov, bezdomovcov.

Žil medzi povaľačmi a zloduchmi a nemohol to zmeniť. Bol jedným z nich. Chcel kričať a nemohol – nevedel ako a možno ani čo, a tak svoj krik, obvinenia a zničené americké sny ponúkal vo svojich knihách. Bez servítok, plné vulgarizmov, s trpkým sarkazmom.

„radši zemřu než bych brečel. nemůžu
vystát mizery nemůžu bez nich žít.
opírám si hlavu o bílou
ledničku a chce se mi vydat ze sebe
poslední srdcervoucí výkřik života ale
jsem větší než pohoří.“

Už keď mal 24 začal literárne tvoriť. Cesta ku sláve mu však trvala desať rokov. Ani na chvíľku však neodložil z ruky fľašu. „Rád píšem a rád pijem. Prečo by som mal jedno od druhého oddeľovať?“

Aby mal dosť peňazí na svoju lásku – alkohol – pracoval na najpodradnejších miestach. Pripravoval hamburgery v bufete, lepil plagáty v podchode metra v New Yorku, šoféroval kamión. Najdlhšie vydržal na pošte, kde pracoval viac ako desať rokov. Odtiaľ  vznikla aj jeho novela Poštový úrad.

Kvôli tomuto miestu ho ako štátneho zamestnanca sledovala FBI. Podľa ich záznamov boli v jeho živote štyri dôležité ženy. Jane S. Coonová, po nej poetka Barbara Fryeová. S oboma však nebol dlho, približne dva roky. Po viac ako dvadsiatich rokoch krátkych a najmä nezáväzných vzťahoch si vzal Frances Smithovú. S ňou mal aj dcéru Mariu Luise.  Poslednou ženou v jeho živote bola Linda Lee Beinghlová. Tá bola pri ňom, aj keď umieral. Dožil sa 73 rokov. Tento vek je až prekvapujúci, ak vezmeme do úvahy dlhoročný alkoholizmus, žalúdočné vredy, nezdravý životný štýl, ťažkú prácu a nespočetné množstvo žien.

Tesne pred šesťdesiatkou získal od Johna Martina, ktorý vlastnil vydavateľstvo Black Sparrow Press ponuku doživotnej renty. Za písanie dostával sto dolárov mesačne. O mesiac od uzatvorenia dohody dokončil svoj prvý román. Celkovo sa jeho tvorba nedá zrátať. Uverejňoval prózy, básne a žurnalistické texty v mnohých časopisoch a magazínoch. Niektoré sa zozbierali do zbierok, iné ostali len v časopiseckej podobe.

Svoj život mal rád. Mal svoj alkohol, nespútaný život, stávky, drogy, ľahké ženy, písanie. Jeho najväčší sen, ktorým sa chválil, a teda, aby sa mohol milovať s osemnásťročnou dievčinou, keď bude mať osemdesiat sa mu však už nestihol splniť.

„Vždy som obdivoval darebákov, štvancov, zkurvysynov. Neznášam tých hladko oholených chlapčekov s viazankou a dobrým džobom. Mám rád zúfalcov so zničenými zubami, so zničeným myslením a zničeným životom. Tí ma zaujímali. Sú samé prekvapenie a plní výbuchov. Rovnako mám rád skazené ženy, opité a nadávajúce pobehlice s očkom na pančuche a rozmazanými šminkami na tvári. Viac ako svätci ma zaujímajú zvrhlíci. Dobre sa cítim uprostred vandrákov, pretože sám som vandrák. Neznášam právo, morálku, náboženstvo, zákony.“

Viac sa o Charlesovi Bukowskom dozviete v novej knihe Barryho Milesa s názvom Charles Bukowski.

Zdroj foto: Corbis (image.guardian.co.uk) / bukowski.net / martinus.sk