Viete, ako chutí život Braňovi Deákovi?

Slovenský herec Braňo Deák sa za gurmána nepovažuje, hoci o jedle hovorí s takou vášňou, až sa vám zbiehajú slinky aj na špagety s grankom. Vo svojej knihe Chute a vône života ponúka recepty na domáce i zahraničné delikatesy. Rozhodne však nejde o „klasickú kuchárku“.  Nám prezradil, čo si najradšej varí, čo by do úst dobrovoľne nedal, čoho sa prejedol a ako dopadol jeho prieskum hamburgerov v Amerike.

Aký je príbeh vašej knihy? Kto prišiel s nápadom urobiť Chute a vône života?

Nápad prišiel od mojich najbližších, lebo ma poznajú a vedia, že som veľký papáč. Knihu sme chceli spraviť inak, aby v nej neboli „iba“ recepty, keďže nie som kuchár. Vložili sme do nej príbehy môjho života a všetky sme preplietli s jedlom.

V úvode píšete, že nie ste gurmán, ale pôžitkár. Ako ste sa ním stali?

Časom. V detstve ma museli prehovárať, aby som jedol. Nie, že by mi nechutilo, ale stále som lietal po vonku. Počas puberty som začal cvičiť. Vtedy telo potrebuje väčší príjem zdravej stravy a hlavne mäsa. Tam niekde začalo moje maškrtenie. Varenie ako také prišlo, až keď som sa odsťahoval od rodičov a musel som si jedlá pripravovať sám. Skúsil som a išlo to. Niekedy si pripravím papanicu doma a zoberiem si ju aj do práce.

Kolegom sa vtedy nezbiehajú slinky?

Samozrejme, že áno.

Takže varíte viac?

Hej, zoberiem si toho viac a dám každému po lyžičke :).

Aké boli prvé jedlá, ktoré ste si sám pripravili?

Cestoviny, lebo sa dajú pripraviť na tisíc spôsobov. Najčastejšie som si robil špagety s grankom a práškovým cukrom. Je to delikatesa, ktorá mi dodnes veľmi chutí. Postupne som začal pracovať s mäsom, robil som rôzne šaláty i dusenú zeleninu.

V knihe sú vaše obľúbené recepty, aj keď špagety s grankom v nej nenájdeme. Čo si ešte rád varíte?

Cestoviny s kuracím mäsom. Mäso okorením a dám do pikantného pácu. Na cestoviny urobím omáčku z póru, kečupu, šunky, smotany, mlieka a veľa veľa plesnivého syra. Toto jedlo si varím dosť často – mám ho rád, nič sa nedá robiť.

Recepty v knihe nie sú vegetariánske ani vegánske.  Ako je to u vás so zdravou stravou?

Kedysi som miloval pizzu. Momentálne sa jej snažím trochu vyhýbať, lebo múka robí strašnú galibu v mojom tele. Takže si nedám dve pizze, ale už len polku jednej :). Mäso musím mať každý deň. Obzvlášť, keď cvičím. V podstate jem všetko, neobmedzujem sa. Skúsil som na jeden mesiac úplne vylúčiť múku z môjho jedálnička, ale radikálne zmeny to neprinieslo. Tak som si povedal, že budem radšej jesť striedmo.

Namiesto dvoch pízz, len polku jednej…

Presne tak 🙂 No snažím sa klasickú múku nahradiť pohánkovou. Neodporúčam ju však na vafle. Veľmi dobre sa vedia prilepiť na vaflovač.

Už ste sa niečoho prejedli?

Kreviet. V reštaurácii „all you can eat“ som ich raz zjedol na kilá a potom som tri dni umieral. Odvtedy ich nemôžem ani vidieť.

Ste experimentátor, vymýšľate si vlastné recepty?

Ani veľmi nie. Idem po osvedčených jedlách, o ktorých viem, že mi chutia.

Čo do úst nikdy nedáte?

Surovú rajčinu. Mám rád paradajkovú polievku, lečo, paradajkový pretlak aj sušené rajčiny, ale surové paradajky jesť nebudem. Viem ako chutia a… nechutia mi.

V knihe spomínate aj cestovanie po Amerike a skvelé hamburgery. Čo vás v krajine za „veľkou mlákou“ okrem burgrov oslovilo?

Prvý pocit na americkej pôde bol nepríjemný. Pánovi na imigračnom úrade som sa evidentne nepozdával. Zrejme si myslel, že mám v ruksaku mínu alebo bombu. Horko-ťažko mi dal pečiatku do pasu. Ale potom to už bolo len príjemné. Boli sme v New Yorku, v San Franciscu, odtiaľ sme leteli na Havaj. Bol to obrovský zážitok. Samozrejme, všade som ochutnával hamburgery a robil prieskum. Na Havaji ich robili asi 150-kilové slečny, no dali do nich veľa lásky :). Skúsil som aj homára, ale ten mi veľmi nechutil. No hamburgery boli „the best off“.

