blog

Peklo na tanieri

utorok 2. októbra 2018 15:08
Ut 2.10. 2018 15:08
24 minút čítania 24

Predstavujeme vám poviedky piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2018. Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 120 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Pavol Rankov, Samo Trnka, Soňa Borušovičová, Erik Fazekaš a Juraj Búry. O konečnom víťazovi môže rozhodnúť práve váš hlas. Prečítajte si všetkých päť finálových poviedok a dajte hlas tej, ktorá si to podľa vás najviac zaslúži. Piatich z vás odmeníme novým zborníkom Fantázia 2018 a jeden môže vyhrať 50€ poukážku na nákup kníh. Hlasovanie sa začína 6. októbra a trvá dva týždne, do 20. októbra 2018 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 10. novembra 2018 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Sledujem ju už desať minút. Naschvál kráča pár krokov predo mnou, dosť na to, aby som na ňu nedosiahol. Vlasy má stiahnuté do copu a keď chodí, poskakujú zo strany na stranu. Dnešný večer pripravila ona, ja sa nechávam prekvapiť.
Pozrie sa na mňa a kývne hlavou. Mám si pohnúť. Sama pridá do kroku a pohadzuje vlasmi tak energicky, akoby zametala stopy.
„Však idem,“ zafučím a sledujem jej zadok. Dnes by sme konečne mohli zapadnúť u nej doma. Na tretíkrát by sa už patrilo.
Prešli sme celým kampusom a stretli zopár študentov a akademikov na ceste domov. My jediní kráčame opačným smerom. Minuli sme niekoľko barákov a skrátili si cestu cez pár trávnikov.
„Sme tu,“ povie pred najtemnejšou budovou zo všetkých. Centrum aplikovaného výskumu lekárskej fakulty. Divné miesto na rande. „Tu trávim celé dni a dnes ti ukážem prečo. Choď cez turniket, ja vojdem bokom,“ strčí mi do ruky čipovú kartu.
Toľko tajností. To som zvedavý, čo si vymyslela. Minule som ju vzal na drink do starého bunkru pod letiskom. Len my dvaja, tisíc plynových masiek a podplatený vrátnik dvadsať metrov nad nami. Chýbalo málo…
„Prečo také divadlo, veď budem beztak na kamere,“ pípam kartou a preliezam do vstupnej haly. Musela vymyslieť niečo, čím ma tromfne.
„To síce budeš, ale ak neurobíme nič podozrivé, nikto sa na záznam nepozrie,“ hovorí, kým zamyká bočný vchod. Kľúče schová do obtiahnutých nohavíc a povytiahne si ich o centimeter vyššie. Tie boky! Ak ma bude takto týrať, neviem, či sa zvládnem kontrolovať. „Oficiálne som vošla len ja, a tak to aj zapíšem do knihy. Nikto nemusí vedieť, že som si sem priviedla niekoho z ulice.“
„Myslíš svoje rande?“
„Rande? Tak to berieš?“ zasmeje sa a vykročí k výťahu. Zavlní bokmi a užíva si každý krok, ktorý predo mnou urobí.
Je večer a v budove už nikto nie je. Akademici. Musí to byť super. O pol tretej si odpichnúť odchod a mať pred sebou ešte skoro celý deň voľna.
„Pôjdeme úplne dole, tak sa neboj,“ otočí sa ku mne pri výťahu a pozerá sa mi do očí. Vie, ako ma držať v napätí. Pozerá sa na mňa, akoby sa mi vysmievala, ale zároveň tak, aby som v sebe živil nádej. Dnes to už musí vyjsť, inak na to fakt kašlem.
„Úplne dole? Nižšie ako minule?“ hodím dvojzmysel na rande v bunkri. Ukončené nervóznym vrátnikom, keď sme sa cicmali.
„Na mínus štvorku,“ nepochopí narážku. Alebo pochopí, ale neurobí mi radosť. Beštia. Dvere od výťahu sa za nami zaklapnú a kabína sa sunie dole.
„A čo my vôbec tu?“ pýtam sa. Zatiaľ neviem o dnešnej schôdzke nič. Vôbec. Dotiahla ma do svojho kampusu, prepašovala ma sem a ťahá ma niekam do podzemia.
Usmeje sa, ale nepovie nič. Otočí sa ku mne chrbtom a v odraze naleštenej steny výťahu si kontroluje mejkap. Na krku jej vyrašili kvapôčky potu. Mám chuť do nich zaboriť nos.
Výťah cinkne a vypľuje nás do tmavej chodby. Vyjdem za ňou a sledujem jej nohy. Pohybom ruky rozsvieti neónky a ukáže na dvere vzadu. „Až tam. Nebojíš sa? Čo ak som ťa sem zatiahla, aby som ti ublížila?“ No jasné, to by si videla. Všetko to trápenie by som ti vrátil aj s úrokmi.
Je pravda, že ak by sa mi niečo malo stať, som na úplne najhoršom mieste. Štyri poschodia pod zemou v ľudoprázdnej budove, kam sa niekto vráti až po víkende.
„Čo ak ublížim ja tebe? Až tak dobre sa nepoznáme,“ skúsim to na ňu aj ja. Rozosmeje sa na celú chodbu. Kozy obtiahnuté tmavou blúzkou zahopsajú spolu s jej vlasmi. Voči mojim pokusom byť drsný je imúnna.
Čipovkou odomkne dvere na konci chodby. Vojdeme do menšej izby. Kartu odhodí na stôl, usadí sa do kresla a preloží si nohu cez nohu.
„Dáš si cígo?“ opýta sa a sama si jedno vyklepne z krabičky.
„Veď tu nie sú okná,“ poviem, ale vezmem si od nej. Opriem sa o stôl tak, aby som mal dobrý výhľad do jej výstrihu.
Vyfúkne dym smerom k stropu. „Vysaje to úplne všetko.“
