Ničota (28. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

„Preboha, čo je to vo mne? Veď som si už dávno myslel, že som sa dotkol všetkých svojich vnútorných cencúľov. A teraz ďalšia miestnosť temnoty. Diabolský sex, násilie, krutosť. O dva roky skončím ako masový vrah? Postrieľam v Poprade na prechode materskú škôlku na vychádzke? Ach, čo je toto za dobu… Veď tej babe chrápajúcej vedľa mňa sa to dokonca páčilo! Kde sa nachádza hranica kozmického boja dobra so zlom? V mraziaku? Sme božské ľudské deti alebo výhonky skazenej doby, satanské semeno? Toto je pre niekoho bežná realita? A prečo nie… veď sa pozri, ako žiješ ty,“ vynárali sa zo mňa ozveny svedomia.

Vstal som a roztiahol závesy. Slnko vydezinfikovalo moderne zariadenú izbu. Bolo mu jedno, že sa v nej nachádza vrah a jedna neukojiteľná žena. Nalial som si vína a nahý si sadol na kraj postele. Nechutilo mi, sám sebe som smrdel a plnohodnotne som prežíval tragédiu samoty napriek tomu, že niekto v tejto posteli sa určite zobudí s predstavou, že našiel svojho nového frajera.

– Teliatko, zastri tie závesy, – vyslovila zaspato Nina.
– Prečo? Nechceš vidieť moje schátrané telo?
– Hanbím sa… A poď ku mne, chcem sa potuľkať.
– Nemýľ si materské pudy s láskou, je to nebezpečné, – odvrkol som a odtiahol sa, pretože som sa nedokázal hladkať s niekým, koho som neľúbil a ani som nestál o mocný vpád do jeho vnútra. Ak som babu nemiloval, po výrone môjho mŕtveho semena sa mi za sekundu zhnusila do takej miery, že by som ju bez výčitiek svedomia vedel čarovnou paličkou premeniť na plnú basu piva. To bola jediná cesta ako pokračovať vo vzťahu. Niekde som čítal, že človek stráca najviac životnej energie, keď sa pretvaruje. Teraz som to na vlastnej koži naplno pocítil. Aj to málo energie, ktorou som disponoval, zo mňa fučalo raketovou rýchlosťou niekam do neba.

Pozrel som sa na ňu. Z pohľadu normálneho mužského jedinca tejto doby to bola krásna žena, ale z pohľadu mňa šakala, ktorý žral výhradne iba zdochliny, to bola prázdna bytosť.

– Veď si celkom pekná, – zaklamal som, dúfajúc, že ešte otvorí ďalšie víno.
– Tak dík, si zlatý… – myslela si, že žartujem.
– Daj si pozor, aby si sa v rámci splácania dlhov nezamilovala do žobráka. Jedným pohybom rúk ťa premením v obrovské „nič“, aj keď tvoje pery budú mlieť niečo o bohatierovi.
– Chceš prinútiť môjho starého otca, aby začal robiť v hrobe saltá?
– Mám na háku tvojho starého otca, – povedal som a logol si starosti z fľaše.
– Neznižuj svoju skutočnú hodnotu.
– Žiadnu nemám, som nula. Žiadnou inteligenciou ťa neoplodním.
– Lukáš, a kde si to včera dal? Veď si nemal ochranu…
– Čo myslíš?
– Prestaň, na túto tému nerada srandujem…
– Nemusíš sa báť, som neplodný.
– Hahaha, – odvetila Nina so zaschnutých ejakulátom na ksichte, postavila sa, omotala si perinu okolo seba, aby s ňou odcupkala do kúpeľne.

