Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…

Vždy som bol obyčajný, ničím nezaujímavý človek-milión. Vlastne klamem. Je nás síce plný svet, ale svojím spôsobom sme všetci do jedného čudáci. Hluční básnici, ktorí nikdy nezažili pravú lásku, živé sochy s parkinsonom v pokročilom štádiu, preľaknuté postavičky, ktoré pri masturbácii prosia nebesia, nech do miestnosti nevtrhnú kukláči. Doba do nás zasiala strach, ale na druhej strane nás aj rozmaznala. Väčšina z nás nikdy nemusela o nič bojovať. Možno práve preto v živote prehrávame. Ja takmer všetko…

Aj tento deň sa začal ako každý iný. Zle sa mi vstávalo. Cez skrčené čelo som nebu vysielal, že by mi hodinka spánku ešte ulahodila. Navyše akoby niečo viselo vo vzduchu…
Radka a malý ešte spali. Ticho som zavrel dvere na spálni, olúpal si v kuchyni banán a prispato som ho postojačky jedol. Potom som vybral z chladničky syr a salámu, odkrojil štyri krajce chleba a hodil to všetko aj s jednou čokoládovou tyčinkou do malého batoha. Odostrel som okenné žalúzie a potešil sa, že aj dnes vyšlo slnko, i keď si to časť ľudstva možno nezaslúžila.
Pred odchodom do práce som sa vrátil do spálne, pobozkal malého na hlávku, milovanú manželku pohladil po vlasoch. Jej prekrásne bľabotanie v zmysle „maj pekný deň“ mi vyvolalo úsmev na tvári, ale musel som už trieliť z bytu.

Dole pri schránkach som stretol domovníčku, ktorá už musela mať viac ako sto rokov a presluhovala úplne vo všetkom, vrátane dýchania. Napadlo mi, prečo si starí ľudia niekedy nepospia dlhšie. Určite by boli milší.

– Pán sused, parkujete kolesom na tráve. To by sa nemalo, – povedala mi namiesto pozdravu.

– Ale, pani susedka, – usmial som sa na ňu, aj keď v duchu som jej už hádzal hrudu zeme na rakvu, – čo všetko by sa nemalo.

– Buďte rád, že na vás niekto nezavolal políciu. Dostali by ste papuču. Pred týždňom to dávali v správach. Na tráve sa nesmie parkovať, – škodoradostne poznamenala a mne bolo jasné, že keby papuču mala, vlastnoručne mi ju tam založí.

Mal som chuť spýtať sa jej, či zavolať policajtov nenapadlo práve jej. A či toto isté povie aj synovi, keď sa mu uráči a raz za dva mesiace pristane so svojím BMW korábom priamo pred naším vchodom, kde celým predkom svojej nablýskanej rakety zaparkuje rovno na tráve. Niečo v mojom vnútri sa drelo na povrch, aby jej položilo základné energetické otázky bytia, prečo je taká zachmúrená a uhundraná, že si ju takú spred troch rokov, keď sme sa sem s Radkou nasťahovali, nepamätám.

– Prídete na schôdzu? – zavrčala do zeme a ani sa nepozrela mojím smerom.

– Asi nie, – odpovedal som dotknuto schránkam.

– Nikdy nechodíte… mali by ste, bude sa odobrovať nový fond, – upozorňovala ma dôležito. No mňa nový fond zaujímal asi tak, ako či majú v Bejrúte dostatok pitnej vody.

Vynorila sa mi spomienka, keď som sa prvýkrát zúčastnil spomínanej dôchodcovskej udalosti. Preberalo sa zatepľovanie a výmena plastových okien v celom baraku. Bolo nás tam pár ľudí pod tridsať rokov, zvyšok zamračená geriatria. Ale naše pripomienky nepočúval nikto. Hlavným lídrom bola práve táto teta a jej klon z druhého vchodu. Zachmúrení dedkovci do bodky odhlasovali všetko, čo navrhli ony dve. Bol som tam zbytočný. A kde si múdry človek pripadá zbytočný, druhýkrát sa nevyskytne. Bude si radšej čítať knihu, presádzať kvety, chystať jedlo, hrať sa s deťmi alebo len tak ležať na posteli a pozerať televíziu.

– Načo tam mám chodiť, aj tak si spravíte, ako vy chcete, – odsekol som jej.

– Ale čo to tárate… Ako môžete?! – zalapala teta teatrálne po dychu. Zjavne v nej ožila nádej, že si som mnou užije poriadnu hádku a bude tak môcť na mňa vypľuť svoje životné sklamania. Naopak, ja som bol milší – v duchu som jej už vychovane otváral truhlu, nech jej aspoň trochu pomôžem v hľadaní svojho miesta na svete.

