Len smrť je silnejšia než detské dohody (45. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Bolo to koncom februára, to si muž dobre zapamätal na celý život. V stredu okolo desiatej večer niekto silno, ba až hystericky zaklopal na dvere. Za dvermi bolo počuť tenký užalostený dievčenský plač. Muž odložil knihu, zobral do rúk sviečku a podišiel k dverám, ktoré bez strachu či zvedavosti otvoril.

V tme zimy zbadal Saškinu vystrašenú tvár. Šminky mala roztečené po tvári, vlasy rozcuchané, celá sa triasla. Len čo ho zbadala, spustila veľký nárek.

– Ach, Cmoro, – hodila sa mužovi okolo krku. Ledva stihol odtiahnuť sviečku. Akoby čakala iba na jeho oči vynárajúce sa z brady, na pohľad dokazujúci, že žije, že drží slovo, že nepije, že je čistý, že nespáchal samovraždu a že môže za ním hockedy prísť po slovo a pomoc, nabrať si z neho ticho. Naposledy sa videli v nemocnici, keď sa stretli pri spiacom Punkym. Vtedy sa mu priznala, že začala s heroínom. Pochvaľovala si, že je to niečo úplne nové, iné, luxusná jazda a že to určite spolu vyskúšajú, keď sa Punky preberie, a znova sa dajú dokopy ako zohratá trojka.

Na pozvanie ísť bývať na chalupu nereagovala, mala už svoj domov. Nasťahovala sa do heroínovej dutiny chemickej mršiny, pojedajúcej všetkých tápajúcich, zatratených, všetkých tých pouličných duševných samovrahov, rozmaznané decká boháčov, potomkov nevšímavých rodičov, kopec experimentujúcich, ktorí sa snažia nájsť spojenie s inou dimenziou cez to najdrahšie, ale aj najľahšie médium. Škoda, že málokto z nich pochopil, že im pani chémia ukazuje úplne iné obradné miestnosti, vzdialené na míle tým nádherným, ktoré sú ľudia svojou výškou schopní uzrieť. Lenže do týchto majestátnych sál dobra sa kráča čistotou myšlienok a reálnymi činmi, nie cez ihly, lyžičky, sťahovadlá, nie cez plameň opaľujúci kov, ale cez oheň skutočného života.

– Punky… Punky… – dusila sa Saška plačom, pričom ani nevošla do drevenice. – Punky sa hodil pod vlak. Dnes ráno… zabil sa, hodil sa pod vlak… Je mŕtvy! – menila farbu hlasu, intenzitu plaču, farbu očí. Sťahovalo jej hrdlo, duša sa piekla na ražni bolesti.
– Počuješ, je mŕtvy!!! – zvrieskla, a keď videla, že muž nereaguje, ale ju iba hladká po chrbte, odtrhla sa od neho a začala ho biť päsťami do hrude. – Do piče, je mŕtvy, on to vzdal! Prečo to vzdal?! Kurva, on mal žiť!!! Mal ešte žiť… – zviezla sa Saška na zem k nohám muža a celou svojou bytosťou plakala. Triaslo ňou, kolená vytvorili v mäkkom snehu dve preliačiny, púšťala zo seba všetko, čo v nej bolo ešte živé.

Muž sa k nej zohol a nežne ju hladil po hlave. Počúval, nič nehovoril, iba ju hladkal. Keď sa utíšila, pomohol jej na nohy, došikoval ju dovnútra, vyzliekol z premočených vecí a obliekol do starého dedovho oblečenia. Usadil ju k peci sálajúcej teplo a dal zovrieť vodu na čaj.

– Prečo to urobil? – spýtal sa muž.
– Ja neviem… neviem… stále o tom v poslednom čase rozprával…
– Ideš ešte na heráku? – spýtal sa muž, ktorý tou otázkou mieril presne do čierneho.
– To ja… to ja, piča sprostá, som ho na to naučila. To ja za to môžem! – spustila opäť srdcervúci plač. Charlie spozornel, takéto vibrácie ešte nepoznal. Zdvihol sa a premiestnil sa k nohám muža, akoby tam hľadal útočisko pred niečím, čo mu nahnalo strach.

– Bolo to jeho rozhodnutie, nepripočítavaj si slabosti iných, – povedal po chvíli muž.
– Cmoro, som vrahyňa! Ja to neprežijem, ja sa tiež zabijem. Bol to ten najlepší človek, akého som poznala, – plakala, – Lukáš, to ja som ho naučila na to svinstvo, – opakovala  a muž zostal prekvapený, že ho oslovila krstným menom, pretože sa to stalo prvýkrát.
– Prečo ste ma neprišli aspoň pozrieť? Moje dvere boli vždy pre vás otvorené, ja sa ani nezamykám, – vyslovil.
– To Punky sa hanbil, vraj ťa zradil, nechcel prísť, – povedala Saška.
– Ako zradil?
– My sme spolu začali chodiť. Najprv sme spolu len spávali, no potom sme bývali stále spolu. Nasťahovala som sa k nemu, chodili sme do mesta… za ruky a tak, – hovorila.
– Čo to má spoločné so zradou? – nerozumel muž.

