blog

Pochopil som, že som usmrkané decko (21. kapitola)

utorok 13. septembra 2011 11:11
Ut 13.09. 2011 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

– A vy ste kto? – prišla prvá otázka.

Mohol som jej v tej chvíli odpovedať na čokoľvek iné, aj vymenovať všetky diela od Rúfusa, len nie vysúkať zo seba niečo, čo by ma v jej očiach neznížilo na opicoida. V duchu som mrkol na mesiac a ďakoval mu, že aspoň penis už mám zastrčený v gatiach. Pre niekoho by to bolo smiešne málo, u mňa sa to však dostalo medzi životné priority, teda rovno na tretie miesto v ich rebríčku – hneď za litrovku borovičky a pád z mrakodrapu priamo na väzy.

– Som… – vykoktal som prvé slovíčko. Hanba a opitosť ma k ďalšiemu nepustili.

– To vidím, že ste, – premeriavala si ma ako bocian žabu. – Ste Lacov kamarát?

– Som, – prirástli mi tie tri písmená ku skamenenému srdcu. V duchu som sa však pýtal, kto je Laco. Vychádzalo mi to na Punkyho.

– Zasa súložia. Zobudilo ma to. Dáte si čaj? – ponúkla ma tetuša.

– Ak bude s rumom… – usmial som sa.

– Aj tak ste už dosť opitý. Ste oproti nim starý cap, čo im nedohovoríte? Veď sú to ešte deti.

– Ja som ich nenavádzal k súloži…

– Vy dobre viete, o čom hovorím. O alkohole. Nie je dňa, aby Lacko neprišiel domov podnapitý. Čierny? Myslím čaj…

– A máte aj nejaký iný?

– Nie, iba čierny…

– Tak teda čierny, – odvetil som a pretáčal si v pamäti kotúče spomienok, či sme večer nefajčili aj trávu.

– Asi nie ste ženatý, keď musíte masturbovať v cudzích kúpeľniach…

Vyjsť z najväčšieho močiara suchý sa mi zdalo ľahšie, ako vycúvať z tejto situácie. Už minútu som sa totiž mĺkvo utiekal k myšlienke, že ma nakoniec nevidela. Ale opak bol pravdou.

– Som… – povedal som a znova sa zastavil, ale potom som rýchlo pokračoval, pretože mi došlo, že toto slovo už odo mňa niekoľkokrát počula, – som ženatý. Lenže manželku som už mesiace nevidel. Ani syna… hmm, syna, nie je to môj syn, je to v skutočnosti pankhart, s ktorým ma tá mrcha oklamala. Keď mám alkohol, svet mi nechýba. Za jeho bránami na mňa nečaká nič dobré…

– Pár dní a bude to 67 rokov, čo sa v jedno sobotné ráno narodilo dievčatko menom Antónia. Mala byť záchranou manželstva, ktoré bolo mladé a predurčené na krach. Minimálne z maminej strany nebolo uzavreté z lásky, ale ako prostriedok na únik od rodičov.

Po rozvode sa dievčatko dostalo do opatery babičky a dedka… Jej mama sa zrútila a namiesto toho, aby si našla životný cieľ v jej výchove, príliš ľahko sa jej vzdala a sama si začala žiť svoj veľmi pokrútený a pomýlený život. Nepracovala, sypala do seba množstvo liekov, ktoré ju dostávali do vytúžených stavov šťastia. Takže rodičia sa starali nielen o mňa, ale aj o ňu, – spustila na mňa Punkyho starká monológ. – Tonka bola jedináčik, ktorý považoval svojich starých rodičov za rodičov. Hlavne babička sa z nej snažila vychovať pracovité, slušné dievča. Žila obklopená láskou a starostlivosťou, v podstate jej nič nechýbalo.

