Iveta Radičová: Ak nepoznáme svoju minulosť, nemôžeme napísať príbeh budúcnosti.

V Krajine hrubých čiar bývalá premiérka Iveta Radičová  prezradila, ako vidí príbeh Slovenska za uplynulých 20-30 rokov. Knihu „pokrstil“ Tomáš Janovic, ktorý k nej vtipne a hlavne trefne poznamenal: „Viete, my by sme všetci boli a chceli byť demokratmi. Keby sa tá demokracia dala ukradnúť.“ Aj takéto zaujímavosti sme sa dozvedeli od Ivety Radičovej a novinárky Ľuby Lesnej počas besedy v žilinskom Martinuse. Kniha je jeden veľký rozhovor. Od ktorej z vás prišla iniciatíva napísať ju?

Ľuba Lesná: S myšlienkou napísať knihu prišla pani premiérka, keď ešte bola v premiérskej funkcii. Doteraz ju volám pani premiérka, lebo verím, že tento titul sa nestráca. O knihe sme sa začali baviť na jeseň v roku 2011. Bola som veľmi polichotená a s radosťou som prijala ponuku. To, že kniha je vo forme rozhovorov vzniklo spontánne. Nebol to jeden ale desiatky rozhovorov, až ku koncu mi pani premiérka povedala: „Už sa nestretnime, napíš, čo som ti porozprávala.“

Kniha má okolo 170 strán, to museli byť hodiny a hodiny nahrávok na diktafóne.

Ľuba Lesná: Desiatky a desiatky. Boli to veľmi príjemné hodiny a chcela som v nich pokračovať, lebo som mala pocit, že sme všetko nepovedali. Uzavretím jednej témy sa otvorilo „sto“ ďalších. Pracovali sme spolu v mimoriadne priateľskom duchu, dokonca ma raz pani premiérka privítala s upečenou kačkou. Kto by končil s takýmto rozhovormi (úsmev). Ale nechajme aj ju, nech porozpráva svoje zážitky.

Iveta Radičová: Bol to taký pokus. Hovorí sa, že s plnými ústami (okrem diplomatických večerí a obedov) sa nerozpráva. Tak som si myslela, že to kačkou u Ľubky vybavím, ale stále kládla otázky (úsmev). Keď mi Ľubka Lesná poslala prvý „pôdorys“ knihy, komplet som ho prepísala a potom celý dolaďovala, až kým mi pani riaditeľka Ikaru neposlala slušný, ale s výkričníkom mail, že toto je už len drobná korektúra na jazykové úpravy, a tak nech prosím už obsah nemením (úsmev).

Pre tých čo nevedia, prečo sa kniha volá Krajina hrubých čiar a ako to súvisí s jej obsahom?

Iveta Radičová: Keď sme hľadali hlavnú tému rozhovoru (lebo rozhovor má byť o niečom, inak je to len táranie), tak  pani Lesná mala predstavu rozhovorov s T. G. Masarykom, čiže na vážne témy. Tak trochu som jej vnútila rozhovor o príbehu Slovenska za uplynulých 20-30 rokov z pohľadu ženy, matky, manželky, partnerky, priateľky, sociologičky, političky, premiérky, ministerky, poslankyne…

Je to prienik mojich skúseností. Nerobím si nárok na to, že je to pravda pravdúca a jediná možná. Je to čriepok z obrazu nášho spoločného príbehu, tak ako som ho dokázala prežiť a možno aj ovplyvniť práve z pozície vrcholovej političky. Stretávam sa s reakciami, že presne takto príbeh Slovenska vnímajú aj ostatní, len ho nevedeli pomenovať.  No oponenti zase tvrdia, že so mnou nesúhlasia. Ale to je fajn. Istým spôsobom je kniha príspevok do diskusie o tom, kto sme. Lebo bez toho, aby sme poznali svoju minulosť, nemáme možnosť písať príbeh budúcnosti. To sa nedá. A my v minulosti z dôvodov „čo sme si – to sme si“ robíme hrubé čiary, zatvárame zrak, gumujeme si pamäť, ale problém tým neriešime.

Tak sme urobili hrubú čiaru za druhou svetovou vojnou, fašizmom, za politickými procesmi, arizáciou, komunizmom, prevrátenie kabátov sa stalo súčasťou zmeny po roku 1989. Spomínam si na vášnivé diskusie ešte na pôde Verejnosti proti násiliu, kde sme boli v skupine ľudí, ktorá sa dožadovala, aby sa neurobila hrubá čiara, ale niesla zodpovednosť za obdobie pred rokom 1989. Vtedy vyriekol Ferko Šebej tú známu vetu: „Priatelia, ak hrubú čiaru, tak prosím aspoň trochu prerušovanú.“ V knihe sa snažím pomenovať, kde sme urobili hrubé čiary, čo za problémy to prinieslo a čo si myslím, že by sme mohli urobiť, aby sme  – ako spieva Jaro Filip s Milanom Lasicom – neboli tí, čo si do batôžka naložia pretvárku, lož, faloš a zhrbení budeme kráčať nevedno kam. Tak to je môj pokus.

