Keď padá jeden človek, rúti sa celé ľudstvo (30. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Na večeru sme mali obyčajné varené zemiaky a do toho sme s Punkym hrýzli surové bratislavské párky, ktoré sme si dokonca ani neošúpali. Babka sa na túto gurmánsku vraždu nemohla pozerať, tak si šla poplakať k televízoru na Modré z neba. Nakoniec sa zdvihol aj Punky. Dal si v druhej izbe na uši skapéčko a začítal sa do knihy o ruskej rope a jej miláčikovi Putinovi.

Ja som si na internete našiel kapelu The Killers a ich pieseň Human. Zaslučkoval som ju a do bezvedomia si s ňou účelne vymýval mozog. Radka túto skupinu milovala, často sme ju počúvali. Zapálil som si k tomu najobyčajnejšiu sviečku sveta kúpenú za pár centov v ľudovke, ktorú som si vypýtal od Punkyho starkej. Zhasol som svetlo, posadil sa v kuchyni k oknu a civel do tmy. Niekde tam, kde sa vraj nachádzal náš moderný svet. Chorá budúcnosť pre oklamané deti, ktoré čakali na všetky tie americké sračky padajúce im z úst v baleniach in, new, cool či good, kde jedna degenerovaná generácia degenerovala druhú. Plodila a tvarovala bohatých rozmaznaných frackov, ktorí nevedeli, čo je to byť sám sebou. Takisto ako ich rodičia – mohli robiť hocičo, ale vždy sa našiel niekto, kto ich za to ohovoril, ponížil, so závisťou zadupal do zeme.

V tej temnote za ufúľanou okennou tabuľou žili dcéry bez matiek, synovia bez otcov, matky bez detí, matky bez matiek, starí rodičia bez vnúčat, dôchodcovia, ktorým nemal kto podať lieky a okuliare. Uťahaní manželia stretávajúci sa až v noci v posteliach, dotýkajúci sa nevernými chrbtami, oddelení svetom, ktorý ich mal spojiť. Dokonalý batalión duševných invalidov živoriaci v červavých troskách vymysleného raja. Mediálni kňazi pekla v správach nonstop klamali a nevedomky tak množili trus kamenných mužov, ktorí rozhodli o osude ľudstva na tisíc rokov dopredu.

Všetci si hrýzli do krkov, lásku a pochopenie akoby skloňovali už len veriaci, ale aj tí o tom žiaľ iba rozprávali, ale skutočne nekonali. Tak ako aj my s Punkym. Za pár deravých grošov by sme cudziemu roztiahli aj vlastnú riť, nech si tam do troch minút odloží malinkú časť svojho tepla. Ale keď sa vám nehojí rana, nie je vám už zo seba ani na vracanie. Jednoducho som sa narodil s malým srdcom, aby som do neho napratal všetku vlastnú bolesť aj so vzorkovníkom špinavostí, ktoré som vedel na požiadanie vykonať. Ale zato som sa narodil s výkonnou pečeňou, aby hatila všetky humusy, ktoré som do seba nalial v snahe predrať sa na druhý svet.

Ľudská zloba kulminovala, diali sa totiž komunálne voľby. Trhali sa billboardy, striekali sa na ne nápisy ako zlodej, klamár, neplatič, kurevník, rezali sa pneumatiky, manipulovali sa ankety na internetových portáloch, vybudovali sa optické metropolitné siete s následným zneužitím získania kontroly nad väčšinou internetového obyvateľstva. Kupovali sa médiá, padali trestné oznámenia, hlavy. Zastrašovalo sa, vyhrážalo, ničil sa majetok, slušné mená, vyťahovali a vymýšľali sa klamstvá, niekto sa dôkladne poprehrabával v osobných truhliciach, aby mohol na svet vyniesť staré prehrešky a trošku ich ešte nafúknuť.

Regionálni politici si v priamom prenose rezali žily, takže v malej politike tieklo paradoxne viac krvi ako tam hore. Tí v prvej lige boli v skutočnosti kamoši a všetko hrali, no v Sedlákove sa čisté ľudské vizitky napichli na špinavé vidly a piekli sa ako predvolebný vôl na námestí pred nadržaným davom, ktorému mu bolo vcelku jedno, kto zvíťazí, hlavne nech dostane niečo zadarmo do hrtana na prežutie. Smrť zvieraťa ako lákadlo privábiť voliča, muchy zlietajúce sa na hovno s nádejou priživiť sa. Vznikali krásne vizitky nás všetkých, zrkadlo pokrivenej spoločnosti ostriekané hnisom z uhrov hladných ľudských duší bažiaco bežiacich na materiálnu horu za zlatou ikonou. A v tomto marase času sa tackali dvaja mladí gauneri učiaci sa umrieť priamo na ulici. Ryjúci za desať strieborných do laku moderných áut, kúpených za pot nás všetkých, svoju radosť prezlečenú za spiacu bolesť.

