blog

Steve Jobs: “Chcel som, aby ma moje deti poznali.”

utorok 11. októbra 2011 01:38
Ut 11.10. 2011 01:38

Príbeh Stevea Jobsa je ako mýtus vzniku digitálnej revolúcie vyrytý zlatým písmom: založiť firmu v garáži svojich rodičov a vybudovať z nej najhodnotnejšiu firmu sveta. A aj keď mnoho vecí nevynašiel okamžite, Jobs bol géniom v kombinovaní nápadov, umenia a technológie spôsobmi, ktoré opakovane vymýšľali budúcnosť. Navrhol Mac potom, čo ocenil silu grafického prostredia, a to spôsobom, ktorým to Xerox nedokázal a vytvoril iPod potom, čo vzal do rúk radosť z možnosti mať vo vrecku tisíce piesní, spôsobom, akým to Sony, napriek všetkým svojim výhodám a tradícii nedokázalo. Niektorí lídri prinášajú inovácie, lebo sú dobrí vo vnímaní celkového obrazu. Iní vďaka tomu, že doťahujú detaily. Jobs robil oboje, vytrvalo.

V konečnom dôsledku tak spôsobil prevrat v šiestich odvetviach priemyslu: osobné počítače, animované filmy, hudba, telefóny, tablety a digitálne publikovanie. A pridať by sme mohli aj siedme: kamenné obchody, do ktorých síce Jobs možno nepriniesol revolúciu, ale zmenil ich vnímanie. A popritom nielenže prinášal produkty, ktoré menili svet, ale, na druhý pokus, vytvoril stabilnú spoločnosť obdarenú jeho DNA, ktorá je plná kreatívnych dizajnérov a diabolských inžinierov, ktorí budú ďalej napĺňať jeho vízie.

   Jobs sa tak stal najväčším podnikateľom našej éry, tým, ktorého si budeme pamätať ešte aj o storočie neskôr. História ho postaví do panteónu hneď vedľa Edisona a Forda. Viac než ktokoľvek iný v jeho dobe, vytváral produkty, ktoré boli kompletne inovatívne, kombinujúce silu poézie a procesorov. S dravosťou, ktorá mohla spôsobiť, že spolupráca s ním bola rovnako znepokojujúca ako inšpirujúca, vybudoval aj niečo, čo bolo aspoň po určitý čas  v posledných mesiacoch najhodnotnejšou spoločnosťou na svete. A dokázal do nej implementovať cit pre dizajn, perfekcionizmus a predstavivosť, vďaka ktorej bude pravdepodobne aj o desaťročia spoločnosťou, ktorá bude prekvitať na križovatke umenia a technológie.

Začiatkom leta 2004 mi zavolal. Už roky sa mi občas ozýval, pričom na intenzite to naberalo, keď spúšťal nový produkt a chcel, aby bol na obálke Time alebo spomenutý na CNN, kde som pracoval. Ale teraz, keď som už nepôsobil ani na jednom z týchto dvoch miest, sa mi už tak často neozýval. Rozprávali sme sa o Inštitúte v Aspene, v ktorom som začal prednedávnom pracovať a pozval som ho prednášať na našom letnom sústredení v Colorade. Veľmi rád súhlasil, že príde, ale nie preto, aby sa ocitol na pódiu. Namiesto toho sa chcel poprechádzať, aby sme sa mohli porozprávať.

To bolo trochu zvláštne. Vtedy som ešte nevedel, že dlhá prechádzka je jeho obľúbený spôsob, ako viesť vážne rozhovory. Nakoniec vyšlo najavo, že chce, aby som napísal jeho biografiu. Prednedávnom som napísal jednu o Benjaminovi Franklinovi a v tom čase som písal biografiu Alberta Einsteina, takže som najskôr som začal rozmýšľať, napoly vtipkujúc, či vidí samého seba ako prirodzeného nástupcu v tomto zozname. A keďže som predpokladal, že je ešte stále len v strede oscilujúcej kariéry s mnohými vzostupmi a pádmi, namietol som. Nie teraz, povedal som. Možno o desať alebo dvadsať rokov, keď pôjdeš do dôchodku.