Zapálim si a vyfúknem nahor. Prieduchy vcucnú dym tak rýchlo, že to vyzerá ako zrýchlený film. Ona si zase potiahne a kozy napnú jej úzku blúzku.
„Videl si už niekedy klepeťáka?“ opýta sa.
„No… jasné, že hej?“ Hlas mi preskočí. Ako presne to myslí? Videl som ho asi tak tisíckrát. V telke, v časopisoch, všade.
„Pamätáš si ešte, keď našli prvého?“ pozrie sa na mňa spod ofiny. Potiahne si a s otvorenými ústami prevalí dym na jazyku. „Čo si vtedy robil?“ vyfúkne.
Každý si to pamätá.
Umýval som si zuby na byte nejakej ženskej a počul som jej výkrik zo spálne. Dobehol som k nej s kefkou v peniacich ústach. Kľačala pred telkou. Nič nehovorila, len ukazovala na obrazovku. Najskôr som nechápal, o čo ide. Z rozmazanej fotky na mňa pozerali dve čierne oči. Fo to je, opýtal som sa a vyprskol trochu pasty na koberec. Ona bola ticho, odpovedal mi hlas z telky. Hlas, ktorý si dodnes pamätám.
„Bol som doma, videl som to v telke,“ poviem a sledujem, ako odklepne popol do kvetináča. „Čo ty?“
Zasmeje sa. „Prvý semester. Bola som na prednáške. Anatómia. To si nevieš predstaviť tú diskusiu, čo sa rozbehla,“ povie mi.
„Na ľudskej anatómii klepeťáci nič nezmenili, nie?“
„To si len myslíš. Toľko problémov, čo sa hneď vyrojilo. Stačila jedna fotka.“
Jedna fotka zďaleka. Z druhého konca slnečnej sústavy.
Keď to vtedy hlas z telky povedal, vyprskol som zvyšok napenenej pasty. ‚Oči na vašej obrazovke sa len pred pár hodinami takto pozreli do objektívu sondy, ktorá už pol roka pláva na Enceláde,’ vysvetlil nadšený hlásateľ. ‚Tento Saturnov mesiac bol dlhé roky horúcim kandidátom pre výskyt mimozemského života. Dnes môžeme potvrdiť, že naše najtajnejšie túžby sa potvrdili. Vo vesmíre naozaj nie sme sami,‘ potvrdil nám hlas z telky.
„Čo za problémy sa vyrojili, trebárs,“ opýtam sa jej. Utopím zvyšok cigarety v hrnčeku s vodou, ktorý tu používajú ako popolník.
„Tak u nás hlavne technické otázky. Žiadne teologické a filozofické sračky,“ povie a naznačí pľuvanec.
No neviem. Keď som sa vtedy pozeral na telku, na tie čierne oči na obrazovke, prevracal sa mi žalúdok. A síce som nikdy predtým žiadneho boha neriešil, cítil som úzkosť. Chcel som vedieť, čo to je. Čo to znamená. Filozofické sračky.
„Akým spôsobom štruktúrujú informácie? Majú niečo, ako je DNA? To hneď napadlo mne,“ natiahne si nohy pred seba. „A kopa ďalších vecí. Prečo majú dve oči? Máme spoločných predkov? Prežili by na Zemi? Bola toho kopa.“
Jasné. Zo začiatku mal každý kopu otázok. Všetci sa zaujímali. Aj ja.
Ale strašne rýchlo nás to unavilo. Začali chodiť lepšie zábery. Ostrejšie. Poslali sme ďalšie sondy. Vyššie rozlíšenie. Odobrali sme vzorky. Vymysleli sme latinský názov. Vznikla celá nová veda. Cirkev sa s tým naučila žiť.
Klepeťák bol na chvíľu hit, ale rýchlo nás začal nudiť. Bolo to ďalšie zviera v časopisoch. Zaujímavé len tým, že nežilo na Zemi. Ničím sa nezdalo byť výnimočné. Všetko sa vrátilo do starých koľají.
„Prečo sa vlastne pýtaš?“ opýtam sa a obzerám sa po jej kancli. Zatiaľ nevidím nič, čo by mi prišlo zaujímavé. Žiaden dôvod, prečo mať rande práve tu. Ani len pohodlný gauč tu nemá.
„No, je mi jasné, že si už klepeťáka videl,“ povie a uhasí svoje cígo v kvetináči. Olíže si vysušené pery a pozrie sa mi do očí. „Každý ho už videl. Na tisíc spôsobov. Ale videl si ho už naživo?“
Naživo? Čo?
Usmeje sa.
„No či si ho už videl naozaj. Naživo. Na vlastné oči.“
Jasné, že nevidel. To nikto!
„Ako to myslíš?“
Odfúkne si ofinu z očí a postaví sa. Podíde ku mne bližšie a ruku mi položí na zátylok.
„Myslím to tak, že by sme sa dnes na jedného mohli pozrieť.“
Cítim vzadu na hlave jej dlhé nechty.
„Máme tu na fakulte takú vec,“ povie a pustí ma. Cítim jej parfum zmiešaný so smradom z cigarety. Najradšej by som ju schmatol za boky, ale prevládne vo mne zvedavosť.
„Čo za vec?“
„Taký stroj. Tu vedľa. Chceš ho vidieť?“
Čo mám asi povedať? Nie, ďakujem?
„Jasné, že hej,“ chytím ju za ruku a pevne ju stisnem. Usmeje sa. Vykročí smerom k dverám a ťahá ma za sebou.
„Voláme to proste printer. Tlačíme na tom rôzne veci,“ hovorí, kým otvára dvere do susednej miestnosti.
„Tlačiareň?“
„Trochu lepšia tlačiareň.“ Rozsvieti svetlo a odhalí laboratórium ako z filmu. Všade biele prístroje a kopa monitorov. „Tlačíme na tom tkanivá.“
Dotiahne ma k valcu s malým displejom, ktorý nesvieti. Uprostred má rukoväť, ktorou sa otvára jeho horná polovica. Vyzerá ako gril, kam by sa zmestilo menšie prasa.
„Zatiaľ s tým len robíme pokusy,“ povie a pustí ma. Natiahne ruku k valcu a zaklope. Ozve sa dutý kovový zvuk. „Ak by si naštval svoju bývalú, a tá ti vchrstla do tváre vriaci olej… No, prišiel by si o kus svojho ksichtu. A doktori by to riešili tak, že by kus kože vzali z tvojho zadku a prišili by ti ho na tvár.“
