blog

Druhý príbeh

utorok 8. októbra 2019 09:35
Ut 8.10. 2019 09:35

Predstavujeme vám poviedky piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2019. Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 204 poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Lucia Halová, Arpád Soltész, Patrik Oriešek, Martin Petro a Mário Zeumer. O konečnom víťazovi môže rozhodnúť práve váš hlas. Prečítajte si všetkých päť finálových poviedok a dajte hlas tej, ktorá si to podľa vás najviac zaslúži. Piatich z vás odmeníme novým zborníkom Fantázia 2019 a jeden môže vyhrať 50€ poukážku na nákup kníh. Hlasovanie sa začína 12. októbra a potrvá do 23. októbra 2019 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 9. novembra 2019 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Telo dieťaťa, myseľ starca. Je to prekliatie, alebo dar? Ako kedy. Na jednej strane som si mohol robiť, čo som chcel. Podľa výzoru som bol nesvojprávny a keď pátrali po mojich rodičoch, iba som vydesene vzlykal a rozprával jazykom, ktorému nik nerozumel. V Španielsku po slovensky a na Slovensku po nórsky. Desiatky rokov strávených na cestách Európy zo mňa urobili nechceného multilingvistu. A tak si ma úrady pohadzovali akoby som bol malomocný. Len nech neostane tu!

Nik so mnou nechcel nič mať. Tony popísaných papierov a desiatky rúk, ktoré ma viedli alebo strkali z miestnosti do miestnosti, ukazovali neschopnosť mašinérie postarať sa o jedno decko. Ale aspoň som mal vždy mäkkú posteľ a dosť jedla. No dobre: strechu nad hlavou a čosi, čo sa na jedlo podobalo. Spať a jesť som potreboval; to je nevýhoda môjho tela.

„Malý chudáčik, stratil sa.“ Alebo: „Nechali ho tu schválne. Svine.“

„Preboha. Určite ho zneužívali.“

„Utopme ho, pankharta. Sami máme málo a naše dane už ďalšie hladné ústa nezvládnu.“

Takéto a podobné reči viedli tety s nadváhou a fialovými prelivmi v šedivých vlasoch. Tváril som sa, že im nerozumiem. Vždy som sa schuti pustil do polievky alebo keksu z automatu. Keď už ma nebavilo pozerať sa na tie útrpné pohľady okolo mňa, vyčkal som, kým fialový melír poľaví v ostražitosti, a pobral sa ďalej.

Najradšej stopujem. Je to zadarmo a jeden sa pri tom nenudí. Cestovanie ma naučilo veľa. Teda vlastne všetko. Mnohí mi pomohli. A pár chcelo ublížiť. Nedovolil som im to. Aj to je jedna z výhod života v detskom tele. Nik neočakáva rýchlu a tvrdú obranu.

„Aký malý zlatý chrústik,“ počúval som zo zastavujúcich áut či dodávok. „Poď, zavezieme ťa k mamičke. A po ceste sa zabavíme,“ povedal párik, ktorý viac ako ľudí pripomínal špekačky. Mastnota a tuk. V bielej dodávke to páchlo prepotenými remeňmi, ktoré viseli z tyče ukotvenej pod strechou. Muž mal rednúce vlasy a vodnaté oči. Tie ženine žiarili ako hviezdy.

Keď ma chlapík začal chytať medzi nohami, slušne som ho poprosil, aby prestal. Lenže on si nedal povedať. Vodnaté oči mu vzrušením zvodnateli ešte viac. Chytil som ho za prsty a trhol. Väčšinu z nich som zlomil. Ženská šoférovala a správne rozpoznala, že jeho rev nie je extáza.

„Zlatko, čo sa tam deje?“ zapišťala.

„Nič. Zlatko a ja sa zabávame,“ odvetil som.

„Moje prsty! Ty malý hajzel,“ skuvíňal muž bezmocne. Neveriaco pozeral na svoju ruku. Jeho ublížený pohľad ma rozčuľoval. Veď ja som bol obeť! Päsťou som ho tresol do spánku. Asi príliš silno, pretože prestal vrieskať a pre zmenu začal chrčať.

„Zlatko? Zlatko?“ zasekla sa ženská a snažila sa šoférovať a pozerať dozadu zároveň. 

„Zlatko dozlatkoval,“ povedal som jej, keď som prešiel dopredu a trhol volantom. Jačala hrôzou, až kým sme nenarazili do stromu pri ceste. Brzdila síce statočne, ale hybnosť hrala proti nej. Volant jej zlomil lebku a ja som tvárou urobil odtlačok v prístrojovke starého Volkswagenu. Zobral som mŕtvolám všetky peniaze, ktoré som našiel. Potom som vybral z ľadvinky vreckový nožík a na predlaktí si vyrezal ďalšie dve čiarky. Pravé patrí pedofilom a ľavé všetkým ostatným. Pravé vrúbky zatiaľ vyhrávajú. Pobral som sa ďalej. Cesta bola prázdna a vonku tma ako v rohu. Pešiu turistiku som nejako zvlášť neobľuboval, ale nemal som na výber.

Nevýhody detského tela bohužiaľ prevažujú nad výhodami. So serióznou ženskou sa môžem rozprávať len cez chat. Nemutujem a detským hlasom o svojej vyspelosti nikoho nepresvedčíte. Skúšal som to a z potenciálnych mileniek sa razom vykľuli matky, z ktorých sa na mňa valilo cunami opatrovateľských pudov.

Teraz cestujem, iba keď sa nudím. Po dlhých desaťročiach túlania, som sa usadil. Táto doba praje nám, ktorí chceme ostať skrytí. Vďaka za internet, burzu a zákon na ochranu osobných údajov. Zarábať si peniaze nie je s mojimi skúsenosťami žiadny problém. Za ne som si kúpil meno aj príbeh. Takže som Oto Džepet, obchodník a človek s trpasličím vzrastom. Mám osobného maskéra, ktorý mi dokáže pridať roky. Bohatnem a túlam sa. S maskou aj bez nej. Lenže v potulkách, obchodoch a samote som potešenie nenašiel. Bolo ťažké priznať si, že mi niečo chýba. Dobre som vedel, kto som a že potrebujem mať pri sebe niekoho podobného.

Niahm ma našla sedieť v záhrade pri dome. Živý plot sa pred ňou rozostúpil akoby bol oceánom a ona Mojžišom. Veľký Rony miesto toho, aby jej skočil na krk, zahral sa na šteňa, ľahol si na chrbát a zodvihol nohy. Niahm ho jednou rukou škrabkala na krku a v druhej držala bonsaj. Pozerala ma mňa.