Až neskôr som si uvedomil, že mi zavolal tesne predtým, ako ho mali prvýkrát operovať. Ako som sledoval jeho boj s rakovinou, do ktorého vkladal úžasnú intenzitu kombinovanú s ohromujúcim emocionálnym romantizmom, stal sa pre mňa neuveriteľne presvedčivým a ja som si uvedomil, ako hlboko bola jeho osobnosť vyrytá do produktov, ktoré vytváral. Jeho vášeň, perfekcionizmus, démoni, túžby, majstrovstvo a posadnutosť kontrolou, boli vnútorne prepojené s jeho prístupom k obchodu. Preto som sa rozhodol napísať jeho príbeh ako prípadovú štúdiu kreativity.

Zjednotené pole teórie, ktorá vytvára Jobsovu osobnosť a produkty začína jeho najcharakteristickejšou črtou, jeho intenzitou. Tá bola evidentná už na strednej škole. Už tam začal svoje celoživotné experimenty s nutkavými diétami – zvyčajne pozostávajúcimi len z ovocia a zeleniny – vďaka ktorým bol štíhly a vyziabnutý. Naučil sa civieť na ľudí bez mihnutia oka a dotiahol k dokonalosti svoje dlhé pauzy ostro vyčlenené krátkymi dávkami rýchlej reči.

Táto intenzita podporovala binárne videnie sveta. Jeho kolegovia o tom hovorili ako o dichotómii hrdina/idiot; boli ste buď jedno alebo druhé, niekedy aj počas jedného dňa. To isté platilo aj pre produkty, nápady alebo dokonca pre jedlo: Niekedy bolo buď “najlepšou vecou, aká kedy existovala” alebo to bolo totálne o ničom. Mohol ochutnať dve avokáda, ktoré by žiadny smrteľník od seba nerozoznal a o jednom prehlásiť, že je to najlepšie avokádo, aké bolo kedy vypestované a o druhom, že je prakticky nekonzumovateľné.

Považoval sám seba za umelca, ktorý si vštepil vášeň pre dizajn. Keď staval originálny Macintosh začiatkom 80-tych rokov minulého storočia, trval na tom, že dizajn musí byť “priateľskejší”, koncept, ktorý bol v tých časoch počítačovým a hárdverovým inžinierom úplne cudzí. Jeho riešením bolo vytvoriť Mac, ktorý evokuje ľudskú tvár. Dokonca aj pásik nad obrazovkou urobil úzky, aby neevokoval tvár neandertálca.

Intuitívne rozumel signálom, ktoré vysielal správny dizajn. Keď postavil spolu so svojím dizajnérskym partnerom Jonym Ivem v roku 1998 prvý iMac, Ive sa rozhodol, že by mal mať na vrchu rúčku. Bolo to viac hravé a  semiotické, ako užitočné. Bol to predsa stolný počítač. Neexistovalo veľa ľudí, ktorí by ho prenášali. Ale bol to signál, že tohto stroja sa nemusíte báť, môžete sa ho dotknúť a on sa vám podriadi. Inžinieri namietali, že to zvýši náklady na výrobu, ale Jobs prikázal, aby to napriek tomu spravili.

Jeho hľadanie dokonalosti ho viedlo k posadnutosti, vďaka ktorej musel mať Apple konečnú kontrolu nad každým produktom, ktorý vyrobil. Väčšina hackerov a domácich kutilov si rada upravovala, modifikovala a vylepšovala rôzne veci na svojich počítačoch. Jobs to vnímal ako hrozbu hladkého zážitku konečného užívateľa. Spoluzakladateľ Apple, Steve Wozniak, hacker až do špiku kostí, s ním nesúhlasil. Do Apple II chcel inštalovať osem slotov, do ktorých by si užívatelia vkladali menšie obvodové dosky a periférie podľa svojej chute. Jobs zdráhavo súhlasil. Ale o niekoľko rokov neskôr, keď postavil Macintosh, to Jobs urobil podľa seba. Neboli tam žiadne extra sloty alebo porty a dokonca použil špeciálne skrutky, aby ich kutilovia nemohli otvoriť a  upravovať.

Jobsova snaha o kontrolu znamenala, že dostával vyrážky alebo ešte horšie, keď sa zvažovalo spúšťanie úžasného softvéru od Apple na mizernom hardvéri iného výrobcu a rovnako bol alergický na predstavu neschválenej aplikácie alebo obsahu, ktoré by znečisťovali dokonalosť prístrojov Apple. Schopnosť integrovať hardvér, softvér a obsah do jedného unifikovaného systému mu umožnila klásť dôraz na jednoduchosť. Astronóm Johannes Kepler povedal, že “príroda miluje jednoduchosť a jednotnosť”. Steve Jobs tiež.

