Michal Badín: S básňou nikdy nie som spokojný úplne
Je mladý a talentovaný a práve mu vyšla jeho prvá básnická zbierka s názvom Rieka a tieň . Hovorí, že pri tvorbe je dôležité zachovať si súdnosť. Lebo podľa neho dnes nie je ťažké vydať knihu, otázna potom ale býva ich kvalita. Sám píše intímne básne, ktoré človeka oslovia. Michal Badín .
Tvoja zbierka básní sa volá Rieka a tieň. Prečo? Z čoho vznikol ten názov?
V niektorých básňach v zbierke spomínam Temžu, Liffey, Seinu… Úzko sa viažu k týmto riekam ako ku symbolom miest, k ich špecifickej atmosfére a stále vo mne vyvolávajú živé reminiscencie. Aj človek a jeho existencia pripomína rieku (nech to znie akokoľvek lacno), jej plynutie a neprestajný pohyb, niekedy iba pohyb tieňa nás či v nás.
Knihu venuješ žene. Básne v zbierke však nie sú iba ľúbostné…
Nie je to iba o ľúbostných motívoch. V treťom cykle zbierky si všímam aj iné, všedné životné situácie, aj s nimi sa treba konfrontovať. Ak je to prostredníctvom tvorby, usilujem sa byť čo najúprimnejší.
Čo je pre teba podnet na napísanie básne?
Najčastejšie hudba a jej príbeh. Naposledy to boli ľudové španielske motívy v tvorbe skladateľa Isaaca Albéniza či Sibeliove symfónie. Hudba je pre mňa nekonečnou inšpiráciou.
V básňach často spomínaš alkohol – sprevádza ťa pri písaní?
Alkohol vždy patril k umelcom, ale v mojom prípade nie je podmienkou toho, aby som napísal dobrú báseň.
VÍNOM CEZ VLASY
Víno ma páli škatuľkou zápaliek
zhorím ak ma ešte raz pošteklíš
ty nepoznaná krehká bruneta
čo mi každodenne nalievaš tento liek
cez vlasy
sú skrýšou pre dve sinky nad pásom
ako asi
voňajú
Spoločnosťou práve rezonuje otázka Budmeríc. Aký máš na to názor? Mali by mať spisovatelia svoje sídlo alebo si skôr autor, ktorý pri káve v kaviarni spíše svoje myšlienky?
Pri písaní potrebujem pokoj, ticho, ktoré báseň potrebuje. Neviem si predstaviť, že by som ho išiel cielene hľadať napríklad do Budmeríc – a nenájdem ho ani za stolom v kaviarni. Nevylučujem však, že sú autori, ktorí z rôznych dôvodov uprednostňujú tvorivé pobyty a ak im majú v pozitívnom smere pomôcť k napísaniu knihy, nič im nezazlievam. Na druhej strane im ale závidím ich zvláštnu schopnosť – ja neviem dopredu predvídať, kedy bude ten správny deň, týždeň na napísanie niečoho zmysluplného.
Ako dlho pracuješ na jednej básni, kým si s ňou spokojný? Je to jednorazová vec alebo ju stále meníš a prepisuješ?
S básňou nikdy nie som spokojný úplne – vždy, keď sa ku každej jednej z nich po istom čase vrátim, uvažujem, ako a či ju vôbec ešte upraviť, ktorým smerom ju rozvíjať. Možno až príliš často škrtám, lebo mi vyhovuje úspornosť slov – tým, že mi nedovolí zachádzať vo vyjadrovaní tam, odkiaľ už nedovidieť na hranice.
Máš 22 rokov. Si z dedinky pri Martine. Ako sa ti podarilo vydať zbierku básní?
Dnes to už nie je zložité. Pri tých všetkých možnostiach – a naozaj ich nie je málo, ak má autor v ruke primeraný balík financií – je omnoho väčším umením zachovať si súdnosť. Sú spisovatelia, ktorí za rok vydajú dva romány a k tomu zbierku poézie, lebo si to môžu „finančne“ dovoliť. Ale obsahovú hodnotu tých kníh si už zaplatiť nemôžu.
Ak nejde o komerčné dielo, čo dnes zbierka básní, ak jej autor nie je Bukowski, nie sú, musí to byť veľmi náročné. Ako dlho si sa o to snažil?
Nehrnul som sa do vydania svojej tvorby za každú cenu. Rukopis mojej debutovej knihy vznikal päť rokov, ďalší rok ležal v pokoji a až potom som ho zaniesol do žilinského vydavateľstva Knižné centrum. Ten dlhý čas začínajúci autor potrebuje. Publikovanie v časopisoch, účasť v literárnych súťažiach, konfrontácia s inými autormi – to všetko mu obrúsi hrany.
Skúšal si aj iné vydavateľstvá? Ako sa správajú k mladým autorom?
Iné vydavateľstvá som neoslovil. V Knižnom centre sme sa na vydaní knihy dohodli veľmi rýchlo, mal som voľné ruky vo výbere ilustrácií i pri celkovom grafickom spracovaní rukopisu. Neviem, ako je to v iných prípadoch, ale prístup vydavateľa ku mne ako ku začínajúcemu autorovi bol ústretový a priznám sa, trošku ma to prekvapilo – samozrejme, v pozitívnom zmysle slova.
KÔSTKY
Vylúhované kôstky
v čírom alkohole
tak prosto nahé –
Bijú zvony
v meste na kostole
dvanástu hodinu –
Aké ťažké vtedy je
nemyslieť na inú
Básne musia byť skvelým spôsobom na očarenie dievčat. Skúsil si to niekedy? Zabralo to?
Skúsil, nedopadlo to veľmi slávne. Ale to som bol veľmi mladý a omnoho naivnejší ako teraz.
Ako sa dnešný svet pozerá na básnikov?
Občas neprívetivo, niekedy s ľahostajnosťou, nezáujmom. Ale nejde tak ani o básnikov, ako o poéziu – a myslím si, že svet si ju uvedomuje, ako svoju súčasť, súčasť nás.
 |
Michal Badín má 22 rokov. Žije v dedinke pri Martine. Študuje na Katolíckej univerzite v Ružomberku žurnalistiku a pracuje v Slovenských národných novinách. Cestu k poézii si našiel už na strednej škole. Básne uverejňuje vo viacerých literárnych časopisoch. Prednedávnom mu vyšla prvá básnická zbierka pod názvom Rieka a tieň. |
Zaujímavé linky:
Gabriela Revická: Inšpiroval ma rodinný seriál
Monika Macháčková: Začala som písať, lebo som bola zvedavá, či to dokážem
Vydavateľ Brenkus: Súčasná próza je akoby postmoderná, dezorientovaná
Katarína Džunková: Nároky na mladú slovenskú literatúru sú veľmi nízke
