Nina (26. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Cez tvár mi padala dlhá štica. Vlasy som mal už mesiac prefarbené na blond. To so mnou dorobila Saška, keď som pripitý súhlasil, že som ochotný stať sa trenažérom na jej vlasovo-kozmetické pokusy. „Vyzeráš mladšie, totálne sexi,“ zhodnotila svoje dielo, kým ja som svoju novú podobu rozdychával pred zrkadlom a hľadal stoličku, nech si od šoku neroztrepem dyňu.

V ten piatok sme čosi popili. Debaty sa strhli na nenávidený rasizmus a neskôr na muziku. Padali názvy kapiel, ich albumov, piesní, samotných členov punkových a hardcorových skupín a ja som si pripadal, že sedím medzi mimozemšťanmi. Nepáčila sa mi hudba, ktorú počúvali. Kým to bolo melodické a rozumel som slovám, ešte som ako-tak pritakal. No len čo sa spev zmenil na škrek, ktorý vypustí robotník, keď mu pucka spadne na malíček, a bicie vydávali zvuk, akoby ich práve nákladné auto vyklopilo do strmého svahu, moje sluchovody sa zmenili na deravé uši poľskej nákupnej tašky, ktorá unesie, ale je hluchá.

Nemal som čo pridať do rozprúdenej hudobnej debaty a pre istotu ma ešte aj prepadla kvalitná nostalgia zo stretnutia s dedom Ľudom. Asi aj z tej lacnej vodky, čo mi rozpálila vnútornosti na dennú teplotu saharského piesku. V duši mi padali listy stromov, ale ani jeden nemal spiatočnú adresu, aby som ich našiel, vyváľal sa v nich a zbavil sa tak toho divného pocitu „byť znova potrebný“. Chcel som niekomu dávať, tešiť ho, pomáhať, byť nápomocný, byť niekým, na koho sa druhý teší, no nielen preto, že zaplní éter čo najväčšou sprostosťou, ako to bolo zvykom v našej partii.

Keď som bol prázdnejší než prasknutý kýbeľ a reči pri stole mi boli viac ukradnutejšie ako dioptrie hadovi, rozlúčil som sa s partiou a Punkymu povedal, že si ich v noci nájdem.
– Kam ideš? – spýtal sa ma.
– Na diskotéku.
Punky vystrúhal čudnú grimasu „jebe ti?“ a okamžite s ňou bol zvláštnejší ako prasací rypák s jednou dierkou.
– Tam, kde robí Radka…
– Aha… Chceš sa k nej vrátiť?
– Určite nie… možno ju len vidieť…
– Máš peniaze? – bolo Punkyho priateľstvo hneď späť.
– Mám desať eur… snáď.
– To máš v tom kokotskom podniku akurát tak na vstupné a jedno pivo s panákom. Tu máš ešte desíka. V pondelok nás berie Kozo na murárčenie, tak sa do nedele ukáž.
– Ďakujem. Z tej fušky ti to vrátim.
– Ser na to… nedávam ti to kvôli tomu.
– A kvôli čomu?
– Aby ti bolo lepšie. Tu, – povedal Punky a buchol ma do oblasti srdca.

Prešiel som sa večerným mestom. Niesol som si v sebe účet za lásku, ktorej už nebolo, a ja som nemal ani na zaplatenie, nieto na prepitné. Možno to bolo tým, že som prestal komunikovať s anjelmi. Lenže tie kurvy od želaní, ktoré som im vtedy nadiktoval pred železničnou stanicou, mi nahrali iba Punkyho a potom už nepohli krídlom. Hlavne, že si pýtali mesačné výplaty.

Sadol som si na lavičku a mlčky pozoroval dianie pred vstupom na diskotéku. V diaľke predo mnou sa odohrával akýsi svet, vraj život. Nepatril som doň. Posledný rok som sa akoby pohyboval v sklenenej bubline. Spával som so Saškou, ale ona nespávala so mnou. Rozprával som sa s ľuďmi, ale keďže skutoční ľudia už dávno neexistovali, otváral som iba naprázdno ústa. Dialógy boli šumenie, podania rúk bol iba stret dvoch stvrdnutých pokožiek, objatia len šuchotanie látky.

Dve baby po sebe nenávistne štekali, predpokladal som, že bojujú o nejakého muža. Doba sa zmenila, chlapi nedobýjali, boli balení. Ženy si rýchlo osvojili vlastnosti mužov, žiadne vulgarizmy im neboli cudzie. A možno samotný muž by neutrel sliny čírej imbecility ani jednej. Takúto raritu som ešte nezažil – nakoniec sa jedna z nich pustila do príčesku tej druhej, a to sa už začalo smiať celé okolie. Naivne som čakal, že k nim niekto nim pristúpi a poriadnymi fackami, ktoré mali dostať v puberte od vlastných fotrov, tie dve rozdelí. Písal sa rok 2010, keď cvičenie s nunčakmi už dávno vyšlo z módy, ale chuť biť sa nie.

