Pankáči hrajú šachy a pozerajú historické filmy (32. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete predobjednať priamo TU.

Blúdil som temnou krajinou, šedivou ako Mars tesne pred západom slnka. Všade bol len prach, špina, farby umreli, nebolo tam nič živé. Len vyprahnutá krajina. A obrovské vajcovité skaly, vysoké snáď dvadsať metrov. Celá planina skál, tiahli sa až za obzor. Keď som dobre zaostril zrak, postupne sa dostavili ich jasné kontúry. Boli to gigantické ľudské lebky. Nenaháňali strach, v priamom prenose vraždili posledné zvyšky môjho zdravého rozumu. Nebolo kam utekať, bežal by som od jedného majáka smrti k druhému, niet sa teda čomu čudovať, že som na mieste šedivel. Postupne sa z nich začali odlupovať zhnité kusy pokazeného mäsa. Padali do prachu a za hnilobného zápachu sa rozlievali do kôp pripomínajúcich nehybné kusy posekanej veľryby. Natiahol som si na tvár roztrhané tričko, ale nepomohlo to.

Zrazu sa cez prázdne diery po očiach začali prelievať zvratky. Stekali zo všetkých lebiek a postupne plnili celú tú strašidelnú a pustú krajinu. Chcel som niekam vyliezť, už mi neprekážali ani tie kusy rozkladajúceho sa mäsa. Driapal som sa po nich, snažil sa zachytiť lebky, ale zvratky ma strhli do svojho čoraz silnejšieho toku. Plával som v tom grce, dusil sa ním, vracal do neho vlastné orgány. Koniec mala spečatiť jediná pohybujúca sa lebka, plávajúca priamo proti mne. Cvakala zubami, sekala tú odpornú hmotu, ktorá sa jej znova a znova prelievala cez sánku. Horný rad jej zubových sekier už bol tesne nado mnou, zostával mi nádych na poslednú myšlienku. „Hovor, ty debil, čo bude tvoja posledná myšlienka! Hovor! Nie si jediný, koho mám dnes rozsekať,“ bľačala na mňa lebka.

– Vstávaj, pri dverách sú tí kokoti zo včera, – povedal mi pokojne Punky.

Strhol som sa a snažil sa načítať svet. Prvých desať sekúnd prebudenia z takého živého sna je vždy boj medzi realitou a odchádzajúcou snovou mystikou. Bol som oblečený a sedel som v kresle. Večer som musel zaspať opitý, záver noci som si totiž pamätal asi ako môj príchod na svet.

– Vraj máme ísť s nimi, – pokračoval kamarát.
– Ako nás našli? – spýtal som sa, akoby som mal pod lebkou silikónový mozog.
– Ako asi, čo myslíš? – odpovedal hádankou Punky.
– Do riti, zostal im môj občiansky… – povedal som mierne nahnevane, vstal a odtackal sa k dverám.
– Alebo nás práskla tá tvoja Radka… – nadhodil Punky.
– Ona nikdy, môžeš si byť istý, – odbil som ho.
– No rýchlo, nebudeme tu na vás čakať do večera, – prehovoril na mňa môj včerajší policajt. Spoznal som ho podľa hlasu.

– My ideme najprv do nemocnice… Dať si ošetriť tú vašu bitku. Potom prídeme na stanicu, – prekvapil som ich rozmýšľaním.
– Netrep somariny. Máte pekný prúser, z tohto sa tak rýchlo nevysekáte.
– Netykajte mi, husi sme spolu nepásli. Oblečieme sa a ideme, – povedal som pokojne a zavrel dvere. Nespravil som to prudko, ale ani pomaly. Čakal som, čo spravia, ale na počudovanie sa ani nepohli a trpezlivo čakali.
– Keby niečo, máš zlomené rebro. Máš temperky? – hovoril som rýchlo Punkymu, keď som ho vopchal naspäť do izby a zatresol za ním dvere.
– Ja ich drbem, zdrhneme cez balkón, – odvrkol Punky.
– Nie, nie… toto sa nemôže naťahovať, musíme to vyriešiť. Viem ako… Máš tie temperky? – súril som ho. – Opakuj dookola jedinú vetu, že sme nič neurobili, že nás včera bez príčiny zbili a že sa chceš rozprávať s náčelníkom, – kŕmil som mu rozum inštrukciami a natieral mu brucho tmavomodrou farbou. – Nič nepodpisuj! Počuješ ma?! Nič nepodpisuj, jasné?
– Dobre, dobre… už prestaň, šteklí ma to, hehe.
– Krívaj a drž sa za túto stranu. Keď budeme nasadať do auta, skuvíňaj ako pes, ktorý vypadne z výletného balóna, a ukáž im túto maľbu. Ale nech to vidia! Dobre?

