Keď vás aj diabol zradí (17. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Až potom sa to všetko vlastne začalo. Až po tých stretnutiach-nestretnutiach som začal zúčastneným ukazovať, čo dokážem. Ako viem klamať majiteľa miesta, kde som mal obchod, že tam ani nespávam, ani nebývam, že len doma prerábam bytové jadro, a tak sa tam chvíľku zdržujem. „Žena? Tá šla s malým k rodičom. Nájom? Už tri mesiace? Donesiem zajtra.“ Ako viem klamať dodávateľom, že do týždňa bude všetko uhradené. Ako viem kričať na zamestnancov, že nie sú tržby, lebo hovno robia a peňazí na výplaty preto niet.

Šiel som ešte ďalej – kradol som z vlastného obchodu. Že sa to nedá? Prd viete! Šupnete si hardisk do batoha, prejdete tri ulice do konkurenčnej predajne a predáte tovar za tretinovú cenu. Prvýkrát sa na mňa síce pozerali ako na blázna, ktorý vrazil čelom do steny a nechal na brizolite časť tváre, ale keď sa v našom meste rozšírilo, že ma pre pitie žena vyhodila z domu, skupovali odo mňa všetko.

Regály boli čoraz prázdnejšie. Pár počítačov si zobral zamestnanec Dušan, ktorý mi škaredo vynadal do hajzlov, zobral počítače v hodnote výplat, ktoré nedostal, a odišiel. Peťo spravil po dvoch týždňoch to isté, len mi nenadával. Keď si bral tovar, aby ním vyrovnal moju dlžobu, iba súcitne mlčal. Nakričal som na neho, nech sa prace, a nadal mu do imbecilov a zradcov. Ostatok tovaru som rozpredal ja, teda kým majiteľ nevymenil kľúč a nestihol si odštipnúť svoje, lebo potom prišiel nálet veriteľov a tí trhali všetko, vrátane políc a kancelárskeho zariadenia. No to som už bol v ubytovni, kde som zahral stratu občianskeho a nadiktoval mladej naivnej brigádničke vymyslené meno. Mobil som už dávno nemal, mohli ma teda hľadať aj cez satelit a nenašli by ani môj vlas.

Posledné, čo som stihol z obchodu zobrať, bol Radkin list, ktorý nechala jedno skoré ráno zastrčený vo dverách. Nie, neroztrhal som ho, ale ani som ho neotvoril. Len som ho poskladal a strčil do vrecka. Nevedel som, čo s ním urobím, ale akosi som tušil, že jeho čas príde.

Menil som sa. Vybuchoval som od zlosti, hnev mi totiž prinášal úľavu. Vedome som v sebe vypaľoval záhrady dobra, s ktorými sa narodí každý človek. Pesimizmus, obviňovanie, depresia, beznádej, frustrácia, duševná vyčerpanosť, nenávisť a žiaľ sa menili na raketové rampy pre zúrivosť a hnev. Veľa hlupákov ma presviedčalo, že hnev nie je dobrý, ale nemohli nikdy pochopiť, ako sa cítim a že je pre mňa lepšie zvoliť cestu zla. Nikomu sa nepáči byť v prítomnosti niekoho, z koho šľahá zlosť. Radšej by si bezohľadne priali, aby sa zúrivec vrátil späť do svojej bezmocnej depresie, pretože smeruje dovnútra, zatiaľ čo hnev kypí von na kohokoľvek, kto je nablízku. No ja som bol ako nerozhodný balón, do polovičky napustený pieskom, ktorý sústavne balansoval medzi dnom depresie a hraničnou medzou pre fŕkanie peny zloby. Nedostal som sa k bójke nádeje, optimizmu, nadšenia, viery, dychtivosti a nieto ešte k oblakom vášne, radosti, šťastia, blahobytu či k nebu poznania, pocitu sily, vďačnosti, slobody, lásky. Využíval som silu myšlienky v prospech sálania vibrácií nedostatku a totálne sa mi to darilo. Odmietol som pripustiť možnosť, že to môže fungovať aj opačným smerom, lebo som jednoducho nechcel. Ani jedna bunka vo mne netúžila byť šťastnou. A keď je chorý doktor, ťažko pomôže pacientovi.