Klbčenie dvoch žien do mňa vohnalo ešte väčší odpor. K všetkým, k sebe, k smetisku mojich posledných činov. Potreboval som veľa červeného, aby som prešiel stromoradím kopancov a falošná alkoholová dúha sa mohla opäť rozprestrieť. Niečo vo mne tvrdo prosilo o zmenu, tak som sa od tej lavičky odrazil, prešiel zlatou bránou vyholencov, kúpil si od nich vstupenku, preglgol ich kokotské iritujúce komenty a niesol celé to spálenisko s kamením v mojom vnútri priamo do prístavu, k baru, pultu, fľaši, poháru.
Lenže Radka za barom nebola, trafil som deň, keď nemala zmenu. Alebo už v tomto bare dávno nerobila. Nič nemenilo na veci, že som sa tam motal ako deväťdesiatročný dedko, ktorý prišiel na stredoškolskú stretávku ako jediný. Jeho spolužiaci už totiž pomreli. Na rozdiel odo mňa – ja som svoje celé okolie zo strachu jedinou myšlienkou vyvraždil.

Kúpil som si rovno liter červeného vína, nech ma čašníci neodrbú s podlievaním. Sedel som na vysokej barovej stoličke a odrážal zvedavé pohľady Radkiných kolegov. Návrat mŕtvoly asi nečakali. Vykalil som dva poháre, nech všetci z môjho pohľadu vyčítajú, že som sem neprišiel prosiť nejakú cudziu ženu, aby ma vysušila vzlykmi. Vaginálny odpad pulzujúci v sále mi nemohol svojím hlbokým dekoltom vytrieť zrak, takisto ako ja som sa odmietal stať terapeutom pre čudné postavičky, ktoré sa sem prišli zbavovať démonov z detstva. Rovnako ako ja, ale ja som mal v duši muky iných kvalít, zatiaľ ma v tejto odrode šachu porazila iba Punkyho starká. Na tejto šachovnici detí, ktoré tu pre seba vytvárali slizké trhovisko rýchlych vzťahov a rýchlych koncov, sa prirodzenosť premenila na ťažkopádnu a umelohmotnú snahu zaujať. Svojím bankovým účtom, účesom, oblečením, príveskom značky auta, ktoré stálo za diablovým rohom. Keď sa konzumné stádo prežralo zákonnej prostitúcie konanej v manželskej posteli, bez pravidiel sa vrhlo prebúdzať sexuálny ošiaľ aj do ulíc, barov a na diskotéky. Radšej som si vypýtal od nejakej vymaľovanej matróny cigaretu a zapálil si, pridať sa do toho sexuálneho virvaru sa mi nechcelo.

V nevyvetranom dyme ľudských nárekov mi došlo, že keď mi je zle vo vnútri, neujdem pred tým. Môžem sa premiestniť do baru, na diskotéku, hocikam, aj na Havaj, ale i tam ma bude niečo bodať, že mi je zle, nech odtiaľ vypadnem, ináč sa vygrciam z podoby a potom niekoho zaiste uškrtím. Ale kam sa dá zdúchnuť, keď všetky moje cesty horia? „Musel som si umyť ruky v stonkách ruží, nech si privyknú na tŕne! Telo síce paradoxne vyslalo prvé pramene krvi k ranám, ale ako je to s bolesťou duše, kam krv nemá dovolené vstúpiť?“ Kloktal som zistenie, že pred svojou depresiou neujde nik, ale ani za toho pána sa môj smútok nechcel v tom víne utopiť. „Chodíš neustále v kruhu. Prísť o ženu, dieťa, rodinu, blízkych nie je v podstate dôležité – hlavné je, či človek pôjde hore alebo dolu,“ pišťala časť duše, ktorá sa zrazu nechcela smažiť v pekle. „Už dosť!!!“ skríkla beznádej vo mne s veľkým rozhorčením a ruka obrátila ďalší pohár.