„Tak som tu,“ povedala hlasom, aký som ešte v živote nepočul. Boli v ňom zvončeky, jarný vánok aj žblnkot potokov. V zlatých očiach mala toľko rokov, že ma ich ťažoba ovalila ako päsť boxera ťažkej váhy. Tvár mala hladkú sťa porcelánová bábika. Vyzerala na štrnásť.

„Čím si nadrogovala môjho psa? Stál ma celý majetok a jeho výcvik ešte viac.“

„Duša duba v tebe je ubolená a ja viac nemôžem počúvať jej nárek. Som Niahm. Víla tohto stromu,“ láskyplne pozrela na stromček vo svojej ruke. „Prišla som ťa liečiť.

Rony povedal „haf“ a oblízal jej ruku.

„Tak, vážená, žiadne liečenie nebude. Neviem, z akého sanatória si ušla, ale na stodvanástke ti pomôžu. Nikam nechoď, skočím si pre telefón a privolám pomoc.“ Musel som konať rýchlo. Niekto, pred kým sa uhýbajú kríky, by mi tu, v záhrade, mohol narobiť poriadny bordel. Pár rokov trvalo, kým som zo živého plota vytvoril niečo ako Čínsky múr.

Lenže kým ľudská myseľ vo mne túžila po síce ubíjajúcej, ale dobre známej samote, drevo vo mne naopak načiahlo všetky ramená a snažilo sa malú dievčinku zo všetkých síl zdrapiť a nepustiť. Drevo samozrejme nemôže mať žiadne ramená, ale jeho vôli sa vyrovná máločo. Snáď len oheň.

„Som stromový elementál,“ povedala veselo a Ronymu vyšla z oka slza. „Nečuduj sa, že ma tu chceš. Aj ty si bol kedysi súčasťou stromu.“

A bolo. Odvtedy žijeme spolu. Ja, Rony, Niahm a jej malinká plánka. Je ohromne empatická. Niahm, nie bonsaj. Preto nemohla dopustiť, aby som ostal sám. Rozumie reči stromov a chápe ich. Počúva ich sťažnosti a dokáže ich liečiť. Žiadne substráty či omladzovacie rezy. Spev a tanec. To robíme po víkendoch. Firma Zlatostrom. Ale všetci nás volajú Víla a Trpaslík. Zachraňujeme vzácne stromy. Ja som účtovník a šofér. Mám na sedadle špeciálny podsedák a vyvýšené pedály. Niahm sa dotýka kmeňov, čosi pri tom šepká a potom spieva a tancuje. Ja ju pri tom pozorujem a duša dreva vo mne sa lieči. Niekoľko zárezov na predlaktiach mi dokonca zmizlo. Neplačem pre to. Sme dokonalá dvojica. „Vaše stromy, náš problém.“ Kučeravosť, chrastavitosť, rakovina. Niahm si poradí so všetkým. A spíme spolu. Sex s vílou je ako prebrať sa z kómy a zároveň sa vyliečiť zo slepoty a hluchoty. Vôbec mi nevadí, že pri tom vždy drží svoj bonsaj. Keď skončíme, mám nutkavú potrebu plakať. Nie preto, že to skončilo, ale že som to nezažíval už skôr.

Pokúšam si nás pri tom predstaviť. Štrnásťročné dievča s očami vševediacej bohyne kopuluje s malým chlapcom. Ľudské zákony tejto krajiny na to majú jednoznačný názor. Ale to ja tiež. Pri predstave, čo si o nás hovoria fialové prelivy a ako sa tvária, sa musím premáhať, aby som nevybuchol od smiechu. To by bolo srdcových arytmií.

Lenže ani ľudské, ba ani to naše šťastie nemalo vydržať večne. Tí gauneri ma prichytili so spustenými nohavicami. Teda ak sa tak dá nazvať natieranie rúk a ksichtu matným lodným lakom. Bol som v dielni, keď som začul Ronov zúrivý brechot. Potom tlmené „puf, puf“ a za ním bolestivé skučanie. To už som šprintoval. Lenže na detských nožičkách sa moja rýchlosť rovnala rýchlej chôdzi dospelého. V jednej ruke som stále držal maliarsky štetec, z ktorého odkvapkával lak. Nad zomierajúcim psom stáli traja muži. Dvaja mali pištole s tlmičom a tretí v ruke držal sklenenú fľašu s handrou trčiacou z hrdla. Po tom s fľašou som hodil štetec. Aj malé detské ruky vedia hádzať presne. Štetiny sa mu primľaskli ku krku a lak mu pofŕkal ucho. To bolo všetko. Museli to byť trénovaní strelci, pretože začali páliť hneď ako som vybehol z dverí dielne. Väčšinou sa trafili. Ešte stále mokrý lak zo mňa fŕkal v miniatúrnych fontánkach. Projektily do mňa plieskali a zdeformované padali na zem. Drobné priehlbinky opravím tmelom. Tie dnešné sú zázrak.

Áno, boli to profesionáli, pretože neušli, aj keď mi streľba nič neurobila. Vymenili zásobníky a pálili ďalej. Tomu tretiemu sa ruka, v ktorej držal fľašu s horľavinou, triasla.

Napriek svojmu slimačiemu tempu som zvládol pribehnúť až k nim. Chvíľu nevedeli, čo si počať. Na tréningu bojových umení ich neučili atakovať takého malého protivníka. Prvému strelcovi som päsťou prelomil koleno. Druhý sa ma snažil kopnúť do hlavy, a tak som ho nechal. Zlomil si holeň o moje čelo. Tretí sa konečne rozhýbal. Vo vrecku bundy nahmatal zapaľovač a snažil sa vykresať oheň. Bol vysoký a ak by som mu chcel vyraziť fľašu z ruky, potreboval by som k tomu rebrík. Nasledoval môj obľúbený úder zboku do kolena. Chlapík sa zrútil. Fľaša skoro nehlučne padla na trávu. Odrazu som tu mal trojicu chlapíkov gúľajúcich sa mi po pozemku. Vyzerali ako simulujúci futbalisti. Strelcom som dupol na krk. Po chvíli vyvaľovania očí sa zadusili. Tomu s fľašou som stúpil na rozdrvené koleno. Zreval ako býk.

„Čo si zač?“ opýtal som sa ho a on na mňa vyvalil uslzené oči. To ten hlas. A prekliate telo. Nemohol uveriť, že ho zmrzačilo a vypočúva dieťa. V pohľade však nič nevinné nájsť nemohol.

„Čo ste tu hľadali?“

„Pe-nia-ze,“ slabiky vypľúval pomedzi vzlyky.

„A čo ten Molotovov kokteil?“

„Kvôli sto-pám.“

Neveril som mu. Znovu som mu stúpil na koleno. Niečo v ňom chruplo a chlapík omdlel.

