blog

Ťažké je žiť ľahko

streda 13. októbra 2010 01:41
St 13.10. 2010 01:41

Ľudia si za dobu svojej existencie vymysleli mnoho podivných kratochvíľ, medzi tie najzvláštnejšie však patrí každodenné urputné sledovanie tých, ktorí sú slávnejší, bohatší a úspešnejší než väčšina. Ľudia sú fascinovaní pozlátkom a leskom sveta nablýskaných limuzín, ostrých svetiel kamier a zdanlivo nekonečných večierkov. Každý deň hltajú tie najintímnejšie detaily zo života celebrít, rozprávajú sa o nich a preberajú detaily ich životov. Médiá zase spravia čokoľvek, aby im tieto detaily priniesli. A práve tento svet sa rozhodla opísať vo svojom románe Predavačky bublín autorka, ktorá ho dôverne pozná – Tamara Heribanová.

Hneď na úvod si ozrejmime regionálnu skutočnosť – áno, Tamara Heribanová skutočne je dcérou Jozefa Heribana. Áno, pochádza z mediálne známej rodiny, a ak vám to vadí, tak skutočne asi nemá zmysel, aby ste sa premáhali a čítali jej román. Je to síce trochu zvláštne kritérium na posudzovanie literatúry, ale budiž. Od toho tu máme slobodnú vôľu. A ak vám je to rovnako jedno ako mne, čo som televízor zahodil a bulvár nečítam, tak sa pripravte na sondu do úplne neznámeho sveta. Je asi logické, že si autorka pre svoj prvý román vybrala prostredie, ktoré dokonale pozná – svet celebrít, mediálnych hviezd, hviezdičiek a všetkého svinstva, ktoré živí obrovský kolotoč, schovávajúci sa pod nálepkou bulvár.

“Keď som bola malá, mama povedala, že deti nepotrebujú veľa hračiek. Iba by ich pokazili. Vtedy mi kúpila prvý kaktus a povedala, že ho mám polievať raz do mesiaca. Čo som s ním teda mala robiť po ostatné dni?”

Hlavnou hrdinkou románu Predavačky bublín je Eva Widermanová, asistentka obávanej šéfredaktorky najvplyvnejšieho bulvárneho časopisu. Evina pozícia v tomto svete je vlastne unikátna – prichádza s ním do kontaktu každý deň, je jeho súčasťou, a predsa stojí na jeho okraji, čo jej dáva perspektívu a dovoľuje jej ospravedlňovať sa pred sebou samou, že sa jej nechutné, a občas až podlé, praktiky kolegov – žurnalistov netýkajú. Okrem práce, akú má na Slovensku málokto, je však Eva úplne normálna žena, akých žijú v moderných mestách celé tisíce – má priateľa, ktorý ju očividne nemiluje (Eva si to uvedomuje, ale nechce priznať), má nadváhu (ktorú si uvedomuje až bolestne), nedoriešené problémy z detstva a trpí depresiami. Depresiami, ktoré ju nakoniec doženú až k odbornej pomoci.

“S priateľom Mirom sa však nehádame. Máme oddelené byty, oddelené životy, oddelené názory a oddelené maličkosti, ktoré milencov inak spájajú. Niekedy si želám poriadne sa pohádať, mať niekoho, o koho by sme sa mohli starať a viezť ho na pohotovosť s opuchnutou fialovou rukou. Nemáme však nikoho, o koho by sme sa mohli starať, navyše sa už roky nestaráme ani jeden o druhého. Žijeme len tak. Spolu, lebo je to jednoduchšie ako bez seba.”

Ak by ste čakali uplakaný ženský román, tak ste na omyle. Tamara Heribanová naskočila skôr na vlnu, ktorú už pred pár rokmi vyvolal vo vodách slovenskej literatúry Maxim E. Matkin. Rovnako ako on(?), ani Tamara sa nesústreďuje na príbeh. Ten je vlastne úplne banálny a čím ďalej, tým viac nepodstatný. Už len samotné rozdelenie 220-stranového románu do tridsiatich siedmych kapitol napovedá, že so spádom deja to asi nebude horúce. A skutočne. Každá kapitola je skôr samostatnou úvahou na tému, ktorá je naznačená v jej úvode krátkou definíciou pojmu z encyklopédie, ktorá je nasledovaná vlastnou (a často oveľa výstižnejšou) definíciou hlavnej hrdinky. A tak sa od Evy dozvedáme, kto je opuncia, koho označuje ako volavku, alebo ako vníma pojem “nemožná.”