Len ako začala dospievať, veľmi sa hanbila za vlastnú mamu a strašne jej chýbal otec, o ktorom sa doma hovorilo iba škaredo. Ten sa našťastie po rozvode znova postavil na nohy, oženil sa a narodili sa mu dvaja krásni synovia. Lenže Tonka nesmela nevlastných bratov ani len vidieť. A tým dvom zase nepovedali, že majú sestru, ktorá má zakázané na nich čo len pomyslieť. Začala sa stretávať s otcom potajomky, zúfalo sa snažila nadviazať s ním nejaký citový vzťah. Ale ťažko sa doháňajú všetky tie roky bez intenzívneho kontaktu. Doma prežívala peklo, nezhody s babičkou a s mamou a celý ten zvrátený život, v ktorom žila, ju nútil hľadať pochopenie niekde inde. Túžila po láske. Na letnej brigáde pred maturitným ročníkom sa zaľúbila do o šestnásť rokov staršieho rozvedeného muža. Bol jej prvý a v duchu pravidla, ktoré do nej vštepila babička, že sa musí vydať za muža, ktorý ju pripraví o panenstvo, to aj urobila. Až po rokoch pochopila, že v ňom hľadala hlavne otca. Bola to vojna i revolúcia…

Z domu ju nechceli pustiť, sťahovala sa za asistencie policajtov, pár mesiacov bývala u spolužiačky, po troch mesiacoch známosti bola svadba. Ale už predtým sa stala svedkom toho, čo dokáže urobiť alkohol. Týždeň pred svadbou dostala prvú facku v živote. Nikdy na ňu nezabudne… Ale ani tá jej neotvorila oči a bezhlavo sa rútila do katastrofy. Mala devätnásť. Vedela, že v prvom rade musí zmaturovať. No veľmi zatúžila po dieťatku. Keď skladala skúšku dospelosti, bola v šiestom mesiaci, mala za sebou zopár besných bitiek a bála sa vlastného manžela. Narodil sa jej krásny chlapček. Babička, ktorá jej dieťa prekliala, keď bolo ešte v brušku, svoje pravnúča nikdy nevidela, zomrela pár dní po jeho narodení. Tonka žila v strachu pred besnením alkoholického živlu a popritom vychovávala svojho Vladka. Bola bitá, ponižovaná, udupávaná a kedykoľvek znásilňovaná. Chvíle rodinnej pohody sa nepredvídateľne striedali s peklom na zemi. Pomaly si na to zvykala ako na niečo, čo je normálne, – prerušila Punkyho starká rozprávanie, keď cvakla burácajúca kanvica. V kuchyni sa na chvíľku rozhostilo ticho. Vo vedľajšej izbe bolo počuť, že Punky sa so Saškou o niečom tlmene rozprávajú. Asi už mali po. Starká zaliala čajové vrecúška čakajúce v pohároch so sloními ušami a pokračovala v rozprávaní z knihy života.

– Po dvoch rokoch našla Tonka cestu k svojej mame a tá prvýkrát uvidela svojho vnuka. Po čase Tonka otehotnela znova, ale bola prinútená ísť na interrupciu. Ale čoskoro po nej sa ohlásil v jej lone znova nový život. Narodila sa jej dcéra Júlia. Áno, Lackova mama. No v tom čase už vedela, že Vladko nie je úplne v poriadku, a diagnóza mentálna retardácia s autistickým syndrómom zasiahla jej život krutým spôsobom. Snažila sa žiť pre svoje deti, udržať harmóniu v manželstve, pri bitkách si chrániť tvár, aby sa z modrín nikto nič nedozvedel. Jej manžel tvrdil, že Vladko nie je jeho, on predsa nemohol splodiť postihnuté dieťa. Keď ho to chytilo, dokázal ju hodiny týrať otázkou, s kým ho podviedla. Našla si prácu a manžel začal žiarliť. Každý deň po príchode z práce podstupovala ponižujúce telesné prehliadky, aby dokázala, že si tam s nikým nezasexovala. Aj na to si zvykla. Bola presvedčená, že ten svoj život takto nejako dožije. Neverila, že niekedy spozná, čo je to skutočne milovať a byť milovaná, – odmlčala sa starká a zahľadela sa mi do očí.

