Ivan Janík: Čítanie neberiem ako súťaž

Ivan Janík pracuje ako kníhkupec v našom najväčšom kníhkupectve na Obchodnej ulici v Bratislave. V minulom roku prečítal 170 kníh. A to je dôvod, prečo sme sa rozhodli spraviť s ním rozhovor. Ak chcete vedieť, ako sa dá prečítať také množstvo kníh, aké knihy má Ivan najradšej alebo ako vyzerá jeho knižnica, čítajte ďalej.

Povinnú literatúru som nečítal

Kedy si začal s čítaním, aké boli prvé knihy, ktoré si čítal?

Keď som bol dieťa, až tak veľa som nečítal, maximálne nejaké encyklopédie alebo niečo o histórii. Asi v trinástich alebo štrnástich rokoch, keď som sa jeden deň nudil, mi mama povedala, nech si vezmem knihu a niečo si prečítam. Tam to asi začalo. Dobrodružné príbehy, May, Verne, Foglar a Glocko, potom som skúsil životopisy, čítal som o ľuďoch ako Vincent Van Gogh, Michelangelo Buonarotti a niekde vtedy sa z čítania stala moja veľká záľuba. Zlomovým momentom bola kniha Agónia a Extáza.

Ako sa z tejto záľuby stala čitateľská vášeň?

Neviem. Už aj predtým som čítal strašne veľa, ale počas strednej školy, niekedy v treťom ročníku som začal čítať tak, nazvime to maniacky a teraz už to je slušný extrém.

Aký bol tvoj vzťah k povinnému čítaniu?

Povinnú literatúru som nečítal. Veľa z toho som poznal, Boccaccia a Shakespeara som čítal už skôr, niektoré knihy, hlavne slovenskí autori, ma nelákali vôbec. Čítal som ju až potom, keď už nebola povinná.

V minulom roku si prečítal 170 kníh, čo je pre mnohých nepredstaviteľné číslo. Ako sa to dá, kedy toľko čítaš?

Vo voľnom čase, keď nie som v práci. Čítam všade a stále, doma, v autobuse, vo vlaku sa dá strašne veľa prečítať, keď sa človek do toho ponorí. Ten počet 170 je tak trocha zavádzajúci, je tam dosť tenkých kníh, sú tam divadelné hry a poézia, čo sú kratšie záležitosti. Ale zase tam boli aj hrubšie knihy, napríklad Zdroj alebo Klub nenapravitelných optimistů. Priemerne sú tam knihy, ktoré majú 200-300 strán, ale v podstate je to jedno, koľko má kniha strán, lebo aj keď má menej a čitateľa nechytí, tak ju môže čítať aj rok. Myslím si, že sa dá prečítať aj viac ako som prečítal minulý rok, keďže som veľa času medzitým zabil aj na internete alebo inými činnosťami.

Ako reagujú ľudia na toto číslo?

Väčšinou sa pýtajú, že kedy to stíham a či robím aj niečo iné. Dobrá otázka bola, či to čítanie nepovažujem za stratu času. No, nepovažujem, niektorí ľudia fičia na nejakom seriáli, športujú, cestujú. Ja čítam. A poznám rovnako „postihnutých“ ľudí, ktorí prečítajú veľmi veľa kníh.

Čo ťa motivuje k tomu, aby si toľko čítal?

Neviem. Strašne ma to baví, chcem toho stihnúť prečítať čo najviac. Ale aj tak mám pocit, že stále nestíham. Čítanie neberiem ako súťaž, ani si nedávam žiadne knižné výzvy, čítam tak, ako mi to vyhovuje.

Málokedy dávam na odporúčania

Aký žáner máš najradšej? Ktorí sú tvoji obľúbení autori alebo vydavateľstvá?

Svetovú a slovenskú prózu, svetová ma ale baví viac. Viac čítam starších spisovateľov ako súčasných, ale mám rád Palahniuka, McCarthyho, Houellebecqa a za najzaujímavejšie vydavateľstvá považujem Argo, Host, Slovart, Artforum.

Čítaš viac svetovú alebo slovenskú literatúru?

Nepomerne viac svetovú. Je pre mňa zaujímavejšia, je tam väčšie spektrum, viac možností. Aj Slovensko má veľa zaujímavých autorov, mám rád napríklad Slobodu, Tatarku, Mitanu, Kompaníkovú, Ballu, Vilikovského, no tých svetových je oveľa viac

Na základe čoho si vyberáš knihy?

Málokedy dávam na odporúčania, skôr sa riadim svojím šiestym zmyslom. Ani nečítam recenzie a anotácie, väčšinou chytím knihu do ruky a viem, či si ju chcem prečítať alebo nie a či sa mi bude páčiť. Zatiaľ mi to stále vychádza, len málokedy sa seknem. Niekedy sa rozhodujem aj na základe obálky a niekedy stačí krátka veta, ktorú zachytím. Napríklad pri knihe Paměti imaginárniho kamaráda bolo na zadnej strane napísané, že „nemusíte byt skuteční, a přesto můžete být pro někoho ten nejlepší kamarád na světe“. Po prečítaní tejto vety som si tú knihu jednoducho musel kúpiť.

Podčiarkuješ si zaujímavé vety v knihách? Máš nejaké, ktoré ti utkveli v pamäti?

