blog

Mrciny behajú od Tatier k Dubaju!

pondelok 19. augusta 2013 14:29
Po 19.08. 2013 14:29

Ležím pokrútený na zadnej trojsedačke, nohy mi trčia von z auta. Je polnoc a uprostred Žarnovice padla zima, no konská masť príjemne hreje ubolený chrbát. Snažím sa presviedčať sa, že spím. Okolo auta sa na karimatkách o to isté snaží pár ďalších ľudí. Nočnú tmu prerušujú náhle skandovania a o 30 sekúnd je zase ticho. Nevieme, kedy presne príde Ďuri, takže pokus o spánok končí len neustálym prehadzovaním sa.

Zrazu telefonát, že do pol hodiny je u nás. Rýchlo nahodiť suché tričko, kraťasy, podkolienky. Na vrch reflexná vesta, na hlavu čelovka, na nohu a chrbát červené svetlo. Z diaľky si nás pokojne zmýlite s nejakým blikajúcim prízrakom. Postavím sa medzi kužele. Ktosi z našich vybehne pár sto metrov a vyzerá Ďuriho.

Adrenalín stúpa. Zrazu počujem “Už ide, už ide!”. Vidím ho, ako sa blíži, už len 50 metrov. Všetci okolo skandujú. Nastavujem ruku, preberám štafetu, zapínam stopky. O 30 sekúnd je ticho. Vyrazil som zabehnúť náš sedemnásty, asi 9 kilometrový úsek behu Od Tatier k Dunaju.

 

Myslím, že s tým prišiel Tomáš, v spoločnej eufórii okolo behu Devín-Bratislava. Že v auguste sa bude bežať prvý ročník akéhosi nonstop behu Od Tatier k Dunaju, teda asi 345 km, štafetovo v 9- až 12-členných tímoch. A že či nedáme dokopy jeden aj ako Martinus. M.R.C.I.N.A., náš bežecký “klub”, vtedy už postupne naberal členov a tak sme sa v tom nadšení hneď zaregistrovali. To bolo začiatkom apríla.

Odvtedy sme nabehali veľa kilometrov, ale stále nám nedochádzalo, k čomu sme sa to vlastne upísali. Už o pár týždňov sme mali hotový 9-členný tím. Ale… ale potom nám konečne začalo dochádzať, že vlastne zabehnúť cca 4×10 km za 24 hodín s limitom 60 min/10 km asi nebude úplná sranda a nenabehané kilometre nepustia. S rešpektom svoju účasť odsunula na budúci rok jediná zástupkyňa nežného pohlavia a tak sme náš tím doplnili ešte 3 priateľmi.

Pár týždňov pred pretekmi sme sa pustili do rozdeľovania úsekov, študovania svojich trás a dohadovania logistiky. Trochu sme sa spotili, keď sme zistili, že podľa našich časov na 10 km budeme štartovať asi štvrtí od konca… a báli sme sa, aby nebola hanba, pretože do nahlásených časov sme si nedávali rezervu – na rozdiel od viacerých iných tímov, ako sme sa neskôr dozvedeli.

V sobotu, 17.8. ráno sme sa vydali do Jasnej. Celou trasou sme sa presúvali v dvoch autách zdobených sloganmi ako “It looks like walking but feels like running” a “Dunajské tímy na nás nemajú, mrciny behajú od Tatier k Dubaju”, ktorými prispeli naši kolegovia. (Tí boli neuveriteľnou vzpruhou aj na mnohých odovzdávkach a úsekoch, kam nás prišli pozrieť, povzbudiť či priniesť plech českých buchiet. :-)) Na štart sa nakoniec postavilo vyše 50 tímov! Prvé vyrazili už o 8:00, my sme prišli na rad 13:30. Spoločné fotky, odpočítavanie a bum! Aďo vypálil na svoj zbeh Demänovskou dolinou do Pavčinej Lehoty (celú trasu behu si môžete pozrieť tu).

