Kto hovorí, že život nestojí za nič, v skutočnosti hovorí, že on nestojí za nič (29. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Punkyho som našiel doma. Keď som sa v pondelok neukázal, vykašlal sa na tú brigádu aj on, takže peniaze sme nemali. Bola to dosť ťažká situácia, keďže v súčasnosti kto nemal peniaze, nemal právo ani na existenciu. Vládnuci kreténi nechceli, aby obyčajný človek mal dostatok materiálnych prostriedkov na dôstojný život. Aspoň že sme sa mali na koho vyhovoriť.

Napriek suchotám sme išli von, sadli si do našej obľúbenej putiky a dúfali, že nám niekto niečo zoberie. Vonku zúril koniec leta, vo vnútri krčmy bol zasa hluk, ako keď sa do reštaurácie príde naobedovať zájazd hluchonemých. Ukecali sme jednu poloznámu postavičku, ktorá nám nakoniec zobrala po pive. Neviem, či si Punky pamätal, komu čo dlžíme, ale ja určite nie. Tieto informácie by mi zabrali polovičku kapacity mozgu, takže v strachu o pamäťové miesto pre primárne životné funkcie som všetko povinne mazal.

– Aká bola dovolenka u paničky? – vyzvedal kamarát.
– Super. Kým chodila do práce, vypil som jej polovičku baru.
– Čo si nedoniesol aspoň jednu lahvinku?
– Mal som to v pláne, ale prekukla ma rýchlejšie, ako som čakal.
– Ona to brala ako chodenie?
– Ja neviem… bolo mi to jedno. Asi hej. Ale potom jej došlo, že sa mi nechce robiť, nemám peniaze a viac ma zaujíma futbal v telke ako neumytý riad.
– Chalani, mal by som pre vás robotu, – stála nad nami nejaká vyholená skriňa.
– O čo ide? Záhradkárske práce neberieme, – odpovedal mu Punky.
– Obtiahnuť jedno auto kľúčom. Pre vaše rýchle nohy a dobrý zrak hračka.
– Za koľko?
– Za hodinu.
– Kurva, pripadám ti ako mentálko? Pýtam sa za koľko, – dvihol sa Punkyho adrenalín.
– Desať eur, – odpovedal statický športovec.
– To si budem radšej hodinu drnkať pri porne, – prezradil mu Punky jeden zo svojich koníčkov.
– Tak nič?
– Komu patrí to auto?
– Jednému človeku, ktorý teraz kandiduje za mestského poslanca. Má v programe také divné veci…
– Vaše politické sračky nás nezaujímajú, – pokračoval Punky.
– Dvadsať eur, – pridal neznámy.
– Kde je to auto? – obrátil Punky loď a ja som sa v duchu usmial, aké sme predajné kurvy.
– Zaveziem vás k nemu. Polovičku pred, polovičku po. Budem sa pozerať z blízkeho nadchodu.
– Dobre, – rozhodol jeden a ako to býva zvykom, za všetkých. – Kedy je výkop?
– Dopite a príďte za mnou. Sedím v prednej miestnosti.
– Okej, platí, – potvrdil zlo Punky.

Pokojne sme dopili a šli. Dohodli sme sa, že si pre prípad zapamätáme ešpézetky obidvoch áut – zadávateľovu aj obete. Takí sme boli detsky prefíkaní.

Kráčali sme k čiernemu Mercedesu. Na značke boli tri číslice, konkrétne 666, ale aj keby to bol priamy spoj do pekla, sadli by sme do neho. Dvadsať eur bola denná mzda nás oboch, keď sme v jeden letný deň sypali na vyprahnutom poli pod kapustové hlavy nejaké granule. Sadnutie do Mercedesu so značkou 666 určite nebolo kolenačkové teperenie sa s ťažkým vedrom len pre to, aby si ľudskí roboti mohli na jeseň kúpiť v Maxe vrecko kyslej kapusty.
– Ozaj, zabudol som. Radka ťa hľadala, bola na dverách, – povedal mi Punky, keď sadal do káry.
– Ako ma našla? – zostal som prekvapený.
– Sadaj, – súrilo ma hovädo a netrpezlivo rukami trelo volant obtiahnutý kožou z nejakej mŕtvoly.
– Pripadám ti, že všetko viem? – nevšímal si ho Punky a odpovedal mi.
– Čo chcela? – rozbúchalo sa mi srdce.
– Neviem. Dala mi len list, – odvetil ležérne kamarát.

„Snažil si sa ju vyvetrať zo svojich dní, snov, minulosti, tak čo sa teraz trasieš? Prečo ti zviera srdce, spotili sa ti ruky? Ľúbiš ju? Už si konečne odpovedz, lebo takto umrieme!“ ozval sa vo mne niečo rozmýšľajúce.

– Máš ho tu?
Punky sa ku mne naklonil, aby uvoľnil polovičku rite a vytiahol zo zadného vrecka pokrčený list. Rýchlo som ho roztrhol a hladil zreničkami chrobáčiky. Už po oslovení mi zvodnateli oči

Milovaný,

nehnevaj sa, že som si ťa našla, ale zomrel ti otecko. Ten pokrvný. Pohreb je v piatok o 12.30 na mestskom cintoríne. Budem tam. S neutíchajúcou láskou Radka

