Na celej čiare doslovný a verný

Vo vydavateľstve Fragment vyšla objemná kniha nadpísaná menom Jozefa Mihalkoviča, popredného slovenského básnika a esejistu, príslušníka Trnavskej skupiny. Jej názov – Listové tajomstvá. Je to mohutná knižka, má vyše tristo strán. Sú to vlastne štyri knihy – tu označené ako kapitoly. I. kapitola je antológiou Mihalkovičových básní, II. kapitola obsahuje rozhovory rôznych pýtajúcich sa s autorom, III. kapitola má označenie Záznamy snov a iné záznamy a IV. kapitola zhromaždila pod svoju strechu eseje o Mihalkovičových priateľoch, osobnostiach a udalostiach, ktorých bol účastníkom a svedkom.

Jozef Mihalkovič píše dnes už básne uvoľnene, spontánne, takmer na jeden dúšok. Preč je mnohovrstevnatosť a komplikovanosť básnickej výpovede, ako ju poznáme z predchádzajúcej básnikovej tvorby. „Niekedy akoby bolo všetko kvôli rýmu,“ priznáva v poslednej básni a je to naozaj tak. Báseň je stretnutie slov v pozícii rýmov, a tým básnik organizuje náhodu do tvaru zákonitosti. Keď zrýmuje napríklad slová gumu – bez rozumu, vznikne mu takýto záznam o situácii svojho súkromia: „Už druhý raz chcem gumovať / a nemám gumu. Hoci sme sami, / chodíme po izbe ako bez rozumu.“ A niekedy sa riekankovité verše zmenia na gnómickú výpoveď o našej existencii: „Pozemský zákon viaže / tajomstvo zemskej tiaže.“

Básnické formulácie („Ako keby sa pivónie / učili dýchať v tvojej blúzke“) sa striedajú s informáciami z kníh, novín, náhodne vypočutých rozhovorov: „Ramzes Veľký mal 138 detí: / 79 synov a 59 dcér.“

V kapitole rozhovorov sa rozprávame s Jozefom Mihalkovičom v priebehu tridsiatich rokoch. Na otázku Potešilo vás niečo v poslednej dobe, ktorú mu položil Štefan Moravčík, Mihalkovič odpovedá: „Slnko poteší človeka… Ale aj noc.“ Nehovorí, pravdaže, o meteorológii, ale o zmysle ľudskej existencie.

V rozhovore s Jánom Brezinom zasa konštatuje: „Dobre postavená otázka je viacej ako zrkadlo, hoci sa v nej človek môže určitým spôsobom nájsť.“ Dá sa povedať, že tieto rozhovory obsahujú väčšinou dobre postavené otázky, veď partnermi v rozhovore sú ďalší básnici či literáti.

Odpovede na otázky o poézii, jej vzniku, tajomstvách, zmysle by mali patriť k povinnému čítaniu všetkých, čo sa zaoberajú písaním.

Veľmi zaujímavé sú aj zápisy snov, ktoré sa prisnili Jozefovi Mihalkovičovi. Mihalkovič je básnik a básnikom sa snívajú básnické sny. Tieto sny sú básnické nie preto, že sú zaľudnené figúrami od literatúry, spisovateľmi, vydavateľskými redaktormi, ale preto, že sú imaginatívnymi situáciami. Sú v nich strachy i úzkosti: „Slová z Lorcovho Básníka v Novém Yorku v Nechvátalovom preklade sa mi premieľali v hlave, zatiaľ čo som sa neprestával krvou potiť.“ A hoci je táto kapitola iba päť stranová, je nabitá silnými emóciami.

Posledný oddiel je žičlivý. Venovaný básnikovým priateľom a druhom v literatúre. Jozef Mihalkovič si svoje príhovory na vernisážach, gratulačné formulky, priania, písal, a bral ich vlastne ako druh básne. Preto sa v nich stretáme s veršami, hoci sa tvária ako konvenčné blahoželanie k narodeninám. Vincentovi Šikulovi sa napríklad prihovoril takýmito vetami: „Čas sa stáča u starších ľudí. Tento spor na diaľku ty si pre seba rozriešil po šikulovsky: múdrejší ustúpi.“ A keramikárovi Ignácovi Bizmayerovi sa ušlo takejto slovnej priazne: „Každý je sám s tvárnou hlinou svojho osudu, so svojím imaním, odvahy, povahových vlastností, úfností a predsavzatí.“

Potešila ma táto knižka Jozefa Mihalkoviča. Je ako dobre vypálená tehla, ako dobre upečený chlieb. Prítulná do ruky a chutná na jazyku.

Čitáty:

„Polepšil som sa,
už sa neberiem vážne.“

„A kto to kedy videl
kolísať nepočaté deti.“

„…pôjdem,

kým všetko nepochodím.“

„Ľahko sa povie,
no nie je ľahko žiť…“

„Život sa nedá zatĺcť klincom v urne.“

„Predposledné slovo mal Rimbaud.
Posledné každý, kto ešte po ňom
nazbieral odvahu.“

„Nie je les bez šelestov.“

„Inšpirovaný človek vidí ako veci súvisia.“

„Básnická práca je práca bez záruky.“

„…báseň tu nie je na to, aby človeku predkladala hotové pravdy.“

„Pokiaľ ide o poéziu, som veriaci človek.“

„Neviem si predstaviť dobrého prozaika, ktorý by nebol básnikom.“

„Básne sa neprestanú písať, kým sa ľudia neprestanú medzi sebou dorozumievať prostredníctvom reči.“

„…báseň musí byť básňou a môže ju ospravedlniť iba poézia.“

„Reč je oceán, do ktorého sa rodíme tam, kde sme prišli na svet, kde sme vyrástli, kde žijeme.“

„Próza má vyrozprávať alebo zaspievať, predniesť. Poézia vysloviť alebo vyjadriť.“

„Keby som v próze nenašiel poéziu, nečítal by som ju.“

„Čítam každý deň. Každý deň aj píšem a prekladám.“

„Treba vedieť aj nevedieť.“

„Neverím tomu, že sa poézia nečíta. Viem, o čom hovorím. Ja čítam poéziu každý deň.“

„…chvíľa a báseň ma podrme za rukáv a ja len musím dať pozor, aby som bol prichystaný všimnúť si ju, vyjsť v ústrety.“

„Nebál som sa svojich mladostí a nebojím sa ani svojich starostí.“

„Bol som šťastný vo svojom nešťastí. Keď som už raz natrafil na chémiu, ktorá ma naozaj zaujala, naučil som sa zo života neulievať.“

„Báseň odovzdáva tajomstvá vnútorného sveta ďalej.“