blog

V tuneli

piatok 5. októbra 2018 08:30
Pi 5.10. 2018 08:30

Predstavujeme vám poviedky piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2018. Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 120 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Pavol Rankov, Samo Trnka, Soňa Borušovičová, Erik Fazekaš a Juraj Búry. O konečnom víťazovi môže rozhodnúť práve váš hlas. Prečítajte si všetkých päť finálových poviedok a dajte hlas tej, ktorá si to podľa vás najviac zaslúži. Piatich z vás odmeníme novým zborníkom Fantázia 2018 a jeden môže vyhrať 50€ poukážku na nákup kníh. Hlasovanie sa začína 6. októbra a trvá dva týždne, do 20. októbra 2018 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 10. novembra 2018 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Z kúpeľne zrazu začujem nadávku.
„Mišo?“ Opatrne otvorím dvere. Stojí tam, zabalený v osuške, a vypliešťa oči na konkrétny bod na stene nad umývadlom.
Nočný motýľ. Obrovský. Chlpaté telo, umrlčia lebka na krídlach. Znovu a znovu si obíja hlavu o žiarovku, nepoučí sa.
V duchu si urobím poznámku, že ráno už konečne musíme nalepiť sieťky, a natiahnem sa za tvorom. Michal ma predbehne. Opatrne ho chytí do uteráka a tri kroky k oknu prejde s rukami vystretými čo najďalej pred seba a tvárou odvrátenou nabok, akoby mu fyzický či zrakový kontakt s morou mohli ublížiť. Keď ju vyhadzuje, vyšmykne sa mu aj uterák.
„Prepáč,“ ospravedlní sa, nie som si istá, či za nešikovnosť alebo za svoj strach.
Usmejem sa. Nevadí. Všetci máme svoje detinské, iracionálne fóbie. Mišo sa tej svojej aspoň dokáže postaviť. To, čoho sa najviac hrozím ja, sa síce chytiť do ruky a vyhodiť z okna nedá, ale viem, že keby sa aj dalo, nedokázala by som to ani s uterákom, ani bez. A tak pred tým celý život proste utekám.
„Ja sa bojím tmy,“ zdôverím sa mu z náhleho popudu. „Ale len v tuneli.“
„V tuneli?“
„Áno. Odmala. Oco ma raz pred babkou pochválil, že som sa vo vlaku správala slušne a ani sa nebála v tuneli. To mi ale vložil chrobáka do hlavy a potom som sa už bála.“
„Preto nikdy nechceš chodiť vlakom?“
Prikývnem. Nič na to nepovie. Jednoducho mi stisne ruku, no chvíľa úplnej dôvery je aj tak preč.
Je preč, lebo som klamala. Vyrozprávala som mu ten príbeh tak, ako ho rozprávajú moji rodičia a ako ho pred cudzími rozprávam aj ja. Ale tak sa to nestalo.
* * *
„Páčilo sa ti vo vláčiku, Helenka?“
Len prikývnem, odpovedať nemôžem, lebo mám plné ústa. Hoci som si ešte ani nestihla vyzliecť kabát, na jazyku už prevaľujem karamelku. Vždy keď prídeme k starkej, moja prvá cesta vedie do spálne, k priehľadnej miske s vekom pri veľkom zrkadle. Ani neviem, či viac túžim po sladkostiach alebo sa len dotýkať krištáľovej nádhery s množstvom záhybov a zárezov, pozerať sa, ako mi pred očami prekrúcajú tvar farebných cukríkov vo vnútri.
„Helka bola veľmi dobrá,“ doplní ocino. „Ani sa nebála v tuneli.“
Jeho slova má zarazia. Až dovtedy mi ani len na um neprišlo, že v tuneli sa treba báť.
Na spiatočnej ceste sa celý čas pozerám z okna. Otec mi vysvetľuje, ako sa volá tá či oná hora alebo rieka. Ja jedným uchom dnu, druhým von. V napätí čakám na tunel, no nebojím sa ho. Ešte nie.
Zrazu je tu. Noc uprostred dňa. Namiesto pravidelného ta-ta, ta-ta sa mi v ušiach rozlieha jednoliaty hukot, krajinu za oknom vystrieda odraz vnútra vlaku na tmavom podklade. Vidím tam ocka, vidím seba aj tú tetu, čo drieme oproti v kúte. Už nie sme raz, ale dvakrát.
Zvláštny pocit, áno, ale stále nie strašidelný.
„Nebojím sa,“ vyhlásim. Oco sa zaškerí a uznanlivo zdvihne oba palce.
Vrátim mu úškrn a v návale roztopašnosti vyplazím jazyk na druhú Helenku v okne. Poctivo ma napodobní.
Potom jej oči sčernejú. Akoby sa zo zreničiek vyliala kolomaž, zaplavila najprv dúhovky, potom aj bielka. Môj odraz tresne malou pästičkou do okna, až ním zatrasie, a vycerí na mňa riedke špicaté zuby.