Áno, až potom sa to skutočne začalo. Výplach mozgu, dve opice denne. Zobúdzanie sa na ubytovni s tým, že neviem, kde vlastne som, či už v pekle a či ešte stále na starej zlej zemi. V noci, počas dňa, hocikedy, pretože čas prestal existovať. Zlial sa do jednej machule, do smradľavej šmuhy, milovanej temnej farby. Jediné, čoho som sa bál, bola cesta do obchodu po ďalší chľast. Je to ten najhorší pocit, keď z vlastnej vôle odídete z územia dobra a nemôžete sa na seba pozrieť v zrkadle. Nebál som sa už ničoho, nič mi nemohlo ublížiť. Bál som sa len seba a to je najhoršia poprava, lebo je bez udania dátumu konca. Čas sa nestal spojencom, ktorý mal liečiť, ale nepriateľom.

Bol som ako chorý, ktorý už nevládze poriadne ani udržať nôž, aby si odrezal povraz na konečnú odpoveď osudu. Chorý, ktorý sa skrútil v horúčke pod paplón a plače: „Dajte mi pokoj. Nevšímajte si ma, nehľadajte ma, nič sa ma nepýtajte, neriešte ma. Potrebujem len dýchať, som slabý, najslabší z najslabších. Ďalej naháňajte chvost svojho života, len mňa nechajte v tme pivnice na špinavom matraci. Zatiahol som za sebou záves bytia, cez popraskané pery bľabocem posledné želanie dožívajúceho srdca. Vyhláste ma za mŕtveho, tým pomôžete sebe aj mne najviac,“ snažil som sa zalichotiť celosvetovej márnomyseľnosti.
Opitý človek bol pre mňa vždy brzdou spoločnosti. Veď stačí sa zapozerať na podguráženého chlapa, ledva sa držiaceho v mestskej hromadnej doprave. Všetkým zavadzia, musia ho obchádzať, tí, čo stoja blízko neho, majú paniku v očiach, či ich neovracia. Spolucestujúci sa odťahujú od zápachu, ktorý šíri. Lenže teraz som bol tým ožratým symbolom ja a opovrhoval som všetkými navôkol mňa. Ešteže už nebol socializmus a nemohli ma stíhať za potulovanie a za to, že som nezamestnaný. V tom období totiž stačilo, že ste nemali mesiac pracovný pomer, a už ste išli do basy za príživníctvo.
Vypestoval som si k ľuďom panický odpor. Bál som sa, že ma zastavia, niečo sa ma spýtajú a vôbec si nebudú uvedomovať, že veta: „Prosím vás, koľko je hodín?“ ma môže priviesť do šialenstva a následne k vražde. Premenil som sa na mizantropa, ktorému sa míňali posledné peniaze a ktorému zostávali už len dve noci spánku v bezvetrí a v teple. Zmenil som sa na sedemdesiatkilogramovú baktériu, ktorej za posledné prachy vyšlo na konečných päť litrov najlacnejšieho tvrdého.

Po vydarenom návrate z obchodu, kde sa všetko zaobišlo bez vraždenia (všetci sa asi báli osloviť chodiacu smradľavú opicu), som vypil na ex štyri deci opojného moku a odišiel do neba ožranov. Zobudil som sa v noci, ako sedím nahý za stolom. V ruke som držal penis. Asi som chcel onanovať, no opitý som zaspal. Neviem, v poslednom čase som si minimálne pol dňa nepamätal. No namiesto semena bol pod stolom moč. Nemusel som tú kaluž voňať, stačila farba. Vlastne to už namalo ani farbu. Tekutina bola číra ako voda. Niet sa čo čudovať, veď som už okrem alkoholu nič neprijímal. V ten moment môjmu rozumu nenapadlo nič múdrejšie, len že už niet času otáľať a na niečo mylne čakať.

Naplnilo ma presvedčenie, že všetko, čo som mal urobiť, som už urobil. Že už sa môžem vrátiť, všetko to trápenie ukončiť, upratať po sebe stôl. Najprv som to chcel spraviť cez chľast, ale keďže som pil iba necelý rok, telo sa stávalo proti alkoholu čoraz viac odolnejším. Napriek tomu som sa o to aspoň pokúsil a vypil do pol hodiny liter pálenky. Zobudil som sa na to, ako to zo mňa špliecha na dlážku, všetky hriechy sveta sa mi lejú z hrdla cez stehná na koberec. Kyselina, ktorá už dva dni prosila o jedlo, ale dostávala iba destilát, sa rozhodla opustiť teplo verného žalúdka a spoznať krutú realitu svetla.

