blog

Dominika Žáková: Chcem v ľuďoch kultivovať citlivosť

utorok 29. mája 2018 11:37
Ut 29.05. 2018 11:37

Dominika by sa možno stala matematičkou. Tešíme sa, že to nakoniec dopadlo inak a z jej pestrofarebných obrazov si môžeme odniesť kus veselosti. Optimizmus považuje za životný postoj, ktorý treba vedome rozvíjať. A okrem maľovania zbožňuje aj knihy! Hádajte, ktorá je jej najobľúbenejšia...

Zásadná otázka na úvod: má v dnešnom svete maľba zmysel?

Na toto nie je jednoduché odpovedať, keďže odpoveď nie je priamočiara a časom sa v mojom vnútri mení a prehodnocuje. Toto cizelovanie (pozn. red.: zdokonaľovanie, vylepšovanie) odpovede súvisí s nástojčivou otázkou, akú úlohu má zohrávať umenie v súčasnosti a či je vôbec potrebné. A úprimne: aj s otázkou, či napríklad nie je lepšie ísť pracovať do tretieho sektora.

Najjednoduchšou odpoveďou je, že maľba je pre mňa nevyhnutnosťou. Nedá sa mi inak. Hlbšie vrstvy mojej motivácie sú však menej priamočiare. Je to totiž aj tichý odpor voči situácii vo svete a súvisí s fenoménmi ako Trump, Kotleba, ignorancia, nedostatok empatie či nerovnosť…

Optimizmus nevnímam ako prirodzenú ľudskú danosť, ale ako uvedomelý postoj k životu. Mojou najvyššou maliarskou ambíciou je momentálne kultivovanie citlivosti ako opak znecitlivenia a otupenosti, ktorá v spoločnosti hrozivo pretrváva. Neprestávam dúfať, že vizuálne scitlivovanie sa prejaví aj vo zvýšení empatie a sociálnom scitlivovaní. Snáď.

Až keď som si v živote začala uvedomovať, že polarity neexistujú a nič nie je čiernobiele, výhradne dobré alebo výhradne zlé, začala ma farba so svojimi relativitami viac zaujímať. A to objavovanie sa vtedy stalo najviac dychtivým.

 

Vysvetlíš nám, prosím, čo sú to tie relativity farby?

Tá istá farba môže mať iné konotácie pre ľudí rôznych kultúr, rôzneho veku, skúseností či vzdelania, ale aj pre toho istého človeka v rôznych obdobiach jeho života, roku alebo dňa.

Farba môže tiež pôsobiť rozdielne v rôznych kontextoch. Napríklad fialová môže vyzerať na ružovom a modrom pozadí úplne inak. Samozrejme ale záleží aj na tom, o akú fialovú ide 🙂 Mimochodom, umelec a pedagóg Bauhausu Josef Albers o tomto napísal (a zilustroval) skvelú knihu Interaction of Colors. Odporúčam!

No a najväčšia relativita farieb je v našich hlavách. Farba nie je objektívne daná v predmetoch, ale vzniká až spracovaním odrazeného svetla z predmetu v našich svetlocitlivých bunkách a následne v mozgu. Nadôvažok tieto vnemy ešte prejdú našimi verbálnymi nástrojmi – a, ľaľa, máme na svete videnie farieb ako neprenosnú, veľmi relatívnu skúsenosť.

Okrem prísne geometrických obrazov občas u teba natrafíme aj na menej štrukturovaný – „machuľový“ obraz…

Týchto neštruktúrovaných obrazov mimo plánu je síce malý zlomok, no tvoria napriek tomu podstatnú zložku mojej tvorby. Experiment a hra sú dôležité nielen preto, lebo sa mi pri nich vyčistí hlava, ale pôsobia aj ako prevencia, aby som nezaspala na bezpečných vychodených chodníčkoch obvyklej maľby. Momentálne mám rozpracovanú sériu Aureolis Germinis, čo znamená „klíčenie“. Jej jediným pravidlom je vizuálna hra a baví ma to natoľko, že si najviac oddýchnem práve pri nej 🙂

Keď sa postavíš pred plátno, máš už konkrétnu predstavu, alebo je to vždy ešte kompromis medzi prvotnou predstavou a inšpiráciami, ktoré prídu pozvoľna pri maľovaní?