„Čo sa tam deje, drahý?“ hlas Niahm znel ospalo. Stála na verande v tej svojej priehľadnej vílej košieľke, vďaka ktorej mäkne aj nepoddajné drevo a mľandravé telo tvrdne.

„Zabil som dvoch zlodejov. A tretí umiera šokom, miláčik,“ nemalo zmysel klamať. Ako som spomínal, je nesmierne empatická a všetko utrpenie druhých vníma ako svoje vlastné. Navyše otec a hlavne život ma naučili jednu dôležitú lekciu. Nikdy neklamať!

„Chudáčkovia,“ povedala skľúčene a odišla zavolať záchranné zložky. Bolo by zbytočné ju prehovárať, aby počkala, že sa chcem pohrať s kĺbmi toho, čo ešte žil. Víly sa riadili divnými pravidlami. Život a milosrdenstvo. Vo svetle tohto sveta to bolo zvrátené.

Policajti sa ma najskôr pýtali, kde mám tú armádu, čo ich zneškodnila, a keď som im povedal, že som to bol ja, mali čo robiť, aby sa nezačali rehotať. Keď sa prebral zametač stôp a zbadal ma, začal šalieť a skoro vyskočil zo sanitky. Policajné úškrny zmizli. Nemám čo skrývať. Povedal som im presne, čo sa stalo. Až na ten lak.

„Za každého vysadíme jeden strom,“ povedala Niahm, keď sme konečne osameli.

„Aj za toho, čo to tu chcel zapáliť?“

„Samozrejme. Ten dostane dub. Tvoj strom. Na zmierenie. Napíšem mu list, aby vedel, kde rastie. Ak ho bude chodiť objímať, koleno sa mu vylieči.“

Mať ju menej rád, pošlem ju tam, kam v tomto svete normálne patrí ten, kto lieči stromy tancom: do psychiatrického sanatória. Lenže víly buď nenávidíte, alebo milujete a ja som láska sama.

Ale problémy sa ešte neskončili. Nebola ani polnoc a od dvier zaznel zvonček. Napadlo mi, že policajti na niečo zabudli, a tak som si dal svoj minižupan a išiel otvoriť. Stál tam mladík v športovej mikine s kapucňou na hlave.

„Nazdar,“ povedal a snažil sa prejsť okolo mňa dnu.

Bol som napriahnutý k úderu, ktorý by mu poslal vajcia až niekam ku krčným mandliam, ale zastavila ma Niahm. Nepočul som ju ísť za mnou. To sa ani nedá. Zacítil som jej vôňu.

„Vodník. Cítim z neho vŕby. Aj lipy a topole. To je milé, poď dnu,“ povedala zvonivo. Obávam sa, že keby nám tí vrahovia zaklopali na dvere, pozvala by aj tých.

Mikina vošiel dnu. Neustále sa obzeral a opatrne nakukoval za všetky rohy.

„Opatrnosti nikdy nie je dosť. Hlavne pre nás, rozbitných,“ zahlásil, keď sme prišli do kuchyne a on sa napil vody. Priamo z vodovodu.

„Boli už aj u vás?“ opýtal sa bez prípravy. Ako sa hýbal, neustále mu čvrkotalo v basketbalových teniskách. Niahm prišla ku mne a oprela sa mi o plece. Usmievala sa a mlčala.

„Ku mne teda prišli. Priviazali mi na nohy kameň a hodili ma do rybníka, pri ktorom bývam. Po hodine som sa oslobodil a trielil ku vám. Tak boli tu?“

„Človeče, som trochu zmätený,“ začal som opatrne. „Je polnoc, nepoznám ťa a máme za sebou rušnú noc. Niežeby som na vodníkov neveril, ale potrebujem aj čosi viac ako to, že sa napiješ priamo z vodovodu. Možno si jeden z nich.“

„Je to vodník, láska,“ zašepkala mi Niahm do ucha. Zvončeky a zurčanie potoka. Bože, v budúcom živote chcem byť jej bonsajom.

„Som Moryn. Vodník. V tomto svete robím inštruktora potápania a plavčíka. Čo iné, však? Brekekeke. Kedysi, keď som prekročil Oponu, topil som ľudí, ktorí zablúdili do môjho revíru. Tuláci, kupci, rybári. Doba sa zmenila a teraz životy zachraňujem. Lenže tento svet hriechy ani úspech neodpúšťa. Mimochodom gratulujem, ste celebrity. Bulvár o vás hovorí ako o trpaslíkovi a stromovej baletke. Na striedačku špekulujú, či ste podvodníci alebo mimozemšťania.“

„Nemáme televízor. Noviny nekupujem. Na ľudské hovadiny nemám čas.“

„Tak to by si si ho mal nájsť kamarát, pretože by si zistil, že istý Tobias Olvin zbiera informácie o akýchkoľvek neprirodzených javoch a ich nositeľoch. Vôbec sa netají tým, že hľadá démonov a chce ich zlikvidovať. Má celkom slušný okruh podporovateľov. Akoby aj nie, kto už by chcel za suseda démona, však?“

„Našťastie tu žiadni démoni nebývajú. Takže keď sme sa tak pekne porozprávali, daj si pohov, uvoľni sa a choď si domov ľahnúť. Šupni do seba pivo, pol deci, pozri si nejaký film a pokús sa zaspať. Ráno ti bude lepšie.“

„Oni nie sú jediní, ktorí zbierajú informácie,“ povedal Moryn a ukazovákom si zavŕtal v uchu. Začvachtalo to. „Mám kamoša, ktorý sa za splnu mení. Býva v podzemí a do spálne mu vedú trezorové dvere s časovým zámkom. Pred pár dňami mi hovoril, že si v peňaženke našiel striebornú mincu, ktorá tam nemala čo robiť. Včera zmizol. Mňa chceli utopiť. Po tebe náhodou nestrieľali, chlapec z duba? Ona je stromový elementál. Premýšľam, ako by sa na to dalo prísť. Odrezať konáre jej stromu? Alebo korene? Spáliť ho?“

Pár rán do tej jeho drzej držky by mi urobilo náladu, keby Niahm nezačala fňukať. Ten zvuk mi trhal srdce.

„Skúšajú nás, nechápeš to? A už vedia, kým sme. Musíte vypadnúť, kým nebude neskoro. Tak ja idem,“ otočil sa na odchod.

„A kam?“ opýtala sa ho Niahm. „Čo tvoje vŕby? A topole?“

Otočil sa. Na tvári mal sebavedomý výraz: „Poď so mnou, miláčik. Je toľko riek a jazier. A rybníkov, pri ktorých rastú stromy. Navyše, urobím ti to stokrát lepšie ako drevák. Hm?“

„Dub je kráľ stromov. Veľa šťastia,“ povedala iba a pobozkala ma na vrch hlavy. 