Punky nebol herec, ale čo predviedol pri aute, tak to bolo hotové stelesnenie chodiaceho zranenia. Keď nasadal, začal som mať obavy, že má zlomené minimálne tri rebrá, pretrhnutú pečeň, roztrhnutý močový mechúr s otrasom mozgu, s krvácaním do celého tela. Policajti však na jeho vreskoty a modrý bachor veľmi nezaberali.
Na policajnej stanici si nás rozdelili.

– Buď sa pôjdeme prejsť do pivnice a pravdepodobne sa ti nepekne šmykne na schodoch, alebo mi tu podpíšeš vyhlásenie, že ste nám zdemolovali auto.
– Prečo ste nás zbili? Nič sme neurobili. Ten hrob patrí skutočne môjmu otcovi. Dajte mi pero, napíšem vám telefón na moju mamu, všetko vám potvrdí.

Chvíľku na mňa bezprizorne gánil. Prehovoril až po pár sekundách, asi keď sa mu zapli prešportované obvody:

– Diktuj mi to číslo.

Povedal som mu ho, ale nevytočil ho. Otočil sa k počítaču a začal nahlas rozprávať story o tom, ako sme robili na cintoríne výtržnosť, oni prišli a v záujme ochrany spoločného majetku zasiahli. Ako plnil tými klamstvami vzduch, rovno ich klepal aj do klávesnice. Záver patril naháňačke a nášmu kameňovému útoku na ich auto. Jeden úder do bočného skla a nakoniec rozbitie aj predného skla. Celá ta zápisnica nasiaknutá lžou mu trvala slušnú polhodinu.

Nechal som ho. Neprerušoval som ho. Nekomentoval som jeho počínanie. Chystal som si slová. Pripomenulo mi to, ako som za školu hrával na turnajoch šachy. Uvidel som sa sedieť ako sedemnásťročného v bielom roláku pri šachovnici číslo jeden. Mal som ťah smerujúci k matu. Nevedel som však, na akej úrovni je môj spoluhráč a či to vidí. Potiahol som a čakal. K hre patrili aj dobré nervy, práca s mimikou tváre, psychologické manévre gest a pohyb tela. Ale hlavne úsmev a pokoj deklarujúce istú výhru.

– Podpíš to, – hodil mi fízel papier, ktorý sa ku mne elegantne stočil.
– Ja nemám strach, pán policajt. Zradili ma už všetci najbližší, mňa nevystrašíte. Nebáť sa znamená, že už nemáte radi život. Strach je len zrkadlom, že bytie milujete, takže ak ovládate pravidlo dvojitej negácie, pochopíte, prečo sa už ničoho nebojím. Mám len jediný strach, a to zo seba, že moje srdce je mŕtve, – dal som mu mikroprednášku na tému prečo už nebyť. – Skôr ten papier zjem, ako podpíšem. Neklamem, ten hrob patril môjmu pokrvnému otcovi, aj keď nenosím jeho meno. A keby aj nie, nič sme nerobili. Ticho sme sa tam rozprávali. V žiadnom prípade by mi nenapadlo robiť bordel na cintoríne. Môžeme ísť rovno do tej pivnice. Ale budete ma tam musieť zabiť, pretože ak mi ostanú sily, povlečiem sa rovno do nemocnice. Punky má zlomené rebrá, čo vám to nestačí? – zavesil som klamstvom do vzduchu výkričník.