– Dovi, niekto musí aj pracovať, – povedal som a už som sa nestaral, či to rozdýcha. Ani ona sa ma nikdy nespýtala, či sa so mnou môže rozprávať ako so sopľavým deckom.

Mal som v meste malú predajňu s počítačmi a ich doplnkami. Dával som prácu dvom ľuďom. Jeden obsluhoval, druhý skladal počítače a robil servis. Mne prischlo objednávanie tovaru a ekonomika, teda papierovačky. Dnes však Ľuboš nemohol prísť, tak som musel doraziť skôr, aby som obchod otvoril a predával. Čas sa vliekol ako slimák, jún už veľa ľudí vyhnal na dovolenky. Keď sa k tomu pridali následky ekonomickej krízy, okolo ktorej kydy mi už statočne liezli hore krkom, bolo to s tokom peňazí viac než mizerné. Predsa len, naše mesto nebola Bratislava.

Z nudy som poutieral aj prach na policiach a občas som vykukol na hlavnú triedu, či som nezostal v meste sám. Zrazu si to do predajne namieril akýsi starší muž. Zacúval som „do zákopu“, ako sme familiárne volali miesto za pultom, nahodil na tvár všetkopredajný úsmev a vyčkával na jeho želanie.

– Dobrý deň, – povedal pán. Mohol mať niečo medzi päťdesiat až dvesto rokov. Raňajší rozhovor s dôverníčkou mi vymazal intuíciu, ktorá sa spájala s ľuďmi vyskytujúcimi sa na zemi viac ako polstoročie.

– Dobrý. Čím môžem poslúžiť? – spýtal som sa milo.

– Lukino, ty ma nepoznáš… – zneistel zrazu muž. Lenže zneistel som aj ja, pretože Lukino ma oslovovala jedine starká z maminej strany, nikto iný. Pochopil som, že tento pán si počítač kúpiť neprišiel. Nedalo sa mi rozprávať, znenazdajky som zacítil príchod niečoho zlovestného. Napríklad informácie o smrti rodinného príslušníka či nemilosrdnej chorobe, ktorá už určite skrutkuje hlavu niektorému členovi nášho pokrvného klanu.

– Lukino, ja som tvoj otec, – vyslovil cudzí muž osudnú vetu.

Svet sa mi zahmlil. Sedel som v člne a zaberal veslom, len nech sa dostanem z horiacej rieky. Lenže tesne za mojím chrbtom sa nahýnala obrovská krepová maketa tváre staršieho šedivého muža s pristrihnutou briadkou, ktorá mi šepkala do šije, že je môj otec. Mne, dvadsaťdeväťročnému dospelému chalanovi, ktorý mal milovanú ženu a ročného chlapčeka, obidvoch regulárnych rodičov, ktorí ho vychovali, dali mu strechu nad hlavou, domov a výchovu. Mne, človeku, ktorý mal všetko v kláštornom poriadku.

– Znie to asi čudne, ale ja som tvoj pokrvný otec… prepáč, že až teraz…

Nikdy som tak neprosil o zákazníka ako v tú chvíľu. O akéhokoľvek študenta, ktorý drzo rozrazí dvere, ani sa nepozdraví, kúpi si balíček cédečiek na napaľovanie, nech mu môže kamarát okopčiť novú hru a na zvyšok napáliť novoobjavené inšpirujúce porno. Nech príde divno šušlajúci špekulant a bude sa ma hodinu vypytovať na tri druhy harddiskov, ktoré do noci vyhľadával podľa najnižšej ceny na internete a potom bude zjednávať ešte nižšiu sumu, než som ja schopný zohnať z veľkoskladu. Nech príde hocikto, len nech tento muž odíde a pri zatváraní dverí sa klaunovsky usmeje a povie, že to všetko bola iba prča, len chodí po meste, trepe vymyslené sprostosti a skúša tak reakcie ľudí.