„Nežartujem, odíďte.“

Mlčali sme. Spoločne sme sledovali jeho pokrčenie plecami, ironický úškrn, a potom odchádzajúci chrbát. 

„Zbalíme sa a zajtra vypadneme. Vodník je možno magor, ale tí traja nás neprišli okradnúť.“

„Ako povieš, láska. Ako povieš. Poď do postele.“

Poslúchol som. 

Chytili nás ráno pri východe z domu. Bola tam snáď celá armáda. No dobre, to zas nie, ale dvadsať ich určite bolo. Na mňa použili sieť. Zabojoval som a dokonale sa do nej zamotal. Na ňu fúkli nejaký dymový sajrajt. Chytila sa za hrdlo, prevrátila očami a spadla. 

Jediné, na čo som sa zmohol, bolo, že som ich častoval snáď všetkými urážkami, čo som poznal. Viacjazyčne. Ani to s nimi nehlo. Jeden z nich zobral do rúk bonsaj a opatrne ho uložil do krabice, zatiaľ čo ďalší tĺkli Niahm hlava-nehlava. Pokiaľ žije jej strom, ona nezomrie. Bude iba trpieť. Zabral som celým telom, ale jednotlivé vlákna siete boli pružné a neroztrhli sa. Všimol som si, že sa na mojej snahe lovci zabávajú. Prestal som. Svoju energiu som vyčlenil na to, aby som si ich zapamätal čo najviac. Keď ich to prestalo baviť, sieťou prevliekli kovové bidlo a zodvihli ma ako uloveného kanca. Jeho konce prestrčili okami pod strechou pripravenej dodávky. Mal som dobrý výhľad von. Chvíľu ešte do Niahm kopali a potom ju hodili ku mne. Vybitými a zakrvácanými zubami sa na nich usmievala. Určite bude chcieť každému z nich zasadiť strom. Kovovými putami ju pripútali k ďalšiemu oku na podlahe. Zavreli za nami dvere a my sme osameli v tme.

Hrkotali sme po cestách-necestách. Niahm žila, jej strom bol teda v poriadku. Mal som čas premýšľať. Zradil nás vodník? Alebo tá jeho správa o človeku, ktorý loví bytosti, ako som ja a víla, bola pravdivá? Kto sú tí ľudia? A prečo to robia? Nikomu som predsa nestál v ceste, nikomu neprebral kšeft ani ženu. Liečili sme stromy, ktoré by bez nás museli spíliť.

„Boli to prieskumníci. Obetovali ich, aby zistili, čo dokážem,“ zašomral som do tmy.

„Kam nás vezú?“ zašepkala Niahm. Premohol som sa a začal rozprávať. Nemal som ju ako utešiť. Klamal by som, a to nesmiem. Preto sme spomínali na náš spoločný život – život bez ľudí.

Auto s trhnutím zastalo.

Megapivnica alebo podzemný sklad bol veľký a dobre vetraný. Žiadna pleseň či vlhčina. Bol som stále zamotaný v sieti. Oceľovým lanom ma pripútali k drevenému kolu a Niahm k podlahe. Pred nami bol stolík. Na ňom bol položený valcový granát. Môj neobľúbený termit. Vedľa neho ležala pištoľ. A bonsaj. Pri pohľade naň sa Niahm rozplakala. Natiahla ku mne ruku, no dočiahla iba na členok.

Vodník Moryn visel za ruky nad vodnou nádržou zo skla. Na nohách mal priviazané železné závažia. Pozrel na mňa a šibalsky žmurkol. Potom mu padol zrak na klietku, ktorá visela vo vzduchu vedľa neho. Na protiľahlých mrežiach boli položené dosky. Trčali von a cez jeden ich okraj bolo prevlečené lanko, namotané na elektrickom navijaku. Na doskách sedel nahý muž.

„Nazdar, vĺčik,“ zakričal naňho Moryn. Ten, na ktorého prehovoril, sa otočil. Bol to iba utrápený starec: „Je zo striebra. Chápeš? Ak spadnem, tie mreže ma prekroja.“

„Neboj, bude to v poriadku. Pozri, mňa chcú utopiť.“

Jeho ďalšie slová prerušil príchod ľudí. Boli to tí, ktorí nás ulovili. Tvrdé pohľady, krátke vlasy, žiadne kukly. Prečo mali pocit, že ich tváre ostanú zabudnuté? Všetci mali na sebe maskáčové uniformy. Vyzeralo to tu ako na zraze fitnes hubárov. Pousádzali sa na pripravené stoličky a posledný z príchodzích sa postavil na pódium. Mal na sebe oblek. Počkal, kým mu traja kameramani dajú povel, že sú pripravení, a potom prítomným zakýval. Usmial sa. Mal naozaj krásne zuby. Plešatejúca hlava a okuliare mu dodávali vážny výraz. Sálala z neho dychtivosť a sebavedomie. Podobný druh ľudí ma lákal k sebe domov alebo do áut.

„Som taký vzrušený,“ povedal a na hlase som poznal, že neklame. Pozeral do prednej kamery a slovám dodával na dôraze vehementným šermovaním.

„Máme ich. Som Tobias Olvin, váš sprievodca svetom bytostí spoza Opony. Ako som už v mojich predchádzajúcich vstupoch niekoľkokrát povedal, snažím sa zabrániť ich invázii do nášho sveta. Už roky študujem ich históriu a zvyky. Naše svety sú bohužiaľ prepojené. Rozdeľuje ich iba Opona, ktorá je však na niekoľkých miestach taká tenká, že sa ňou dá prechádzať. V nej buď miznú ľudia, alebo tadiaľ oni prechádzajú sem.

Vážení, rozprávky neklamali. Aspoň niektoré. A tí, ktorí si myslíte, že som blázon, pozorne sa pozerajte, pretože vám teraz konečne predložím dôkaz.“ Dramaticky sa odmlčal a pozrel na naháča.

„Nebudem vám podrobne vysvetľovať, kto je vlkolak. Jednoducho je to bytosť temnoty, ktorá sa pri splne mení na vraždiacu beštiu. Chceli by ste mať niekoho takého za suseda?“ Po týchto slovách zostúpil z pódia, prešiel okolo klietky a chytil sa mreží. „Sú z čistého striebra. Mne samozrejme nemôžu ublížiť,“ pokračoval veselo, „ľudia si so striebrom rozumejú. Hubí baktérie. Vojaci si ho dokonca strúhali do rán, aby sa im nezapálili. Preto sa niet čoho obávať. Však?“ Pokynul hlavou a jeden z jeho ľudí zapol navijak. Dosky začali posúvať von z klietky. Muž na nich bol panikou bez seba. Túžobne pozeral na mreže, ale nechytil sa ich.