Zrazu v celom meste vypli elektrický prúd. Nastala tma. Akoby na celom svete horela jedna jediná sviečka. Tá moja v malej Punkyho špinavej kuchyni. Luxus je sprievodca úspechu, o tom nebolo pochýb. No po dlhom čase som si vďaka tej sviečke konečne pripadal užitočný pre celé ľudstvo. Premenil som sa na Prometea s účesom Cmoríka s rukami zababranými od špinavých činov, s vnútornosťami pravidelne a dôkladne dezinfikovanými zhubným alkoholom. Niečo vo mne sa tešilo, že konečne môžem niekomu pomôcť, byť pre iných svetlom. Hrial ma pocit, že niekde v mojej čiernej skrinke ešte dýcha pocit spolupatričnosti, tlie ohník dobra, krčí sa krík lásky. Nejakým spôsobom som si pripadal o kúsok lepší, ako keď som sa stretol s Punkym. Vtedy som chcel umrieť, teraz som chcel naopak žiť. Prekvapilo ma to a naplnilo emóciami, ku ktorým mi nikto nikdy nedal mapu s buzolou. Môj polčas rozpadu stuhol v strede krutého zápasu o popretie vlastnej existencie. Otočil som sa za svojou cestou a aj keď mi bolo zo seba do plaču, začal som veriť, že musia prísť lepšie časy, že žiaden človek sa nemôže tak dlho trápiť a plahočiť púšťou, keď ho už dokonale zunovala.

Obitý laptop na seba upozornil pípnutím, keď sa prepol na baterku. Zapauzoval som spievajúceho Brandona, nech nezachrípne a nechal som sa súložiť tichom. Neuveriteľným tichom, ktoré až KRIČALO! Nemorálne ticho spoločnosti dostalo neočakávane priestor na sólo v nenormálnom hluku všetkých tých, ktorí pochádzali z obyčajnej hliny. Vypálených a krehkých postavičiek… A ticho okolo nich zúrilo, priam sa odtrhlo z reťaze. Šalelo ako dozvuk bolestí, ktoré sú vždy predzvesťou poznania.

V diaľke nelogicky bili zvony. Možno sa opití chuligáni vlámali do kostola. Ako poslední z posledných odmietli vyvesiť vlajky samoty. Bojovali za celú tú masu vystrašenej spoločnosti. Bili tyčami o prísun energie, aby mi tak dali vedieť, že som sa síce vymanil zo svorky zaradených a vysilených jedincov ťahajúcich krvavé sane kapitalizmu, ale zároveň slepo prešiel na druhý breh extrému – k vydedencom spoločnosti, ktorí ich svojou apatiou a nečinnosťou iba zrkadlili, ale veci určite nepomáhali. Boli sme škrípajúcou brzdou, ktorú si vynútili všetci tí šašovia, ale v žiadnom prípade sme neboli liečitelia nádoru. Opak polarity, číry ako odlesk kravaty, no future ako rozbitý výklad stúpajúceho grafu efektívnosti výroby tankov. Mier ako odtlačok vojny, Punk´s not dead ako nevlastný potomok jedného a toho istého otca, falošného pokroku štvrtého sveta. Sex bez pravidiel ako výsmech nefungujúcim vzťahom tváriacich sa ako výkladná skriňa morálky. Nikdy by som si ani zo srandy nepomyslel, čo so mnou život zamýšľa, akou súčiastkou a v akom stroji sa stanem. Záver však bol jasný: stále som padal, iba som rafinovane menil uhol dopadu. A keď padá čo i len jeden človek, rúti sa do nešťastia celý svet.