– … až teraz som prišiel po toľkých rokoch… vieš, zomieram…

„Ach, čo to tu tára ten podivný muž? Prestaňte, prosím vás! Prestaňte sa hrať s dynamitom v blízkosti môjho doterajšieho života, mojich spomienok, môjho detstva, rodičovského bytu, v ktorom som vyrastal, rozbitých kolien, puberty a prvých tínedžerských bozkov… Mám dvoch súrodencov… Brat Peťo sa oženil na východ a sestra Zuzka je už tri roky v Španielsku. Chodí s nejakým dídžejom, budú sa brať. Otec ma síce držal nakrátko, veď je policajt, ale meno mám po ňom. Mamu milujem… nikdy by mi neklamala! Neverím vám! Čo sa mi to snažíte nahovoriť? Ste klamár! Zmiznite s tými zápalkami, všetko sú to rýchlozápalné slová, veľmi citlivé! Mali by ste dávať pozor na to, čo komu poviete!“

Krútila sa mi hlava, nedalo sa mi dýchať, krv mi vytláčala oči k Neptúnu, dlane sa mi potili. Srdce búšilo do slúch, do okien, do zvoníc, do oblakov… robilo vzdušné víry, padali lietadlá, vyvolalo zemetrasenie v Severnej Kórei, vlnobitie pobilo desaťtisíce ľudí, ale miestny diktátor upustil agentúre Reuters informačnú slzu, že len sedem. Ľudia zomierali po miliónoch, ale všetci sa tvárili, že všetko je okej. Iba ja jediný som žil, i keď vo mne rástla púšť rýchlosťou jedno tonové zrnko za milióntinu sekundy. Všetko ničiaca púšť. Nedozerná prázdnota, spaľujúca a vyprahnutá púšť. PÚŠŤ!

– … zomieram na rakovinu… tak som našiel odvahu…

„Do pekla, nemali ste nájsť odvahu! Ak je to pravda, mali ste odísť z tohto sveta bez tejto návštevy. Odpusťte mi môj cynizmus, cudzí človek, ale nepoznám vás. Vaše oči, dlane, prsty mi nič nehovoria. Vaše ústa mi ako malému nikdy nepovedali, že sa nemám chytať horúceho sporáka, že mi to neprinesie úžitok. Vaše ruky ma neučili bicyklovať, plávať, lyžovať, korčuľovať. Vaša trpezlivosť ma neučila vybrané slová po S. Do riti, veď vy ste ani nechodili na moje rodičovské združenia! Nikdy som nevidel vaše slzy, keď som si ako malý natrhol obočie. Neviezli ste ma vystrašený do nemocnice. MÔJ OTEC ma tam viezol a nadával mi pritom. On šoféroval, vy ste tam neboli. Nemali ste nájsť odvahu, mali ste ju pochovať… Nikdy sme sa nemali stretnúť a vlastne – čo mi to tu rozprávate? Vy určite klamete! Chytá ma z vás zlosť!!!“

– Tu je moje telefónne číslo. Je to pevná linka, nemám mobil. Neviem, koľko tu ešte budem… – hovoril ticho muž a podával mi vopred pripravený papierik.

„Prosím vás, odíďte. Vypadnite! Nechcem preskočiť tento pult, nechcem vám ublížiť, odíďte. Zmiznite! Nepočujete?! Nevidíte to v mojich očiach?! Bolí to! Hryzie ma to, trhá, seká mi to dušu na slíže, mení ma to na ľadovec, ktorý sa vzápätí neprestajne premieňa na vatru! Do riti, zmiznite už!!!“

– Lukino, keď budeš chcieť, zavolaj, – povedal nakoniec „otec“ a odišiel.
Neistota mi ukradla kolená, zmätok vytrhol jazyk. Neviem, koľko prešlo storočí, kým som zavolal mame:

– Mami? Bol tu nejaký muž a tvrdil, že je môj otec… Vieš mi to vysvetliť?!
Všetci čerti vo mne bili do zvonov, no mama mlčala.

– Tak ako to teda je?!

– Lukáško, príď, porozprávame sa.

– Prosím?!?

Zložila a tým cvaknutím mi pustila žilou. Môj svet obelel. Skúšal som jej znovu zavolať, ale nebrala. Pri druhom márnom pokuse vrátiť môjmu bytiu starú formu sa v predajni zjavil pár uponáhľaným chalanov.

– Promiňte, nebyla tady taková dívka v bílém kabátku? – spýtal sa ma ten vyšší.

Stál som tam ako zle vyrezaná soška nejakého svätého.

– Čo? Čo ste sa pýtali? Prepáčte, – vracal som sa do reality.

– Jestli tady nebyla taková dívka v bílém kabátku, – zopakoval český turista.

Pokrútil som hlavou na znak záporu.

Bývalí susední „bratři“ sa rýchlym krokom vytratili z obchodu a za výkladom o niečom prudko diskutovali.

Ja som stále mlčal.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža je na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom.

Zaujímavé linky:

Čo najďalej od ľudí (2. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!