A čo Španielsko? V knihe ste načrtli, že ste sa tam dostali pracovne.

Áno. Vyhral som konkurz na reklamu u jedného mobilného operátora. Boli sme tam traja spolužiaci zo Slovenska a jedna Češka. Cez deň sme nakrúcali a večer hodovali. Nosili nám misy plné jedál s kadejakými pochúťkami. Rôzne mäská, ale hlavne morské plody na sto spôsobov. Veľmi mi chutili ďatle obalené v jamóne (sušená španielska šunka) opečené na olivovom oleji. Aj takého „fajnoty“ nám núkali. Páčil sa mi ich spôsob jedenia a stolovania. Nikto nemal pred sebou len svoj tanier z ktorého jedol, ale taniere boli aj v strede stola a každý si bral z každého. Večerali sme asi päť hodín a debatovali sme.

Keď sme už prešli ku práci. Kde sa cítite lepšie – na divadelných doskách alebo pred kamerou?

Každý herec asi odpovie, že v divadle. Predstavenie je pre herca zaujímavejšie. Je to živý organizmus. Herec má priamy kontakt s divákom. Počas predstavenia sa môže čokoľvek stať, a to je príťažlivé nielen pre herca, ale aj pre diváka. Navyše, každá hra, každé jedno predstavenie, je iné, jedinečné a neopakovateľné. Práca pred kamerou nám dáva iné možnosti. Herec sa zrazu stáva známy širokej verejnosti a už sa len tak neprejde mestom bez toho, aby na neho neukazovali prstom ako v škôlke malé deti :). Je zrazu verejne známy. A čo sa týka toho diváka, spätná väzba prichádza častokrát až na tej ulici :). A to vtedy veľmi záleží, či hrá herec kladnú alebo zápornú postavu :).

Na čom momentálne pracujete?

Nakrúcame Búrlivé víno a ešte jeden seriál, o ktorom však ešte nemôžem hovoriť – je to tajné. Stihol som i epizódu v seriáli pre STV, kde hrám hokejového trénera mládeže. A ešte som robil na jednom celovečernom filme, ktorý by sa mal dostať do kín. Je to malá postava, takže si radšej ani nekýchnite, lebo na asi dve sekundy zavriete oči a tým pádom ma nestihnete 🙂

To, že ste známy prináša svoje výhody, ale existuje aj odvrátená strana popularity. Aké máte skúsenosti?

Pozitívne na tom je, že človek nikdy nie je sám. Ale na druhej strane… Ľudia sa chcú rozprávať, fotografovať a HNEĎ dávať fotky na sociálne siete. Človek stráca súkromie a nie vždy má chuť sa fotografovať. Odchytia ma strapatého, spoteného a keď im poviem, že fotku radšej nie, že sa im môžem podpísať, hneď som namyslený bratislavský herec. Čo už… No jedna z mála výhod, ktoré popularita prináša je, že aj policajti sú ľudia pozerajúci seriály.  Keď spravím drobný prehrešok, dokážem ho „vyrepovať“. Privrú oko, alebo mi dajú len polovičnú pokutu.

Čo vám, okrem dobrej papanice, vie urobiť radosť?

Voľný deň. Budím sa vysmiaty, lebo ma čakajú raňajky, na ktoré sa už večer teším 🙂 a potom idem von. Buď skočím pozrieť k rodičom môjho starého kamaráta psíka a zoberiem ho na prechádzku, alebo idem niekde na motorke, rád športujem, v lete wakeboardujem (je to také snowboardovanie na vode), alebo si spravím príjemný výlet.

Čítate?

Áno, scenáre – no tie ma až tak neobohacujú. Keď mám čas, tak si prečítam knihu, ale väčšinou ma uspí, keďže si ju otvorím v posteli pred spaním. Čo sa týka autorov, spomedzi Slovákov si rád prečítam napríklad Dominika Dána. Ten ma dokáže upútať.

Bavili sme sa o tom, čo vám vie urobiť radosť. A teraz naopak, čo vás vie naštvať?

Som pozitívny človek a keď sa hnevám, tak akurát na seba. Bývam nerozhodný – túto vlastnosť na sebe nemám rád. A naštve ma…. Napríklad, keď chlap nie je džentlmen.

Aké máte plány na leto?

Rád by som išiel do Talianska. Stále hovorím, že chcem ísť do Rumunska, ale ešte mi to nevyšlo. Mám plány, ale nebudem sa hádzať o zem, keď nevyjdu. A keby už vôbec nič nevyšlo, môžem povedať, že som bol na motorke v Žiline 🙂 (rozhovor sme robili počas besedy v Žiline, poz. red.).