Lucia Sasková: Pred vydaním Zlatokopky som mala trému

Na svojom konte máte už štyri romány, ale prvýkrát sme sa dočkali pokračovania a to hneď vášho najúspešnejšieho románu Zlatokopka. Teda minimálne môj dojem je, že tento román zarezonoval asi najviac – nemýlim sa?

Áno, je to pravda. Asi je to preto, lebo je to teraz taká aktuálna téma. A možno trocha aj preto, že Rytmus o nej tiež spieval 🙂

Čím si vysvetľujete úspech románu z prostredia, ktoré je asi väčšine čitateliek pomerne neznáme?

Ťažko povedať. Zlatokopku ako príbeh som brala ako risk. Proste, buď sa bude páčiť alebo ma za ňu čitatelia zvozia pod čiernu zem. Pred jej vydaním som mala naozaj trému.

Prvý román, v ktorom sme sa zoznámili so Zlatokopkou, vyšiel už pred takmer dvomi rokmi, ale skúsme si zadefinovať, o čom a o kom sa ideme baviť. Vieme nejako opísať typickú zlatokopku? Kto spĺňa potrebnú kvalifikáciu?

Myslím si, že každý definuje zlatokopku inak. Stretávam sa s tým pojmom dosť často, niekedy stačí naozaj málo a dievča nazvú zlatokopkou aj bez konkrétneho dôvodu. Je pekná, má nejaké dobré auto – je zlatokopka. Nechá si mužom zaplatiť kávu , tiež. Ak má nejaká žena úspešného priateľa alebo manžela, je tiež automaticky zaradená medzi ne. Pritom to môžu byť úspešné a inteligentné ženy, ktorým je krása v tomto prípade skôr na škodu a na zbytočné škatuľkovanie. Muži bývali väčšinou vychovávaní v tom duchu, že sa majú o svoju ženu postarať. Dnes, v dobe samostatne a úspešne podnikajúcich žien, si však niektorí muži zvykli aj na to, že ženy sú emancipované, šikovné a už som sa stretla s tým, že odmietajú každú ženu, kde by bol iba náznak toho, že by mali nejakým spôsobom zabezpečiť ich spoločnú budúcnosť. A prečo? Lebo si na krk nezavesia zlatokopku. A takto by som mohla pokračovať v príkladoch donekonečna. A často tí, ktorí majú vedľa seba ozajstnú krásku, ktorá ich miluje celkom zištne a otvorene, ju zlatokopkou nenazvú. Lebo sú hrdí na to, že môžu všetkým ukázať, že si ju môžu dovoliť. Je to podobné ako s luxusnými autami.

A existuje nejaká jasne stanovená hranica, kedy je to už zlatokopka a kedy len mierne náročnejšia dievčina?

Určite áno, len je zasa u každého individuálna.

Určite ste túto otázku dostali už mnohokrát, ale nedá mi to. Vašou prvotinou bol román Neznámych nemiluj, ktorý bol o vyrovnávaní sa so znásilnením. A po takej náročnej téme asi len málokto čakal taký razantný prechod k úplne inému typu hlavnej hrdinky. Čo vás na tom lákalo?

Znásilnenie, zlatokopectvo, neskôr psychiatria. Vždy ma lákalo písať o niečom inom. Sama rada čítam knihy, ktoré ma niečím prekvapia, upútajú. O milostných trojuholníkoch, nenaplnenej láske alebo splnených a nesplnených prianiach píše veľa autorov. Keďže sa snažím písať tak, ako rada čítam, tak mi pripadala téma zlatokopiek dosť tabuizovaná, aj keď zároveň aktuálna.

Odkiaľ prišla inšpirácia k postave hlavnej hrdinky? Už aj preto, že kniha je písaná v prvej osobe a hlavná hrdinka nemá meno, tak to zvádza k identifikácii sa s hlavnou postavou. Bola jej predlohou konkrétna osoba?

Hlavne ma inšpirovalo niekoľko mojich priateľov a známych, ktorí mali s dievčatami ako hlavná hrdinka, nazvime to skúsenosti. Počúvala som, ako ich vzťah funguje, alebo naopak nefunguje, bola som v blízkosti celého diania a nejako mi nedávalo zmysel to, čo pre iných bola samozrejmosť. Konkrétna osoba nie, nazvala by som ju zhlukom charakterov konkrétnych osôb.

Nespoznávali sa ľudia v tomto románe? Predpokladám, že ak áno, tak sa im to veľmi nepáčilo… 🙂

Iste, spoznávali. Vtipné však bolo, že sa v nej spoznávalo viac ľudí, ktorí v nej neboli, ako tí, ktorých charaktery sa tam vyskytovali. Takže sa sem tam urazil aj človek, ktorý sa vôbec nemusel. Ale celkovo to nebolo také strašné, predsa len som nepísala o svojich priateľoch, alebo o ľuďoch na ktorých mi záleží.

Mimochodom, prečo vždy tá prvá osoba a žiadne meno?