Chvíľku som čumel doblba a pýtal sa sám seba, koľko komplexov môže bežný jedinec nabaliť na seba za jeden život, kým mu zlomia väzy. „Dobre, že sa nezamotala ešte do koberca,“ šepol som si pre seba.
– Môžem si zavolať z tvojho mobilu? – zakričal som na ňu, kým si nepustila vodu.
– Na akú sieť? Jedine na Orange, minulý mesiac som mala faktúru ako zapadnutý baník…
– Nebóóój, – zahulákal som a vytočil Punkyho O2 číslo. Neviem, akou spirituálnou cestou vlastnej skúsenosti cestoval on, ale trvalo mu to snáď dve večnosti, kým zdvihol a niečo namiesto predstavenia zachrčal.
– Dobrý deň, tu elektrárne. Keďže ste ani po druhom písomnom napomenutí nevyrovnali dlh za vašu spotrebu elektrickej energie, prídeme vás dnes vypnúť. Ste doma?
– Jebe vám? – ledva vyslovil Punky. Nepoznal som človeka, ktorý by to dokázal povedať pomalšie a s ešte väčším nezáujmom ako on.
– Ty papek, veď to som ja, Cmoro.
– Čau. Odkiaľ voláš?
– Od frajerky…
– Si sa znova scukol s Radkou?
– Nie, nerobila. Ale pýtal som sa jej kolegu, stále je tam…
– Tak u koho si teda spal? – zobúdzal sa Punky.
– U jednej micinky…
– Oblízala ti aspoň jahodu?
– Taká malá pyraňka… Dovolil som jej, aby mi vyhryzkala žaluď. Potom jedno číselko. Zložil som ju ako sedačku, celkom slušná nakladačka. Proste vynútený sex, ale dobrý. Zahral som sa na profesionálneho herca umeleckého porna, – odvetil som.
– Umeleckého porna bez pointy, – doplnil Punky. – Čo je to zač?
– Taká klasická pipka. Celkom pekná, poznám ju zo školy… Vysoká, veľké kozy, stále vymachlená. Hrdo v sebe pestuje komplexy, že má neustále o tri kilá viac ako vychrtliny z obálky Evy. Pritom je štíhla. Normálka, vymývačka doby…
– Takže piča.
– Moja učebnica slovenčiny mala na obale veľkú žltú slnečnicu a takéto výrazy neobsahovala, – povedal som veselo, – áno, ráno trošku chrápala, ale pre to si nezaslúži byť nazývaná kosoštvorcom s čiaročkou mimo reality, – dodal som.
– Keď králiky žerú mrkvu, ľudia zvyknú hovoriť, akí sú zlatí. Ale keď celoživotný partner chrúme čipsy, majú chuť mu rozbiť sánku…
– Ufff, veľká spojitosť. Na teba až nevídaný vzťahový postreh.
– Debil. Kedy prídeš? Uvidím ťa ešte niekedy? Sila vagíny je neúprosná, – povedal Punky a mne jeho výrok evokoval pevnosť rozkývaných mliečnych zubov.
– Ty neveríš na lásku?
– Ak chceš s vlkmi žiť, musíš s vlkmi piť.
– Nepochopil som, – odpovedal som mu.
– Ani ja.
– Musím končiť, ide herečka. Ozvem sa, – povedal som a snažil sa zmazať v mobile volané číslo, nech Nine nepučia prvé šedivé vlasy.
– Čo sa mi hrabeš v mobile, ha? – stála Nina prekvapene vo dverách. Obrovská osuška dala vyniknúť len jej hlave a chodidlám, ostatok bol podľa teheránskej módy.

Nevedel som, či to myslí vážne a čo mám odpovedať, ale našťastie som akurát našiel správny postup a zatlačil tlačidlo vymazať a potom áno.

– Neľakaj sa, srandovala som. Musíš sa naučiť rozoznať, kedy čo myslím vážne.

Premenil som sa na ponorku a nabral za jednu komoru vzduchu, pretože túto krutú psychologickú hru žien som nikdy nenačítal. „Musíš sa naučiť rozoznať, kedy čo myslím vážne,“ no idiotizmus sloních rozmerov. Asi to mala byť tichá zbraň žien, ktorú v nich dopestovali sami muži svojou schopnosťou vypnúť a prestať sa rozprávať v strede najväčšieho problému dňa.

– Komu si volal?
– Jednému kamošovi.
– Ty si dopil celé to víno? – ostala Nina prekvapená.
– Schuti… – nemienil som klamať.
– Do riti, ja som v noci rozliala to svoje, musím to utrieť… – vyslovila Nina skôr sama pre seba, keď zbadala na plávačke zvyšok kaluže a už aj bežala, aby vykonala, čo sľúbila.

Bez slova som sa odšuchtal do kúpeľne a zavrel sa v sprchovom kúte. Jedine v tom rohu som sa cítil bezpečne. Pred lovkyňou mojich citov, jej vyhladovenou vagínou so zubami vlkolaka, pred tým hnusným skazeným svetom, ktorý som sám pomáhal stvárňovať. Pustil som na seba horúcu vodu a nechal ju zmyť všetku neresť včerajška. V odtoku sa miešala krv so semenom stekajúca z môjho žaluďa, na očistnej hladine plávali chlpy z môjho prirodzenia a Ninine vlasy, ktoré som jej včera vyšklbal pri mojom zápase o ďalší deň. Pozeral som sa do toho kalu a dúfal, že moja hostiteľka ovláda malú násobilku, teda že nestihnem vysloviť ani mäkké ň a bez toho, aby som sa jej zdôveril o obrovskom kráľovstve démona vo mne, ma vyhodí na ulicu ako najväčšieho hajzla, ktorý sa snaží schmatnúť dievča cez pošvu za srdce, aby jej bez výčitiek svedomia vypil bar, vyjedol kuchyňu, ukradol všetky úspory a pár súložami ju stiahol do večnej ničoty.

Býval som u Niny štyri dni. Potom ma vyhodila.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.