To už dávno kričím. Zavýjam ako siréna. Neupokojím sa, ani keď sa vynoríme naspäť do slnečného dňa.
Takto ten príbeh nerozprávam. Dospelí už na démonov veriť nesmú. Ale mali by.
* * *
Len čo v piatok dorazíme na dedinu, mame zazvoní telefón. Nemocnica. Hoci konkrétne slová cez zavreté dvere nerozoznávam, jasne počujem vážny tón jej hlasu.
„Musíme sa vrátiť,“ oznámi otcovi, keď zloží. „Ivana si zlomila nohu, treba za ňu vziať pohotovosť.“
Babke sklamanie prehĺbi vrásky na tvári, akoby po nej prešlo dlátom. Odkedy prestala pracovať, celý týždeň býva v dome sama a ani cez víkend za ňou nemáme vždy čas zaskočiť.
„My ostaneme,“ poviem rýchlo. „Pôjdeme v nedeľu autobusom.“
„Vlakom,“ opraví ma Michal. „Načo by sme tridsať kilometrov išli s prestupom, keď sa dá rovno?“ Škaredo naňho zagánim. Viem, o čo mu ide. Chce mi pomôcť vyrásť, prekonať fóbiu tak, ako to dokáže on.
* * *
V nedeľu Michal urobí tú chybu, že babke opakovane pochváli zákusok, jablčník v piškótovom ceste.
Keď sa už zberáme na vlak, strčí mu do ruky žlto-červenú igelitku. Podľa hrán rozoznám škatuľu od dezertu úctyhodných rozmerov, odhadujem, že obsahuje tak tri štvrtiny pekáča. Mišo ma pohľadom žiada o pomoc.
„Starká, veď si aj ty nechaj!“ pustím sa do vopred prehratého boja.
„Ale čo si! Ja som na dôchodku, hocikedy si napečiem! Vy chodíte do roboty.“
„Aspoň tú šľahačku vám nechám,“ pokúsi sa Michal o kompromis. „Takú si môžeme aj sami kúpiť.“ Babka však neustúpi ani o krôčik, vopchá mu natlakovanú fľašu s rastlinnou šľahačkou pekne naspäť do ruky.
„Dobre ho chovaj, nech ti neujde!“ pošepne mi ešte na rozlúčku tak, aby ju nepočul.
Vo vlaku mu to zopakujem. Obaja vyprskneme od smiechu, až sa po nás starší pár sediaci cez uličku rozhorčene obzrie.
„Si hladný?“ pýtam sa ho zo žartu každých päť minút, ale v skutočnosti mnou lomcuje nervozita. Neustále sa pozerám na hodinky.
„Meškáme?“ Michal ledva zdvihne pohľad od knihy.
„Nie, nie.“
„Čakáš na tunel?“ pochopí.
Prikývnem. „Už len niekoľko minút.“
Natiahne sa, zloží knihu na stolík a ovinie mi ruku okolo pliec.
„Tak zavri oči a ja ti poviem, kedy môžeš. Nabudúce to skúsime s otvorenými.“
Ak to bude závisieť odo mňa, žiadne nabudúce nebude, pomyslím si ako tvrdohlavé decko, skôr ako ho poslúchnem. Viečkami sa oddelím od zvyšku sveta, ponorím sa do prítomnej chvíle, vnímam len teplo sálajúce sprava od Michala, jeho pravidelný dych, hrkotanie vlaku. Odbočíme trošičku doprava, keď sa nedívam, viem to úplne presne, hoci inak by som si ten pohyb neuvedomovala.
Potom začujem tunel.
„Ešte nie,“ hovorí Michal. „Ešte stále nie.“ Hukot sa začne stišovať, vlak spomaľuje, až sa úplne zastaví.
„Stále sme v tuneli, stojíme,“ oznámi mi Mišo, čo som pochopila aj sama.
Nechcem otvoriť oči. Ale sekunda za sekundou plynie a my sa nehýbeme. Nechcem zdvihnúť viečka, ale už musím. Musím, ale nechcem.
Tep sa mi zrýchli do panického režimu a nevydržím to.
Neónky s tmou nebojujú omnoho účinnejšie než vtedy pred rokmi. Hoci sa snažia, temno im je v pätách.
Už nie som iba raz, ale trikrát. V oknách na oboch stranách vagóna sa z našich odrazov vytvorili kópie. Cestujúci v nich vyzerajú nezdravo bledí, chorí.
Všetko, len sa nesmiem pozrieť na seba! Nesmiem, no niečo ma k tomu núti.
Zaborím si tvár do dlaní.
„Heli! Nevedel som, že až takto. Mohli sme ísť… Dofrasa! Čo to…?“ Nedohovorí. Namiesto toho ma z ničoho nič pustí.
Zdvihnem hlavu. Michal hľadí na môj odraz, tú druhú Helenu. Sedí mu na kolenách a majetnícky sa okolo neho ovíja, hoci v skutočnosti sa už nedotýkame. Oči, čierne diery v mojej vlastnej tvári, upiera priamo na mňa. Vysmieva sa mi, ale neviem prečo.