Keď som pochopil, že tadiaľto cesta nevedie, vzoprel sa vo mne všetok hnev. Odpásal som opasok z nohavíc a našiel v kúpeľni vhodnú radiátorovú rúrku, kopírujúcu vo vzdialenosti piatich centimetrov plafón. Vyrobil som si improvizovanú slučku, vybehol som tackavo do izby po stoličku, nazlostene ju schmatol a doniesol ju na popravisko. Samovražda bola v mojej hlave jediná žijúca myšlienka, no z nejakého dôvodu som všetko robil rýchlo, akoby som sa bál, že ma niekto zastaví. Nekonečný ľudský strach v závere skurveného bytia sa premenil na obavu, že mi niekto prekazí vlastný exitus. V skutočnosti mi však v krvi plávalo viac kôstok ako hemoglobínu, takže aj keď som si myslel, že všetko robím prirýchlo, v skutočnosti to muselo vyzerať komicky pomaly a neohrabane. Šlo mi však o čas, pretože diabol môjho vnútra sa strachoval, aby moju „skvelú“ ideu konečného odchodu nepredbehla náhodou nejaká iná „múdrosť“.

Ešte sa mi vrátila matná spomienka na Radkin list, ale Satan, ktorý narástol do závratnej výšky a bol priam nezastaviteľný, to ako správny vodca okamžite zavrhol. Vraj načo pred vstupom do jeho kráľovstva ešte nejaké pletky so ženami, keď ich je plné peklo. Aj tak sa mi križovatka osudu premenila na nekonečný kruhový objazd, tak načo ešte nejaké špekulácie.

Energicky som vyliezol na stoličku, strčil hlavu do slučky, poriadne si ešte odpil z fľaše a potom ju pokojne pustil na dlažbu. Obratom sa rozletela po celej kúpeľni, čím sa asi dve deci pálenky roztiekli po dlážke a trblietavo tam súložili s črepinami. Bral som to ako výstrel zo štartovacej pištole – odkopol som stoličku a začal vo vzduchu inštinktívne bicyklovať do pekla. Konečne moja existencia atrofovala rýchlejšie a tých pár zdravotných krokov do prázdna mi už nemohlo v žiadnom prípade viac uškodiť. Nejaký hajzel vo mne sa však zrazu snažil strčiť prsty medzi kožený popruh a hrdlo a uvoľniť tak tlak, ktorý vďaka hmotnosti tela sťahoval moju dýchaciu trubicu. Sipel som na život, nech trieli do piče, že teraz mu ukážem ja, vzor oplanov, vlastné kúzlo, ktorým sa zatvára posledná brána.

Vzlietol som, niečo mi dalo krídla. Asi absencia kyslíka alebo ký ďas to bol. Lenže kým mi došlo, že nejde o levitáciu, dopadol som do črepín a roztiahol sa tam ako žaba. Odmenou od Boha za tento nízky čin mi bola hlava rozbitá o kachličky, ktoré boli zrazu tvrdšie ako môj osud, a množstvo malých a stredných rezných rán po celom tele. Krvácal som na viacerých miestach, ale odmietol som zrekapitulovať, aké je to so mnou vážne. Nemienil som sa pohnúť, už som nechcel žiť, nechcelo sa mi hýbať, dýchať, plakať, byť.

Vydržal som to, nepohol sa a zostal tam nehybne ležať. Iba slzy, zas len tie slzy prehovorili. Miešali sa s krvou a s pálenkou, šepkali žiarovke svoj nárek: „Chcem umrieť, veľmi chcem umrieť. Diabol, sklamal si ma. Sľuboval si čertovské ohne, páľavu a jediné, čo cítim, je opäť nekonečná bolesť duše i tela. Prečo ma, vesmír, nechceš pustiť? Napadlo ti aspoň raz, že ma môžeš rovno otráviť? Alebo sa ti páči takto ma ničiť deň čo deň? Bože, aké máš so mnou ešte plány? Život, koľko nožov do mňa ešte plánuješ sadisticky napichať? Ty vyjebanec skurvený, stále ti nestačí?“

Musel ma vypočuť aspoň Boh, pretože som v tej satanskej palete zaspal a k druhému pokusu zasahovať do plánu svetelných bytostí som sa nedostal.

Buďte šťastní, Hirax