blog

Sedem otázok pre Sebastiana Fitzeka + súťaž o podpísané knižky

štvrtok 28. novembra 2019 10:45
Št 28.11. 2019 10:45

Zaujíma vás, ako vznikajú trilery Sebastiana Fitzeka, čo ho pri písaní inšpiruje, alebo akú úlohu v jeho živote zohrala televízna show? Prečítajte si rozhovor s týmto populárnym nemeckým autorom a zapojte sa do súťaže o podpísané knižky.

Sebastiana Fitzeka sme vyspovedali na knižnom veľtrhu vo Frankfurte a prezradil nám veľa zaujímavého o svojej tvorbe či obľúbených knihách.

Martinus: Naša prvá otázka by mohla byť – čo strašné sa vám to stalo v detstve? 🙂

Sebastian Fitzek: (smiech) To je v skutočnosti veľmi dobrá otázka! Pretože moje detstvo bolo veľmi príjemné a pokojné a moji rodičia boli naozaj úžasní. V Nemecku ale v tom čase bežala televízna show o skutočných kriminálnych prípadoch. Boli 80. roky a toto bola prvá takáto show vôbec, popisovala skutočné nevyriešené prípady, ukazovala reálne zločiny a skutočných podozrivých. A vždy na konci vyzvali divákov: „Máte nejakého očitého svedka alebo informácie? Zavolajte nám!“. Celá show bola taká temná, taká nezvyčajná a ja som bol vo svojich 12 rokoch asi príliš mladý na to, aby som ju sledoval. Keď som sa o nej rozprával s ostatnými, znel som asi traumatizovane, pretože všetci so mnou súhlasili. Myslím, že celé Nemecko bolo traumatizované. A to bol prvý zdroj môjho strachu – strach z únosu, pretože v tom čase sa často unášalo. Čiže toto je jediná vec, ktorá poznačila moje detstvo. Potom som sa stal závislým na čítaní a napadlo mi, že mám možno vlastný príbeh, ktorý by som mohol rozpovedať.

Foto: © FinePic®, München / Helmut Henkensiefken

Martinus: Vo viacerých interview ste spomínali, že inšpiráciu čerpáte z každodenných udalostí a príhod.
Sebastian Fitzek: Uvediem príklad – svoj triler Darček. Stál som na križovatke, vedľa mňa zastavilo auto a na zadnom sedadle bolo malé dieťa. Smiala sa a mávala mi, ja som kýval jej a potom mi napadlo – OK, toto je typická každodenná situácia. Takže do nej pridajme nejaký zvrat. Povedzme, že to nie je malé dieťa, ale 14-ročné dievča a že sa nesmeje, ale plače. A možno pritíska na sklo kus papiera. Zbehne sa to tak rýchlo, že to nedokážem prečítať a neviem, čo to znamená – uniesli ju? Je blázon? Alebo som si to len zle všimol? Nemám žiadnu stopu, pretože som nevidel evidenčné číslo a auto už je preč, premávka pokračuje… Takto nejako vyzerá „Čo keby situácia“ a ja som vedel, že by z toho mohol byť príbeh. Ale takáto „Čo keby situácia“ je vždy až druhoradá. U mňa sú prvé vždy postavy. Musím sa vydať na cestu s konkrétnou postavou a uvažovať – kto mohol byť na tej križovatke a vidieť to? Prísť na toto mi trvalo dva roky…
Bolo to práve tu, na Frankfurtskom knižnom veľtrhu, kde som zbadal stánok ľudí, ktorí nevedia čítať a písať. Zhromaždili sa, aby svetu dali vedieť o tom, že v Nemecku je 6,2 milióna ľudí, ktorí nevedia čítať ani písať. Predstavte si to! 6,2 milióna – tak veľa ľudí! Tak som sa dostal do kontaktu s analfabetmi a pomyslel som si – čo keby by na tej križovatke stál analfabet, videl by ten papier, ale nedokázal ho prečítať? Táto vec teda spojila dva dieliky dohromady a ja som začal písať Darček.

Martinus: V akej podobe sa vám nový príbeh zjaví? Napadne vám ako celok alebo sa objaví len nejaký fragment, od ktorého sa odvíjate ďalej?

Sebastian Fitzek: Inšpirácia prichádza vždy ako fragment. Vždy je to taká východisková idea, po ktorej začínam pátrať vo svojej mysli, aby som zistil, kto je hlavná postava. Vždy je to cesta – vyberiem sa s tou postavou na cestu, aby som zistil, ako sa mení. Potom tieto kúsky poskladám dokopy a napíšem zhruba 20-stranový koncept. Len tak, ako keby som niekomu ten príbeh rozprával. Potom začnem písať a zhruba po 80 stranách sa už do konceptu nepozerám, pretože postavy ma vedú tam, kam chcú oni, nie tam, kam chcem ja. Úplne zmenia celý príbeh. Čiže to, čo potrebujem na začiatok, sú dve – tri hlavné myšlienky, postavy a kapitoly, ktoré ma nútia písať stále ďalej. Vždy sa snažím napísať knihu, ktorú by som si chcel sám prečítať. A potom si držím palce, aby som nebol jediný. (smiech)

Alebo moja kniha Balík. Bývame na veľmi malej ulici v Berlíne a už dlho tam poznám všetkých susedov. Jedného dňa prišiel poštár a spýtal sa ma, či by som nemohol prebrať zásielku pre svojho suseda. Pozrel som sa na ňu a hovorím: „Jasné, samozrejme. Ale kto to je? To meno nepoznám.“ V tom momente som okamžite vedel, že je to východisková idea pre nový príbeh.