Vtedy sa vlak konečne pohne. Ta-ta, ta-ta. Stačí pár sekúnd a sme vonku. Zapadajúce slnko sa ukrýva za kopce a farbí oblaky do odtieňov domčeka pre bábiky.
Michal stále hľadí do okna.
„Videl si to?“ opýtam sa v pokuse nadviazať kontakt s realitou.
Až vtedy sa pohne.
„Nie, čo som mal vidieť?“ Nečaká na odpoveď. Natiahne sa za knihou, no neotvorí ju. Drží ju na kolenách a pozerá cez okno. Oči sa mu však nehýbu, neskáču z jednej veci na druhú, upierajú sa do jediného bodu.
Zíza na sklo.
* * *
Do pľúc prudko nasajem vzduch a prebudím sa zo zlého sna. Svet je na rozdiel od môjho vnútra úplne pokojný. Po spálňovej stene prebehne svetlo reflektorov osamelého auta, zvuk motora zanikne v diaľke.
Michal pravidelne oddychuje. Najradšej by som ho zobudila. Niečo ma však zastaví. Musí si oddýchnuť, hovorí mi logika, posledné dni má toho v práci veľa. Domov chodí neskoro a večer už nemá energiu na nič, len zhltnúť večeru a pozrieť si telku. Nemôžem ho predsa obrať o tých pár hodín spánku.
V skutočnosti ani nechcem. Bojím sa. Potrebujem počuť, že všetko bude dobré, a mám strach, či skôr tušenie, že on by mi to teraz nepovedal.
Vstanem, odkráčam do kúpeľne.
Snívalo sa mi o nej. Ako každú noc od minulej nedele. Pustím si studenú vodu na zápästia, pohľadu do zrkadla sa zatiaľ vyhýbam. Začínam mať strach z vlastného odrazu. Ak to takto pôjde ďalej, zvyšok života prežijem neučesaná a nenamaľovaná.
No tak, nebuď hlúpa! Bol to len sen!
Donútim sa pozrieť na vlastnú tvár. Až na známky nevyspatia je s ňou všetko v poriadku. Skúmam svoje oči, náhlou dávkou prudkého svetla zúžené zreničky, sivozelené dúhovky. Všetko je, ako má. Som to ja. Som len raz.
Vydýchnem si, ústa sa mi dokonca skrútia do slabého úsmevu. Vtedy sa za mojím chrbtom vo dverách zjaví tmavá silueta. Strhnem sa, z hrdla mi vyjde slabý výkrik.
Prudko sa otočím. Vo dverách stojí Michal. Normálny, ako som naňho zvyknutá. Niečo sa mi zazdalo. Opäť sa otočím k zrkadlu. Michal je preč. Ostane z neho len čierna, rozmazaná postava.
Akoby ho zrazu nebolo dosť, aby mohol existovať dvakrát, aj naozaj, aj ako odraz.
Podvedome čakám na prebudenie. Bosé chodidlá na dlaždiciach ma ale oziabajú na dôkaz, že bdiem.
* * *
„To je úplne normálne, Heli,“ utešuje ma kamoška Eva pri káve. „Vieš, len pominie prvý ošiaľ a tak trochu sa obaja prebudíte. Nič, čo by ste s troškou snahy neprekonali, hlavne vy dvaja…“
Prikyvujem. Verím jej, lebo veľmi chcem. Ako keď mi naši vnucovali vysvetlenie môjho strachu z tunelov. Osvojila som si ho, lebo bolo pohodlné, logické, normálne. Presne ako toto. V každom vzťahu predsa z času na čas nastane kríza a tak skoro ráno je ešte dosť tma, aby mohli vznikať rôzne optické klamy. Je také pohodlné nechať sa viesť, chvíľu nerozmýšľať sama za seba.
Len čo však zaplatíme, poberieme sa každá na svoju zastávku, chladný vietor zaženie účinky rozhovoru s ľudskou bytosťou, svetlom zaliatej miestnosti aj čokoládového koláča. Tieň sa mi opäť nalepí na päty a zakráda sa za mnou až domov.
* * *
Zaspím skôr, ako sa vráti z roboty. Večera, moja ponuka na zmierenie, ostane chladnúť na stole. Preberiem sa na zimu, neprikrytá. Svetlo na nočnom stolíku stále svieti, roh knihy sa mi otlačil na líce. Michala nikde.
Som smädná. V kuchyni po pamäti obídem dvere a hmatkám po vypínači. Oči si zatiaľ privyknú na tmu a rozpoznajú, že oproti oknu sa črtá postava.
„Ty si tu?“ nadskočím.
Klik. Svetlo zaplaví miestnosť, premaľuje čierne steny naspäť nabielo.