„Prosím, nie. Pustite ma. Nikomu som nič neurobil. Keď som sa premenil, bol som zatvorený doma. Som bezúhonný občan. Platím dane.“

„Obyčajný človek sa striebra báť nemusí, pamätajte! A aby ste si nemysleli, že je to nejaký trik, budem sa ich celý čas držať,“ skríkol muž v okuliaroch, pristúpil ku klietke a zdrapil mreže. Dosky konečne vyliezli von a muž s divokým výkrikom spadol na dno. Klietka sa zhupla. Z miest na tele, ktoré sa dotkli kovu, mu okamžite začal stúpať dym. Kričal bolesťou a snažil sa uniknúť, ale nemal kam. Štveral sa po klietke, prosil, preklínal. Plakal aj zúril. Skočil na miesto, kde mal Tobias ruky, ale moderátor vždy šikovne uhol.

Vlkolak už mal dlane aj chodidlá úplne prepálené až na kosť. Nekrvácal, pretože  krv v ranách sa mu okamžite spiekla. Dochádzali mu sily. Padol na chrbát a na ňom sa mu objavili čierne čiary spálenín. Začal ťažko chrčať. Po chvíli znehybnel. Okamžite sa začal ponárať do mreží, akoby boli z rozžeraveného kovu a on z masla. Na zem začali plieskať rozrezané kusy jeho tela, z ktorých stúpal dym. Klimatizácia hučala a zápach rýchlo odsala.

„Skutočný človek sa naozaj nemá čoho obávať,“ povedal Tobias Olvin a podišiel k vodnej nádrži. Vedľa nej bol uvoľňovací mechanizmus lana, na ktorých visel Moryn. Muž zaň potiahol a vodník čľupol do vody. Závažie ho stiahlo ku dnu.

„Vodník, vodník. Šiješ, šiješ si botičky?“ otočil sa Olvin k Morynovi, no ten ho pod hladinou nepočul. 

„On je inštruktorom potápania a majster sveta vo výdrži pod vodou. To sa robia rekordy, však? Mimochodom, je to dvadsaťtri minút. Poviete si, čo také zlé urobil? Možno nič. Ibaže kto z vás by chcel takéhoto chlípnika za suseda? Viete o tom, že bytosti spoza Opony tu majú svoj bordel? Ľudskú prostitútku tam ale nenájdete. A viete prečo? Lebo styk s ľuďmi ich zmení. Stratia svoje špeciálne schopnosti. Ešte stále je všetko v poriadku? Žijú v našom svete a berú si z neho všetky výhody a na oplátku sa tu predvádzajú. S ľuďmi nemôžu mať nič spoločné. S našim svetom nemôžu mať nič spoločné. Dokážem vám to. Včera sa jedna naša agentka obetovala a zviedla ho. Mali sexuálny styk. Aký veľký účinok to naňho môže mať? Dvadsaťtri. To bol čas, ktorý vydržal pod vodou. A verte mi, že by vydržal aj viac. Ak ho teda nechám v nádrži päť minút, bude to fér? Myslím, že áno. Existujú ľudia, ktorí to vydržia, tak aký problém by to mal byť pre majstra sveta v potápaní? Prisahám, že po piatich minútach ho vytiahnem a nechám ísť.“

Lenže už počas Olvinovho rozprávania bolo vidieť, že Morvyn má problémy. Po pár sekundách začal gúľať očami a mykať sa, akoby mu to malo pomôcť k oslobodeniu sa. Potom otvoril a rýchlo zatvoril ústa. Na tvári sa mu vystriedalo mnoho výrazov. Od zmätku cez prosbu až po hrôzu. Potom znovu otvoril ústa. Chcel sa nadýchnuť, ako to bežne robieval. Do pľúc nabral vodu. Jeho telo sa otriaslo v prudkom kŕči. Mohutným kašľom sa snažil tekutinu vypudiť, ale iba vdýchol ďalšiu. Od námahy mu popraskali žilky v očiach a bielka sa sfarbili na červeno. Jeho telo sa ešte párkrát zašklbalo a potom znehybnelo. Vznášal sa v nádrži ako morská bójka. Pomaly sa otáčal tam a späť. Tvár mu stuhla v maske hrôzy.

„Štyri minúty dvadsať? To je na majstra sveta naozaj málo,“ okomentoval Morynovu mŕtvolu Tobias, „nie je on náhodou podvodník?“ Usmial sa vlastnému dvojzmyslu a obrátil pozornosť na nás. Teda na Niahm. Celý čas som sa snažil oslobodiť. Hýbal som nohami aj ramenami. Prstami som sa snažil nahmatať nejaký začiatok tej prekliatej siete. Všetko márne. Bol som v nej zabalený ako kus svine v potravinovej fólii. Už len naporcovať, hodiť do trojobalu a vypražiť. 

Jej ruka ma hladila po členku. Chcela ma upokojiť, a to ma rozčuľovalo. Ja som mal byť to preschnuté dubové poleno, o ktoré by sa roztrepala každá sprostá ľudská gebuľa. To ja som mal byť ochranca. Ja som jej mal liať odvahu do žíl. Ja som mal rozdriapať putá a všetkých tých smradov zadupať do zeme. Do betónu. Miesto toho mi tá najkrehkejšia bytosť na svete naznačovala, aby som sa nebál. Mne! Hanbil som sa. A ešte viac, keď som jej pošepol: „Som v koncoch. Neviem sa oslobodiť.“

„Neboj, ja to vybavím,“ povedala milosrdnú lož. Závidel som jej, že môže klamať. Jej ruka z môjho členka zmizla. Nevidel som, kam sa presunula, ale pocítil som to. Dotkla sa dreva, o ktoré som bol pripútaný. Bol som s ním v tesnom kontakte, a tak som prúdenie, vibrácie a farbu jej dotyku vnímal veľmi jasne. Zažíval som to denno-denne. Nemohol som si to pomýliť s ničím iným. Kôl začal pučať. Pomaly – pomaličky. Drevo za mnou sa zväčšovalo. Sieť sa napínala a začala ma stláčať. 

„A koho to tu máme na záver?“ Zanôtil Tobias Olvin. „Len sa pozrite. Je to tá najväčšia zvrátenosť dnešného dňa. Tento chlapec a dievča sú milenci. Áno, milenci. Živia sa všelijako. Okrem iného liečia stromy. Teda, lieči ich ona,“ Tobias Olvin kývol hlavou k Niahm, pristúpil k stolíku a zobral do rúk jej bonsaj. Láskyplne ho pohladil po lístkoch.