Vstal som v tom absolútnom bezvetrí a nalepil si hlavu na tabuľu okna, od ktorého ma delila len fľakatá záclona. Škriabala ma na čele. Bolo teplo, ale ja som sa bál otvoriť čo i len vetrák, nech náhodou nevyvetrám seba. Pozeral som do prázdnoty vlastného vnútra a hľadal seba mimo seba. To, čo bolo mimo mňa, som udivene našiel vo mne. Bolo to to isté von i dnu, a pritom tak dokonale oblečené do kabátu odlišného. V tichu a tme zhasnutého sídliska sa mi zrazu zjavili oči púštneho beduína. Neskutočná atmosféra… Striaslo ma.

Spomenul som si na socík, začalo sa mi premietať detstvo. Bol večer a my sme sa so súrodencami tešili na film Dobrodružstvá Baróna Prášila. Vypli však prúd, a tak sme sa namiesto výčinov šialeného filmového hrdinu pozerali dve hodiny do okien sídliskového paneláka stojaceho oproti nášmu, v ktorom postupne vznikla blikajúca mozaika sviečok. Za záclonami sa mihali siluety susedov, ktorí pobehovali po bytoch, hľadali baterky a potom sa unudene pozerali do tmy sídliska. Tak ako my. Za socíku vypínali elektrický prúd často, a tak rýchlo ho veru nikdy nezapli. Mamina mala baterku stále naštartovanú a sviečky vždy poruke.

Za socíku nám v lete vždy počas prázdnin na dva týždne vypli teplú vodu a museli sme sa hrnčekovať. Nahrievali sme na šporáku hrnce plné studenej vody a potom sme sa oblievali hrnčekmi. Naštelovať správnu teplotu bolo chvíľu zložité. Raz ste sa obarili, inokedy otužili. To bolo za socíku. V ére kapitalizmu zapli vypadnutý prúd do minúty a teplú vodu vypli maximálne na deň-dva. Nemohli si nechať ujsť ani cent. Išlo o prachy, biznis, služby, meno firmy, penále, odmeny, povýšenie, tlak v potrubiach, peňaženkách, mysliach, guliach…

Vždy som túžil po insomnii, lebo spánok som bral len ako obyčajnú krátku smrť. Lenže práve mi došlo, že ešte nechcem umrieť. Uvedomil som si, že život je svojím spôsobom nádherný, aj keď plačem. Zvláštne tajomstvo, ktorému som síce nerozumel, ale vďaka odchodu pokrvného otca som pochopil, že ešte nechcem ísť za ním.

Vonku sa mihla postava zabudnutej susedky, ktorá sa vystrašene vracala z prechádzky so psom. Vrátila sa mi opäť spomienka na detstvo, ako som sa ako malý chalan stále nudil a vyzeral von oknom, či sa vonku objavia kamoši s loptou a ja za nimi okamžite vybehnem. Keď som bol malý, prial som si, aby som sa už nikdy nenudil… A myseľ mi to vyplnila. Kým som bol ešte s Radkou, nikdy som sa nenudil, systém ma dokonale zožral. Práca, rodina, nekonečné vybavovačky a dovolenka ako pár dní na uvoľnenie struny napínajúcej sa rok v tele.

Aj tak som nechápal, kde sa ten čas stráca. Moja starká prala na potoku a také rodinné pranie jej zabralo aj celý deň. Generáciu po nej moja mama večer pred praním namočila špinavú bielizeň do studenej vody. Vaňa bola obsadená, a ak sme hneď vedeli, že ani na druhý deň sa nebude dať tak rýchlo okúpať, lebo sa bude prať. Mama vstala zavčas ráno a nahádzala odmočené šaty do obrovitej práčky, v ktorej sa hodiny krútila veľká keramická vrtuľa a sadisticky sa hrala s tkaninou. Dotrhanie bielizne viselo neustále vo vzduchu ako tvrdý otáznik nasmerovaný textilným podnikom.

Mama z tej tancujúcej ozruty potom bielizeň povyberala, znova ju prehádzala do vane a poplákala. Lenže tým sa kúpeľňové medzikontinentálne prelety vaňa – práčka neskončili, vypratá bielizeň sa už zasa strkala do práčky, ale tentoraz do rachotiacej odstredivky. Nikto mi ako malému chlapcovi nedokázal vysvetliť, že ten parostroj žmýka a nepokúša sa vzlietnuť. Našťastie, socialistické kúpeľne boli vybavené gumeným linoleum, na ktorom by sa nešmykla ani najväčšia nešika.