Vtedy sa ku mne otočí. Rukou priloženou k ústam tak-tak zahatám cestu výkriku. Ten však niekde ísť musí, a tak ma celou silou kopne do žalúdka. Vyletím von a hlasno za sebou zaplesnem dvere.
Pocit bezpečia hľadám v kúpeľni. Zamknem sa a popri stene sa zveziem na zem, síce studený, no spoľahlivo pevný bod, ktorého sa môžem zachytiť vo svete, čo zrazu nedáva žiadny zmysel.
Tá Vec, s ktorou sa delím o byt, už totiž nie je Michal. Už sa nemôžem vyhovárať, musím dať podvedomiu za pravdu.
Nemôže to byť Michal, lebo keď sa Vec ku mne otočila, na tvári mala umrlčiu lebku. Nočného motýľa.
Celý svet je zrazu nesprávne. Hlava presvedčí telo, že na takomto mieste sa ani neoplatí dýchať, no keď sa mi prestane dostávať vzduchu, reflexívne po ňom začnem lapať. Krátke, prerývané nádychy, buchot srdca sa mi šplhá po krčnej tepne až do uší.
Pokoj!
Nejde to. Objímem si kolená a vedome sa snažím spomaliť, prehĺbiť dych.
Buch, buch, ozve sa spoza dverí a záchvat paniky prepukne nanovo. Z očí mi vybehnú slzy.
„Čo tam toľko robíš?“ nalieha Vec. „Musím na záchod!“
Buch, buch!
Bojím sa otvoriť. Ide si po mňa.
Buchot zrazu prestane. Začujem otváranie okna. Čo najtichšie vytiahnem kľúčik a vyzriem cez kľúčovú dierku. Okno je presne oproti dverám, a tak ho vidím, ako tam stojí, tesne pri parapete, otočený smerom von, ruky vpredu, vo výške bedier. To snáď nie!
Bleskurýchlo odomknem, ale už je neskoro. Neveriacky pozerám na toho cudzinca, už sa ho však nebojím, je mi len zle.
„Čo si tam toľko robila?“ opýta sa, no na odpoveď nečaká. Zamieri si umyť ruky. Mne pritom nevenuje ani jediný pohľad. Nie však z hanby za to, pri čom som ho pristihla. Proste ho nezaujímam.
* * *
„A kde si nechala Michala?“ opýta sa ma babka. Je piatok, sedíme u mňa v kuchyni. Upiekla som kurča.
Naši si ponad stôl vymenia veľavravné pohľady.
„Veď sedí vedľa teba, mami,“ vysvetlí jej oco trpezlivo. Babka sa obzrie na prázdnu schránku po svojej pravej ruke. Vec prežúva. Tak ako robí všetko. Mechanicky. Mechanicky sa holí, mechanicky chodí do práce, mechanicky si celý večer necháva zapĺňať hlavu čímkoľvek, čo je do nej televízor ochotný natlačiť.
Babka sa zamračí, vráti sa k jedlu. Dve lyžičky polievky a zase sa ku mne obráti:
„A kde si nechala Michala?“
„Neviem,“ odvetím, skôr ako sa stihnem zamyslieť nad tým, čo robím. Šibe ti, opýta sa ma mamina pohľadom. Pokrčím plecami, pozriem na babku, ona uprene hľadí na mňa.

Naši si dali po pohári vína. Prosia babku, nech u nich prespí, domov ju odvezú zajtra ráno. Aj tak mala ťažký deň, na kontrole u doktora sa poriadne načakala. Ona si však postaví hlavu, ako to dokážu len deti alebo veľmi starí ľudia.
„Čo by ste sa preháňali! O hodinu mi ide vlak. Helenka pôjde so mnou, aj tak chcela zajtra prísť.“
„Mne to nevadí, pôjdem,“ preruším ďalšie námietky rodičov, „rýchlo sa zbalím a môžeme ísť.“
„Vlakom?“ opýta sa ma oco prekvapene. Prikývnem. Áno, vlakom. Musím sa s Ňou stretnúť. Ak sa chcem dozvedieť, čo sa deje, nemám na výber.
* * *
V tuneli sa celou silou vôle prinútim nezavrieť oči.
Druhá Helena sa objaví takmer okamžite. V spokojnom úsmeve na mňa cerí zuby. Okolo krku drží Michala. Ozajstného, nie jeho odraz, Vec ostala doma.
Pri pohľade na mňa sa jej vytrhne, z celej sily sa rozoženie a tresne päsťou do okna. Na chvíľu sa v ňom objaví pavučinka, skrvavená prúdom z Michalových prstov. Hánky má modré, nepokúša sa ujsť prvý raz. Bojuje. Stále s ňou bojuje, hoci je to márne. Môj zlý odraz len luskne prstami a sklo sa zacelí. Démon sa rehoce, prikyvuje, gestami ma pozýva. Poď! Len poď, ak sa nebojíš!
Vtedy sa tunel skončí. Skutočný Michal zmizne, namiesto druhej Heleny som na tmavom skle opäť len ja.
