blog

Stretnutie s ľuďmi prezlečenými za neľudí (19. kapitola)

utorok 30. augusta 2011 11:11
Ut 30.08. 2011 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

– Nepotrebuješ pomôcť?
Preľakol som sa, že času je málo, voda stúpa a ja nestihnem pochopiť, prečo nebyť zlý. Otvoriť viečka bolo pravdepodobne vďaka tomuto strachu ťažšie, ako si otvoriť žilu

– Helou, pane, plačete. Nepotrebujete pomoc? – napĺňali moje zvonice úprimné slová. Neboli to prázdne vety zdravotníkov, policajtov či gaunerov. Cítil som v tých hláskach skutočný záujem človeka o človeka. „O človeka?“ prebudil som sa a donútil otvoriť oči, nech sa lepšie prizriem do tlamy blázna, ktorý jediný uvidel v žobrákovi tlieť svetlo.

Nado mnou sa skláňal nejaký pankáč. Mohol mať tak okolo dvadsať. Musel som sa začať smiať, že len z pohľadu spoločnosti typický vzor odľuda prejavil úprimnú starosť o zdochlinu, ktorej zhrublo srdce. Umieral som pred zrakom všetkých, no nik si ma nevšímal. Uzreli jedine tí, ktorí mali byť slepí.
– Dajte si vína, už ho veľa niet, ale snáď pomôže.
Neklamal, pomohlo.
– Čo sa vám stalo? – sadol si mladý vedľa mňa bez toho, aby si robil starosti so špinou chodníka.
Uveril som mu. Zrazu som mu chcel všetko vyrozprávať, ale keď som sa chystal prehovoriť, zadrhli sa mi v hrdle všetky slová. Zistil som, že neviem rozprávať tak, aby ma ľudia pochopili. Vari by niekto uveril, že nie som klamár, keby som spustil: „Nemám otca. Vlastný zmizol, keď som sa učil okakávať plienky, ten pravý je namyslený fízel, ktorý stále vodcovsky búcha päsťou do stola. Žena mi po svadbe porodila pankharta, ja som totiž pre istotu neplodný. Všetci mi radili usmievať sa, ale keďže už dobre viem, že treba robiť pravý opak, prepil som topánky, firmu, proste všetko. A aby som sa nestal vrahom, tak som radšej ušiel od rodiny. Stal som sa výskumníkom seba samého, uplietol som si skvostný bič samoty. Momentálne skúšam, koľko znesie pečeň, kým odíde telo. Hovadsky to bolí, ale už som si zvykol nepočítať stigmy bied, ktoré nosím so sebou. Alkohol sa mi stal verným druhom, snažím sa s ním dožiť trvalý okamih.“

– Pomaličky tu umieram. Si prvý, kto si to všimol, – vyslovil som chrapľavo.
– To je v pohode, vitaj doma. Normálni ľudia vyzerajú, ako keby mali nejaký vírus. Veď sa na nich pozri… mechanické bábiky, uponáhľané kalkulačky…

