blog

Červenák s fantasy nesekol…

piatok 17. januára 2014 00:00
Pi 17.01. 2014 00:00

…no ani detektívka Mŕtvy na Pekelnom vrchu nebola krok vedľa.

Kráľovná anglickej detektívky Agatha Christie vraj vymýšľala zápletky pri umývaní riadu (neznášala to!). Spisovateľ Juraj Červenák s úsmevom tvrdí, že riady umývať nemusí, a tak hľadá inšpiráciu inde. Napríklad v historických dokumentoch opisujúcich dobové krutosti. Výnimkou nie je ani 16. storočie, kedy sa odohráva príbeh kapitána Steina, notára Barbariča a kata Jaroša. Turci útočia, v Banskej Štiavnici sa vo veľkom ťaží a z hrobu Barbory Rӧsslovej sa ozýva zavýjanie pekelných psov ako predzvesť vraždy… Ak viete oceniť skutočne dobrú detektívku, knihu Mŕtvy na Pekelnom vrchu nepustíte z rúk.

Hneď na úvod sa mi derie na jazyk otázka, ktorú ste zrejme počuli viackrát. Prečo sa známy slovenský fantasy autor pustil do detektívneho žánru?

Uvažoval som, či ma fantasy prestala baviť, ale došiel som k záveru, že nie. Určite sa k nej ešte vrátim. V mojich predchádzajúcich knihách som miešal rôzne žánre, sú v nich prvky westernu, hororu, mytológie… Nuž a teraz som sa pustil do detektívky. Chcel som to skúsiť a osloviť čitateľov, ktorí by si o fantasy „ani neopreli bicykel“. Vyzerá sa to tak, že sa mi to podarilo. Súdim podľa reakcií, ale aj z účasti na besedách a autogramiádach. A ani moji skalní fanúšikovia nevyzerajú sklamane, možno preto, lebo som si zachoval svoj zvyčajný rukopis a kniha má i nejaké mystické prvky.

Je náročnejšie napísať detektívku ako fantasy knihu?

Vo fantasy stačí (keď to veľmi zjednoduším), aby prišla nadprirodzená temnota a vyvolený hrdina ju musí zničiť. V detektívke je zápletka zdanlivo prízemnejšia, obyčajnejšia, ale zároveň je omnoho komplikovanejšia. Plus v tomto žánri nie je možná improvizácia. Príbeh musí mať precízne vystavanú zápletku, prekvapivé zvraty a na konci nečakané rozuzlenie. Netvrdím, že som sa na knihe extra nadrel, ale potreboval som sa na detektívku „vytrénovať“. Po asi dvadsiatich knihách iných žánrov som si povedal, že už nastal ten správny čas. A tu je výsledok.

Zápletka sa vám vydarila. Tipovala som páchateľa, ale netrafila som. Skôr som si po prečítaní musela urobiť pomyselnú mapu, kto koho prečo zabil a aký to malo súvis s ostatnými vraždami. Vy ste sa nestratili pri písaní?

Ani veľmi nie. Kniha vznikla pôvodne ako rozhlasová hra. Zápletku som potom rozšíril na román, pridal som ďalšie dejové línie a zmenil páchateľa i jeho motívy. Kto počul rozhlasovú hru, nemusí sa báť, že pozná rozuzlenie knihy. Čo sa týka tabuliek a schém, zopár som si aj ja načrtol. Snažil som sa, aby bol dej spletitý a páchateľ dostatočne „ukrytý“. Aby som si bol istý, že idem dobrou cestou, v polovici písania si príbeh prečítali traja ľudia. Chcel som od nich vedieť, či dokážu určiť vraha. Dvaja nevedeli, ale tretí uhádol, tak som páchateľa radšej zmenil.

Trochu odvážne…

Riskoval som, pretože som sa dopustil improvizácie, ktorú som pred chvíľou sám označil za neprípustnú. Ale pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Stretol som sa aj s názormi, že som príbeh až príliš prekombinoval. To nech už posúdi každý čitateľ sám. Napríklad známy moderátor a knihomoľ Dado Nagy si najskôr prečítal poslednú kapitolu, aby vedel, kto je páchateľ. A hoci poznal koniec, kniha ho natoľko oslovila, že si ju prečítal celú, to by mohol byť znak dobrého textu.

Kto bol teda pôvodným páchateľom?

To nemôžem povedať, lebo tým vylúčim jedného podozrivého. Detektívka je veľmi háklivá na tzv. spoilery, teda prezrádzanie deja. Nemôžem prezradiť, kto sú kladní a záporní hrdinovia.

Ako je to s postavami v príbehu? Niektoré vraj skutočne žili.