Začal som sa sám v duchu pýtať, prečo nemôže byť človek na tomto svete šťastný. „Alebo to bolo privilégium iba pre pár vyvolených, ktorí pred narodením podplatili Boha? Veď nejde o nič iné ako stretnúť milovanú osobu, urobiť ju radostnou, vnímať vracajúcu sa energiu, žiť s ňou v harmónii a láske, dôverovať si navzájom, netrieť materiálnu núdzu. Hádam sa sem nerodíme iba preto, že sa niekto teší, keď nám osud láme nohy! Sme len bábky v sadistických hrách nejakých vyšších mocností? Kto určuje, že tamten sa narodí ako milionár a henten v chudobnej Indii ako trinásty potomok donútený žiť v kaluži a blate?“ nevedel som nájsť odpoveď, a tak som aspoň vymyslel tristo otázok.

Lenže príbeh si pýtal svoje, drak túžil fŕkať plamene…

– A potom to prišlo ako blesk z jasného neba. V práci sa zaľúbila do ženatého kolegu. Toľkokrát obviňovaná z nevery bola tentoraz naozaj neverná. Neverila, že jej telo sa dokáže tak krásne milovať. Bola to explózia vášne a citov. Niečo sa v nej vzbúrilo a oznámila svoj zámer rozviesť sa. Nastalo peklo, ktoré trvalo dva mesiace. Jej mužovi už nebolo nič sväté. Bil a škrtil ju aj pred deťmi, pravidelne ju znásilňoval. Išlo jej o život. Tak vzala deti, zopár osobných vecí a odsťahovala sa do podnájmu. Aj tam však musela volať na pomoc policajtov, keď ju prišiel zmlátiť. Z obrovskej lásky ku kolegovi vydržala všetko. Po roku bolo jej trinásťročné manželstvo rozvedené. Koniec. Uzavrela za sebou jednu etapu života. Necítila nenávisť, len veľkú úľavu. Minulosť jej pripomínal iba najstarší švagor, ktorý bol vo vzťahu s jej mamou. Bola to tragikomická situácia. Ale vzťah s kolegom ju sťahoval nadol. Ťažko znášala postavenie milenky ženatého muža. On sa vzťahu zľakol, začal sa od nej vzďaľovať, ona trpela. Dohnalo ju to až k alkoholu. Bola na samom dne. Ale v poslednej chvíli si uvedomila, že ju deti potrebujú. Znovu sa zdvihla a kráčala ďalej. Zvládla to. Odpútala sa od nezdravého vzťahu.

Z vedľajšej izby sa znova začínali ozývať milostné stony, ktoré od nárekov ľudskej duše delila iba desaťcentimetrová priečka. Obyčajný tenký preklad oddeľoval dve mladé telá nasiaknuté alkoholom a lačne túžiace po orgazme od krvavých kopancov, faciek, znásilňovania, biedy a ťažoby existencie jednej ľudskej duše.

– Po čase sa zoznámila s mužom, ktorý podobne ako ona túžil po láske a rodine. Bola to láska na prvý pohľad. Deti si Tomáša obľúbili, bol nežný a citlivý muž. Snažil sa im byť dobrým otcom. Žili ako skutočná rodina. Tonka si však z nepodareného vzťahu do tohto nového priniesla niečo, z čoho bol časom veľký problém. Sexuálne ochladnutie. Následky sa dostavili. Po niekoľkých rokoch zistila, že Tomáš hľadá porozumenie a nežné pohladenie niekde inde. Podvádzal ju. Bol to úder, ktorý z nej spravil poranené zviera. Život sa zmenil na peklo. Uvedomila si, že prežíva tie isté životné situácie, len z opačnej strany. Žiarlila, plakala, prosila, vyhrážala sa, no nič nepomohlo. Milovala ho a chcela všetko napraviť, ale nedarilo sa. Napriek tomu ho neopustila. Ako by to nestačilo, stav jej syna sa začal zhoršovať, dcérka Júlia prichádzala do puberty a stávala sa nezvládnuteľnou. Dokonca začala nenávidieť mamu za to, že sa rozviedla s jej otcom, Tomáša, že sa ju snaží vychovávať, a brata, že je postihnutý. Prejavovali sa u nej otcove črty, začala utekať z domu. V snahe o nový začiatok si Tonka s Tomášom kúpili byt v inom meste a presťahovali sa.

