Nie sú dvaja, sú len Jeden.
Ak názov hry v s sebe nesie slovo dvaja, čitateľovi sa zrejme automaticky vybaví príbeh dvoch nerozlučných milencov. V prípade slovenského dramatika Júliusa Barča – Ivana, to však nie je tak celkom pravda. Respektíve, iba čiastočná. Dvaja sú síce nerozluční, ale nie sú to milenci. Azda najpozoruhodnejšia a najpokrokovejšia hra slovenského dramatika. Keď sa existencialistické témy v európskej literatúre začínajú len pomaly vynárať, tak v slovenskej literatúre sa už vďaka Barčovi – Ivanovi už objavujú a so značným predstihom.
Dvaja nie sú príbehom lásky, ani príbehom nenávisti. Dvaja sú príbehom dôsledku a jeho schopnosti prenasledovať človeka. Dopustíte sa chyby, musíte za ňu platiť , skôr či neskôr. Príčina: túžba po žene, súcit, láska. Následok: vražda Johnyho. Dôsledok: pocit viny, nepretrhnuteľné puto. To, že vraždili kvôli žene sa stáva vedľajším. Vo chvíli keď sa Mauro a August stretávajú v domčeku u Staríka je podstatné už len to, že niet úteku – pred sebou.
Barč – Ivan dopísal hru v 1945 na Klenovských vŕškoch, kde zakotvil ustupujúc s povstaním. Hrôzy vojny doliehajú na celú Európu. Päť rokov vraždenia, ktoré bolo ospravedlňované vyšším cieľom. Z oboch strán. Fašisti posielali Židov na smrť pre „blaho národa“, spojenci zastavovali nacistickú hrozbu. Stisnutie spúšte, vyslanie deportačného vlaku, vlastne čokoľvek bolo v tých časoch ospravedlniteľné. Lenže s koncom vojny prichádzajú výčitky svedomia. Ospravedlnenia ešte donedávna platné zrazu strácajú váhu. To, čo bolo pred tým „nevyhnutnosťou“ sa už tak nejaví. Vyššie ciele už tak vysoké nie sú.
Tak ako prenasledujú ľudí zasiahnutých vojnou vlastné previnenia (od vojakov cez gradistov až po bežných civilistov), tak zločin spáchaný v mene „vyššieho cieľa“, teda oslobodenia Marianny, prenasleduje Maura a Augusta. Ak k súdobému spoločenskému kontextu prirátame fakt, že Július Barč – Ivan mal psychické problémy, v dôsledku ktorých trpel stihomamom, tak sa z príbehu dvoch ľudí prenasledovaných svojou vinou stáva už príbeh človeka utekajúceho pred sebou samým a prenasledovaného nikým iným, než sebou samým. Teda Dvaja nielen ako reflexia spoločenských udalostí, ale zároveň ako reflexia niečoho, čo autor sám dobre poznal.
Nie sú dvaja, sú len Jeden. Človek, ktorý má dva póly. Kladný a záporný, ako každá častica. Preto sa priťahujú. Silové pole nepustí. Záporná častica potrebuje kladnú, aby mohla fungovať a tvoriť celok. A kladná potrebuje zápornú. Preto musia byť dvaja. Potrebujú sa, pretože sú nedeliteľnou súčasťou. Osamote nemôžu svetom putovať . Pocit viny, ďalšia silná konštanta. To je dôvod, ktorý ich zviazal. Respektíve z Jedného sa stali dvaja. Najjednoduchší spôsob ako sa s vinou vyrovnať, je prehodiť časť zodpovednosti na niekoho iného. Vina delená dvoma je únosnejšia. Preto musia byť dvaja. Ľudská schopnosť trýzniť, ubližovať a strach z bolesti. Jeden musí ublížiť tomu druhému, aby otupil vlastnú bolesť. Preto musia byť dvaja. Ani Mauro, ani August nechcú v skutočnosti utiecť, lebo vedia, že nemôžu. Pred sebou sa utiecť nedá. Preto musia byť dvaja.
Foto: swaton.sk / divadloaha.sk
