Red Meat: Své registry odtajňuje Max Cannon
Priznám sa, že nerád „čítam“ komiksy. Paradoxne, jedna stránka komiksu, kde je viac obrázkov ako textu, mi dáva viacej zabrať ako desať strán husto písanej epiky á la Tolstoj či Balzac. Spozornel som však, keď som sa z biografie Davida Lyncha Temné stránky duše dozvedel, že môj milovaný režisér okrem filmov už roky (od roku 1983) píše komiks – Najzlostnejší/najbesnejší pes na svete.
Nie je to regulárny komiks, iba strip, čiže pár (v tomto prípade 3 či 4) okienok. Na každom je rovnaký obrázok: najzlostnejší pes na svete besní a pritom mu z papule vychádzajú bubliny s nesmierne vtipnými textami. Max Cannon začal kresliť (nechcem tvrdiť, že pod priamym Lynchovým vplyvom) podobne postavený komiksový strip pod názvom Red Meat od roku 1989. Hoci je kresliarsky bravúrnejší ako Lynch a hoci minimalistický počet okienok znížil na tri, podarilo sa mu vytvoriť svoj autonómny obrázkosvet, takže by ho Lynch nemal lynčovať za to, že sa ním (možno) inšpiroval.
V Cannonových okienkach účinkuje niekoľko postavičiek, napríklad Don, Dôchodca Wally, Chudý Ken, Kňaz, Mliekar Dan, Reuben, Ted Johnson, Lebka a ďalšie, nie je ich však mnoho. Najčastejšie obsadzovanou postavičkou je istý Earl (Chrobačooký Earl), kreatúrka vytvorená z fyziognómie Edgara Allana Poea, Charlesa Baudelaira a Antonina Artauda. Earl je stále rovnako depresívny, rovnako strapatý (aj keď má také vysoké čelo, že už hraničí s plešinou), má rovnako vypúlené oči a vždy je odetý v rovnakom odeve: niečo medzi kňazskou reverendou a tiroláckym slávnostným odevom.
Na rozdiel od tejto schematickej postavy (s bohatým duševným životom) je Ted Johnson znázorňovaný oveľa pestrejšie: raz v pyžame, raz s klobúkom, väčšinou s fajkou, a to dokonca aj vtedy, keď vychováva svojho syna. Mliekar Dan vyzerá ako policajt, najmä keď je vyobrazený s čiapkou so štítkom, jeho charakter a morálka však nenechávajú nikoho na pochybách, že ide o mliekara, a nie poliša. No a potom sú tu, ako ináč, deti: napríklad Malý Sluggo či dievča Karen. Ani to, že ide o nevinné detské duše, nezaručuje, že vás nepohoršia či neudivia hláškami, o ktorých nemôžete s istotou povedať, či sú viac skazené alebo geniálne. Panoptikum postavičiek dopĺňajú hybridy typu Jenda Citrón (s citrónovou hlavou), Pán Bix (akoby vyšiel z filmu o Krajine OZ) či Lebka (ktorá funguje ako slnko, vyžarujúce slnečné lúče).
Väčšina stripov sa zaobíde s jednou postavou, občas sa ako partner objaví druhá postavička, ale tam sa počet účinkujúcich končí. Ako sa hovorí: obsadenie minimálne, ale ten dej! Vlastne každý dej je bohatý iba na monológy či dialógy. A sú to skvostné repliky: „Mmmm, na světě není nic lepšího než doluhá, teplá sprcha. BLEEUUGH. Len nepijte šampón… ať voní sebelíp,“ hovorí Ted Johnson. Alebo Earlov monológ: „Mojí domácí bylo ráno špatně a já si nemoh vzpomenout, jestli se má chřipka správně léčit hladověním nebo jedením… Jedno je ale jistý… Utopit se chřipka nedá.“ A ešte jeden manželský dialóg, pri ktorom pani Johnsonová účinkuje mimo obraz:
„Brouku… kdes našel zubní pastu? Myslela jsem, že nám všechna došla.“
„Žádnou jsem nenašel. To je mýdlo.“
„Přece si nemůžeš čistit zuby mýdlem.“
„Hele, zlato… Totéž jsi říkala, když jsem si myl hlavu čističem na sporák.“
To je manželská idylka, všakáno! Max Cannon je naozaj kanón súčasného alternatívneho, postmoderného, nekomerčného komiksu. Jeho stripy sa stali kultovým čítaním, subkultúrnym fenoménom istej časti publika, ktoré nevládze čítať veľkú epiku. Je to hybrid medzi počítačovou hrou, grafitti, mobilnou esemeskou, mailovými posolstvami, ktoré nám zahlcujú elektronické schránky, reklamou, filmovým okienkom, súdobou groteskou… Možno takto bude vyzerať literatúra budúcnosti zredukovaná na svoju podstatu a zminimalizovaná na tri okienka.
Zaujímavé zdroje:
– skupina Red Meat na Facebooku
zdroj foto: gym-bohumin.cz / martinus.sk
