Hic sunt leones

Keňa 1992

Obitá dodávka sa valila riedkou savanou a zdvíhala za sebou kúdoly prachu. Podvozok podchvíľou udieral o povrch cesty plný jám a výmoľov, ktorým sa nebolo možné vyhnúť. Voz sa o to ani nesnažil. Označenie Národnej doručovacej služby na bokoch bolo popraskané a zošúpané. Najlepšie časy malo dávno za sebou rovnako ako celý automobil.

Vodič, ktorý si z ťažkého terénu vôbec nič nerobil, bol, naopak, veľmi mladý. Prstami jednej ruky veselo klopal o volant do rytmu hlasnej hudby, druhou každú chvíľu radil z dvojky do trojky a zasa späť.

Joshua mal dnes dobrú náladu. Keď pri rannom rozdeľovaní práce začul to meno, bez váhania sa prihlásil. Starší kolegovia sa divili a klopali si na čelo. Nerozumeli, prečo si nováčik dobrovoľne vzal najvzdialenejší cieľ, ku ktorému navyše neviedla žiadna poriadna cesta. Joshua sa im nečudoval. Na rozdiel od neho boli všetci miestni, takže adresáta nepoznali.

Pred bránou záchrannej stanice sa chvíľu vybavoval s vrátnikom. Vnútri prešiel okolo ubikácie s trojnohým servalom a dorazil k hlúčiku zriadencov pozorujúcich husto zarastený predný výbeh. Jeden z nich si ho všimol a vykročil mu naproti.

„Buď potichu,“ upozornil šeptom Joshuu a pozrel na logo na jeho košeli. „Kuriér?“

„Áno. Mám zásielku pre vášho šéfa.“

„Musíš vydržať. Mwitu nám nejako štrajkuje.“

„Mwitu?“

„Leopardica,“ vysvetlil muž ochotne. „Dnes má ísť preč, ale akoby niečo tušila. Dva dni mi nešla domov, musíme ju uspať vonku.“

Joshua sa v mozaike hustej vegetácie snažil rozoznať fľakaté telo.

„Nič nevidím.“

„To ani my,“ uškrnul sa chlap. „Ale Paul si poradí.“

Až vtedy si kuriér všimol svetlovlasého Európana ležiaceho na vyvýšenom mieste vedľa výbehu. Malorážkou mieril do miniatúrneho lesíka na druhej strane pletiva, oko priložené k hľadáčiku. Len jemný pohyb hlavne prezrádzal, že stále trpezlivo hľadá svoj cieľ, inak sa ani nepohol. Joshua sa cítil ako malý chlapec, ktorému sa práve splnilo tajné prianie.

Chcel niečo povedať druhému mužovi, no vtedy sa ozvalo hlasné PUF. V ďalšej sekunde z húštiny vybehol rozzúrený leopard. Z ľavej lopatky mu trčala červená uspávacia šípka. Keď sa ju zvieraťu podarilo strhnúť, trochu sa upokojilo. Aj tak však s prskaním behalo po výbehu, mizlo v hustom poraste a zasa sa objavovalo. Jeho pohyb sa však viditeľne spomaľoval.

Napokon leopardica klesla na všetky štyri, hlava jej padla medzi predné laby. V márnom odpore pred postupujúcou paralýzou už len cerila tesáky a pošvihávala dlhým chvostom.

Keď Joshua odtrhol pohľad od pútavej scény pred sebou, prekvapene si všimol, že vysoký premožiteľ Kimskej beštie je už na polceste k nim. Chcel ho osloviť, no vzápätí si uvedomil, že to podivné európske meno určite nepovie správne. Srdce sa mu opäť rozbehlo ako splašená gazela.

●

Nečakal by som, že ma na druhej strane Kene niekto spozná, no mladý kuriér zjavne vedel, kto som. Hľadel na mňa ako niekto, kto práve stretol svojho obľúbeného herca či spisovateľa. Slušne pozdravil a podal mi tenkú obálku.