Babka na mňa hľadí rozšírenými očami.
„Musíš ísť poňho,“ povie mi naliehavo, „sám to nezvládne.“
Prikývnem. Ja viem. Ale bojím sa. Nie som si istá, či dokážem čeliť svojej najstrašnejšej nočnej more, keď som si už raz zvykla vyhýbať sa jej.
„Si ako dedo,“ povzdychne si babka.
„Prečo?“ opýtam sa, lebo ho poznám len z fotiek a historiek.
„Aj on sa bál. Vody. Nikdy sa nenaučil plávať.“
„Ale veď,“ spomeniem si na staré albumy. „Chodili ste k moru.“
„Áno. Vliezol doň až po krk, mal strašne rád dotyk slanej vody na koži. Ale nohy musel mať na dne. Alebo sa niečoho držať. Bál sa stratiť kontrolu. Aj inokedy. Všetko si musel plánovať, ani opiť sa poriadne nevedel.“
„Ale…“
„Raz videl, ako sa niekto utopil. Nebola som tam a nikdy o tom nehovoril. Záchranári tvrdili, že tam prišiel prineskoro, nestihol ho zachrániť. Ale… šaty mal celé mokré. Myslím, že mohol, že chcel pomôcť. To strach ho zastavil.“
Mám tú scénu pred očami. Skopne topánky a vbehne do vody. Nohy v ponožkách sa mu zabárajú do bahna, inštinkt hovorí, skoč. Ale keď sa už chystá odlepiť nohy od dna, nedokáže to. Zaváha. A v takých chvíľach nemôžeš zaváhať ani na sekundu.
„Aj tak by mu nepomohol, iba čo by ohrozil aj seba.“
Babka prikývne.
„Podľa mňa si kládol za vinu, že neprekonal strach, kým bol ešte čas.“
„Ale…“ Viem, čo sa mi snaží povedať. Som prekvapená. Babka bola vždy len postavička s cukríkmi, koláčmi, ochotná hrať sa, aj keď iní nemali čas a energiu. Ale nikdy sme sa nerozprávali takto od srdca.
„… ale on sa plávať len bál. Ona,“ ukážem na okno, „ona je naozaj!“
„A je v tom rozdiel?“
Pokrčím plecami. Asi nie. Keď sa bojíš, tak sa proste bojíš. Je jedno čoho.
* * *
Kolesá vlaku pravidelne klepocú. Ta-ta, ta-ta!
Michal je len odraz a odraz sa stal Michalom. Michal je len odraz… Opakujem si v duchu, hoci to vždy zabolí. Ako motýľ, nepoučiteľná nočná mora, keď si v ceste za svetlom stále znova a znova obíja hlavu o žiarovku.
Babka mi na rozlúčku napiekla koláč, jablčník, najvyšší prejav dôvery, že to zvládnem.
Ta-ta, ta-ta!
Kiežby som mala plán, ale to sa nedá. Neviem, kde má jej moc hranice, môže sa stať proste čokoľvek. Z posledných síl sa usilujem myslieť pozitívne. Veď keď ma chce dostať, musí otvoriť bránu medzi skutočným vlakom a jeho odrazom. Ak rýchlo natiahnem ruku, možno sa mi podarí stiahnuť Michala k sebe. Tunel je krátky, tá druhá nestihne zareagovať. Môže nás to stáť pokutu, keď sprievodca Miša prichytí cestovať načierno, ale budeme voľní.
Ta-ta, ta-ta!
Sekundy ubiehajú neúprosnejšie ako zvyčajne, tunel sa blíži. Druhá Helena ma v predstavách už tisíckrát zabila, spôsobila mi všetko možné zlo na svete.
Len sa na ňu nesmiem pozrieť. To bude môj plán. Všetko len nech sa nám nestretnú oči! Bojím sa, že potom sa tie moje zelené utopia v čiernote, detský strach ma ovládne, hodím sa naspäť na sedadlo, pevne stisnem viečka a neotvorím ich, až kým vozeň opäť nezaleje svetlo. No ak sa neodvážim teraz, zvládnem to niekedy?
A hlavne, čo ak sa mi tá druhá už potom nikdy nezjaví? Čo ak nepríde ani teraz? Jednu šancu mi už predsa dala. Vzdala by som to niekedy, keby sa proste už nikdy neukázala? Alebo by som nasadala do vlaku znova a znova, kým by ma nepremohli roky alebo ľútosť za strateným šťastím?
Pri tej predstave mi naskakuje husia koža, no zároveň mi niečo hovorí, že to tak nebude. To, ako ma v piatok volala… Ona sa objaví. Nenechá si ma ujsť.
Ta-ta, ta-ta!
Michal chcel, aby sme šli vlakom, veril, že sa zo svojej fóbie dokážem vymaniť. Preto sa to musí podariť! Odjakživa sme predsa dokázali vytiahnuť jeden z druhého to najlepšie. Ak mi verí on a ak mi verí aj babka, na mojich vlastných pochybnostiach nezáleží…
Ta-ta, ta-ta!