Nemožná – Beznádejná, neprijateľná, nedostupná, chybná, neznesiteľná, nenaplnená, nevhodná, neudržateľná, nepraktická, scestná.
alebo (podľa Evy Widermanovej) – Napríklad žena nepochopená, nemilovaná. Snažiaca sa byť stredobodom vesmíru pre muža, ktorý už sedí v celkom inom vlaku..

Jednotlivé kapitoly sa tak vlastne správajú ako perly, navlečené na nitke príbehu. Príbeh tu je, drží román pohromade, ale dôležitejšie sú tie perly – jednotlivé úvahy, ktoré nám predstavujú Evu Widermanovú ako ženu, ktorá sa zmieta medzi dvomi pólmi. Na jednej strane je dostatočne cynická na to, aby si uvedomovala, v akom svete to vlastne žije a čo všetko jej chýba, na druhej strane ju často premôže jej citlivá stránka, ktorá ju pošle až na úplné dno jej psychických síl. A odtiaľ sa už sama dostať nedokáže.

“Šepkám si. Nie som ruža a nemám komu padnúť do ruky. Do ruky, ktorá by ma poláskala. Pozerám sa na kvapky zlievajúce sa do tenkých potôčikov a je mi smutno. Okno zahmlené, reflektory svietia. Ťažké je žiť ľahko. Ťažké je žiť so mnou. Niekedy sa mi to ani samej nedarí. Ani dážď nezmyje bremená, ktoré nosíme na chrbte. Navyše som závislá na láske, ktorú nemám.”

Ak čakáte, že sa v Predavačkách bublín dozviete množstvo bulvárnych “pikošiek,” budete pravdepodobne sklamaní. Tamara Heribanová síce v niektorých kapitolách opíše praktiky hye… ospravedlňujem sa – novinárov, ktorí spravia čokoľvek, len aby človeka donútili k intímnym priznaniam, občas sa románom mihne postava, ktorá je tak očividne inšpirovaná reálnou osobou, že to trklo aj mne, bulvárnemu ignorantovi (no dobre, spoznal som len Adelu a Kolára, ale aj to je u mňa úspech), ale v skutočnosti to nie je román o celebritách. A nie je to ani román o bulvárnych plátkoch. Je to román o citlivej a krehkej duši mladej ženy, ktorá túži po láske a po šťastí. Ak je to to, čo hľadáte, potom po Predavačkách bublín určite siahnite a nebudete sklamaní.

“Môj život ma však celkom baví. Až na tie rozchody. Až na to pokrytectvo. Až na tých pudlov v mojej posteli. Až na nedôležitý fakt, že sa nedokážem asimilovať, nedokážem sa integrovať, nedokážem splynúť a žiť ako ostatní. Jednoducho a nekonfliktne. Konflikty mám len sama so sebou.”

Verdikt:

Prvotina Tamary Heribanová klame telom. Jej román Predavačky bublín využíva čitateľsky atraktívne prostredie len na upútanie pozornosti. V skutočnosti sa (našťastie) sústreďuje viac na vnútorný svet hlavnej hrdinky, ktorý je oveľa zaujímavejší, než kedy bude akékoľvek číslo ktoréhokoľvek bulvárneho plátku. Autorke sa tak podarilo napísať priam “matkinovský” román s banálnym a nepodstatným dejom, ktorý je viac než vyvážený hĺbkou náhľadu do duše hlavnej hrdinky. Ak teda máte náladu na trochu filozofovania na tému ľudských vzťahov, šťastia a hľadania tej pravej lásky, potom si Predavačky bublín určite prečítajte.

„Ak by sme hypoteticky povedali, že zajtra príde do redakcie nejaký pako a bude o sebe vyhlasovať, že je super kamoš s Madonnou a ukáže vám nejaké spoločné fotky, napríklad z koncertu, tak to bude akože téma na článok?“
„Neviem. Keby mal šťastie na správnych ľudí, tak možno aj hej.“
„Takže za jeden mesiac sa z neho stane celebrita?“
„Ak má šťastie, tak je to možné. Lýdia hovorí, že sú to všetko veľké, farebné bubliny. A bublifuk majú novinári.“
„Dobre, ale čo si o tom myslíš ty?“
„Ja si nič nemyslím.“
„Aha, tak ty si nič nemyslíš.“
„Lýdia hovorí, že je to mašinéria. Vyrobiť, zničiť. Vyrábajú veľké farebné bubliny a potom ich prasknú.“
„To je príšerné,“ hovorí zhrozene Bea.
„Čitatelia milujú ilúzie. Všetci milujeme ilúzie. Žijeme v nich a čím sú väčšie, tým viac sme nimi okúzlení.“
„Predavačky bublín, aké smutné.“

Náš Instagram