Ako sme i napriek mnohým titulom neboli na bedni

Naša bežná motivácia „Ak si to užívaš, pridaj!“ a „Jediná správna trasa vedie cez červený tunel“ musela ísť tentokrát bokom. Z odpovedí „No určite, ja s vami nikam nejdem.“ sa totiž dve dvanásťčlenné družstvá na štafetový beh Od Tatier k Dunaju vyskladať nedajú. A tak sme sa rozhodli dočasne odložiť ambície (nieže by sme niekedy nejaké mali) a postaviť dva rovnocenné tímy – jeden ktorý pôjde #hlavneprezabavu a ďalší, ktorý pobeží #hlavnenapohodu.

Keby sme to s našou popularitou dotiahli do televíznej reklamy, isto by sme na vás vybalili motto „Viac ľudí, viac zábavy“. Našťastie bol svet ušetrený ďalšieho „viac ako…“ marketingu. Keď už bolo jasné, že na bedňu to tento rok nebude, začali sme sa sústrediť na iné tituly.

Prvý titul, zákerák roka, sme mohli bezprecedentne udeliť ešte pred štartovým výstrelom. Bol ním Murphy, ktorý nám s jeho: „Ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to pokazí“ dával riadne zabrať. Nerobili sme si ilúzie, že všetci prihlásení skutočne odštartujeme, ale tiež sme nečakali, že úplne vyprázdnime striedačku a 2 dni pred behom nám stále niekto bude chýbať.

Početná skupina má ďalšiu nevýhodu a tou je ubytovanie, resp. jeho nedostatok. Po niekoľkých dňoch hľadania sme v vzdialených zákutiach Googlu a Demänovskej doliny našli chatu pre 20 ľudí, kde sme sa 23. s odretými ušami pomestili. Murphy tam však ubytoval ďalších 12 bežcov, a tak veľa z nás trénovalo spanie na zemi už od piatku.

Najľahšie to asi bolo s autami – zo štyroch sme síce tesne pred štartom prišli o dve, ale vďaka priateľom z Oplu sme ich nahradili dvomi Zafirami. Spočiatku sme sa síce báli, ako sa šiesti s batožinou a jedlom pomestíme do tohto „rodinného kombi“, ale víkend ukázal, že zbytočne. Zafiry boli zvnútra „nafukovacie“ a zvonka ideálne na kľučkovanie na preplnených parkoviskách odovzdávok. Po tom všetkom to bol malý zázrak, že sme sa vôbec postavili v poriadku na štart.

Štart! Zaznel výstrel, ktorý mal niekoľkonásobnú ozvenu v podobe hromu. „Je to v pohode, neprší“ povedal Roman a potom padlo nebo. To bolo poslednýkrát, čo nás Murphy navštívil. Ostali sme už len my, lovci búrok. Celý víkend sme ich prenasledovali (alebo ony nás) – od Tatier až k Dunaju.

Avšak titul najväčšieho lovcu búrok získala kolegyňa z českého Martinusu, naša jediná češka, ktorá hneď dvakrát na vlastnej koži pocítila, čo to znamená, keď „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú“.

Podľa domácich Tatry dlho nezažili takú prietrž mračien. Môžeme potvrdiť, ani my sme ešte nebežali hore potokom. Cesta Ľupčianskou dolinou na Železnô pripomínala skôr neďaleký divoký kanál v Liptovskom Mikuláši. Blato, kamene a konáre niesla voda, ktorá bola miestami vyše členkov. Titul plavec roka si teda zaslúžia všetci bežci štvrtých úsekov, u nás to boli obaja Maťovia. Štvrtý úsek bol zároveň jediným, kde bežci predbiehali autá. Zafira sa však dokázala z toho všetkého obdivuhodne vyhrabať, a tak sme to na odovzdávku stihli. S výnimkou nepremokavých búnd Dare2B, sme však mali všetky kusy oblečenia mokré. Dare2B vďačíme aj za tie fantastické zelené/oranžové/ružové tričká, ktoré sme zobrali na tento pretek prebehnúť a nesklamali ani v najťažších momentoch.  Nevadí, voda, slzy a krv uschnú rýchlo, zážitky ostanú naveky 🙂

Jediný titul, ktorý vlastne za niečo stojí, je titul najrýchlejší bežec pre nášho Romana, ktorý bol najrýchlejší vo všetkých svojich štyroch úsekoch. Vyhrali sme aj mnoho ďalších titulov, ako napríklad najlepšie gastro-služby, najotravnejší megafón,  či najpočetnejší fanklub v Čukárskej Pake. A všetky tieto „tituly“ sú dôvod, prečo to robíme – a hlavne na pohodu, hlavne pre zábavu.

P.S.: Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomohli si to užiť a to najmä Opel Slovensko za požičanie výborných áut Opel Zafira, Ugo a LifeFood za to, že sme neumreli od hladu, smädu a únevy a Dare2B za kvalitné oblečenie.