A príde tunel, tentoraz už naozaj.
Presne, ako som si predsavzala, tej druhej nevenujem jediný pohľad, jednoducho sa postavím a vojdem do fantómového vlaku.
Sklo nekladie takmer žiadny odpor, prepadnem sa cezeň, akoby to bola len vodná hladina. Ovanie ma studený vzduch a ťažký plesnivo-chemický zápach tunela.
Neviem ako, ale zrazu sedím na plyšovom sedadle oproti Mišovi.
Podarilo sa to! Muselo sa, hoci vedome som nič neurobila. Možno len stačilo prekonať strach.
Pozriem sa na tú druhú za sklom. Usmieva sa. Ako sa môže tak spokojne škeriť? Veď sme sa jej práve vyšmykli.
My sme tu, vo vlaku, ona v odraze, v okne na pravej strane vozňa a v okne na ľavej strane je… Obrátim sa, a tam, kde čakám druhý obraz vlaku, nájdem len čiernu stenu tunela so striedavo stúpajúcim a klesajúcim bielym pásom.
Som len raz.
A zhltne nás tma.
* * *
Ta-ta, ta-ta!
Vlak vletí do tunela, vynoríme sa z ničoty.
Michal je odraz a odraz sa stal Michalom. Som len odraz a tá druhá Helena sa stala mnou.
Žije môj život, chodí do mojej práce, stretáva sa s priateľmi, s rodinou.
Lenže ona na rozdiel od Veci nie je len prázdna schránka.

Ta-ta, ta-ta.
Neviem, ako dlho tu už sme. Možno dni, možno týždne, možno roky. Sme tu uväznení, ani mŕtvi, ani živí, existujeme, len keď ide vlak. Len pol minúty a potom prázdno.
Nedokážem spočítať, koľkokrát nás už neónky ako duchov vyvolali z tmy, koľkokrát sme sa do nej znovu ponorili.
Nestihneme si veľa povedať, slovko-dve.
„Nemal som naliehať, aby sme šli vlakom. Ale myslel som…“
„Nemal si to odkiaľ vedieť, nepovedala som ti to.“
„Ne…“

Ta-ta, ta-ta!
„… neveril by som ti.“
„Toho som sa bála.“
„Myslíš, že tu už ostaneme navždy?“ Otázka vo mne vyvolá vlnu bezmocného hnevu. Prečo sa ma to pýta? Neviem o nič viac ako on.
„Najskôr áno…“ Zaseknem sa, keď mu z očí vyčítam rezignáciu. Vzdáva sa. Môj Miško sa predsa nemôže vzdať!

Ta-ta, ta-ta!
„… ale neporazila nás. Ešte nie!“ vyhlásim tvrdohlavo, lebo ak teraz zahodím nádej, nezostane nám už žiadna. Vlak začuje moje slová, a akoby ma chcel odmeniť za odvahu, zrazu zastane.
„Vlak zastavil z prevádzkových dôvodov, prosíme nevystupujte!“
„Komu by už napadlo vystupovať v tuneli?“ zamrmlem.
Pozrieme sa na seba a Michal ku mne s úsmevom vystrie ruku.
Postavíme sa, dvaja blázni, prebehneme fantómovým vozňom až ku dverám. Michal otočí kľukou a pomôže mi dole strmými schodmi.
Stojím na zemi, skutočnej, pevnej zemi, neviem sa toho pocitu nabažiť.
Ruka v ruke sa rozbehneme tmou, v šere zakopávame o koľajnice, náhle rozprúdená krv mi búši až v ušiach, ledva chytám dych.
Mám strach. Bojím sa, že to nestihneme, že sa vlak pohne skôr, ako vybehneme do svetla alebo že sa tá druhá nejako dozvie, o čo sa pokúšame.
Ako keby som ju myšlienkami privolala, zrazu sa predo mnou objaví jej tvár. Pri pohľade do čiernych očí mi spánky zovrie pálčivá bolesť, zjavenie na chvíľku zastrie skutočný svet. Som nútená posúvať sa vpred naslepo. Po pár krokoch sa, samozrejme, potknem. Ruka sa mi pritom vyšmykne z Michalovej.
Kým sa pozbieram zo zeme, všetko navôkol zahalí sivý dym. Vidím sotva na pár centimetrov.
„Mišo! Kde si?“ Potácam sa smerom, kde sa ešte pred chvíľou črtalo svetlo. Nie som si celkom istá, či idem dobre, a náraz do steny tunela mi potvrdí, že nie.
„Mišo!“
Odpovie mi neartikulovaný, priam neľudský výkrik.
A vtedy sa opäť rozplyniem v tme.
* * *
Ta-ta, ta-ta!
Naspäť vo vlaku. Sama. V ušiach mi ešte doznieva ozvena Michalovho kriku. Musel to byť on. Kto iný? Zlá predtucha mi vženie slzy do očí.