Väčšinou mám v hlave toľko obrazov na čakačke, že k plátnu môžem pristúpiť s jasnou predstavou, čo na ňom bude. Plán vzniká už keď si plátna naťahujem a šepsujem. Prvé, ochranné, nátery plátna sú tou najlepšou meditáciou, kedy si už intenzívne prestavujem, čo na danom plátne bude. Samozrejme, nie vždy výsledok zodpovedá predstave. Niekedy sa predstava ukáže ako nefungujúca v realite a v tom prípade už reagujem na situáciu na plátne voľne. Je to ale čaro maľby a vlastne aj života, že niekedy plán nevyjde a zavedie nás to na nečakané chodníčky.

Venuješ sa veľkoplošným obrazom, ale aj plátnam menších rozmerov. Ako dlho zhruba trvá namaľovať jeden obraz?

Niekedy zvládnem veľký obraz za štyri dni, niekedy robím na malom plátienku celé týždne. V hre je veľa faktorov. Napríklad či maľujem modrou alebo žltou farbou (pozn. red.: žltou je potrebné náter opakovať viac ráz), či je teplo a teda obrazy schnú rýchlejšie, či maľujem experimentálny motív, alebo idem s jasnou predstavou, či mám dobrú náladu, či si dôverujem, alebo či váham nad každou možnosťou.

Pamätáš si pri každom svojom obraze, akú emóciu, odkaz si ním chcela odovzdať? Alebo to ani reálne nejde?

Pri každom si pamätám, čo som pri ňom zažívala, počúvala a plánovala, alebo aký vizuálny príbeh sa mi pri ňom odohrával v hlave. Pravdou ale je, že pri niektorých je tá pamäťová stopa silnejšia než pri iných a sú pre mňa špeciálne.

Na čom všetkom teraz robíš? Nevenuješ sa iba maľovaniu.

Popri tom, že maľujem každý deň vo svojom ateliéri a v pondelky učím jednu mladú dámu, sa zároveň momentálne chystám na workshopy v Prahe a Design week v Zlíne. Zabŕdla som aj do veľkoplošných realizácií. Veľmi sa teším, že na obytných domoch Dúbravy budú čoskoro visieť mozaiky na tému Detstvo od rôznych slovenských umelcov, medzi nimi aj tá moja s plochou viac ako 50 metrov štvorcových. V rovnakej ploche sa plánuje stropná maľba v hoteli v Košiciach. Maľovanie “dole hlavou” na lešení bude pre mňa nová skúsenosť. Keď už som pri takejto megalomanskej téme, vyšlem do sveta aj prianie: veľmi túžim dostať svoju maľbu na petržalský panelák!

Keď Dominika nepracuje, tak najradšej…

Lieta či bicykluje po výletoch s frajerom i kamošmi, číta, učí sa variť a ochutnáva, stará sa o svoje mnohé rastliny a často hovorí „Aha, aká pekná farba!’’.

Vyzerá to tak, že rúcaš stereotypy o nezorganizovaných umelcoch. Nastolila si si nejaký konkrétny režim? Čo treba dodržiavať, aby si to všetko stíhala?

Rokmi sa môj každodenný maliarsky režim pekne upratal – ak sa nedeje niečo nezvyčajné, do ateliéru chodím zhruba na desiatu a odchádzam odtiaľ okolo piatej. Predtým si ráno ešte doma pri čaji vybavím maily. To je pre mňa najväčší boj, preto sa snažím ich neodsúvať na neskôr a spravím zoznam, čo ma v daný deň čaká. Už sa poznám a preto viem, že to najdôležitejšie je pre mňa mať plán.

Keď si na každý deň určím 5 taskov, tak sa neflákam a práca nestojí. Kedysi som zvykla byť až paralyzovaná pri predstave, koľko toho chcem stihnúť a koľko málo času na to mám. No takéto rozdelenie si väčších plánov na malé krôčiky pomáha a kúsok po kúsku sa moje plány realizujú. A milujem vyškrtávanie bodov z “to do” listu 🙂

Popri maľovaní počúvaš podcasty a Spotify playlisty – dáš nám tipy na svoje najobľúbenejšie?

Počúvanie podcastov je pre mňa každodenným spoločníkom v práci a zároveň aj školou a krmivom pre mozog. Pravidelne počúvam Monocle Big Interview, čo sú rozhovory s veľkými osobnosťami kultúry a biznisu, The Allusionist o nevyčerpateľnej bohatosti jazyka, vizionárske a technologické Chips with Everything a aj vtipný Smug Book Club.