Drevený kôl sa rozširoval a už ma poriadne tlačil do chrbta. Oceľové lano ma nemilosrdne zvieralo. Sieť ma rezala do tváre a nos mi trčal von ako nejaký maják. Ak som sa predtým mohol aspoň mrviť, teraz som bol úplne paralyzovaný. Dokázal som len gúľať očami. Pozrel som sa pod seba. Niahm zostarla o desať rokov. Ale nestala sa z nej zrelá žena. Bola to vyčerpaná tridsiatnička s vystupujúcimi lícnymi kosťami, fľakmi na tvári a bolesťou v očiach. Jej život prúdil do toho prekliateho dreva za mnou a ja som ju nemal ako zastaviť.

„Ale nie je to žiadna záhradkárka,“ pokračoval moderátor a do hlasu dal znepokojený tón, „ona stromom tancuje a spieva. Čo je na tom zlé, keď to funguje? Lenže táto tu je stromový elementál. Je dušou stromu. Zaujímavé je to, že liečia iba vzácne stromy. To je, čo? Ich majitelia si nevedia s chorobou rady a vtedy prichádza magická víla. Ale to nie je všetko. Skoro to vyzerá, že tak ako vie stromovú pliagu odohnať, vie ju aj privodiť. Čo ak ju omrzí liečiť? Zničí nám kvety v parku?“ Pri týchto slovách zlomil jeden konárik bonsaja a z Niahm unikol bolestivý ston. Jej telo sa prehlo, akoby dostalo úder. Na tvári jej pribudla krvavá rana. Ruku z dreva však nestiahla. Sieť už bola natiahnutá na maximum a ak by som nemal také odolné telo, už by ma rozrezala na úhľadné štvorčeky.

„Ak by sme sa k nej nesprávali podľa jej predstáv, zničila by nám celý les?“

Toto bol čas lámania. Sieť sa už nemala kam rozťahovať a puklo pár vlákien rovno pred mojimi ústami. Olvin zničil ďalší konárik, v Niahm niečo prasklo, napla sa v bolestivom kŕči a z úst jej vyprskla krv. Boli časy, kedy by som sa len prizeral. A možno aj zabával. Býval som samostatná jednotka. Spoliehal som sa sám na seba. Ibaže ak ste raz slnečnica, môžete si hovoriť, koľko chcete, že to ide aj bez slnka. Navyše, bol som síce drevák, ale ona na mne nikdy tie svoje stromové lambády neskúšala, aby ma ovládla. Bolo to len ja a ona. Bez Opony, bez mágie. Teraz mi ležala pri nohách a jej šedivé vlasy sa váľali na zemi, suché a krehké.

„Alebo celú planétu?“ povedal muž nekompromisne, odtrhol bonsaj z podložia, a tým zničil vlásočnice koreňov. To bola najdôležitejšia časť stromčeka. Cez ne prijímal živiny. Z hrdla Niahm sa vydral zvierací výkrik. Z takého malého hrdla predsa nemohlo niečo také vyjsť! Už som s ňou viac necítil kontakt. Jej dlaň sa prestala dotýkať dreva.

„Nechaj ju,“ povedal som Olvinovi.

„Ale-ale, kto sa nám to prebral z kómy?“

„Nebol som v kóme. Iba som nemohol kvôli tej sieti hovoriť.“

„Aha,“ zahlásil a pozrel sa do kamery. „Len si ho prezrite bližšie. Kto by len bol povedal, že sa nám podarí aj takýto úlovok. Nebudete mi veriť, kto to je. Chlapec z dreva. Zostrojil ho rezbár z dubového dreva za Oponou, a tam aj ožil. Máme na to niekoľko teórií a najpravdepodobnejšia je, že elementál stromu, z ktorého je vystrúhaný, sa presunul doňho – do drevenej bábky. To by vysvetľovalo tú náklonnosť k bonsajke. A potom naňho bola použitá nejaká čudná sila, ktorá ho metamorfovala na ľudské telo. Na to zatiaľ teóriu nemáme. Vieme iba, že to spôsobila nejaká Modrá víla. Vlastne ako človek len vyzerá. Je to drevený netvor. Trčí medzi dvomi svetmi. Pred nepriazňou počasia sa musí chrániť lakom, ale musí takisto jesť. Je to nemilosrdný vrah. Má srdce z kameňa, ale žiadnu dušu. Takže hľaďte, vážení, pretože sa posledný raz pozeráte na Pinnoccia, Gepetovho syna! Skôr ako naše vysielanie vypnete a nazvete ma bláznom, pozerajte. Zvládne toto ľudské telo?“ Zobral zo stolíka zbraň a vystrieľal do mňa celý zásobník. Triafal väčšinou tvár a krk. Bolo to nejaké výkonné strelivo, pretože zo mňa fŕkali veľké triesky. Na opravu TOHTO budem potrebovať nielen silikónový, ale aj základný tmel. A pohrať sa s telovými farbami, aby som to zjednotil. Potom som pozrel na termitový granát a zrazu som si tými opravami nebol až taký istý. Olvin zobral jeden odštepok a začal si ho prezerať:

„Ak by sme to poslali do nejakého laboratória, zistili by, že je na tom lak na drevo. Ten úplne bežne používate všetci, však?“

Urobil dramatickú pauzu a ešte dramatickejšie pokračoval: „Ako je možné, že o nich toľko vieme? Ako je možné, že sa o nich píšu toľké príbehy? Nymfy, škriatkovia, jednorožci? Nebolo by im lepšie žiť v utajení? Odpoveď je, že to nevedia ovládať. Sú to sebestredné bytosti, ktoré chcú, aby sme ich poznali. Chcú, aby sme vedeli, kto nám berie prácu, unáša deti a kradne ženy. Žiť tam a vládnuť tu. Tam domov, tu panstvo. Tam život, tu smrť. 

Gepetovi sa podaril majstrovský kúsok, ale tam, za Oponou, to bola pomerne bežná vec. Žiadalo sa mu obdivu. Zamiloval sa do svojho diela a chcel, aby ho zaň velebili. Rozprával o svojej práci a Pinocchia každému ukazoval. Niekto ten príbeh povedal tu, na druhej strane. Tak sa rozšíril medzi ľudí. Podobne ako mnoho ďalších. Potom sa sem dostal aj Pinocchio, uväznený v tele chlapca. Neubránil sa sentimentu a nechal sa oslovovať Oto Džepet. Ó, aký dojímavý odkaz na milovaného otca.“

Tobias Olvin miloval svoj hlas. Rozprával a rozprával. To už namiesto pištole držal termitový granát, ktorý sa používal na prepaľovanie pancierov alebo betónových stien. S ním by zo mňa ostali naozaj iba tie detské rozprávky. Prestal som ho počúvať, pretože ma zaujalo niečo iné. To, ako hovoril o stromovom elementálovi, ktorý je vo mne. Znamená to, že ja som elementál? Niahm sa dotýkala dreveného kola a prinútila ho rásť. Napadlo mi niečo zaujímavé. Neodolal som. Ruky som mal skrútené za chrbtom, prsty navzájom prepletené. Dotýkal som sa sám seba. Dotýkal som sa dreva. Zrazu som nevedel, čo ďalej. Tak som ten elementál, či nie? A zrazu to prišlo: pocítil som spojenie. Tak ako od prvého okamihu vie dieťa sať materské mlieko, ja som bol schopný meniť tvar dreva. Nápor, ktorý sa pýtal von, som na okamih zadržal. Ozval sa hlas démona vo mne. Presne ten, o ktorom hovoril Olvin, že ho nechcete mať za suseda. On práve prednášal slová o očiste zeme od buriny. Mával pri tom valcovým granátom ako dirigentskou paličkou.