Hovorí, sa že je zbytočné polemizovať nad tým „keby bolo keby“ lebo čas nevrátime. Ale predsa, keby ste mali takú moc, zmenili by ste z minulosti niektoré zo svojich rozhodnutí?

Iveta Radičová: Iba nadutý človek bez pokory, by na vašu otázku povedal: Nie neurobil som chybu a všetko by som zopakoval tak ako to bolo. Samozrejme, že s odstupom času (nie preto, že po vojne je každý generál) viem pomenovať okamihy, kde  by som sa rozhodla inak. Napríklad, nemala som ustúpiť lekárom. Mala som to ustáť ešte aspoň týždeň. V čase, keď už fungoval niekoľko dní núdzový stav (zákon vraví, že v núdzovom stave musíte nastúpiť do zamestnania) a mne lekári do zamestnania neprišli a čakali, či na nich zavolám políciu, to bol ten okamih, kedy som vedela, že už ďalej nemôžem „šponovať“ pnutie a pristúpila som na istý kompromis. Dnes hovorím, že som ešte pár dní mala vydržať.

Vrátim sa ku knižke, ktorá je doplnená o fotografie.  Na jeden z nich ste v New Yorku s ocenením Žena roka od amerického časopisu Glamour. Mohli by ste o nej povedať viac?

Iveta Radičová: Dnes (20. júna) som získala cenu Zlatý biatec od Hospodárskeho klubu. Je to domáce ocenenie z tajného hlasovania a už dávno mi žiadna cena neurobila takú radosť ako táto. Som držiteľka ceny Žena roka na Slovensku, no zážitok z Carnegie Hall – ocenenie v USA – to bola udalosť. Pri našom stole sedeli také známe tváre ako Julia Roberts či Cher. Môj hovorca Rado Baťo sa na ne nevedel vynadívať. Štuchala som do neho so slovami: „Rado, máš tu premiérku a ideme na tlačovku (úsmev).“ Bol to silný zážitok, teším sa z toho ocenenia, „prebehlo“ všetkými silnými médiami. Pamätám si ako sa v slovenských médiách objavilo, že som mala príšerné šaty a celkovo som vyzerala zle. No čo, máme iný vkus ako svetoví experti. Piateho augusta si idem prevziať opäť americkú cenu za príspevok k rozvoju slobody, dostala som vzácnu cenu od Srbskej republiky za podporu demokracie v Srbsku i nádhernú cenu Pelikán od  Českej republiky. Dalo by sa dlho rozprávať, ale to si nechám pre vnúčatá (úsmev).

Sme v kníhkupectve a tak sa mi prirodzenie derie na jazyk otázka: Čo máte rozčítané?

Ľuba Lesná: Študovala som ruštinu a som zamilovaná do ruskej literatúry, takže nedám dopustiť na autorov ako Majakovskij, Dostojevskij a tak ďalej. Je toho veľa, momentálne čítam Herzoga a predtým Fitzgeralda  a jeho Veľkého Gatsbyho.

Iveta Radičová: Mám rozčítaných niekoľko kníh. Časť z nich je v obývačke, časť na nočnom stolíku, potom mám knihy rozdelené podľa toho, na akú dlhú trasu idem a či šoférujem, alebo nie. Momentálne mám rozčítanú knihu o Železnej lady (Margaret Thatcherová),  Churchillovi, dočítala som najnovšiu knihu Daniela Heviera, mám rozčítané posledné úvahy, ktoré dali dohromady politológovia Karlovej univerzity. Okrem toho ma zásobuje Marietka Ilavská, manželka výtvarníka Sveťa Ilavského, ktorý robil aj návrh obálky mojej knihy, novými a novými publikáciami. Veľmi ma zaujal Jozef Banáš, štandardne čítam Johna Keanea a rovnako Timothyho Garthona Asha.

Učíte aj na Oxforde, čo je univerzita zvučného mena. Aký je rozdiel medzi ňou a našimi vysokými školami?

Iveta Radičová: Desať storočí, lebo toľko tie univerzity fungujú. Vstúpite do nich a kultúrnosť z nich dýcha. Neviem si predstaviť, že by študenti prišli na skúšku bez talárov. Je to pre nich udalosť, lebo úspech na skúške nie je jednoduchý. Na konci trimestra dostanú desať otázok, z ktorých vyberajú tri a na každú píšu rukou esej. Musia to zvládnuť za tri hodiny a  ak  získajú viac ako 60 bodov, postupujú do ďalšieho trimestra.  Študujú dlho do noci, soboty, nedele, nonstop.  Ďalší rozdiel je v tom, že ak máte tú česť a ste hosťujúcim profesorom alebo tamojším študentom dostanete sa do všetkých tridsiatich objektov univerzity vrátane najväčšej knižnice sveta. Pokiaľ v nej náhodou vami požadovaná kniha  nie je, samotná knižnica to považuje za také faux pas, že vám ju do hodiny zoženie.

Ľuba Lesná:  Musím povedať, že som bola na prednáške pani premiérky v Oxforde ešte keď bola vo funkcii a mala dlhý standing ovation.  Po skončení prednášky mi dekan povedal: „Pozývame premiérov, ale takýto úspech ešte nikto nemal.“