Fľaša bola zanedlho prázdna a ja som sa znenazdajky ocitol na parkete. Všetko sa mi zlievalo do jedného veľkého spoteného orgazmu. Čudoval som sa, aké mám dlhé ruky, keď viali nad hlavami stohlavého draka a česali svojimi hrebeňmi čučoriedky, ktoré som na tej parkete videl určite len ja. Nemotorne som stúpal po nohách bratov a sestier, za čo som zbieral pochvaly, aký som kokot. Lenže kokot je kokot, nezmení sa na piču. Alkohol v jeho žilách si myslí, že mu patrí celý parket, bar, svet. „Trošku poga nazaškodí,“ vrešťal som do tej práčky tiel, ale nik ma nepočul. Nejaký snob mi napravil ľavú lopatku, tak som sa mu chcel odzdraviť nenápadným bodyčekom. Chalan sa však šikovne uhol a ja som trafil kamenný stĺp. Ani táto zrážka s dnešnou omladinou ma neodradila byť k ľuďom milší a zdarma ich učiť, čo je to tanec plný energie. Až keď som bol spotený ako maratónec bežiaci s horúčkou a hlavou srdca otlčenou od rebier, vrátil som sa k baru. Nemal som už love, dve hodiny ušli ako spoveď mentálka, ale musel som si sadnúť, ináč by som sa v tom prevarenom vzduchu premenil na ľudské prošuto. Až potom sa pri mne zjavila Nina.

– Čau, – pípla ako živá esemeska.
– Nazdar, – odfrkol som cez šticu.
– Teba som už nevidela. Naposledy keď sme prepadli tvoju manželku pri sviečkach a večeri.
– Vtedy veru žúrka nevyšla, – pritakal som s úsmevom.
– O tebe idú iné chýry… ale vyzeráš super. Ľudia vedia pridať každej klebete, – ovalila ma hneď z fleku komplimentom zaváňajúcim vypršanou lehotou záruky. Zhrnul som si ich z pliec a šmaril o zem.
– Neuvažuj staromódne, lebo si nepritiahneš kvalitu, – nechal som svoj rozum predvádzať sa.
– Tebe bude dobre všade… aj keby okolo teba krúžili cigáni na kočoch a mávali s nožmi, – bola schopná so svojim romantickým pohľadom vidieť v obyčajnom pobudovi muža roka.

Mlčal som. Stiahol som zvierače, utesnil póry, zavrel všetky poklopy, na oči natiahol sieťky proti dotieravému hmyzu. Dráždila ma viac ako zapauzované porno.
– Odpovedz! Čo si odcestovaný? – bola Nina stále na diskotéke.

„Začala sa doba, kedy sa zvery skutočne sťahujú do ľudí? Existujú vlastne hranice ľudského sadizmu? Večná vášeň v hlavách automatov…“ krútili sa vo mne myšlienky na všetky svetové strany ako plechový kohútik.

– Uff, skvelé oblečenie. Čo je to, new-age po smrti? To je biokartón? – chytala sa môjho trička s potlačou obrovského čerta a nápisom Boh je zaneprázdnený, môžem ti nejako pomôcť?
– To je recyklujúca schránka. Strč sa tam na chvíľku, – odvetil som ľadovým hlasom.
– Aby som si ťa ja niekde nestrčila, keď si teraz nezadaný, – dusila ma komplimentmi, z čoho som vytušil, že len polyméry chceli nadväzovať vzťahy viac ako ona.
– Pod liter červeného nejdem, – prešiel som do obchodnej roviny.
– Na džigola si moc punk…
– Nepozeraj po dierach na nohaviciach a farbe vlasov, všímaj si jadro. To je vždy tvrdé…
– Nikomu o tom nehovor, ešte ti zoberú vodičák.

Nina sa ku mne šarmantne pritisla, jej ruka sa dotkla môjho rozkroku, prsty sa jemne zovreli. Nič z toho, čo som pred chvíľkou vyslovil, nebola pravda. Tvrdé jadro mala možno naša planéta, ale v mojich gatiach ho nebolo. Môj upotený malý čuráčik ju nemohol fascinovať, to som vedel, ale keď sa vám mesiace zlejú do jedného veľkého mejdanu, nemáte čo stratiť. Hlavne, keď ste už dávno stratili seba.

– Čo drak, zoberieme fľašu červeného a pôjdeme sa prejsť? – spýtala sa Nina.
– Pripadám ti ako pornoherec v dôchodku, ktorý má na chrbte vytetovaného kostlivca s nápisom Miloval som svoju prácu?
– Pripadáš mi viac ako sexi, – povedala, otočila sa na obsluhu a kúpila fľašu červeného. – So sebou, – dodala barmanovi, keď sa chytal vývrtky.

Zabudla si pýtať škatuľu, aby si ma do nej pribalila ako darček. Víno vo mne si sľúbilo, že jej nič nedaruje.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.