Nasledovali krásne úseky Liptovom. Bežíme kopcami a dolinami, na niektorých úsekoch je potrebné v rámci 10 km prekonať 450 metrov stúpania a zároveň 550 metrov klesania. V dedinkách sem-tam vyšli ľudia von z domov, tlieskali, povzbudzovali. Rovnako to robili ostatné tímy. Kričali sme na seba navzájom, trúbili, dodávali si energiu, podávali vodu, keď práve sprievodné vozidlo toho bežca nebolo nablízku. Boli sme súperi, ale ešte viac ľudia, ktorých spája beh a úžasná akcia.

Náš prvý nočný úsek smeroval cez centrum Banskej Bystrice a potom opäť ďalej na juhozápad. Pauzy na spanie. Osamotené behy nocou sem-tam presvetľovali sprievodné autá jednotlivých tímov. Aspoň sme vedeli, že bežíme správne.

Počas týchto dvoch dní mnohokrát dávame klobúk dole pred organizátormi a tým, ako je to celé perfektne urobené. Ako mysleli hádam na každý detail. Navigujeme sa vďaka šípkam po celej trase a detailne popísanému itineráru s mapkami. Stretávame desiatky dobrovoľníkov na problémových odbočkách. Cez deň v úpekoch, i o štvrtej ráno. A hádam ešte nikdy som nemal taký dobrý pocit, keď som na ceste stretol policajnú hliadku. Bežalo sa totiž síce najmä po cestách 2. a 3. triedy, ale za plnej premávky. A tak na mnohých kolíznych miestach stáli policajti a keď uvideli niektorého bežca, hneď zastavovali premávku, usmiali sa, zakývali, povzbudili.

Prakticky od štartu sme sa pohybovali na 4.-5. mieste. Ráno v Šali však prituhlo. Dozvedeli sme sa, že po dvoch tretinách pretekov a 17 hodinách a 30 minútach sme stále štvrtí, ale so stratou iba 2 minúty na tretie miesto a 3 minúty na druhé! Aj keď sme spali pár desiatok minút, zrazu sme necítili únavu. Hecovali sme sa, povedali sme si, že dáme do toho všetko.

Samotné behanie bolo zážitkom samým o sebe. Eufóriu striedalo zúfalstvo. Po skvelých kilometroch prišli aj také, kde sme sa sústredili len na to, aby sme neprestali dávať nohu pred nohu. Aby sme nespomalili, aj keď máme pulz 180 a pred sebou vidíme tiahle stúpanie. Aby sme odolali, keď celé telo i hlava kričí “Zastav, radšej si ľahni sem do tieňa!”. Každý siahal na dno svojich síl. Sám pre seba, no najmä pre ostatných a pre tím.

Nekonečné roviny na juhu a páliace slnko otestovali všetky tímy viac ako čokoľvek doteraz. Oblievame sa vodou, aby sme sa aspoň trochu schladili. Tri etapy pred koncom sme stále štvrtí, ale na tretích strácame už 28 minút. To je strašne veľa. Ale nevzdávame to a ideme sa pokúsiť o zázrak. Na posledné 3 úseky idú naši najlepší bežci. Keď Maťo vyrážal na 34. etapu, báli sme sa a kričali, či nechce spomaliť, pretože väčšina z nás v takom tempe dokáže dať len šprint na posledných 100 metrov pred cieľom… na predposlednú etapu po hrádzi vyrazil Roman. Finálny úsek si zobral na starosť Duo. Všetci bežali ako o dušu, bojovali o každý meter a každú sekundu k dobru, v teplotách riadne nad 30°C. Klobúk dole, páni!

200 metrov pred cieľom sme už ostatní netrpezlivo čakali na Dua. Keď pribiehal k nám, rozbehli sme sa a posledné metre sme si užívali s ním (teda, my sme si ich užívali, on nás vraj už ani poriadne nevnímal…). Do cieľa sme došprintovali za tónov hitu od Elánu, s euforickým výrazom a slzami v očiach. Práve sme po vlastných zabehli 345 kilometrov Od Tatier k Dunaju. My sme to dali!

