blog

Zošalieť je také jednoduché

piatok 15. apríla 2011 00:01
Pi 15.04. 2011 00:01

Mala to byť nevinná hra, ktorá už začínala byť pekne nudná. Ale z nudy prešla do znepokojenia, zo znepokojenia do priamej hrôzy. Chcete si zakryť oči, ale to nie je také jednoduché. Desivo autentické, nepríjemne detailné, odpudzujúco bizarné.  Aj také je dielo kráľa hororu – Stephena Kinga s názvom Geraldova hra.

Karty sú rozdané a kocky hodené – aj tak by sa dala popísať prekérna situácia, do ktorej autor uvrhol hlavnú hrdinku Jessie. Sexuálny život je rokmi veľmi nudný a Jessin manžel Gerald jednoducho potrebuje malú pomoc, ktorou sú putá. Všetko by bolo v poriadku, keby Gerald náhle neopustil svoje telo a nenechal svoju manželku pripútanú k posteli v opustenej chate napospas. Ale čomu?

Napriek prekérnej situácií hrdinky sa čitateľ zamyslí, či sa o tom dá napísať celá kniha. Odpoveď je jasná a je kladná – dá. Stačí hlboko nazrieť do zákutí ľudskej psychiky. Ako povedal Freud: “Podvedomie je vrstva psychiky skrývajúca boľavé miesta duše.” Jessie má zrazu množstvo času na premýšľanie o svojom doterajšom živote. V tom jej pomáha aj niekoľko bytostí, ktoré však sú len v Jessinej hlave. Sú to akési fragmenty jej osobnosti. Kingovi sa podarilo myšlienkové pochody hlavnej protagonistky zachytiť tak verne, že sa čitateľ neraz s postavou zžije tak, až ho to vydesí.

Dej sa pozvoľna rozdelí na dve línie – minulosť a prítomnosť, až sa pomyselné čiary napokon opäť spoja, aby vošli do grandiózneho finále. Nedá sa povedať, že by pasáže, kedy sa čitateľ prenáša do Jessinej minulosti uberali čosi z dynamiky deja. Práve naopak, sú vítaným intermezzom.

Ako dej graduje, realita sa pomaly začína vlniť, ako keď človek vidí niečo, čo nevie identifikovať a zaostruje, keďže obraz stále nedáva žiadny zmysel. Aj Jessie sa stále sama seba pýta, či je skutočné to, čo oči tvrdia, že vidí. Bravúrne zachytený je prechod od racionálneho uvažovania až k premýšľaniu čo je skutočné a čo nie. Je tu neustála tendencia zvolať: “Ale to predsa nie je možné!” O tom však v konečnom dôsledku nerozhoduje čitateľ, ale autor.  Celé dielo sa nesie v akomsi skutočno-neskutočnom opare, vystihujúc psychické rozpoloženie hrdinky. Tá sa neustále ocitá kdesi na pomedzí snu a reality, balansuje medzi týmito dvoma pólmi.

Spomínaný náhľad do hĺbok ľudskej psychiky predstavuje defilé rôznorodých emócií. Tie postupne prechádzajú z balastných, dominantných v konzumnej spoločnosti ako napríklad márnomyseľnosť, či ľahostajnosť až k základným emóciám. Spoločenský obal je ohlodaný až do jadra, do úplne základného pocitu, ktorý je zakódovaný v každom z nás. Je to odveký, ba priam archetypálny strach z neznámeho a túžba prežiť.

Stephen King je skutočne “king” – kráľ hororu. Ukázalo sa však, že sa vie sústrediť na psychiku človeka, ktorý sa ocitá v nezávideniahodnej situácie, situácie, do ktorej sa nechce dostať nikto z nás, no nie je to zas tak nemožné. To je práve jeden z faktorov, ktorý čitateľovi privyrobí raňajšie kruhy pod očami, keďže ten nešťastník je nútený čítať a čítať. Jednoznačne odporúčam vybaviť sa zásobou pitnej vody a jedla – neustála neistota, ako sa príbeh skončí jednoducho nedovolí knihu len tak odložiť. Nie je to čitateľ, kto rozhoduje, kedy s čítaním skončiť.