Som rada, keď je moja tvorba niečím iná. Veď už na základnej škole sme sa učili o autoroch, ktorí sa vyznačovali nejakou typickosťou vo svojich dielach. Pri Neznámych nemiluj som si až niekde v polovici príbehu uvedomila, že hlavná hrdinka nemá meno. A povedala som si a prečo nie?

Prvý román o Zlatokopke sa končí tak, že asi len málokto čakal pokračovanie. To napriek tomu prišlo. Čo vás k tomu inšpirovalo? Cítili ste, že tento príbeh ešte nie je dopovedaný?

Pozornému oku čitateľa neuniklo, že v závere knihy nebola konkrétne spomenutá ani smrť, ani pohreb, ani nič podobné. Pôvodne bola za tým všetkým veta: „A potom sa mi podarilo otvoriť oči.“ Avšak po dohode s vydavateľstvom sme túto vetu vylúčili, aby bolo pokračovanie tak trošku prekvapením.

Plánovali ste už pri písaní jednotky aj pokračovanie?

Nosila som pokračovanie v hlave ako pár myšlienok, ale viacej ma to ťahalo k Nebezpečnej. Takže som si povedala, že si od Zlatokopky oddýchnem a pustím sa do nej potom. A tak to aj bolo. Zvláštne je, že pri písaní Nebezpečnej som niekde v pozadí skladala v hlave pokračovanie Zlatokopky.

Bez toho, že by sme prezrádzali veľa z deja, skúsme aspoň trochu načrtnúť základnú premisu pokračovania. Čiže hlavná hrdinka sa preberá po autonehoda so stratou pamäti a…?

Správne, preberá sa z kómy, v nemocnici, so sympatickým mužom vedľa svojej postele, ktorý je jej priateľom. Berie to ako fakt a dokonca je s tým spokojná. A tak si ju odvedie domov, plní jej všetky priania, avšak hlavná hrdinka sa začína postupne cítiť ako v klietke. A tak začne pátrať, kto jej priateľ je a kto je vlastne ona. Keďže amnézia jej vzala niekoľko rokov, pozerá sa na všetko úplne iným pohľadom ako svojou typickou suverenitou a bezprostrednosťou, na ktorú sme boli zvyknutí v prvej časti. Náhody ju spájajú so starými postavami, avšak prichádzajú aj nové. A jej život sa začína rozuzľovať a ťahať rôznymi smermi.

Doteraz ste vždy písali román s úplne novou hlavnou hrdinkou. Aké to bolo, vrátiť sa k postave, ktorú už dôkladne poznáte a máte ju premyslenú?

Počas tvorenia som si to ani neuvedomovala. Predtým, než som sa pustila do písania, som si prvú časť prečítala, dokonca dvakrát, aby mi neunikol žiaden detail a aby som sa dokázala dostať do jej „kože“, jej zmýšľania a konania.

Je to jednoduchšie alebo náročnejšie nadviazať na už existujúci príbeh?

Ako v čom. Má svoje výhody mať už premyslené postavy, ich charaktery a predpokladané správanie. Náročnejšie bolo písanie detailov, na ktoré som mala nadväzovať. Ale celkovo som nepociťovala nejakú náročnosť. Keď má človek písanie ako hobby a baví ho, čo robí, neberie to ako niečo náročné, ale ako oddych, relax a radosť z každého riadku, z každej postavy.

Čiže budete odteraz zvažovať vždy aj pokračovania?

To nie. Zlatokopka bola zatiaľ jediná, pri ktorej som mala pocit, že ešte má čo povedať. Ostatné knihy mali viac-menej uzavretý koniec.

A bude pokračovať aj príbeh Zlatokopky alebo táto kapitola ostáva uzatvorená?

Táto otázka teraz zaznieva veľmi často a ja k nej zatiaľ neviem odpovedať. Nosím v hlave možnosti, ako by príbeh mohol pokračovať, ale kým to nebude to pravé orechové, bola by ďalšia časť zbytočná. Ale… Stále je tam to ale, ktoré mi spolu s čitateľmi dáva chrobáka do hlavy, takže to nemôžem momentálne ani potvrdiť, ani vylúčiť.

Zlatokopka je najpredávanejšou e-knihou v histórii Martinusu a to s veľkým náskokom. Je to úspech, ktorý si ani my veľmi nevieme vysvetliť. Nebude to podobný prípad ako Päťdesiat odtieňov sivej, kedy sa vraj čitateľky hanbili, akú šteklivú literatúru čítajú a tak si radšej kúpili eknihu? 🙂

Pravdupovediac, práve ste mi to oznámili, vôbec som netušila, že e-kniha má takýto úspech, čo ma samozrejme veľmi teší. Všimla som si, že stále viac ľudí začína čítať elektronicky, takže určite robí svoje aj tento výdobytok techniky, plus aj cena elektronických kníh je priaznivejšia, takže ťažko povedať, či je to práve o tom, že sa hanbia knihu kúpiť, prípadne čítať na verejnosti. Možno je to teraz s tabletom viac „in“ 🙂 Plus, veľa ľudí, ktorí Zlatokopku nečítali, si myslí, že je kniha návodom. Takže je možné, že si ju radšej prečítajú „inkognito“ 🙂