Nasledujú objímačky, ďakovačky, fotenie. Pozeráme na hodinky. 16:01. Odbehli sme to za 26 hodín a 31 minút, o 45 minút rýchlejšie ako nám to pôvodne vychádzalo podľa našich dovtedy najlepšie odbehnutých časov. Prechádzame k tabuli s výsledkami a… neveríme! Pri tíme, ktorý sme naháňali, svietil čas 26 hodín a 32 minút! Posledné 3 úseky sme dokázali zabehnúť o 29 minút rýchlejšie.

Jedna minúta. To je len 5 sekúnd na každého z nás. Až v takomto momente naplno doceníte každý natiahnutý meter, každý šprint do cieľa na pokraji síl, každé prekonanie nutkania čo i len na chvíľu zastaviť. Skončili sme tretí zo 41 tímov v hlavnej kategórii. (Ten tím, s ktorým sme sa do poslednej chvíle naháňali, napokon dostal ešte 30-minútovú penalizáciu za porušenie jedného z pravidiel a skončil piaty.)

V konečnom dôsledku však na tom nezáleží a pokojne to mohlo skončiť opačne. Naše veľké uznanie patrí Klubu pezinských alkoholikov, ktorí sa už okolo siedmeho úseku chopili vedenia a nepustili ho až do konca, ako aj skvelým bežeckým tímom TaD a Ready2Run, s ktorými sme sa naháňali o 2. a 3. miesto a ktorí nás donútili prekonávať samých seba.

Ešte dva roky dozadu väčšina z nás pravidelne nebehala. Sme kolegovia a priatelia, ktorých to začalo baviť. Máme ďalších skvelých Martinusákov z firmy, ktorí nám držia palce, na trati alebo na diaľku cez Twitter. A v neposlednom rade rodiny, priateľov a fanúšikov Martinusu, ktorí nás povzbudzujú, aj keď práve nejde o knihy. Začalo to nenápadne, no dnes, len 6 mesiacov po jej založení, je M.R.C.I.N.A. ďalším úžasným dielikom našej martinusáckej skladačky, lebo nás robí lepšími. A ako tento víkend ukázal, nielen fyzicky, ale aj ľudsky.

Ďakujeme!

Za všetky mrciny
Mišo Meško

 

PS1: Veľká vďaka a úcta organizátorom za prípravu nezabudnuteľného podujatia, minuloročným 12 odvážlivcom, ktorí odbehli a otestovali nultý ročník, ostatným tímom za fantastickú atmosféru a rešpekt všetkým, ktorí to odbehli!

PS2: Pre bežeckých fandov aj trochu čísel 🙂 Celkovo sa bežalo 345 km rozdelených na 36 úsekov s dĺžkou od 6,7km do 11,7km. Členmi tímu boli Aďo Kacian, Jano Kovačovský, Maťo Meško, Mišo Meško, Dušan Murčo, Rado Ščibrany, Ďuri Šlesar, Miro Staňo, Roman Šulhánek a Tomáš Ulej, na čele s kapitánom Maťom Štrbom. Naším najrýchlejším bežcom bol Roman so svojím 10-kilometrovým úsekom za priemerných 3:47min/km. Ten zabehol aj najviac – 41 km. Najvýraznejšie zlepšenie svojich osobných rekordov zaznamenali Jano, Tomáš a Rado. Celkové priemerné tempo nášho tímu bolo 4:37min/km. Najväčšie prevýšenie na 10 km bolo 480m, celkovo sme nastúpali 3445m. Vypili sme 130 litrov vody. Spali sme asi 15 hodín – všetci dokopy. No najmä, nikto sa nezranil. Tešíme sa na všetkých o rok!

 

Ďalšie zaujímavé články

Náš Instagram