„Aha… a s tým valcom to súvisí ako?“
„S týmto valcom by ti nikto nesiahol na zadok. Kus tvojej kože by sme tu proste vytlačili. Dal by si nám vzorku DNA, trebárs odpľutím, a my by sme sa postarali o zvyšok.“ Pohladí valec s dávkou nehy, akú mne ešte nikdy nedala.
„Takže tu pestujete kožu?“
„Nielen kožu. Čokoľvek. Dáš nám svoje gény, my ich prečítame a v počítači ťa celého nasimulujeme. Časť dát si vyberieme a necháme tlačiareň, aby ten kúsok vyrobila. Všetko je stopercentne čisté. Používame len prírodné zdroje,“ žmurkne na mňa a ukazovákom poťuká po displeji. „Nakŕmime tlačiareň všetkými organickými stavebnými prvkami a necháme ju, aby ich poskladala. To je celá mágia.“
„A prečo som o tom nikdy nepočul?“ pýtam sa, ale vlastne mi to nepríde divné. Nikdy som sa o nič také nezaujímal, nikdy som nič podobné nepotreboval.
„Zatiaľ je to len koncept. Pokus. Experiment.“ Dýcha rýchlo. „Tlačíme na tom len kúsky tkanív. Párkrát sme skúsili nejaké orgány. Proste menšie veci. Ale vieš čo,“ povie, „funguje to.“
„Takže ty si dnes vytlačila klepeťáka?“
Usmeje sa.
„Poslala som do printru jeho DNA. Simulácií klepeťáka je na nete strašne veľa, všetko je to verejne dostupné,“ hovorí. Prekríži si ruky na prsiach a objíme sa. „Každý, kto chcel, si už klepeťáka prečítal. Ale nikto ho neskúšal vytlačiť. Nikto nemá toto,“ zaškriabe nechtami po povrchu valca.
Tam vo vnútri toho veľkého grilu je klepeťák. Nasimulovaný, vytlačený. Živý?
„Ukážeš?“
„Ukážem? No to mi povedz ty,“ zasmeje sa. „Bude to lepšie ako dať si víno v zatuchnutom starom bunkri?“
Skúsim jej poslať nenávistný pohľad, ale nejde to. Jasné, že je to lepšie. Chytím rukoväť valca a pozriem sa na ňu.
„Dala som ho tlačiť dnes poobede,“ povie a položí svoju ruku na moju. „Je to zatiaľ najväčšia vec, ktorú som na tom skúšala. Neviem, ako to dopadlo. Možno to bude nahovno.“
„To je úplne jedno,“ poviem a sústredím sa na jej ruku. „To je úplne jedno.“
Spoločne zatiahneme a odklopíme hornú časť valca. Uprostred prístroja leží klepeťák. Má všetko, čo poznám z dokumentov, z fotiek, z videí. Veľkú hlavu s miniatúrnym trupom. Pár obrovských klepiet nasmerovaných do strán. Chvost ako dlhé chápadlo, ktoré sa končí prísavkou. Pár čiernych očí. Tvor, ktorý žije v hĺbke temného chladného oceánu. Ďaleko od nášho sveta.
„Ježiši,“ povie. Ja nehovorím nič. Cítim sa ako vtedy, keď som so zubnou kefkou v ústach kľačal pred telkou.
„Ježiši,“ povie znovu.
Pustím rukoväť valca a sledujem klepeťákovo telo. Pohne sa. Obaja odskočíme od valca a v úžase trieštime oči. Klepeťák dýcha. Teda vyzerá to tak. Pohyby sú ale nepravidelné, skôr sa natriasa. Ako želé, do ktorého človek ťukne prstom.
„Myslíš, že žije?“ opýtam sa. Pozerám sa mu na oči. Nehýbu sa, ale nevyzerajú byť slepé.
„S tým som rozhodne nepočítala, že by žil. S tým som určite nepočítala.“
Spojnica hlavy s trupom sa mu nafukuje. Klepetá smerujú od tela, akoby ukazovali do strán.
„Myslíš, že niečo vidí?“ pýtam sa jej a sledujem jeho oči. Dve malé čierne guľky, ktoré mu vyliezajú z hlavy.
„Nemyslím si, podľa mňa nežije,“ nakloní hlavu. „Podľa mňa nedýcha, všetko sú to reflexy. Automatické reakcie tkanív. Neviem si predstaviť, že by v tej tlačiarni niečo ožilo,“ hovorí potichu. Postaví sa priamo nad neho a vlasy jej padnú na klepeto. „Tlačilo ho to postupne. Ak niečo z neho žilo, muselo to už umrieť.“
Dve temné oči. Z iného sveta.
Telo mu pulzuje a vyzerá, že sa každú chvíľu rozpadne. Že stačí najmenší dotyk a všetky spoje v jeho väzivách sa rozpletú. V jeho kĺboch sa zapráši a ostanú z neho len kúsky.
Ale tie oči.
„Fakt vyzerá, že sa na niečo pozerá,“ poviem. Začínam si pripadať trápne. Ako by sa mohol pozerať? Je to predsa len kus hmoty, čo vyšiel z tlačiarne. Model. Simulácia.
„Vidíš ten spoj?“ opýta sa. Ukazuje na pohorie svalov, ktoré sa mu vinie od očí až po chvost. „Tam mali kedysi plutvy. Ale dávno.“
Natiahne prst ku klepeťákovi a opatrne sa ho dotkne.
„Tu mali plutvy. Ale už nemajú.“
Videl som to už toľkokrát, ale teraz je to predo mnou naozaj. Klepeťák. Podivný tvor z hĺbky vesmíru, ktorý si podmanil celý oceán.
„Nemali by sme ho hodiť do vody alebo také niečo?“ opýtam sa. Jeho telo stále búši. Akoby bobtnalo.
„No, vieš,“ pozrie sa mi do očí. „Ja som si vravela…“
Jeho oči sa nehýbu, ale pripadajú mi podozrivé. Akoby boli v šoku. Prekvapené, že sa pozerajú na opačný koniec vesmíru.
„Čo?“
„No, ja som si vravela,“ začervená sa, „že by sme ho mohli ochutnať.“