Nikdy v živote som sa necítila tak osamelo. Už nikto skutočný, len odrazy cestujúcich, ktoré sú na svete tak krátko, že sa ani nestihnú dozvedieť, že naozaj nežijú.

Ta-ta, ta-ta!
Zakaždým hľadám na druhej strane Michala.
Keby mohol, prišiel by. Určite by ma nenechal tápať v neistote, keby bol v poriadku. Keby…

Ta-ta, ta-ta!
Vagón je zase plný cudzincov.
Aj keď už strácam nádej, neprestávam sa po ňom obzerať. Kiežby som aspoň vedela, či žije. Stále by som tu bola uviaznutá, zúfalo sama. Ale možno by to bolo ľahšie, keby som vedela, že aspoň on sa zachránil.
* * *
„Pusť ju!“ zvrieskne Michal a vrhne sa na mňa. Hrdina.
Silu má obdivuhodnú, no ja mám vždy po ruke nôž. Schmatnem ho a zatnem. Presne viem kam. Ľudia by si mysleli, že som ho zapichla do vzduchu.
Od tela sa mu oddelí tieň a on sa za zvukov môjho smiechu v bolestiach skláti na zem…
* * *
Ta-ta, ta-ta!
Bol to zlý sen? Alebo mi tá druhá schválne ukázala, čo sa deje vonku?
Dúfam v to prvé. Lebo ak nie…
Bezmocne tresnem do skla, až sa zatrasie. Na druhej strane sa rozplače dievčatko.
Matka sa ho pokúša upokojiť, ale je to len horšie. Malá sa pozerá priamo na mňa, vidí ma. Nepresvedčivo sa usmejem, no nič nezmôžem. Som len odraz, čo nepatrí nikomu navôkol. Vôbec tu nemám byť.
* * *
Ta-ta, ta-ta!
Začínam veriť, že to bolo naozaj, hoci nechcem.
Neukázala mi ten výjav naschvál. Akoby na chvíľku stratila kontrolu, nevládala naraz bojovať proti Mišovi a držať ma tu. To by ale znamenalo…
* * *
Ta-ta, ta-ta!
Za sklom sa objaví moja vlastná tvár. Konečne sme do páru.
Démon lusknutím prsta zastaví súpravu.
„Tak čo, ešte stále sa nebojíš?“ začujem v hlave hlas, ten, ktorým normálne rozmýšľam. Tentoraz mi ale jeho slová nepatria.
„Čo si mu spravila?“
Len sa zaškerí.
„Niečo iné som ti prišla povedať. Babka je mŕtva. Ani si ju nešla pozrieť do nemocnice. A vaši ťa toľko prosili. Telefonáty, esemesky. Ale ty nič. Zlé, zlé dieťa.“
Slová mi dopadajú do duše ako kamene, každé z nich po sebe zanechá čerstvú modrinu.
Neslušne krátke čierne šaty, čo si obliekla, mi prezradia, kam cestuje.
Smeje sa, nie nahlas, len v mojej hlave.
Všetko mi vzala. Babka je preč, Mišo je preč, naši ma pravdepodobne nenávidia.
Vzkypí vo mne hnev, za okamih ma naplní až po okraj, už nie je miesto pre strach. Nemám už čo stratiť.
„Nie, nebojím sa ťa!“ vyhlásim a viem, že tentoraz je to pravda.
Luskne prstami a vlak sa pomaly dá do pohybu. Ja s ním.
Prebehnem k dverám predeľujúcim vozne, pod úzkou plošinkou ubiehajú koľajnice.
Tá druhá je môj odraz. A odrazy existujú, len kým sa má čo zrkadliť.
Venujem posledný pohľad jej čiernym očiam a skočím.
* * *
Bolesť nepríde. Aspoň nie taká, akú som čakala.
„Slečna, ste v poriadku?“
Posadím sa. Na podlahe skutočného vlaku. Z okna na mňa vážne hľadí tá druhá, vážne krúti hlavou. „Toto si ešte vybavíme,“ stihne sa mi ešte ozvať v hlave, kým sa tunel skončí.
„Slečna!“
„Som v poriadku,“ poviem sprievodcovi, „len sa mi zatočila hlava.“
Zvalím sa na sedadlo a hľadím do denného svetla. Pomaly si začínam spájať, čo sa stalo. Mala som pravdu. Ak by sa so mnou na poslednú chvíľu nevymenila, umrela by so mnou. To som nečakala. Ani neviem ako, ale dostala som ju. Žijem. A som vonku. Konečne som vonku a vôbec ma to neteší.

* * *
Mrholí. Cintorín sa skrýva v hmlovom opare, okraje vzdialenejších náhrobkov vidím rozostrene.
Bežím do kopca najrýchlejšie, ako sa mi v podpätkoch po mokrom štrku dá.
Zastanem obďaleč od miesta, kde je pochovaný dedo, smútočným hosťom za chrbtom. Nechcem rušiť, stačí mi, že som tu, že som to stihla.