Podčiarkujem si málo, skoro vôbec, skôr zahýbam rožky a vypisujem si. Aj to nie vždy a nie pri každej knihe. Jedna z viet, ktorá mi najviac utkvela, je z knihy Tajuplný plameň kráľovnej Loany od Umberta Eca, kde sa písalo, že „nič ma nebude môcť zbaviť presvedčenia, že tento svet je plodom temného boha a ja iba predlžujem jeho tieň“, túto myšlienku mám asi navždy vrytú do pamäti.

Máš nejaké literárne úchylky?

Ohýbanie rožkov strán, stále si musím kupovať nové a nové knihy, každú knihu musím dočítať, aj keď sa mi až tak nepáči. Niektorí ľudia sa mi čudujú, ale ak v tej knihe je aj iba jedna jediná veta, ktorá stojí za to, tak si poviem, že sa to oplatilo. Od strednej školy si vediem zoznam prečítaných kníh a všetkých kníh, ktoré mám doma. Zbieram záložky a mám rád knihy o knihách.

Koľko máš doma kníh a ako vyzerá tvoja knižnica?

Cez 1600 a stále pribúdajú. Je tam svetová próza, v ktorej je zastúpená takmer každá krajina, mám to rozdelené podľa národností, je tam poézia, archeologické knihy, čo súvisí ešte s mojím štúdiom na vysokej škole, sú tam knihy stredovekých a antických autorov, knihy o umení, divadelné hry, dobrodružné knihy, detektívky, samozrejme slovenská a česká próza a veľa zo surrealizmu.

V antikvariáte človek nikdy nevie, čo objaví

Kde si knihy najčastejšie kupuješ?

V antikvariátoch, lebo je to lacnejšie a nájdem tam veľa z toho, čo ma zaujíma, napríklad staré vydania, ktoré už nevychádzajú alebo edície kníh, ktoré chcem mať celé zozbierané a v kníhkupectvách sú už beznádejne vypredané. V antikvariáte človek nikdy nevie, čo objaví.

Denne robíš s knihami v kníhkupectve a potom prídeš domov a čítaš. Nemáš niekedy chuť si od kníh oddýchnuť?

Raz počas vysokej školy som mal také obdobie, kedy som poriadne nečítal, skoro rok. Mal som čítaciu krízu. Všeobecne však nikdy nemám potrebu si od kníh oddýchnuť. Aj keď pracujem celý víkend, akonáhle prídem domov, beriem do rúk knihu a zvyknem si čítať do noci.

Čo ťa najviac zaujalo z toho, čo si čítal v minulom roku?

Jednoznačne Zdroj od Ayn Rand, ktorý mi asi tak najviac utkvel v pamäti, ale bolo tam viac dobrých vecí. Veľké mlčanie a Accabadora zo Slovartu, Klub nenapravitelných optimistů, všetko od Denemarkovej, ktorú som minulý rok objavil, Modiano, ktorý dostal Nobelovú cenu, Pán Gwyn od Baricca, Houellebecq- Možnost ostrova, napriek tomu, že on sa javí ako ťažký cynik, tak tá kniha bola strašne krásna. Potom ešte Město snících knih, Rjú Murakami a jeho Čáry, Delphine de Vigan, Tučková, Jack Black a ďalší.

Chýba ti niečo v ponuke vydavateľstiev?

Pre mňa je strašne zaujímavý surrealizmus a toho vychádza veľmi málo, ak, tak skôr v českých vydavateľstvách. Najviac mi chýba John Milton Stratený raj a Raj znovu nájdený, jedna z najväčších klasík svetovej literatúry, ktorá už veľa rokov nie je na trhu dostupná. Je viacero zahraničných spisovateľov, ktorí sa dostali do povedomia, získali nejaké ceny a slovenské a české vydavateľstvá na to vôbec nereagujú.

Je nejaký žáner, ktorý by si nikdy nečítal?

Sci-fi. Pre mňa je to absolútne nezaujímavá téma, akonáhle sú v texte nejaké vesmírne lode, technické vymoženosti a podobné veci, v tom momente končím. Ani taký klasik ako je Asimov ma nezaujíma.

V rámci svojho voľného času sa stretávaš s podobne naladenými ľuďmi a navštevuješ bookclub…

Klub som objavil v jednej skupine na Facebooku. Chodia tam zaujímaví ľudia a je super, keď sa stretne banda ľudí, ktorí si dajú za úlohu prečítať konkrétnu knihu za mesiac, a potom sa pri víne a pive o tej knihe rozprávajú. Každý má na tú knihu svoj názor, každý vníma inak, všíma si iné veci, má iné pocity a pozerá sa na tú knihu inou optikou. Je zaujímavé potom konfrontovať názory a zisťovať ako jednotliví ľudia vnímajú knihu a postavy.

Aké knihy by si poradil ľuďom, ktorí k čítaniu zatiaľ nemajú až taký vzťah, no chceli by čítať viac?

Niečo ľahké, čo ich nakopne, čo sa dobre a rýchlo číta. Napríklad u mňa bola postupnosť taká, že som začal historickými románmi, životopismi, detektívkami a postupne sa prepracoval k svetovej próze a teraz na tieto žánre pozriem už len sporadicky.