*

Tam, kde mali klepeťáci plutvy, sú teraz navreté žily. Nepôsobia zdravo. Vyzerajú, akoby sa pod lesklou hnedastou kožou hýbali larvy. Parazity, ktoré sa chcú predrať von.
Odišla od valca a nechala ma s ním osamote. Šramotí riadom a počujem nadávky, keď sa snaží otvoriť víno.
„Pomôžeš mi, prosím?“ ozve sa odvedľa.
Nechávam klepeťáka za sebou a prichádzam k nej.
„Otvoríš to? Ja zatiaľ postavím vodu,“ povie a podá mi do ruky fľašu červeného. Zaborím špirálu otvárača do korkovej zátky a točím. Ona zatiaľ naleje vodu do kanvice a postaví na dvojplatničku panvicu.
„Si si istá?“ opýtam sa jej. Ozve sa tupý zvuk vyšprajcnutej zátky.
„Nie som, ale som zvedavá. A hlavne je to lepšie ako ten bunker,“ povie a z tašky, ktorá leží vedľa dverí, vytiahne olej.
„To vážne?“
„Čo?“
„Ty si to celé takto naplánovala?“
Položí olej na stôl a poškriabe sa na ruke.
„Myslím na to už celý rok. Odkedy to máme tu,“ ukáže na valec.
„Ochutnať ho? To je to, čo ti napadne ako prvé?“
„A čo by si s ním chcel robiť? Pokecať o seriáloch?“ uchechtne sa. „Nie, vážne. Teba to ani trochu nezaujíma? Ako chutí?“
Nemôžem povedať, že nie. Ale aby som pripravil takúto akciu…
„No, musím uznať, že sa fakt snažíš urobiť dojem. To minulé rande chceš proste prekonať, čo?“
Vyťahuje z tašky ďalšie veci. „Rozhodne to nechcem nechať náhode.“ Vytiahne strúčik cesnaku. Smotanu. Balzamiko. Citrón. Vyťahuje a vyťahuje. „A chcem ho skúsiť na všetky spôsoby.“ Myslím, že dnes sa už ochutnávke nevyhnem.
Nalievam víno do plastových kelímkov a sledujem jej vyšpúlený zadok. No ale moment…
„Prosím ťa,“ začnem. „Ako ho chceme…“
„Zabiť?“ otočí sa na mňa.
„No.“
„Prosím ťa,“ pozrie sa na mňa posmešne. „Myslíš si, že žije? Proste si predstav, že sme si niekde v skleníku vypestovali stejk. Nemusíš ho zabíjať. Nikdy nežil.“
Úplne jej neverím. Myslím, že si neverí ani ona sama. Ale cúvnuť teraz, keď sa na panvici ohrieva olej, by bolo trápne.
„Naporcuješ ho ty,“ hecujem ju. Vytiahne z tašky stejkový nôž a namieri ho na mňa.
„Myslíš, že si budeš klásť podmienky?“ povie a druhou rukou sa pohladí po kozách. Prehltnem nasucho a podám jej víno.
„Tak asi na klepeťáka,“ pozdvihnem svoj kelímok do vzduchu a rovno sa napijem. Vezmem do ruky nôž. Postavím k valcu. Cítim jej dych na krku.
„Kde asi začať…“ priložím špičku noža k bublajúcej spojnici hlavy a trupu. Obzriem sa na ňu. Prikývne.
Zaborím lesklú čepeľ a pozerám sa mu pri tom do očí. Do všetkých strán vyprskne hnedá šťava a pulzovanie sa začne spomaľovať.
„Najviac mäsa majú pod plutvou,“ pošepká mi do ucha. „Skús vyrezať malé stejky.“ Cítim, ako sa celým telom natlačí na mňa.
Potiahnem nôž smerom ku chvostu. Malé potôčiky hnedej krvi stekajú k jeho klepetám. Tie cvaknú, ale okamžite ochrnú. Napichnem na nôž dlhý plátok svalu z jeho chrbtice.
„Uvidíme, čo s tým spraví trochu provensálskeho,“ povie a vezme si nôž aj s kúskom mäsa k panvici. Keď ho hodí na rozpálený olej, zasyčí to na celú miestnosť. Trocha dymu vystúpi k stropu a v zlomku sekundy zmizne v temných otvoroch ventilácie.
„Skús zatiaľ urobiť niečo s tými klepetami,“ povie mi a podá mi malé kliešte.
Klepeťák ešte trochu pulzuje. To sú len reflexy, svalová pamäť, hovorím si. Je to len automatická reakcia, nič extra. Určite nežije. Pozerám sa mu do očí. Vyvrátim hlavu k stropu a snažím sa myslieť na jej zadok. Dnes sa to určite podarí. Všetko to za to stojí. A hlavne, kto môže povedať, že ochutnal mäso z iného sveta?
Zacvaknem kliešte do jeho klepeta a z celej sily zatlačím. Praskne to. Pomôžem si druhou rukou a roztvorím zlomenú končatinu.
„Skús to vyškriabnuť,“ ozve sa mi za chrbtom a pred očami sa mi objaví lyžička. Zaborím ju do klepeta a do misky naberiem kúsky svalov.
„Čo s tým chápadlom?“ opýta sa.
Netuším, čo s ním urobiť.
„Čo keby sme ho dali uvariť?“ opýta sa a vytrhne mi nôž z ruky. Začne chvost krájať blízko trupu. Ide to sťažka, ťahá čepeľou až po okraj a opiera sa do nej celou váhou. „To bude taký žuvací kúsok,“ zasmeje sa. Prsty sa jej pri krájaní topia v hnedej šťave.
Odbehnem k panvici a zakričím, že už to je. Naložím kúsok mäsa na tanier a podám jej vidličku.
„Akože, vyzerá to dobre, aj to skvele vonia,“ nadýchne sa, „ale nikto sa ma neopýtal, ako chcem ten stejk urobiť.“
„Je to poctivý medium rare,“ zahlásim, ale netuším, či to tak je.
„Máš šťastie,“ povie a priloží si napichnutý kus mäsa k ústam.
„Tak to skús,“ poviem a sledujem jej jazyk.
Zahryzne do klepeťákovho svalu a vytryskne na mňa pár kvapiek jeho krvi.
Medium rare,“ povie a pri žuvaní zatvorí oči. Vzdychne. „No to si robíš…“ Zahryzne sa znovu a mľaská akoby nejedla dva týždne. „To je…“
Vytrhnem jej vidličku z ruky a napichnem si zvyšok stejku, ktorý ostal na tanieri. Pričuchnem si k nemu. Nikdy som nič podobné necítil. Teda, cítil, ale nie z čerstvo upečeného mäsa. Klepeťák vonia ako jahody.
„Bože,“ povie a pozerá na mňa cez prižmúrené oči.
Strčím si kúsok mäsa do úst. Šťava, ktorá mi zaplaví jazyk, naozaj chutí ako lesné jahody. Ale keď sa do mäsa zahryznem, vytryskne mi na podnebie čistá esencia mladého, ružového, nikdy nepoužívaného a dobre prepečeného svalu. Jahňacina, ale omnoho, omnoho nevinnejšia.
Klepeťák chutí ako stelesnený hriech.
„Bože,“ poviem s plnými ústami.
„Ja viem,“ povie a rozbehne sa k valcu. Vráti sa s miskou plnou výškrabu z klepeta. „Skúsime ho takto nasurovo, zatiaľ dám uvariť chápadlo,“ povie a strčí si lyžicu do úst. Oči jej zasvietia a pomaly vytiahne lyžičku skrz zovreté pery. Rovno mi ju strká do úst.
Vnútrajšok klepeta nechutí ako mäso. Nie je ani pevný ako mäso. Je to pasta, ktorú si prevaľujem v ústach. Chutí ako lieskové orechy, ktoré niekto rozmixoval s lesnými plodmi a štipkou čili. Prehltnem a cítim, ako sa mi celým hrtanom rozlieva teplo.
Uvedomím si, že mám zatvorené oči. Otvorím ich a vidím, že ma s očakávaním sleduje.
„Bože,“ poviem a ona mi rozumie.