Až potom sa vešalo. Nie, už bolo dávno po konci druhej svetovej vojny, keď mojej mame pranie zabralo minimálne pol dňa. Dnes to vďaka automatickým práčkam trvá dve hodiny aj so zavesením. Otvoríme dvierka, nahádžeme jeden deň nosené šaty do super modernej práčky, stlačíme gombík, dáme si kávu, postláčame ďalšie gombíky na inej ultra technike, nech efektívne vyplníme vzácny čas a za chvíľku sa vrátime k vešaniu. V porovnaní so starkou sme ušetrili deň. Ale kde sme ho dali? Viac vďaka tomu odpočívame, venujeme sa deťom, rodine či sebe? Čítame, vzdelávame sa? Nie. Stále sa ženieme, pachtíme, naháňame, nestíhame. Kde je ten získaný čas, keď len na praní sme ušetrili dva dni, pri celkovej vyspelosti inej techniky možno aj týždeň za mesiac…

Zapli prúd. Tak ako som očakával, neubehlo ani pár minút. Za sekundu som bol opäť dospelák s vystrašeným vnútrom špehujúci v kuchyni s tým istým linom, aké bolo v rodičovskom byte, blikajúce mravenisko. Pustovník, hľadač, zatratenec a šváb, ktorý rokmi znížil svoje kritériá dramaticky na nulu, sa v panickom strachu pred návalom záverečného smútku preľakol a v nádeji prežitia vytiahol zo zadného vrecka kus papiera, do ktorého vložil posledné zrnko nádeje:

Milovaný,

nehnevaj sa, že som si ťa našla, ale zomrel ti otecko. Ten pokrvný. Pohreb je v piatok o 12.30 na mestskom cintoríne. Budem tam. S neutíchajúcou láskou Radka

Mal som jej chuť zavolať a zaklamať, že som sa našiel. Len aby som ju počul, aby mi jej zamatový hlas pomiloval uši. Aby som sa na ňu myšlienkovo napojil a nechal sa od nej hladiť očami, láskať vysnívanými horúcimi dlaňami. Chýbalo mi všetko to všedné, čo som s ňou prežíval. Chcel som jej z práce zavolať, že zemiakové baby, ktoré mi zabalila k obedu, predbehli aj mamine, že večer ju za to najprv pomilujem a potom od lásky zjem. Dal by som vlastný rozum za jej smiech, keď by som čokoládovému Mikulášovi odhryzol hlavu. Bol som schopný predať sa na orgány, keby som sa s ňou a Matúškom mohol prejsť doobeda po parku. Umyl by som zubnou kefkou celé kasárne za jeden prchavý okamih nášho spoločného najobyčajnejšieho dňa. Človek si skutočne nič neváži a najviac túži po tom, čo nemá. Alebo to stratil a až neskôr mu došlo, akú hodnotu mal diamant, ktorý sa celý čas javil ako všedný kremeň.
Stekajúce slzy mi jediné hojili srdce, najsladšie samoklamstvá sveta mi šepkali, že už bude dobre, že raz sa to musí skončiť a príde oslobodzujúca úľava. Tak pre môjho pokrvného ocka, ako aj pre mňa. A keď pre mňa, tak aj pre celé ľudstvo. Sídlo pochopenia násobilky v zmrazenom mozgu som totiž ešte alkoholom vytopiť nestihol.

Na druhý deň som sa dozvedel, že včera večer si dvaja Rómovia chceli za nemocnicou ukradnúť kúsok elektrického kábla. Obidvoch namieste zabilo. Skinhead by povedal: „Ďakujem ti, Bože.“ Ale ja som ďakoval nebesiam, že vďaka tým dvom šialencom som mohol chvíľku postáť sám v sebe. Bez nich by som neprecítil tmu, ticho, detstvo, socík, pranie, otecka, Radku, malého, záblesk lásky, skutočnej hodnoty, pre ktorú sa oplatí žiť i zomrieť. Bez nich by mi nebehali zimomriavky po tele. Umreli aj pre moje zastavenie, pre sumár barbara, čiastočný návrat cynického mutanta, pre zistenie, že najviac milujem tých, ktorí mi najviac ublížili a ktorým som najviac ublížil ja.
Dvaja zlodeji umreli a ja som vedel, že sa niečo stalo. Niečo, čo sa dozviem neskôr. Možno po rokoch, ale malo to priame spojenie so mnou, s mojím uplakaným bytím, zbabraným životom.

Na pohreb otca som nakoniec nešiel. Nebolo vo mne síl ukázať sa v takom zúboženom stave očiam blízkych. Stále som pred sebou unikal. Iba v tom som bol silný.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.