To viedlo Jobsa k vyhláseniu, že operačný systém Macintoshov nebude k dispozícii pre žiadny hardvér inej spoločnosti. Microsoft nasledoval opačnú stratégiu a umožnil, aby bol operačný systém Windows promiskuitne licencovaný. Vďaka tomu síce nevznikali tie najelegantnejšie počítače, ale viedlo to k tomu, že Microsoft dominuje svetu operačných systémov. Po tom, čo sa podiel spoločnosti Apple na trhu scvrkol na menej ako 5%, bol prístup Microsoftu vyhlásený za víťazný v oblasti počítačov.

V dlhšom časovom horizonte sa však ukázalo, že Jobsov model má tiež niektoré výhody. Jeho dôraz na celkovú integráciu dal Apple začiatkom 21. storočia výhodu vo vyvíjaní stratégie digitálneho hubu, ktorý umožňoval bezproblémové prepojenie vášho stolného počítača s množstvom prenosných zariadení a spravovanie digitálneho obsahu. Napríklad iPod bol súčasťou uzavretého a úzko integrovaného systému. Aby ste ho mohli používať, museli ste používať aj Apple iTunes softvér a sťahovať obsah z jeho iTunes Store. Výsledkom bolo, že iPod, rovnako ako iPhone a iPad, ktoré nasledovali, bol elegantným pôžitkom v porovnaní s kostrbatými produktmi konkurencie, ktoré neponúkali bezproblémový zážitok.

Pre Jobsa bola viera v integrovaný prístup podstatou správnosti. “Nerobíme to preto, lebo by sme boli fanatici do kontrolovania,” vysvetľoval. “Robíme to, pretože chceme vytvárať skvelé produkty, pretože nám záleží na užívateľovi a pretože radšej na seba zoberieme zodpovednosť za celkový zážitok než by sme mali ukazovať blbosti, ktoré vyrobia iní.” Rovnako veril, že tým robí ľuďom službu. “Robia to, čo vedia robiť najlepšie a od nás chcú, aby sme tiež robili to, čo vieme najlepšie. Ich životy sú plné, majú na starosti iné veci než starať sa, ako integrovať svoje počítače a zariadenia.”

Vo svete zaplnenom nekvalitnými zariadeniami, mohutným softvérom, záhadnými chybovými hláškami a otravným ovládacím prostredím, viedol Jobsov dôraz na integráciu k úžasným produktom poznačeným skvelou užívateľskou skúsenosťou. Používanie produktu Apple môže byť tak nádherné ako kráčanie po jednej zo zenových záhrad Kyota, ktoré Jobs tak miloval. A ani jedna z týchto skúseností nevznikla uctievaním oltáru otvorenosti. Niekedy je to pekné, byť v rukách fanatika na kontrolu.

Pred pár týždňami som poslednýkrát navštívil Jobsa v jeho dome v Palo Alto. Presťahoval sa do spálne na prízemí, lebo už bol príliš slabý na to, aby chodil hore dole po schodoch a zvíjal sa od bolesti, ale jeho myseľ bola stále rovnako ostrá a jeho humor pulzujúci životom. Rozprávali sme sa o jeho detstve a dal mi obrázky svojho otca a rodiny, ktoré som mal použiť v biografii. Ako spisovateľ som si zvykol byť odosobnený, ale teraz ma zasiahla vlna smútku, keď som sa snažil rozlúčiť. V snahe zakryť svoje emócie som sa ho opýtal otázku, ktorá ma ešte stále trápila. Prečo bol tak dychtivý počas takmer päťdesiatich rozhovorov a konverzácií so mnou za posledné dva roky, až natoľko sa otvoriť kvôli knihe, keď predtým si tak chránil súkromie? “Chcel som, aby ma moje deti poznali,” povedal. “Nebol som tu vždy pre ne a chcel som, aby vedeli prečo a rozumeli, čo som urobil.” 

Walter Isaacson pracoval na biografii Steve Jobsa s jeho pomocou. Kniha, Steve Jobs, vyjde v slovenskom preklade 21.11.2011. Predobjednať sa dá TU.

Článok vyšiel pôvodne v Times Magazines, preložený a publikovaný bol so súhlasom majiteľa autorským práv. Všetky práva vyhradené. Akékoľvek šírenie alebo kopírovanie je možné len s písomným súhlasom majiteľa autorským práv.

Náš Instagram