Lepšie som sa prizrel na účastníkov staničnej premávky. Pohyby „ľudí“ boli automatické, unáhlené, splašené alebo, naopak, uťahané, ustaté, polomŕtve. Nikto sa neusmieval. Všetci akoby sa báli všetkých. Ľakali sa hocijakej otázky položenej neznámym človekom. Skôr by čakali nejakú búdu, podraz, svinstvo ako obyčajnú ľudskú zvedavosť či nebodaj milé a úprimné slovo. Nedôverovali. Boli uzatvorení, negatívni, vyprahnutí, nemastní-neslaní, nežijúci. No napriek tomu paradoxne naplnení krvou, srdcom, dušou. Neuveriteľný zázrak žitia napodiv uskutočňovali žijúce mŕtvoly. Niekde sa Bohu muselo pošmyknúť pravítko, ináč som to nevidel. A pri mne aj kružidlo. Asi ma ním omylom pichol rovno do hlavy, ale rýchlo tú červenú bodku prelepil leukoplastom, aby si to asistujúci anjel nevšimol.
– A tykaj mi, nepamätám si druhú svetovú vojnu, – povedal som.
– Vyzeráš ako Cmorík, ten má tiež také zuby ako ty, – zasmial sa pankáč.
– Mihihííí, – zaerdžal som.
– Punky, ideš? Už prišiel aj Erik, – stálo pri nás zrazu nejaké dievča.
– Hybaj, Cmoro. Ideme do Divadla… Toto je Saška, – povedal chalanisko, dopil víno a postavil sa. Potom mi podal ruku. Nechcel som uveriť, že ešte niekomu stojím za dotyk dlane.             Divadlo bola jedna putika na periférii nášho mesta. Už sa nevedelo, kto šikovný vymyslel tento fingovaný názov, ale keď ste v našom meste povedali, že idete do divadla, vždy vznikla veľká dilema, kam vlastne smerujete. V našom prípade to bolo jasné – kam by sme mohli ísť, ak nie do krčmy.

Cestou som sa veľmi do ich rozhovoru nezapájal, ale vnímal som ich. Zastavili sme sa ešte v potravinách a Erik kúpil jedno krabicové. A zasa sme šli. Niekam, ale vlastne nikam.

Smiali sa, občas niečo vykríkli. Provokovali, robili hluk, chaos, paniku. Pútali pozornosť a vyslúžené pohŕdavé pohľady prijímali s hrdosťou. Saška rozprávala dnešnú príhodu o Erikovi, ktorý vraj vošiel do CD predajne a povedal predavačovi, že si prosí najnovšie cédečko Rytmusa, ale vraj mu ho nemusí baliť, že ho rozjebe hneď na mieste. Zastavili sme sa, rehotali sa a trhali si víno od úst. Kyslota nám rozpaľovala vnútornosti, stekala po bradách, a aj keď nám červená farbila krky, nik z nás sa neutrel. Premenili sme sa na upírov spoločnosti. Veď ona nás porodila. Ako vlastné zrkadlo, ako vred, ktorý jej kazil výzor, hnisal, bolel, mal chuť vytrysknúť. No pre nič za nič sme sa nenarodili – poukazovali sme na systém, ktorý nefungoval, ináč by nás nebolo.

Po nálete podradnej pijatiky, v dyme lacných cigariet a v hlučnej vrave rozhýrenej partie, ktorá už na nás čakala, som s očami zovretými v modrinách previedol Punkyho mojím tak bolestivo zhmotneným bludiskom životnej beznádeje. Bez ostychu som mu vyjavil fľak na doráňanom srdci, ktoré došlo k samotnej hranici neexistencie. Plakal som. Alkohol vo mne prvýkrát odviazal utýraného oslíka, už mesiace priviazaného o ťažkú hradu, ktorej nešlo o nič iné, ako ho strhnúť do priepasti a utopiť v hlbinách temnoty. Z duše mi tiekla láva, jedy slín, nárek nedôvery, živený ľudskou podlosťou.
Šepkal som tomu neznámemu pankáčovi celý ten hnusný rodokmeň svojej životnej cesty. Všetko to, čo som nemal náladu obnažiť žiadnemu unudenému psychológovi, ktorému by nešlo v jeho neúprimnom mlčaní o nič viac, len nech sa vykecám a trošku sa mi uľaví. Odmietol som na odporučenie známych navštíviť vešticu, ktorej by sa v očiach otvárala peňaženka, ale pred mladým človekom s čírom som sa plakať nehanbil. Nevyhľadal som žiadnu ezoterickú pomoc, nemal som totiž chuť počúvať drísty a analyzovať hovná ľudských vzťahov, kárm a vykonávať podobné usmoklené rituály. Mlčal som pred všetkými opilcami, ktorí by ma aj tak nepočúvali a do mojej spovede by trieskali svoje životné sračky, aby rýchlo využili priestor, cítiac, že prišiel čas sťažovania, obviňovania, sebaľútosti a preklínania iných, života, osudu, Boha.