Krúžil som okolo toho bieleho BMW so značkou 666 ako nakazený kondor. Už len podľa autoznačiek mi bolo jasné, že sme vstúpili do nebezpečnej hry bez toho, aby sme si predtým prečítali návod. Ryl som do toho cestného skvostu kľúčmi od Punkyho bytu vlastné sračky, vlnovky mojich chybných krokov. Kreslil naň celý nakopený chaos a bolesť môjho vnútra. Výčitky mame, že ma porodila. Zlátaninu „vraj rozlúčkových slov otcovi“, no pritom vzorový mišmaš syna, ktorý hlúposť povýšil nad úctu a prijatie. Vyrytá farba vytvárala na kľúči špirály, padala na zem a ja som vedel, že s týmto kľúčom otvorím jedine tak fľaškové pivo, ale byt už určite nie. A nebol to už iba lak, šiel som do kovu, priamo do žíl skuvíňajúceho automobilu. Kašľal olej, prosil ma slzami z vody ostrekovačov, že on predsa nemôže za to, že mne jeblo a strkám teraz vlastný život čoraz hlbšie ku dnu žumpy. S prehľadom ničomníka som mu odvetil, že to dno lížeme všetci. Ale len dovtedy, kým nám prozreteľnosť neodkáže, že to nebolo dno, ale len ľahká predohra. Lenže ja som už mal toho všetkého akurát tak dosť!

Ryl som do toho nablýskaného tátoša trikrát viac, ako si to vysníval svalovec obvešaný zlatom. Zvečňoval som do neho prosby Radke, nech už ma pustí, ináč sa od seba nikdy neodtrhneme a nikdy nebude šťastná. Áno, žena, ktorú som opustil, mi bola prednejšia ako oplakávať čerstvo stuhnutú krv sploditeľa. Zomrel mi otec, ale mňa v tej chvíli nenapadlo nič svetobornejšie, len už konečne pripraviť môj životný vzťah o posledný dych.

Cez plač tej luxusnej kraksne som sa modlil, nech už Radke konečne docvakne, že keď ma tam hore piekli, v kuchyni bol určite zmätok, šiesti ma solili, no nikto nekorenil. Žiaľ, soľ bola smútok a korenie radosť, takže cesta z jej trápení bola jedine cez nožnice, ktorými nadobro odstrihne môj vlasec. Život sa mi zmenil na posteľ plnú chlastu, drog a hypnotík, veď to videl aj obyčajný malajský robotník s doživotným pracovným pomerom v japonskej továrni s nepretržitou prevádzkou privarený k sústruhu, ktorému kapitalista každý deň hodil k nohám lavór s vodou a na ponk položil pomyje, aby neumrel. Prečo teda nechcela prežiť Radka s malým, keď to videl celý svet? Bola to pre mňa najväčšia záhada večera.

– Kurva, si ho doriadil. Keď to zbadá majiteľ, bude si myslieť, že na tom celú noc makala jedna rómska dedina, – ticho sa smial Punky z rohu parkoviska, kde kontroloval čistý vzduch, – a poď už, lebo príde nejaký aktivista.
– Aký aktivista?
– Fízel, ktorého už nudilo pozerať v kancelárii tretí film za zmenu a sadne s kolegom do auta, aby sa poprevážali po baroch namachrovať sa na svet.

Strčil som kľúče do vrecka a smeroval k Punkymu.

– Áááá, do piče, – vyslovil Punky, keď som sa k nemu pridal. Oproti nám si to totiž šinulo policajné auto. Šlo pomaly, skôr to vyzeralo na náhodnú obhliadku ako na to, že by nás niekto natrel. Zdvihol som pohľad na sídliskový chodníkový nadchod, kde sa ešte pred chvíľkou opieral o zábradlie kolenáč a vyjedal jahodový nanuk. Teraz ho už tam nebolo.
– Kurva, aj ten pojebanec zmizol. Prišli sme o tvoju výplatu, – zabil Punky.
– Tvoju, – šepol som mu usmiato, aj keď srdce mi bilo v trenkách. – Nevedel si ísť druhým smerom? – spýtal som sa posrato Punkyho, keď už bolo jasné, že fízliarska hliadka nás neminie. Šinula si to povedľa nekonečnej rady zaparkovaných sídliskových áut a chodníka, po ktorom sme kráčali. Delilo nás od nej necelých dvadsať metrov.

– Ja mám mojich desať eur vo vrecku, – nemal kamarát potrebu prestať žartovať.
– Do piče, Punky… prestaň. Čo teraz? – prepadol ma strach. – Už viem, čo urobíme! Spýtam sa ich po česky, zda nevideli takovou dívku v bílém kabátku, – napadlo ma riešenie.
– Kokos, tebe to dobre strihá. To by sa v živote nikdy nestalo! Buď realista, kurva.
Mal som sto chutí Punkymu vyrozprávať, čo všetko by sa v živote podľa ľudského úsudku nestalo, no akosi sa niečo dodrbalo a ja to mám teraz vyryté na vnútorných stenách srdca.
– Akoby si im povedal, že sme niečo urobili a nech hádajú, čo to je. Po á, opľuli sme vchodové dvere našej triednej zo základky. Po bé, zničili sme nejakému hajzlovi miliónové auto a po cé, sme homoši a hľadáme tmavý kút, kde by sme si vzájomne natrhli kakaové venčeky, – šepkal mi Punky.
– Tak čo teda teraz? – jachtalo so mnou celé Slovensko, pričom benga sa pomaličky, ale isto približovali.
– Teraz? Teraz utekajme! – povedal, zrýchlil krok a náhle zahol doprava za roh baraku. Hneď ako ho zakryl tieň paneláka, začal šprintovať smerom do tlamy šera sídliska. Neunúval som sa tie dva metre hrať na herca a rozbehol som sa bezhlavo za ním.

Myslel som si, že to bolo jedno z tých občasných povinných stretnutí s výkonnou štátnou silou, ale malo to byť ináč. Však čo inšie som si mohol pritiahnuť, ak nie čoraz väčšie životné konflikty. Veď proti sile príde vždy len sila. Tentoraz sme im však zmizli v tme.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.