Nevedel, že zatiaľ som pohol len strelcom, smrťprinášajúci kôň funel do šachovnice, hrabal kopytom o papier a čakal na svoju chvíľu. Dáma mala ukončiť ukrižovanie, no tá mala ešte čas a pokojne sedela v kaviarni pri svojej obľúbenej horúcej čokoláde. No on na tie dve figúrky ani nepozrel. Podcenil ma, neprerátal si celú schému a potiahol nešikovne vežou, pokračujúc vo svojom neobratnom silovom útoku, ktorý som predvídal už pekných pár ťahov dopredu.

Fízlovi trhlo kútikom úst. Postavil sa a pomaličky kráčal ku mne. Počas chôdze praskal prstami na rukách, napätie narastalo, v tomto bol šikovný. Podišiel mi za chrbát a zastal. Naplo mi telo, ale strach to nebol, skôr prienik jeho a mojej energie. „V živote sa neotočím. Nie som žiaden zbabelec. No poď, ty sukin pes, udri ma odzadu. Ukáž sa zasa v pravom svetle, ty zákerný kojot, zasaď úder od chrbta, ako to robia len tie najväčšie svine, ako to dokážu len ľudia. Poď, nemám otca, som neplodný chujko, žena sa mi skurvila, nemám nikoho, nemám nič, nik ma doma nečaká s teplou večerou. Pokojne mi zlom väz, zabi ma, nikto za mnou nebude plakať,“ ujasnil som si v duchu svoju pozíciu, ktorá sa vlastne už mesiace nemenila.

Silný tlak z pravej strany hlavy ma zhodil zo stoličky, vrazil som bruchom do stola. Snažil som sa zachytiť rukami jeho dosky, ale bola dokonale vyleštená, a tak som ich aspoň inštinktívne presunul pred hlavu a vletel do susednej stoličky. Zrútil som aj tú, až kým som nepristál na koberci. Pálilo ma líce, hlava trešťala, ale srdce ostalo nehybné. Vnútrom mi neotriaslo, ba naopak, zaznamenal som ďalší dôvod, prečo nežiť a nesprávať sa ako civilizovaný.

Pomaličky som sa na zemi otočil smerom k nemu a posunul jazdca:

– Budete ma musieť zabiť, lebo odtiaľto idem rovno do nemocnice. Pred tým cintorínom je kamera… mestská kamera. Určite na nej nie sme, ako vám rozbíjame auto. V tom čase do nás kopali nejakí pomätení hajzli, – odpľul som zakrvavenú slinu na koberec.
– Záznam bude premazaný, ty špina, – preglgol, napriahol nohu a kopol ma. Našťastie som mu do rany stihol vsunúť podrážku mojej topánky, takže to veľmi nebolelo. – Ale predtým mi povieš, či toho kreténa, čo to urobil, nepoznáš, – zasyčal, zdrapil ma za ruku, vykrútil mi ju, povytiahol si ma cez bolesť, potom ma schmatol za ucho a došikoval ako oťapeného osla k monitoru. Niečo na mňa kričal, asi nech sa ničoho nechytám, a potom sa neobratne snažil myšou spustiť nejaký počítačový videoprehrávač a záber inkriminovanej udalosti.

Na obrazovke sa ukázal nekvalitný čiernobiely záznam. Napriek mizernému svetlu som okamžite spoznal Saškinu obrovskú nášivku The Exploited, ktorá jej zakrývala celý chrbát koženej bundy. Nosila ju aj v lete ako vôl kožu. Na hlave mala kapucňu, cez tvár natiahnutú arafatku, no čistá radikálna anarchistka v akcii. Kým moja tvár vyžarovala nevedomosť a mentálne postihnutie najvyššieho stupňa, duša sa smiala. Postavička podišla k autu a tresla stredne veľkou guľatou skalou o zadné sklo, ktoré sa okamžite potiahlo pavučinou. Bolo to ako v groteske. Saša trošku cúvla, pripravená utekať, a pozerala cez kovanú bránu smerom na cintorín. Určite počítala s tým, že bránička je zavretá a to jej dá nejaké sekundy k dobru. Potom akoby sa nasrala, že jej čin nik nezaregistroval, zdvihla skalu do výšky rúk a šmarila ju z celej sily do predného skla. To sa rozletelo a kameň zmizol v útrobách policajného auta. Hneď na to sa otočila a utiekla zo záberu kamery k blízkym panelákom. Nebolo ju dobre vidieť, uhol bol našťastie zlý, obraz machuľa, ona zamaskovaná. Podľa tohto ju mohli hľadať do súdneho dňa.