*

Uvaríme kúsok chápadla a vypijeme šťavu z kastróla. Je to síce slabý vývar, ale chuť má výraznú. Zdá sa mi, že pripomína francúzske plesnivé syry, ktoré človek zapíja pivom.
Brušný sval rozrežeme na kúsky. Balíme ich do hrudiek ryže pováľanej v octe. Máčame ich v sójovej omáčke a užívame si nečakanú chuť manga.
Žujeme kusy chápadla, zatiaľ čo varíme omáčku k vnútornostiam.
Prísavku z konca chápadla pokvapkáme citrónom a vytlačíme si ju do úst. Modrá tekutina, ktorá pripomína atrament, nám zafarbí ústa. Spočiatku chutí ako mentol, no na zadnej časti jazyka sa mení na čokoládu.
Teplo, ktoré cítim v žalúdku, sa postupne rozlieva do zvyšku tela. Cítim ho v slabinách, kam sa mi nahnalo toľko krvi, že mi začína byť mdlo. Prsty na nohách mi brnia. Prsty na rukách sa mi trasú.
Atramentová šťava jej tečie z úst. Olížem jej pery a znovu pocítim mentol. Vráti mi pusu a jazykmi premiešame tekutinu tak, že cítime už len kakaovú príchuť. Držím ju pevne za boky a počujem ju vzdychať.
Odtrhne sa. Natiahne sa za miskou s vnútornosťami a položí si na jazyk malé klepeťákovo srdce. Zahryzne sa do neho a pozrie sa mi do očí.
Pochopím a idem jej svojimi ústami naproti. Odtrhnem si od jej zubov druhú polovicu srdca a začnem prežúvať.
V ústach mi vybuchne sopka a potôčiky lávy mi stekajú hrdlom do žalúdku. Zahryzol som sa do malej atómovej bomby. Všetky chlpy na tele sa mi nabili statickou elektrinou. Chytíme sa za ruky a z náhleho šoku z prúdu, ktorý nami prebleskne, si sadneme na zem.
„Cítiš to,“ povie a oči sa jej rozbiehajú do strán. Zavrie ich a kýve celým telom dopredu a dozadu. Pripadá mi to smiešne. Ale hneď si všimnem, že aj ja sám sa celý kývem. Dostanem závrat a zatvorím oči. Sústredím sa na to teplo. To teplo, ktoré sa mnou šíri vo vlnách. Teplo, ktoré moja krv rozváža po celom tele, až po končeky prstov. Horúco.
„Cítiš to teplo,“ povie a ja jej ani nevládzem odpovedať.
Moja myseľ cestuje ďaleko, až tam, na Enceladus. Za temným pohľadom.
Otvorím oči. Sedí predo mnou a kýve sa zo strany na stranu. Chytím sa okraja stola a postavím sa. V nohách cítim slabosť. Opieram sa rukami o stôl a presúvam sa k valcu.
Z klepeťáka toho veľa neostalo. Na kostre visia kúsky potrhanej kože a zvyšky chrupaviek. Za hlavou pulzuje malá membrána. Tam, kde začínal chápadlový chvost, je teraz veľký otvor, z ktorého v pravidelných intervaloch vyteká hnedá šťava.
„Tak sa ukáž,“ poviem mu. Schmatnem do ruky vidličku a priblížim sa k jeho hlave.
Tie oči. Dve malé čierne oči. Pozerajú sa na mňa z diaľky. Spoza chladného temného oceánu vesmíru. Oči, ktoré ma nikdy nemali vidieť. Ale sú tu. A vidia ma.
„Tak sa ukáž,“ poviem znovu.
Napichnem jedno z očí na vidličku. Je to jednoduchšie, než som si myslel. Nahmatám na stole vrecúško s bylinkami a vytiahnem mätový lístok.
„Grand finale,“ poviem a nabodnem mätu k čiernemu oku. Vložím si dezert do úst a potiahnem ho perami. Jazykom roztlačím čiernu guľôčku o podnebie.
Bože.
Ako brusnica naplnená medom.
Zvalím sa na zem a vo sne cestujem na druhý koniec vesmíru.