„Poď sem,“ prikázal som mu.

Nahnevane zmĺkol. A potom skríkol: „Čo si to povedal?“ A nakoniec urobil, o čo som ho žiadal. Postavil sa predo mňa.

„Mám ťa rád,“ povedal som najrýchlejšie, ako som vedel. „A máš pravdu. Nemám dušu.“ Rapotal som ako guľomet. Čo slovo, to lož. Ibaže on už tie posledné nepočul. Môj nos mu prepichol oko a vystrelil z druhej strany hlavy. Tobias Olvin sa triasol v smrteľnom kŕči. Až teraz som uvoľnil energiu a prikázal drevu vo mne rásť. Tak naozaj som elementál. Moje telo sa okamžite s puknutím zväčšilo a tá sprostá sieť konečne praskla. Pretrhnuté lano, ktoré ma obmotávalo ako nejaký oceľový had, odletelo do davu, a tam do niekoho prudko vrazilo. Začul som výkrik bolesti. Bol som voľný. Sklonil som hlavu a Olvin mi skĺzol z nosa. Mal som ho dlhý vyše metra. Zachoval sa presne tak, ako som si na to zvykol. Čím väčšie klamstvo, tým viac rástol a pred okamihom sa zväčšil skoro okamžite. To, že mám dušu, ma naozaj tešilo. Tušil som to, ale keď vám také niečo potvrdí váš nos, rozbúchalo by to každé srdce. Aj keby bolo z kameňa.

„Teraz vás všetkých zabijem!“ zrúkol som. Neviem, či ich vydesilo viac moje zväčšené telo, na ktorom viselo rozdriapané oblečenie alebo stále sa zväčšujúci nos.

Pod maskáčmi to boli bábovky. Každý bol ozbrojený, ale strieľali len traja. Ako pred chvíľou spomenul ich šéf, dokázalo by toto ľudské telo? Projektily do mňa plieskali, ale dub vo mne za tie roky stvrdol skoro na kameň. Našťastie nemali tie výkonné projektily, ktorými do mňa pálil Olvin. Prvému som rukou rozbil lebku a druhému kolenom prerazil chrbticu. Tretí to zabalil a utiekol. To bol ten kamienok, ktorý spustil lavínu. Stádo ovládol strach. Každý chcel byť pri východe prvý. Stoličky lietali a kamerovať ostal len jeden chlapík. Avšak, ako väčšina ľudí v šoku, sledoval akciu iba očami. Objektív bol stále nasmerovaný na prázdny kôl. 

„Nechaj to tak. Zober sa a odíď, lebo ti vlastnoručne vytrhnem z tela niečo mäkké a nechám ťa to zjesť,“ povedal som kameramanovi a nos sa mi vrátil späť do hlavy. Neviem, či pravda naozaj lieči, ale na môj frňák funguje dokonale. Chlapík sa rozbehol preč.

Osameli sme. Ja a Niahm. Kľakol som si k nej a zrazu som dostal ukrutný strach. Bál som sa, že keď ju chytím, rozpadne sa na prach. Šedivé vlasy ju zakrývali a keď som ich odhrnul, zbadal som tvár zoschnutej múmie. Vlastne nie. Pre niečo také staré by sa malo vymyslieť nové slovo. Ohromné množstvo hlbokých vrások, suché oči, tmavé, skoro čierne starecké škvrny a neustály tras. Krehkosť-nekrehkosť, naložil som si ju na plece. Do jednej ruky poškodený bonsaj a do druhej môj neobľúbený termitový granát. Ukazovatele núdzových východov boli zreteľné a presné. Boli sme len jedno poschodie pod zemou a bol to nejaký opustený areál. Veľká budova mohla byť kedysi montážnou halou s podzemnými skladmi. Všade sa povaľovali rozpadnuté trámy, sklo a odpadky. V diaľke som počul hluk motorov a zlostné výkriky. Tam, kde bolo najviac dreva, som hodil odistený granát a vybral sa presne opačným smerom, než odkiaľ sa ozývali zvuky.

Prešiel som s Niahm na pleci cez dieru v betónovom plote a vošiel do lesa za priemyselným parkom. Už som presne vedel, kde som. Niekoľko kilometrov odtiaľto bola záhradkárska oblasť, v ktorej sme ratovali pár jabloní. Budem sa tam musieť vlámať a ukradnúť nejaké veci. To je priorita. Naháč v uliciach mesta by bol nápadný. Naháč s dvojcentimetrovou prasklinou na bruchu a hrudi by spôsobil poriadny rozruch. Rýchlo som vykročil do kopca. Netušil som, koľko to ešte bonsaj vydrží, ale asi nie dlho. Niahm skoro nič nevážila, jej dych bol plytký a slabučký.

Slečna Kohana bola presným opakom toho, aká by Japonka mala byť. Nič neskrývala. Ani pocity či myšlienky. A vôbec sa neukláňala. 

„Ten bonsaj pokojne zahoďte. A starej mame zavolajte rovno pohrebný voz,“ povedala po starostlivom preskúmaní jedného aj druhého. Internet je zázrak. V susednom meste som objavil pestovateľku bonsajov. Volalo sa to tu Čerešňový kvet.

Slečne Kohane som na to nepovedal nič. Podišiel som k drobnému ihličnatému bonsaju vo výklade a pohladil ho. Trochu narástol a ihličky viditeľne zosvetleli. Prasklina na hrudi sa mi zväčšila a ja som určite o niečo zostarol. 

„Prosím,“ povedal som do užasnutej tváre drobnej Japonky a teatrálne sa jej uklonil.

„Pokúsim sa,“ povedala slečna Kohana a potom sa s usilovnosťou, takou príslovečnou pre ázijskú náturu, pustila do záchrany malej plánky.

Bola to denno-denná drina, ale podarilo sa jej to. Ja som sa zatiaľ v prenajatom domčeku staral o Niahm. Aj keď. Ako sa postarať o stromovú vílu, ktorá vyzerá na dvesto rokov? A tak som ju iba hladkal a spieval jej. Tancovať som si netrúfol. 