Myslím, že všetci zažívajú zvláštne situácie a ľudí. Ale zvyčajne sa tomu snažia vyhýbať a vymazať si ich čo najrýchlejšie z pamäti. Pre mňa je to presne naopak. Rád sa na veci pozerám inak a zbieram si takéto zážitky.

Martinus: Spomenuli ste svoje postavy. Ako dlho ich nosíte v hlave, kým sa stanú hlavnými hrdinami vašich kníh?
Sebastian Fitzek: Veľmi dlho! Zvyčajne preto, že vystavať postavu je niečo, čo je takmer nemožné. Ako nakresliť štvorec v tvare kruhu. Pretože po prvé, postavy musia byť uveriteľné, musia byť ako niekto, koho poznáte. Na druhej strane musia byť v istom zmysle väčšie než skutoční ľudia, musia mať skúsenosti, aké vy mať nikdy nebudete, schopnosti, ktoré sú veľmi nezvyčajné. Musia byť teda zároveň realistické aj nezvyčajné. Preto veľmi dlho trvá pospájať tieto kúsky a vytvoriť postavu. Neexistuje na to žiadny recept, každý autor má na to iný systém. Pre mňa je dobrá otázka: „Akú masku nosí tento človek?“
Podľa mňa sa každý z nás takto chráni, nechceme, aby každý poznal naše tajomstvá. Správame sa inak v súkromí a inak na verejnosti. Čiže nosíme masky. V Darčeku hrdina – analfabet samozrejme nosí masku, pretože nikomu nepovedal, že nevie čítať a písať. Dokonca ani svojej partnerke, pretože sa za to hanbí. Ale je naozaj inteligentný. A ja sám som stretol veľa analfabetov. Napríklad keď sedia v reštaurácii a niekto sa ich spýta, čo si dajú a oni odpovedia, že si zabudli okuliare na čítanie. Majú rôzne výhovorky a ospravedlnenia, ktorými sa snažia zakryť svoje slabosti…

A druhá pre mňa dôležitá otázka: „Keď zmizne maska, akí sú títo ľudia naozaj? Ako sa zmenia?“ Trvá mi dlho nájsť na tieto otázky odpovede.

Martinus: Koľko príbehov a postáv nosíte momentálne v hlave?

Sebastian Fitzek: Nie sú to príbehy, ale nápady. Mám veľa nápadov, ale neviem, či sú vhodné na príbehy. Prísť s nápadmi je ľahké, ak sa na ne zameriavate, každý môže mať nápad. Otázka je, či je to skutočne taký nápad, ktorý vás prinúti rok písať.

Martinus: Chodia za vami s nápadmi na knihy aj vaši blízki alebo fanúšikovia?

Sebastian Fitzek: Ani nie. Snažím sa vyhýbať preberaniu nápadov od iných, pretože po piatich, šiestich rokoch človek zabudne, že to nebol jeho vlastný nápad. Takže sa snažím držať skôr vlastných ideí.

Nová kniha, na ktorej pracujem, ale vlastne vychádza z takéhoto nápadu. Dostal som e-mail od mojej čitateľky, ktorá pracuje v telefónnej spoločnosti, kam môžu zavolať ženy, ak sa v noci vracajú domov napríklad z diskotéky a majú strach. Pracovníci tejto linky im potom robia cez telefón spoločnosť až kým neprídu domov. Toto mi vnuklo myšlienku, že by to mohlo byť perfektné prostredie pre psychologický triler. Ale je to asi prvýkrát, čo ma inšpiroval niekto iný.

Martinus: Ktorých autorov čítate najradšej vy sám? Máte nejaké srdcovky, ku ktorým sa opakovane vraciate?

Sebastian Fitzek: Všetko u mňa začalo Nekonečným príbehom Michaela Endeho, čo je knižka pre všetky vekové kategórie a je to naozajstný svet fantázie. Čítal som samozrejme všetky napínavé knižky od Stephena Kinga a podľa mňa sú geniálne. Ale nemusia to byť nutne kriminálky alebo napínavé knižky, čo mi otvára obzory. Som napríklad fanúšik Toma Wolfea, veľmi sa mi páčili hororové a temné príbehy Edgara Allana Poea. Inšpirovalo ma veľmi veľa spisovateľov, čítal som napríklad množstvo historických románov. A niekedy sa vyberiem do kníhkupectva a vyberiem si niečo, čo nie je určené primárne pre mňa. Minule som bol napríklad v kníhkupectve s romantickou literatúrou a bol som zvedavý, čo je momentálne v romantickej literatúre na vrchole. Tak som si kúpil knihu Jojo Moyesovej a naozaj som si jej prvý román užil. Čiže som otvorený všetkému.

Martinus: Posledná otázka. Ak by ste sa mohli znovu narodiť v koži niektorého knižného alebo filmového hrdinu, ktorý by to bol?

Sebastian Fitzek: Ja v skutočnosti veľmi dúfam, že sa už nikdy znovu nenarodím, pretože v tomto živote som mal ohromné šťastie. Nemyslím si, že by som takýto jackpot vyhral dvakrát. (smiech) Podľa mňa je šťastie veľkým faktorom úspechu. Ľudia si však radi myslia, že ak sú úspešní, je to výlučne kvôli ich genialite.
Napríklad môj úspech medzi slovenskými čitateľmi nie je spôsobený tým, že by som bol taký génius, ale tým, že veľa ľudí tvrdo maká na tom, aby sa to podarilo. Takže nás dohromady zviedlo šťastie. A za to som veľmi vďačný. Keby som sa mal teda znovu narodiť, rád by som pokračoval v žití ako doteraz.

Vaše meno a telefónne číslo potrebujeme za účelom kontaktovania výhercov. Po skončení súťaže a odovzdaní výhier budú vaše osobné údaje vymazané.