Všetko bolo spočiatku krásne. Znovu boli šťastní. Keď mal Vladko osemnásť rokov, Tonke sa ho podarilo umiestniť do zariadenia, ktoré bolo pre jeho diagnózu ideálne. Zdravotný stav sa mu stabilizoval. Júlia si však aj v novom meste našla svoju partiu. Nenávisť chvíľu maskovala, no po čase sa znovu začali problémy. Vyústili do jej fyzických útokov voči Tomášovi a potom konečným útekom z domu. Keď ju našli, bola na toluéne. Na konci socializmu to bola veľmi populárna a lacná droga, žiaľ, úplné svinstvo pre organizmus. Vlastný otec si ju odviezol k sebe. A tak Tonka v priebehu pár mesiacov zostala bez oboch svojich milovaných detí. Preliala veľa horkých sĺz. Zvolila však menšie zlo. Vedela, že dcéra rešpektuje iba svojho otca a len ten dokáže odvrátiť tragédiu – dievča sa pohybovalo na veľmi tenkom ľade a hrozilo jej väzenie.

„Bože, prečo nemôže byť svet krásny? Koľko násilia, zloby, nenávisti… Opakovanie ľudských tragédií. Synovia zažívajú to, prečo trpeli ich dedovia. Tie isté prešľapy, tie isté súženia. Plač duše, nárek mysle, bezvýchodiskové situácie…“ hučala mi v lebke turbína absurdného chodu života na zemi chaosu. Saška do toho vzdychala, vzájomná nadržanosť jej trela pysky. Punky hral svoju rolu a funel pri tom ako ježko s arytmiou, kým jeho starká žialila nad horúcim čajom čiernym ako Afrika, lebo z neho v návale úprimnosti zabudla vytiahnuť vrecúško.

Bolo niečo pred druhou v noci. Jeden smeroval k orgazmu, ďalší si sám vyberal črepinu z kostnej drene a niekto si zasa uvedomoval, že je obyčajné usmrkané decko, ktorému zobrali gumenú hračku, no ono reve, akoby mu niekto rezal ucho. Tak aspoň prosilo, nech má ten smutný príbeh, ktorý mu rozpráva táto tak ťažko skúšaná duša sediaca oproti nemu v ružovom pyžame, šťastný koniec – nech vyláme zlým životným scenárom všetky krvilačné zuby.

– Zostali s Tomášom sami. Naučili sa žiť jeden pre druhého a boli jeden druhému všetkým. Niekoľko mesiacov nato začal mať Tomáš zdravotné problémy. Tentoraz zmenil ich život diabetes. Už sa nemilovali nielen pre Tonkin chlad, ale aj pre jeho ťažkú chorobu. Čím menej toho k sebe cítili fyzicky, tým viac boli prepojení duchovne. Začalo sa najkrajšie obdobie ich života. Dovtedy si nikdy neboli takí blízki. Prišla správa, že Tonke umrel otec. Plakala. Veľa mu ešte nestihla povedať a vedela, že už ani nepovie. So svojimi nevlastným dospelými bratmi sa stretla až na jeho pohrebe. Veľmi si želala nadviazať s nimi bližší kontakt, ale už bolo neskoro. Pár mesiacov nato aj ona ochorela. Nasledovala operácia na onkológii a nekonečné dni čakania na výsledky. Boli negatívne, no jej rebríček hodnôt sa znovu zmenil. Netúžila po ničom inom, len po zdraví. Po dvoch rokoch dostal Tomáš prvý infarkt. Úplne prirodzene, s láskou a nehou prispôsobila celý svoj život jeho zdravotnému stavu. On sa bál, že sa Tonka pokúsi vrátiť mu jeho neveru, ale ona ho milovala a žila len preňho. Po ôsmich rokoch spoločného života sa rozhodli, že sa vezmú. Obaja zmenili zamestnanie, spomalili životné tempo a tešili sa z každého dňa. Tonka dostala v novom zamestnaní príležitosť presadiť sa. Prácu milovala a objavovala vďaka nej v sebe dosiaľ veľa nepoznaného. Tomáš v práci šťastný nebol, ale zmieril sa so svojím osudom. Takmer presne po dvoch rokoch dostal druhý infarkt. Našli ho v práci za počítačom, akoby spal. Tonke sa zrútil celý svet. Odišiel jej navždy a ona zostala sama.