Pri štyroch napísaných knihách je jasné, že písanie už pre vás nie je len taká dočasná zábavka alebo niečo, čo ste si chceli vyskúšať. Čo vám to dáva? Lebo čo si budeme klamať, vila na Mallorce to asi nie je. 🙂

Kiež by bola! 🙂 Sama si to neuvedomujem, ale áno, už to asi nie je o tom, že keď človek nemá do čoho pichnúť, tak ide niečo napísať. Už sa z toho stala momentálne moja práca aj aktívny koníček v jednom a je naozaj úžasné, keď človek robí niečo, čo ho baví. Za to patrí obrovská vďaka práve čitateľom. Niet nad lepší pocit, keď človek vie, že to čo robí má zmysel a pozitívnu odozvu.

Ako vznikajú vaše knihy? Vždy si najskôr rozmyslíte presnú dejovú líniu, postavy, ich mená a až potom sa pustíte do písania, alebo je to skôr o tom, že sa necháte viesť dejom tam, kam vás zavedie?

Niekde úplne na začiatku tam nejaký dej je, zopár poznámok, postrehov, prípravných papierov. Ale pravdou je, že keď začnem písať, tak často väčšinu tých poznámok škrtnem a dej sa mi posúva niekam úplne inam. A každá veta, ktorú napíšem ma posúva k ďalšej a k ďalšej až nakoniec zistím, že som úplne inde, ako som pôvodne plánovala. Sem tam sa ocitnem vo veľmi slušnom chaose. 🙂

Hovorí sa, že najťažšia na napísanie je druhá kniha. Že tá ukáže, či je autor naozaj autorom alebo len jednorazovým návštevníkom. Vy máte na svojom konte už štyri takže tá najzásadnejšia kríza je očividne prekonaná, ale napriek tomu je asi iné písať prvú knihu a piatu. Píšu sa vám teraz ľahšie alebo ťažšie než na začiatku?

Neviem to posúdiť či ľahšie alebo ťažšie. Je pravda, že prvá kniha vznikala niekoľko rokov, neskôr si ešte nejaký ten čas oddýchla v šuflíku, kým som nabrala odvahu skúsiť, či to celé vôbec má zmysel. Jej úspech ma hnal vpred pri písaní ďalších a naopak, aj negatívne recenzie ma naučili, na čo si dávať pozor a pri čom treba písať precíznejšie. Každá jedna kniha je v úplnom počiatku pre mňa výzvou. Každá jedna téma novou skúsenosťou. Takže je to asi pol na pol, v niečom viem, že vynakladám väčšie úsilie a snahu a v iných veciach idú veci ľahšie ako na začiatku.

Máte nejaký poznámkový blok plný námetov na nové knihy alebo sa vždy sústredíte len na jednu, tú, ktorá práve vzniká?

Nie je to ani tak poznámkový blok, ako lepiace papieriky polepené naozaj takmer všade, mobil, hocaký zdrap papiera, alebo účtenky. Keď mi napadne niečo, o čom si myslím, že by to mohlo byť fajn, niekam si to zapíšem, lebo sa mi už veľakrát stalo, že aj keď mi to pripadalo nezabudnuteľné, o hodinu som už netušila aká „geniálna“  myšlienka to bola. Avšak opäť tento systém organizovaného chaosu sa niekedy stáva dosť neorganizovaným, takže by som mala zvážiť seriózny diárik, ktorý budem nosiť stále zo sebou. Ale pokiaľ sa poznám, keď ho budem najviac potrebovať, určite mu bude dobre doma, alebo hocikde, len nie pri mne.

Aká bola vaša cesta k vydaniu prvej knihy? Bol to náročný proces?

Na moje počudovanie vôbec. Ako som sa už zmienila, knihu som napísanú „opatrovala“ dlhšiu dobu a jedného dňa som sa proste zobudila, že ju niekam skúsim poslať. Nevedela som o vydávaní kníh vôbec nič, netušila som, ako to funguje, na internete som si našla zopár vydavateľstiev a rukopis poslala. Slovenský spisovateľ sa mi ozval ako prvý, mail som si prečítala niekoľkokrát, či to naozaj myslia vážne a potom to už išlo rýchlo.

Čo by ste odporúčali autorkám, ktoré by chceli nasledovať váš príklad?

Aby mysleli pozitívne a ak ich písanie naozaj baví, nech sa ho držia. Ak píšu iba kvôli vile na Mallorce, tak nech idú radšej podnikať, lebo budú sklamané. 🙂

A na záver samozrejme priam povinná otázka – na aké ďalšie knihy od vás sa môžeme tešiť a kedy?

Keďže Zlatokopka 2 vyšla len pred mesiacom, tak fakt neviem presne povedať kedy, ale pracujem už pomaly ale isto na ďalšom, novom príbehu, ktoré nie je pokračovaním ani jednej mojej knihy, takže ak pôjde všetko ako má, tak splním takú tú moju už tradíciu, že do roka uzrie svetlo sveta môj piaty výtvor. Rýpnem si opäť do úplne inej témy, takže silno dúfam, že nesklame.