*

„Myslím, že sa nám tu niekto preberá,“ počujem ženský hlas nad sebou.
Rozlepím oči a zistím, že ležím v nemocnici. Čo tu robím? Sestra je pri mojich nohách a natriasa vankúš z vedľajšej postele.
„No vidíte. Niektorí ľudia sa báli, že je s vami koniec,“ povie mi a pozrie sa na hodinky. Potom vezme pero a niečo zapíše do karty na boku mojej postele.
Chcem sa jej opýtať na všetko, ale vyjde zo mňa len vzdych.
„Zase sa veľmi neponáhľajte, boli ste mimo osem dní, dajte si trošku času,“ poučí ma a skontroluje hadičku, ktorá vedie do mojej ruky. „Trošku sme vás museli vypumpovať. Prehnali ste to s papaním, čo?“
Stisne tlačidlo nad mojou hlavou a priloží mi ruku k čelu.
„Teplotu nemáte. Doktori sa vás už nevedia dočkať.“
Do izby vojde plešatý chlap v bielom plášti. Tvári sa ako decko na Štedrý deň.
„No pozrime sa na vás! Trošku sme si po jedle zdriemli, čo?“ príde až k mojej hlave a tiež mi skontroluje teplotu. „Asi nás môžete nechať,“ kývne na sestru. Tá hneď odíde z izby.
„Oddychujte, musíme na všetko pomaly,“ povie mi a pritiahne si k posteli stoličku. „O slečnu, čo bola s vami, sa vôbec nebojte. Tri dni dozadu sa nám prebrala a vyzerá byť úplne v poriadku.“
Vezme do ruky moju kartu a niečo do nej zaznačí perom.
„Ešte pár dní si poležíte a môžete ísť domov. Našťastie to nevyzerá na väčší problém,“ povie a pozerá sa mi priamo do očí. „Ale s určitosťou to povedať nevieme. Predsa len… S niečím takým zatiaľ nemáme skúsenosti.“
Zafučím. Čo sa to so mnou stalo?
„To… čo ste tam pojedli,“ začne, „no, ako by som to povedal. Mali ste toho strašne veľa. V žalúdku vám kusy tých tkanín strašne nabobtnali. A postupne vám do tela uvoľňovali halucinogény.“
Vytrieštim na neho oči. Postaví sa a jednou rukou rozhrnie žalúzie. Nakukne na ulicu.
„Keď vás tam v pondelok ráno našli, celkom rýchlo sa to rozkríklo. Čo ste urobili. Len aby ste vedeli.“
Otočí sa ku mne a ruky si dá za chrbát.
„Ako by som vám to povedal,“ začne. „Hm. Nedá sa povedať, že by sa to všetkým páčilo.“
Zastonám a vyslobodím si pravú ruku spod deky. Je mi strašné teplo. Stiahnem zo seba prikrývku a vpustím k sebe trochu vzduchu.
„Ste teraz hviezdy bulváru. Pár fotografov na vás čaká dole.“ Podíde bližšie k posteli a poškriabe sa na hlave. „Ste pre nich tak trochu hyeny. Vy a vaša priateľka. Urobili z vás úplné príšery.“
„Bože,“ podarí sa mi vyraziť. „Keby ste len tušili…“
Doktor mi naznačí, že sa mám utíšiť. Sadne si. „Niečo som už počul od vašej kamošky. Celkom šťavnato mi to popísala. A musím sa priznať,“ nakloní sa ku mne bližšie, „že ma to celkom zaujalo.“ Pozrie sa niekam za mňa, akoby premýšľal, či mi to povedať. „A nie som jediný, koho to zaujalo.“
„Ako to myslíte?“
„Vaša priateľka…“
„To nie je…“
„… bola vydesená z toho, čo sa o vás písalo. Nechala si pár novinárov zavolať k sebe.“
Vyvrátim oči k stropu. Čo im skúsila nakecať?
„Ak chcete, môžem vám nejaké noviny priniesť. Sú toho plné.“
„Prosím,“ poviem a pozerám sa nad seba.
„Hneď pre ne skočím. Na internet by som však na vašom mieste zatiaľ nechodil. Tam je to stále dosť divoké.“
Doktor sa vytratí z izby. O pár minút sa vráti s novinami pod pazuchou.
„Toto vyšlo dnes. Po včerajších rozhovoroch s vašou…“