Hodiny v kuchyni sa zarývali do slabín, stvoriteľské dláto sa nadobro otupilo. „Ach, Bože, nebesia! Toto je ten pravdivý pohľad na svet? Prečo niekto nezvládne prvú penaltu, rozsype sa a iný zahrá za ten istý krátky čas tri vyčerpávajúce zápasy? Musíme za život skutočne niekoľkokrát umrieť, aby sme sa znova vrátili z oblakov na zem? Čo bude ďalej? Už iba letiace kamene a piskot? Nakoniec ospravedlnenie a rozpadnutý sivý pomník s vyhorenými sviečkami, pretože nebude nikoho, kto by prišiel pospomínať?“

– V tom čase začala jej mama strácať zrak. Diagnóza: glaukóm. Svoj žiaľ utápala v alkohole. Tonka musela začať odznova, už tretíkrát vo svojom živote. Pripadala si ako štvaná závodná kobyla, ktorej namiesto sena hádzali do válova narezaný ostnatý drôt a bili ju pritom do slabín lopatou, nech to rýchlo zožerie, lebo im ujde autobus. Snažila sa usporiadať si život tak, aby našla svoje miesto pod slnkom, aby bola šťastná a aby stála pri svojej mame. Aj keď k nej necítila veľkú lásku, lebo ju od nej nikdy nedostala, svojím spôsobom ju mala rada. Už jej zostala len ona – mama, ktorá jej vlastne mamou nikdy nebola. A zákerne sa ozvala aj príroda.

Po rokoch sexuálnej abstinencie sa prebudilo jej telo. A to tak neúprosne, že sa išla zblázniť. Mala niekoľko chvíľkových známostí, ale nechcela sa citovo angažovať. Striedala chlapov, brala ich z krčiem, zo zastávok, od hocikadiaľ… Nemala výčitky svedomia. Bolo to len telo. Pravdepodobne až vek ju oslobodil. Nakoniec sa po rokoch ozvala Julka. Bola už desať rokov vydatá a mala dvoch chlapcov – Laca a Martina. A osud sa opakoval, obaja s mužom pili. Raz po sebe kričali a bili sa, inokedy spoločne vysedávali v šenku, kým sa z ich detí stávali pouliční grázli. Až kým od nej mladší syn Laco neušiel a nezačal bývať u mňa. Bude tomu už druhý rok a jeho matka, moja dcéra, zavolala len trikrát. Ahoj, ja som Tonka, – povedala žena a jej ruka zostala visieť vo vzduchu ako maketa vzducholode v múzeu.

Punky stál vo dverách vo vyťahaných trenkách, spoza jeho pravého ramena svietili Saškine živé oči. Otočil som sa ku starkej a podal jej ruku. Po zvráskavených lícach jej tiekol smútok z vlastného života, akoby ju práve naplnil pocit ťažoby, že zmeškala niečo podstatné, kvôli čomu nemala prestať žiť.

– Teší ma, tetuša. Ja som Lukáš… rozmaznané decko.

            Na viac som sa nezmohol.

Buďte šťastní, Hirax