Tak prečo som uveril tomuto chalaniskovi, ktorého za svoj život možno nepostretlo nič vážnejšie, iba to, čo si svojou nespútanosťou a drzosťou sám a dobrovoľne privolal? Nevedel som si odpovedať, no moje vnútro cítilo, že táto strapatá bytosť nemá len úprimné oči, ale aj dušu. Že ma počúva, nikdy ma nezareže črepom a že dobre vie, aké to je, keď človek vynadá Bohu do klamárov a zostane len sám s diablom. Koktal som Punkymu celú osobnú tyranskú hymnu o dvojitej strate otcovstva, o zrade ženy, strate citu k synovi, o pevnom rozhodnutí odvrhnúť ľudí, dobro, všetko. Nevynechal som ani pokus o samovraždu, záverečné zvädnutie kvetu, keď moje oči čakali už len na zatlačenie cudzích prstov. Posledné moje vety mlčali, konečné slová sa mi leskli na lícach, záverečná bodka spovede ľudského zloducha zastavila krčmový ventilátor, pípu aj pľúca planéty. Muchy prestali bzučať, cigarety praskať, pleseň v kúte sa pokorne premenila na Benkovu jeseň, hriechy ľudí prestali drať iné bytosti z kože.

– Možno si to mohol so ženou skúsiť naprávať dlhšie. Útek je zbabelosť.

– Musel som odísť, ináč by som ju zabil. Nebola by to vražda sekáčikom na mäso, ktorý by prefarbil koberec v spálni na makové pole. Bola by to vražda desaťročníc, keď by som každý deň upálil jej malú časť na hranici odpornosti, ponižovania a násilia. A ona by bledla, strácala radosť a úsmev, odchádzala by, len aby som ja živoril. Vražda v priamom prenose z nášho bytu. Hnus. Bolo mi odporné robiť to, čo robí tisícka mužských sráčov, ktorým bolo ublížené, a tak si to uzemňujú cez rodinu. Musel som odísť a vzdialiť sa od zdroja, inak by som v Radke neustále videl iba symbol zrady. Musel som začať cestovať po lacných ubytovniach, ucítiť tvrdosť lavičiek v parku, aby mi začala chýbať mäkkosť a teplo manželskej postele. Možno raz vďaka tomu pochopím, v akej nádhernej zemi som sa narodil a aký skvost ma dopĺňal. Ak by som to nepreťal, nikdy by som už neuvidel lesk Radkinho vnútra. Špina ulice mi musela vypáliť oči. Tak to má teraz byť.
– Drvivá väčšina ľudí vôbec netuší, aký zámer má s nimi ich duša, ale už aspoň chápem tvoje rozhodnutie. Radšej samovražda ako vražda, – prekvapil ma pochopením.
– Pikniková deka plná hojnosti životných úskalí sa rozprestrie presne podľa plánu. Niekomu v detstve, inému v strednej časti života, ale vždy v správnu hodinu. A mňa búrka zastihla len prednedávnom… – dohovoril som.

Po tisíckach hodinách múk, keď som sám v sebe chodil v úľaku po štyroch ako besné, nakazené zviera a štekal na vlastnú chorobu, nech ma už celého naplní, a jej sestra smrť nech si ma už konečne vezme za ženícha, som zrazu zacítil dotyk nebies. Ovial ma krátky záblesk dobra, závoj pochopenia nečakane vykopal kata zo stolice sudcu a mne sa opäť na chvíľu zachcelo žiť. Po sto rokoch utrpenia som znenazdajky nekľačal nad záchodovou misou a nebolo mi zo seba do plaču i na vracanie.

Pozeral som sa Punkymu do očí a mlčal som. Kým sme sa nestretli, bol som len sám s bohmi temnoty. Teraz moja ruka vystrelila z močiara a chytila sa niečoho živého.

Buďte šťastní, Hirax