Doteraz som v kútiku duše dúfala, že mi tá druhá klamala, aby mi viac ublížila, no tá rakva vpredu sa poprieť nedá.
A ani som sa nemohla rozlúčiť.
Oči sa mi zalejú slzami, musím sa oprieť o strom, lebo zrazu neviem stáť na vlastných nohách.
Obrad sa končí. Prvý odchádza kňaz, za ním sa náhlia naši. Pohnem sa k nim, no mamin chladný pohľad ma zarazí. Otcove oči po mne skĺznu, tvári sa, akoby ma nevidel.
Rodičia okolo mňa prejdú ako okolo cudzieho človeka.
Podobne teta, strýko, bratanci. Babkine susedy si ma premeriavajú s prižmúrenými očami a šuškajú si. Boľavá duša mi káže ujsť. Prinútim sa ostať stáť, hľadám Michala. Napriek výkriku, napriek vidine stále dúfam.
Márne.
Zmocňuje sa ma panika. Démon je späť v tuneli! Nemala by sa nočná mora teda skončiť?
Nevydržím to, ukryjem sa v kríkoch medzi náhrobkami, čakám.
Vrátim sa, až keď všetci odídu, zastanem nad čerstvo zasypanou jamou, trasiem sa od zimy, premočená do nitky.
Neviem, kam inam sa vybrať. Chcem ísť domov, no najskôr už žiadny nemám. Tak len nehybne stojím, vietor ma v melodramatickom geste kmáše za vlasy.
„Však si aspoň ty vedela, že to nie som ja?“ opýtam sa nahlas kôpky hliny bez nároku na odpoveď.
„Povedal som jej to,“ ozve sa mi za chrbtom, „ale nebolo treba.“
Kým sa otáčam, srdce mi ide vyskočiť z hrude.
Michal. Oči má vpadnuté hlboko do tváre, oblek na ňom visí. Opiera sa o barlu. Ale je to on. Skutočný.
Zrazu mám problém sa nadýchnuť.
Trasúcimi rukami ho objímem, oči ma v poslednom pričasto klamali, dotyk je hmotnejší, pravdovravný.
„Myslela som… Videla som, ako ťa zabila…“
Neodpovie. Zdvihne mi bradu a dlho, sústredene mi hľadí do očí. Akoby napoly čakal, že sčernejú.
„Som to ja,“ preruším ticho, keď už trvá pridlho. „Ona je naspäť v tuneli. Tam, kam patrí. Prežili sme. Už nikdy tam nemusíme ísť, už nám nemá ako ublížiť…“ Zastaví ma to, ako sa na mňa pozerá.
„Čo?“
Bez slova ma odvedie o pár metrov ďalej, kde dážď na popukanom chodníku vytvoril mláku. Nasledujem Michalov pohľad, zoči-voči vlastnému odrazu, deformovanému dopadajúcimi kvapkami, ma strasie. Ale tentoraz som to ja.
Zato vedľa mňa sa namiesto Michala vo vode zrkadlia len konáre lipy a sivé mraky.
„Je to… akoby mi chýbal nejaký orgán,“ vysvetlí. „Netuším, či ho zničila alebo len niekam ukryla. Ja len… neviem, ako dlho takto vydržím…“
Odraz nemôže existovať, ak ho nemá čo vrhať. A naopak?
„Nezničila ho,“ poviem s istotou. Zatiaľ. To však nevyslovím nahlas.
Len sa k nemu znova pevne pritisnem a čo najpevnejšie zavriem oči. Chcem, aby bolo aspoň na chvíľku všetko zase dobré. Na krátku chvíľku, kým sa opäť vráti strach. Kým sa znovu nebudem musieť natiahnuť a pokúsiť sa vlastnými rukami vyhodiť nočného motýľa z okna.

Jana Tabačková

Píše, prekladá, recenzuje a celkovo sa vo dne v noci hrá so slovami. Keď jej poviedka Ako bez duše vlani vyniesla Cenu Bibliotéky, diplom si zavesila na stenu. Nie (len) preto, aby sa pýšila svojím úspechom, ale najmä preto, aby jej každý deň pripomínal, že teraz už nemôže s písaním prestať. Pre to isté vstúpila do tajnej spoločnosti zloženej z troch amatérskych autorov, v ktorej spoločne hľadajú výhovorky, vyplakávajú po kritike a z času na čas aj niečo napíšu. Hoci k hlavnej postave minuloročného dielka a folklórnym motívom sa ešte plánuje vrátiť, táto poviedka je iná. Vznikla, ako inak, vo vlaku, keď sa zrazu zotmelo a výhľad na krajinu za oknom vystriedali odrazy tvárí cestujúcich. Čo by ste robili, keby vaše fóbie ožili? Zaliezli pod posteľ a nechali život plynúť pomimo alebo by ste sa strachu dokázali postaviť? Autorka vám (a aj sebe) drží palce, aby to bolo vždy to druhé.

Články autora