– Punky mi povedal o vašej dohode. Že so mnou budete spávať, ale ani on, ani ty so mnou nezačnete nikdy chodiť, – pripomenula mu Saška dohodu, na ktorej Punkymu tak veľmi záležalo. Až vtedy to mužovi zaplo. „Musel ju ľúbiť. Veľmi, ale jeho zásady ho k nej nepustili. Bola mu prednejšia partia ako sa ponížiť, že s niekým bude chodiť. A bál sa, že by som to spravil ja… s dievčaťom, ktoré nosil v srdci. Ach, len smrť je silnejšia ako niektoré detské dohody,“ dochádzali mužovi spojitosti.

– Kedy má pohreb? – spýtal sa.
– Neviem… nezaujíma ma to… Punky nás vždy prosil, aby sme mu nešli na pohreb, ani nechodili na hrob. Že ani on nepôjde na náš, nech sa za to na neho nenahneváme.
– Áno, vravieval to, – pritakal muž a až teraz si začal uvedomovať, že toho chalana už niet. Bolo to zvláštne, akoby ho len včera videl a dnes ho už nebolo. Z nejakej príčiny sa s ním už nikdy nestretne, nezasmejú sa, nevyvedú žiadnu hlúposť, ktorá by nahnevala pol planéty.

– Ja tam nepôjdem, – povedala Saška, – a ty?
– Nechcel, aby sme tam išli, tak mu to jeho posledné želanie splníme. Ale spravíme mu vlastný obrad tu v kuchyni. Dobre?
– Aký? – nechápala Saška.
– Neviem, niečo nám napadne… O dva dni, keď sa utíšia srdcia, dobre?
– Je mi to jedno, ako chceš, – povedala a utrela si konečne oči.
– Ako si prišla?
– Stopla som nejaké auto do predposlednej dediny, odtiaľ som najprv kráčala a potom aj bežala. Už som si myslela, že nedôjdem. Je tam odmäk, čľapkanica a zima, – povedala Saška.

– Na topánkach nemáš suchého miesta. Snáď sa ti nerozpadnú. A tie ponožky som vyhodil. Necháš si tieto od deda Ľuda, – vyslovil muž asi najviac viet za posledné dva mesiace.
– Cmoro, pomôžeš mi?
– Áno, – odvetil jej pokojne a nerobil si starosti preto, čo by to malo byť.
– Som závislá… nechcem sa vrátiť do mesta. Bola by to moja smrť. Skončím ako Punky… ale ja chcem žiť, rozumieš mi? Som riadna sviňa, ja viem. Zabila som ho a teraz tu prosíkam o prežitie.
– Pomôžem ti, – nekomentoval to muž.

Bolo to v ňom. Nežila v ňom bunka, ktorá by si nepamätala osudnú noc, keď sám chcel spáchať samovraždu. Keď ožratý vybral opasok z nohavíc, aby následne spadol do črepín svojho života, vynoril sa na sekundu nad hladinu ako hlísta z hovien a ako prvého zbadal Punkyho. No toho chlapca už teraz nebolo. Absurdné nepochopenie prítomnosti.

V tú noc muž zaspával dlho. Saška už ťažko odfukovala, tento deň bol pre ňu isto najhorší v jej živote. Muž nevedel, ktorý deň bol preňho taký, lebo ich bolo veľa, možno viac ako u desiatich bežných ľudí dohromady. Tá noc mu pripomínala odchádzanie deda Ľuda, teda jeho druhé narodenie. Dostal chuť poďakovať Punkymu za všetko, čo pre neho urobil tým, že neurobil nič, iba zostal človekom, ktorý videl a cítil. Rozlúčiť sa s ním so slovami, že ešte aj skonom mu otvoril oči, aby uzrel všetko to bohatstvo, ktoré teraz má.

A muž ďakoval ďalej. Bohu za to, že žije, že príde jar, že zasadí, že nemá pokušenie vrátiť sa k pitiu, že je naplnený, že každý jeho deň je krajší ako ten predošlý. V tú noc muž ďakoval svojim anjelom, že ho tak dokonale strážia. Že ho neopustili, ani keď už nebol človekom, že nad ním stále vystierali krídla, aj keď bol zvieraťom, zloduchom, netvorom. Ďakoval vesmíru, že má nohy, ruky, že vidí, počuje, môže pomáhať iným, môže kráčať zasneženou horou, hriať sa pri piecke, tešiť sa na čaj z medovky, smiať sa na Charlieho, aká je to nádherná huňatá šantiaca potvorka.

Počas toho zaspávania si privolal deda Ľuda a poprosil ho, nech sa postará o Punkyho. Že on sa tu ešte niečo doučí, a keď príde čas, všetci sa stretnú. V tú noc ten muž odprosil svojich rodičov za to, ako sa zachoval, a poprosil celovesmírne Dobro, nech sa ich vzťahy napravia. Potom poslal bozk Radke, pohladil malého Matúška po čele a obom im zaprial, nech sú šťastní, že onedlho, keď sa úplne očistí, sa zasa uvidia.
Ostatné nechal na Boha. Až potom sa započúval do svojho dychu, stal sa ním a odišiel.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING “Príbeh muža”

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.