Najradšej mám ale podcast Harry Potter and the Sacred Text. Dvaja nezvyčajní absolventi harvardskej teológie kapitolu po kapitole, vtipne ale láskavo, skrz rôzne veľké témy rozoberajú Harryho Pottera. Ich tagline ‘This podcast creates time in your week to think about life’s big questions. Because reading fiction doesn’t just help us escape the world, it helps us live in it.’ to vystihuje najlepšie. Vyskúšajte!

Môžeme tvoje obrazy vidieť niekde teraz alebo počas tohto roka?

Prednedávnom mi skončila výstava v pražskom Vnitroblocku a práve teraz prebieha malá výstava v trnavskom kníhkupectve. Je to pre mňa veľmi symbolické miesto, lebo práve tam som sa ako šestnásťročné dievča rozhodla, že pôjdem študovať maľbu. V septembri ma čaká skupinová výstava v rakúskom St. Poltene. Tiež by som rada pripravila na jeseň v Bratislave väčšiu výstavu mojich nových obrazov, na ktorých začínam pracovať už teraz.

V septembri osláviš okrúhliny. Ako vnímaš svoje 30.-te narodeniny?

Teším sa na ne! Niežeby som tomu číslu dávala nejaký extra špeciálny význam, ale teším sa na oslavu s kamarátmi a najmä z toho, že sa mi v hlave urovnalo veľa vecí, lepšie sa poznám, už sama so sebou tak nebojujem a aj si viac dôverujem. Tak snáď sa to po tridsiatke udrží 🙂

Rada čítaš a zvykneš nechávať aj svoje recenzie na Goodreads. Tak prezraď – ktorá je tvoja naj kniha?

Možno by som mala povedať niečo pôsobivejšie, no pravda je jednoznačná: Harry Potter!

Čo máš rozčítané teraz a na čo sa tešíš ďalej?

Už zopár mesiacov mám v ateliéri rozčítaný Swing Time od Zadie Smith, čo je pre mňa neobvyklé. Buď sa s knihou tak dlho nepáram a ak sa mi nepáči, tak ju proste odložím, alebo ju rýchlo zhltnem. Zadie ma ako moja kedysi obľúbená autorka prvými päťdesiatimi stranami očarila …a tými ďalšími si ma už neudržala. Nestrácam však nádej!
Ďalej mám rozčítanú poetickú Morušu z obdobia holokaustu a neskutočný Surfacing od Margaret Atwood – je to akoby ste pomiešali Kafku, Švantnera a Camusa. No a práve s Margaret Atwood plánujem stráviť kľudne aj celý zvyšok roku – každá jej kniha je jedinečná, takže sa neobávam, že by ma čakalo jednotvárne čítanie.

Doplň: Knihy sú pre mňa…

Obohatením, bezpečným útekom do iných svetov, vnútornou potravou, rozptýlením i vášňou.

Keby si mohla byť literárnou postavou, kým by si bola?

Chcela by som byť Hermionou, ktorá je rozumná, láskavá a spája odvahu a zanietenie pre tie správne veci s obrovskou zvedavosťou a hladom po vedomostiach.

Ako si vieš zabezpečiť viac času na čítanie?

Tak, že čítam kým sa Viktor (pozn. red.: priateľ) zobudí a kým mi schnú farby na obrazoch.

Ktorá kniha má podľa najkrajšiu obálku?

Asi ktorákoľvek z vydavateľstva Baobab.

Farebné zaujímavosti podľa Dominiky:

  • ružová vo väzeniach znižuje mieru násilia medzi väzňami
  • v žltých detských izbách deti plačú častejšie
  • červená zvyšuje pulz a podporuje chuť do jedla i sexu
  • modrá je najpopulárnejšou farbou (pravdepodobne to vyplýva z evolúcie, kedy modrá obloha značila dobré počasie; priezračná modrá voda zas pitnú vodu)

A k modrej ešte literárna perlička: Homér opisoval more ako vínovočervené. Nie preto, že by bol farboslepý, ale preto, že slovo modrá ešte nemali Gréci vo svojom jazyku 🙂

 

Foto v článku: Martina Cimermanová

 

Anna Porubcová

Články autora