Milujem internet. Zaplatil som si hackera, a ten mi stiahol video z Olvinovho servera. Našiel som ich všetkých. Z času na čas sa v okolitých lesoch nájdu kusy tela. Jeden deň ruka, druhý deň hlava. Všetky sú napichané na konároch. Pripomínajú vianočné ozdoby a bulvár už páchateľa nazval Zdobič. 

Ako sa začal bonsaj chytať, Niahm sa začala čoraz viac podobať na živého tvora ako na sušenú plesnivú slivku. Teraz je z nej čiperná storočná babička a počas krásnych slnečných dní v jej oku vidím záblesk dávneho lesku a energie. Ešte nerozpráva, ale občas sa krátery jej vrások v kútikoch úst zodvihnú v náznaku úsmevu. Takto sa usmieva smrť. Lenže tá sa pod rukami šikovnej slečny Kohany menila na život.

Musím si pohnúť. Ak to takto pôjde ďalej, Niahm začne rozprávať a so slovami prídu otázky: „Čo chystáš? Pomstu? Hádam si ich nepozabíjal.“

A keďže klamať nesmiem, pravda sa jej páčiť nebude. A to by nebolo to najhoršie. Je jedinou bytosťou na planéte, ktorá je schopná ma prehovoriť, aby som zmenil plány. Jej prenikavé zlaté oči sa mi prepália do mozgu a prinútia ma odpúšťať. Hrôza! A potom budeme sadiť stromy za každého prekliateho lovca, ktorého som kedy pripichol na konár stromu. Bŕ. Desivá predstava.

Praskliny na tele som si opravil. Tie v duši som držal otvorené. Kúpať sa v ohni vlastnej pomstychtivosti bolo príjemné. Sedel som pri jej posteli a sivé pramene krehkých vlasov ma šteklili na dlani. Moje predstavy boli divoké ako augustové búrky. Boli také skutočné: Vrátili sme sa za Oponu. Ona a ja. Dospelý popraskaný drevák a vyschnutá múmia. Tlačil som ju na kolieskovom kresle. Po lesných cestách plných koreňov to išlo ťažko, ale nemali sme sa kam ponáhľať. Kade chodíme, tam rozprávam náš príbeh. A púšťam video. Spoločenstvu vlkolakov plieskajúce zvyšky tela na studenom betóne, z ktorých sa dymí. Vodníkom Moryna v nádrži. Na jeho mŕtvych ústach viac nie je ironický úškľabok. A všetkým, ktorí majú čo do činenia so stromami, trpiacu Niahm. Budem vysvetľovať. A obviňovať. Toto hrozí každému z vás. Ľudia sú majstri vo vymýšľaní dôvodov, prečo kohosi zabiť. A bytosti spoza Opony na mňa budú pozerať a môj nos im prezradí, že hovorím pravdu. Ako moje rozprávanie začuje viac a viac uší, začne sa šíriť samo. Rozkvitne vlastným životom. A tak, ako sa do sveta ľudí dostal môj prvý príbeh, podarí sa to aj tomuto druhému. Ako to povedal Tobias Olvin? Som sebestredná bytosť a chcem, aby sa o mojich činoch dozvedeli všetci. Chcem, aby ľudia vedeli, kto ich zničí. A potom sa nájde niekto, kto ten príbeh napíše a ľudská fantázia urobí zvyšok. Počas splnov budú vlkolaci ukrytí v každom tieni. A v jazerách a riekach vodníci túžiaci po pomste. Miliardy bytostí spoza Opony budú spájať svoje sily a pumpovať do rastlín svoju moc. Stromy, kríky, kvety, to všetko narastie pred očami. Machy a buriny usadené v škárach muriva zbúrajú steny domov a kmene stromov sa rozšíria tak rýchlo, že medzi sebou zadusia uviaznutých ľudí. Duby a jedle sa stanú pánmi sveta. S nimi každému hrozí rozpučenie. Bez nich smrť zadusením. 

Kúpem sa v týchto predstavách a po chrbte mi pobehujú zimomriavky rozkoše. Tie sú dôkazom toho, že žijem. Som stelesnením zázraku. Chlapec, vlastne muž, s drevenou dušou. Milujem plánkovú starenu.

Pozrel som sa na ňu. Spala a ja som pustil počítač, aby som si prečítal správy. Zdobič napichol na vrcholec jedle celé torzo. Zatiaľ ho neidentifikovali. Vyslovili podozrenie, že takéto niečo asi nebude schopný urobiť jeden človek. V zhorenisku priemyselného parku objavili zrejme miesto, kde nejaká mafiánska bunka vraždila svoju konkurenciu. Aspoň tak sa domnievajú orgány. Našli tam zvyšky nábojov, roztaveného skla a kostí. Vyšetrovatelia ešte špekulujú, načo im tam bolo toľko striebra.

Ako som kedysi povedal vodníkovi, sú to všetko ľudské hlúposti. Počítač som vypol a zahľadel sa do okna. Všade, kam som sa pozrel, boli stromy. Čo smrek, to zabijak. Čo buk, to vojak čakajúci za Oponou. Privrel som oči a započúval sa. Šumenie sa zmenilo na hlasy. Rozčúlene volali po pomste. Tak už to vedia! Ale ako? No jasne, príbehy sa nešíria len jedným smerom! Milióny nôh prekračovali Oponu. Vôbec ich nebolo počuť. Pohybovali sa ako duchovia. Precitol som a šum listov bol späť. Striaslo ma. Musím prestať premýšľať a hlavne snívať ako človek. Byť človekom v tejto dobe bude veľmi nebezpečné. 

Ján Gálik

Narodil sa v Ružomberku, potom odišiel študovať učiteľstvo do Bratislavy, z ktorej sa po piatich rokoch vrátil späť. Po nejakom čase našiel trvalý pobyt v domčeku na Hubovej, ktorý okupuje spolu s kráľovnou Annou a tromi škriatkami: Maťom, Tomášom a Mišom. Učí na Základnej škole Klačno v Ružomberku, kde našiel dokonalé podhubie pri tvorbe fantasy príbehov. Škola je predsa plná bytostí z iných dimenzií a všelijakých magických stvorení, ktoré majú otázku na každú odpoveď, či zvládajú akúkoľvek vec očarovať a vyrobiť z nej zbraň hromadného ničenia. Ale hlavne dokážu závratnou rýchlosťou rásť: po väčšine do krásy. Pred nedávnom sa mu podarilo prebojovať sa do zbierky fantasy poviedok: Čas hrdinov 2. Pred zaspaním rád premýšľa ako žijú klasickí hrdinovia mimo známy príbeh. Čo robil Nebojsa, keď získal princeznú? Aké bolo Prométheovo detstvo? Poviedka Druhý príbeh je práve takouto špekuláciou. Priletela tesne pred snom a stala sa skutočnosťou...

Články autora