„Známou. Je to známa.“ Vezmem si podávané noviny a doktor mi rozsvieti lampu.
„Ak by ste niečo potrebovali…“ naznačí, ale už si ho nevšímam.
Pre trochu stejku z klepeťáka by som umrela, cituje ju bulvár na titulke. Celú stranu zaberá jej fotka. Sedí na nemocničnej posteli a v tvári má kajúcny výraz. Herečka.
Na ďalšej strane je rozmazaná fotka nás dvoch. Ležíme vedľa seba u nej v laboratóriu. Bolo to lepšie než sex, citujú ju. Nasleduje popis stavu, ktorý sme spolu zažili. Hemží sa to v ňom slovami ako extáza, orgazmus, nirvána. Blažené obžerstvo.
Otočím list a vidím dvojstranu plnú receptov. Takto si na klepeťákovi pochutili, hovorí veľký titulok. Pod ním sú vypísané všetky spôsoby, ktorými sme ho upravili. Sú sprevádzané ilustračnými fotkami s dokreslenými kusmi klepeťáka.
Vezmem do ruky ďalšie noviny. Opäť je na prvej strane. Nádej, že ho ešte niekedy ochutnám, je jediný dôvod, prečo žiť.
Ďalšie noviny. Článok s názvom Hriech, ktorý za to stál s jej fotkou z nemocničnej chodby má viac priestoru ako krach čínskej burzy. Otočím na stranu s komentármi, venujú sa nám všetky. V čom je rozdiel medzi tým, čo urobili oni, a vašimi hovädzími stejkami? pýta sa jeden z komentátorov.
Tá beštia. Urobila to najlepšie, čo mohla. Odhodím všetky noviny vedľa postele a posadím sa. Možno sme síce hyeny, ale každý nám to teraz závidí.
Postavím sa a narovnám si nočnú košeľu. V papučiach vyleziem na chodbu a hneď zbadám svojho doktora.
„Kde leží?“ opýtam sa.
„Zavediem vás, ale myslím, že spí,“ povie a ponúkne mi rameno. Opriem sa o neho a kráčame po chodbe. Smrdí to tu Savom a šťankami. „Tak čo na to hovoríte?“
Usmejem sa.
„Všetko, čo hovorí, je pravda.“
Zahmká. „No, poviem vám to tak. Asi sa nezapíšete do análov ako najsympatickejší ľudia na svete. Ale stavím sa s vami o čokoľvek, že je už len otázka času…“
Preruší nás sestra. „Pán doktor, máte tu volanie z trojky,“ zakričí spoza nás.
„Tretie dvere vľavo. Zvládnete to už?“ Prikývnem. „Ak spí, počkal by som s tým do rána.“ Pustí ma a vyberie sa opačným smerom.
Šuchotavými krokmi sa presuniem k jej dverám. Potichu zaklopem. Nič. Skúsim to hlasnejšie. Nič. Uchopím do ruky kľučku a potichu otvorím dvere.
Leží tam. Hlavu má zaborenú do vankúša a nahlas odfukuje. Má cez seba prehodenú deku, ale tie svoje boky zakryť nedokáže. Mám chuť k nej vliezť, ale na izbe sú s ňou ďalšie dve ženy. Ráno si ťa tu počkám, to sa neboj. Ty herečka.
Pomaly za sebou zatváram dvere, keď mi v nohe niečo praskne. Ešte než stihnem vykríknuť od bolesti, zapchá mi ústa chlap, čo ma práve zboku kopol do kolena.
Dostanem úder do zátylku a niekto ma chytí za vlasy. Vyvráti mi hlavu dozadu a vykrúti mi ruku za chrbát.
Stoja nado mnou traja chlapi. Jeden mi dá ranu päsťou do brucha. Pred očami sa mi zatmie a vnútornosti mi vybuchnú.
„Ty sviňa, hajzel! “ zakričí mi jeden z nich do ucha. Dostanem ešte pár rán do brucha. Počujem, že mi praská ramenný kĺb. Zavyjem, no ruka na mojej tvári zvuk dokonale stlmí.
„Špina,“ povie ďalší a prehodí cezo mňa plachtu. Je na nej nejaký nápis, ale nestihnem ho prečítať.
Hlavu mi zasypú rýchle údery. „Zdochni, ty skurvený bastard,“ počujem ešte zdiaľky, kým sa prepadnem do chladnej temnoty.