Ide o historický román, v ktorom by sa mali reálne postavy, miesta a udalosti vhodne preplietať s tým, čo si autor vymyslí. Píšu mi teraz čitatelia, že si chcú urobiť výlet do Banskej Štiavnice, navštíviť lokality z príbehu. Niektoré ale budú hľadať márne, skutočné kulisy sa preplietajú s fiktívnymi. Aj hlavní hrdinovia sú napoly vymyslení, napoly reálni.

Kapitána Steina som si čisto „vycucal z prsta“, notár Barbarič je do istej miery reálny. Skutočne žil v Banskej Štiavnici, bol notár, vzdelaný človek, ktorý študoval v Prahe, písal poéziu a vlastnil na tú dobu veľkú knižnicu. Ako literárnej postave som mu dodal zopár ľudských vlastností – rád sa dobre naje, vypije, má slabosť pre ženy. Istým anachronizmom je i jeho tolerantné zmýšľanie, podobné nášmu dnešnému.

Tretím do partie je kaprál Jaroš, syn pražského kata Václava Jaroša, ktorý skutočne žil. Jaroš nemá len znalosti mučenia, ale zároveň v príbehu funguje ako patológ, akési dobové CSI, lebo kati mali výborné znalosti anatómie. Dodám ešte jednu kuriozitu. Kapitán Stein je naozaj výplod mojej fantázie, ale dodatočne mi jeden čitateľ poslal materiály, podľa ktorých práve v tomto období pôsobil vo Zvolene kat menom Joachim Stein. Občas sa mi fikcia až záhadne prepojí s dobovou skutočnosťou. Niečo si vymyslím a neskôr sa dozviem, že som nebol až tak ďaleko od pravdy. Teším sa z toho. Je to dôkaz toho, že zobrazenú dobu skutočne poznám a viem odhadnúť, ako ľudia v tom čase mysleli a konali.

Novinku Juraja Červenáka by si nemal nechať ujsť žiadny fanúšik detektívok (recenzia)

Ako to bolo s legendou o Barbore Rӧsslovej? Prikrášlili ste niečo?

Existujú rôzne verzie. Vybral som si, samozrejme, tú najšťavnatejšiu. Štiavnická meštianka Barbora Rӧsslová skutočne žila, bola bohatou dedičkou ťažiarského impéria. Všetky peniaze však rozhádzala na zábavy, hostiny, poľovačky, orgie… Keď sa zadĺžila, obstarala si čierneho psa, ktorý ju mal ochrániť pre vymáhačmi. Keď zdochol, vystrojila mu pohreb ako človeku. Tam, kde ho dala pochovať, sa vraj prepadla zem. Keď neskôr zomrela samotná Barbora, pri jej pohrebe z prepadliska vybehli čierne psy a roztrhali jej telo na kusy. Na legende som veľa neprikrášlil. V knihe je použitá tá hororová verzia, ale ide o skutočnú povesť.

Pri písaní ste používali historický dialekt. Ako dobre poznáte dobový jazyk?

Študoval som dobové dokumenty, štýl písania listov, záznamy vypočúvaní či popráv. Ale extra som sa archaickému jazyku nevenoval, mnoho zastaralých výrazov už som používal aj vo svojich fantasy knihách, pre dokreslenie atmosféry. Mŕtveho na Pekelnom vrchu teraz prekladajú do českého jazyka a je to veľká zábava. Napríklad sme sa dosť potrápili s dobovými názvami baníckych funkcií, s rôznymi behačmi, pratačmi a lamačmi.

Vraj ste s odstupom času, práve pri čítaní knihy v českom preklade, získali objektívnejší pohľad na príbeh a vidíte jeho prednosti aj nedostatky. Aké sú?

Nebudem samozrejme prezrádzať, čo považujem za nedostatky knihy, to je poznatok iba pre mňa, z neho budem vychádzať pri písaní pokračovania. V zmysle vyvarovania sa rovnakých chýb. Autor, ak má sebareflexiu (čo nemusí byť pravidlom), vždy s odstupom času nájde vo svojom texte niečo, čo by zmenil. Lenže v istom okamihu ten proces „vylaďovania“ skončiť musí, inak by knihu prepisoval donekonečna a nikdy by sa nedostala k čitateľovi.

Kedy sa môžeme tešiť na ďalšiu časť série o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi?

Knihu už píšem, bude sa tentoraz odohrávať v Prahe a pôjde v nej o vyšetrovanie vrážd detí významných mešťanov a šľachticov. Názov trochu prezradí – román sa bude volať Krv prvorodených. Verím, že sa k čitateľom dostane už v prvej polovici roka.

 

Katarína Melušová

Katka pracuje v kníhkupectve Martinus v Žiline ako kníhkupkyňa a zároveň aj moderátorka besied. Miluje detektívky od Agathy Christie, recepty od Dity P. a čokoládu v akomkoľvek množstve. Čím je staršia, tým častejšie číta kniha pre deti.

Články autora