– Poznáš toho chalana?
– Nepoznám toho chalana, a aj keby, nič vám nepoviem, – podhadzoval som mu falošné stopy. – Môj otec je takisto fízel, poznám svoje práva. Teda už nie je, sedí na kraji, na vnútre. Dobite ma, ukojte svoju primitívnosť a hneď po návrate z nemocnice sa začnú diať veci.

Dáma dokončila popravu. Fízel skamenel, kázal mi napraviť bordel, čo som narobil, a sadnúť si nehybne na stoličku. Kým si niečo pozeral v kompe, zúrivo pičoval, ako to schytám. Až keď objavil meno môjho fotra v nejakom zozname dôležitých osôb, otočil smer plachiet. Vypol počítač a už miernejším hlasom mi rozkázal, nech sa ničoho nechytám. Potom odišiel z kancelárie.

Vrátil sa o desať minút a doniesol mi kávu.

– Lukáš, čo si to nepovedal hneď? Nemuselo to zájsť až tak ďaleko, – vyslovil zrazu normálnym hlasom, z ktorého zmizla zloba.
– Netykaj mi! – osopil som sa na neho. – Nikdy nebudem robiť také svinstvá ako vy. Nepotrebujem sa oháňať menami, získavať veci cez tlačenku, lízať niekomu riť. Vysral som sa na túto spoločnosť presne preto, čo robíte. Nechcem byť vlkom ako vy. Hnusným hadom, to radšej zdochnem. Zaveďte ma do pivnice a zrúbte ma ako žito. Dokopte ma tam, skrvavte. Bite ma od chrbta, to vám robí dobre. Do piče, buďte aspoň chvíľku chlap a stojte si za svojím! Keď ste niečo zamýšľali, dokončite to!

Bol ticho. Dostal mat. Lenže ja som okrem šachu aj veľmi rád pozeral historické a vojnové filmy a tam, keď sa dobylo územie, bralo sa všetko.

– Teraz ma počúvajte vy, poviem to len raz. Dáte Punkymu sto eur odškodné za to rebro a my v nemocnici povieme, že opitý spadol. Vás nespomenieme. A vy zabudnete na toho chlapca z videa.
– Vypadni! – ukázal na dvere. Akoby som videl môjho fotra.

Vstal som a odchádzal. Na chodbe som počkal, kým policajt vošiel do susednej kancelárie a pustil Punkyho. Bol celý červený. Asi od faciek.

– Kokot pojebaný, – vrieskal Punky do dverí. Na chodbe sa ukázali ďalší dvaja zelení.
– Ser na nich, už je to vybavené, – povedal som mu. – Je to ich posledná služba, – nadniesol som provokatívne.

Ako sme kráčali smerom do nemocnice, Punky mi celou cestou opisoval, ako mu ten jeho „vyšetrovateľ“ stihol naservírovať slušných pár deloviek priamo na ksicht. Zvykol nadávať hnusne, ale toto bola unikátna prehliadka vulgárností. Upokojil som ho, že cenu dám na dvesto eur, ale vôbec ma nepočúval, len klial, preklínal, vyhrážal sa, šermoval rukami, mal chuť vraždiť cez vietor.

Už som začínal mať obavy, že to nevyjde, keď nás konečne dostihlo fízliarske auto. Bol v ňom len ten môj a kázal mi nastúpiť. Vošiel som dnu a on bez obkecov chladne povedal:

– Dvesto. Za tú bitku. Jedno zbytočné slovo a vystupujem.

Kokot vytiahol peňaženku a dal mi dvesto eur. Nezabudol zapičovať, že sa raz porátame. Odvetil som mu, že tu už možno nebudem.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.