*

„Vyžral si si to za nás obidvoch,“ povie a stisne mi ruku pevnejšie.
Kráčame ulicou k centru. Teda, kráča hlavne ona. Ja sa stále snažím zistiť, ako sa hýbať opretý o barlu. Väčšina zlomenín už mi znovu zrástla, ale všade po tele mi pribudli kovové súčiastky. Každý pohyb ma bolí tak, že by som celú tú vychádzku najradšej vzdal.
Ale musím to ešte vydržať. Dovolila mi držať ju za zadok.
„Ani neviem, či to chcem vidieť,“ poviem jej pravdu. Celkom mi stačilo, že o tom posledné týždne počúvam zo všetkých strán.
Hovoril o tom každý doktor, každá sestra, každý človek v kúpeľoch. Nemohol som si ani odskočiť bez toho, aby ma na chodbe neodchytila upratovačka, ktorá to chcela so mnou zdieľať.
„Nie je to až také zlé,“ povie. „Na ten divný pocit si zvykneš. Vlastne, ja už to skoro ani nevnímam.“
Na chvíľu sa zastavím a opriem sa o jej rameno.
„Vydrž ešte chvíľku, už sme skoro tam,“ povie a dá mi pusu na tvár. Veľmi vlhkú pusu. Provokuje.
„Keď ma pustia domov, všetko ti to vrátim,“ poviem a plesknem ju po zadku. Vystrčím barlu pred seba a hopsaním zdolám posledné metre vychádzky.
„Vidíš ten hlúčik ľudí? To je ono,“ ukáže pred nás.
Zdvihnem pohľad nad ľudí a uvidím veľkého klepeťáka. Žmurká na mňa svojím temným okom z hĺbky vesmíru a usmieva sa. Klepetí king. Vedľa nápisu vejú žlté a oranžové vlajky. Z budovy vychádzajú vysmiati ľudia s kelímkami v rukách.
„Chceš sa ísť pozrieť dovnútra?“
Namiesto odpovede rovno vykročím. Predierame sa davom švitoriacich ľudí. Niektorí z nich nás spoznajú a začnú na nás hvízdať. Nevyzerajú naštvane.
„Dúfam, že sú v pohode. Ďalšiu nakladačku už by som nezvládol,“ precedím.
„Neboj sa. Myslím, že práve tu nám nič nehrozí.“
Pretlačíme sa pomedzi ľudí až do klimatizovanej budovy. Vo dverách ma oveje studený vzduch. Vidím dlhý pult, pred ktorým čakajú dlhé rady ľudí. Ukazujú na obrázky rôzne upravených klepeťákov na tabuli a uhrovití brigádnici v čapiciach čosi vykrikujú do kuchyne za sebou.
„Poďme bližšie,“ poviem a posúvam sa dopredu.
Všetci okolo nás mľaskajú a z úst im vyteká hnedá šťava.
Plagáty na stenách sú plné žmurkajúcich karikatúr klepeťáka. Natrite to hávedi z vesmíru… s ustricovou omáčkou v limitovanej edícii!
„Budeš si chcieť objednať? Lebo bez kartičky ti nič nedajú,“ zakričí mi do ucha, aby som mal šancu ju v tom hluku počuť.
„Bez kartičky?“
„Každý tu musí mať účet. Kontrolujú, koľko toho kupuješ a ako často. Dávkujú to opatrne. Nechcú, aby sa niekomu stalo to, čo nám.“ Obzerá sa po celom podniku. „Skúsim zistiť, kde sa môžeš zaregistrovať.“
Odíde odo mňa a ja ostanem sám. Prejde okolo mňa malý chlapec. Z papierového vrecúška vyberá malé klepeťácke srdce a celé si ho strčí do úst.
Celé telo sa mi rozhorí hnevom, ktorý prichádza odniekiaľ zvonku. Vnútornosti mám zrazu žeravé a ruky zvieram v päsť. Najradšej by som toho malého fagana dokopal do bezvedomia.
Na ten divný pocit si zvykneš, povedala. To teda neviem.
Pozriem sa smerom k pultu a začnem sa k nemu posúvať. Zopár ľudí si na mňa ukáže a sem-tam sa ozve pískanie. Nevšímam si ich. Podarí sa mi dostrkať až na koniec, opriem sa rukami o dosku.
„Dobrý deň, už ste si vybrali?“ opýta sa ma puberťák v čapici, z ktorej trčia do strán klepetá. Za chrbtom mu hučia desiatky dlhých valcov. Armáda deciek v rovnakých čiapkach z nich vyberá kusy pulzujúceho mäsa.
„Pane? Vybrali ste si, alebo potrebujete ešte chvíľu?“
Pozriem sa na jeho kolegu, ktorý prináša kýbeľ plný klepeťáckych očí. Zaborí do nich lopatku a naberie ich za hrsť do papierového kornúta.
Stovky malých vidiacich očí. Očí, ktoré až doteraz nevideli Zem. Oči, ktoré ma sledujú spoza temného oceánu vesmíru.
„Pane, budete musieť uvoľniť miesto…“
Otočím sa k nemu chrbtom a opieram sa o pult. Do nôh mi vojde náhla slabosť. Mladý pár odchádza s kornútom plným očí. Ponorí do nich plastovú vidličku.
A ľudia okolo mňa kričia, mľaskajú, sŕkajú, ochkajú a olizujú si prsty. Kývu sa zo strany na stranu. Celým davom prebieha vlna ich hlasných vzdychov. A ich viečka sú slastne privreté a ich mysle sú na ceste vesmírom.
A keď konečne otvoria oči, sála z nich zvláštny chlad. Možno vidia niečo, čo nikdy predtým nevideli. Pozerajú sa na seba s údivom. Akoby neboli tu, ale kdesi ďaleko. Za temným oceánom vesmíru.

Tomáš Hrábek

Narodil sa v Kežmarku, študoval sociológiu v Brne, žije v Prahe s manželkou Annou a synom Eduardom. Práve dokončuje knihu o smrti v dobe digitálnych médií, vyjde na Vianoce pod názvom Smrť na Facebooku. Pracuje v reklame ako stratég. Je autorom oceňovaných kampaní, dvakrát reprezentoval Česko na súťaži kreatívcov Young Lions v Cannes. Neznáša plytké sci-fi, ktoré sa sústredí len na gýčové lesklé kulisy. Jeho poviedka o homosexuálnych nacistoch sa prebojovala do minuloročného zborníka Martinus Ceny Fantázie. Po prvýkrát sa vtedy cítil ako úspešný človek. Ale čo z toho, jedného dňa aj tak umrie.

Články autora

Náš Instagram