„Môžeme ísť po ňu, šéfe?“ spýtal sa Feruzi, môj zástupca.

„Len ju naložte,“ prikývol som a opäť som sa obrátil k mladíkovi. „Pre stanicu či pre mňa osobne?“

„Pre vás,“ prehovoril konečne. „Urgentné. Z Nairobi.“

Pri pohľade na odosielateľa mi poskočilo obočie. Kenská služba živej prírody mala v krajine úplne iný cveng než pred troma či štyrmi rokmi. Ak mám byť neskromný, čiastočne aj mojím pričinením. Keď som vybral a roztvoril list, prekvapenia sa neskončili. Písal mi totiž sám riaditeľ Richard Leakey.

A to som sa ešte nedostal k obsahu.

●

Feruzi ma na druhý deň ráno odviezol do Kitale – najbližšieho mesta s letiskom. Malé vrtuľové lietadlo s tridsiatimi pasažiermi na palube vzlietlo k oblohe a proti vychádzajúcemu slnku zamierilo k hlavnému mestu Kene. Let trval presne hodinu, čo je málo na spánok, no veľa na bezduché zízanie z okna a sledovanie krajiny. V spoločnosti Franka Herberta a jeho Duny mi čas našťastie ubehol veľmi rýchlo. Späť v našom svete som sa ocitol, až keď sme klesali k pristávacej dráhe.

Doprava v stále sa rozrastajúcom Nairobi sa každým rokom zhoršuje. Riskantné šoférovanie je zrejme kenským národným športom, áut v uliciach a nekonečných kolón ustavične pribúda. Hromadná doprava tu skoro neexistuje, takže množstvo podnikavcov si zohnalo dodávky, v ktorých cestujúcich prevážajú na vlastnú päsť. Čím viac, tým lepšie. Ľudia niekedy doslova vypadávajú z otvorených dvier a okien. Všetko to zmiešajte dohromady a škaredé nehody máte na dennom poriadku. Našinec na niečo také nie je zvyknutý, obzvlášť nie chlapec z malého mesta na strednom Slovensku.

V budove Služby živej prírody vládla čulá aktivita. Vrátnikovi som sa ohlásil celým menom, pobavene sledujúc, ako sa ho v zozname snaží nájsť. Po chvíli som sa nad ním zľutoval a pomohol mu. Vďačne pokýval hlavou a poslal ma na prvé poschodie.

To mi pripomína, že som sa vám ešte nepredstavil. Pavol Ďatelinka, teší ma.

„Budete musieť počkať, šéf ešte rokuje. Ponúknem kávu?“ spýtala sa Leakeyho sekretárka, kým som v pohodlnom kresle čakal na prijatie.

Súhlasil som. Do tridsiatky som sa bez konkrétneho dôvodu káve vyhýbal, no v africkej divočine bola niekedy na prežitie nevyhnutná. Teraz som už v moci čiernej drogy rovnako ako všetci ostatní.

Pohrával som sa s myšlienkou, že si vytiahnem knihu – môj menovec na planéte Arrakis práve unikal do púšte plnej obrovských červov a mňa zaujímalo, ako v nej pochodí. Vtom sa však dvere kancelárie otvorili a vyšli z nich veľmi motivovane sa tváriaci úradníci.

Sekretárka na mňa povzbudivo kývla. Vstal som a vošiel.

●

Pri stretnutiach s veľkými mužmi pociťujem silný rešpekt. Nenápadný tmavovlasý muž, ktorý svižne vyskočil z kresla, do tejto kategórie bezpochyby patril.

Keď ho v osemdesiatom deviatom menovali do funkcie, Služba bola prakticky v rozklade. Pytliaci sa voľne preháňali národnými parkmi, zabíjali slony, nosorožce a prepadávali turistov. Proti nim stáli zúbožení rangeri so zastaranými puškami. Často nemali ani poriadne oblečenie a topánky.

Leakeyho príchod všetko zmenil. S podporou prezidenta urobil zo skorumpovaného úradu v rekordne krátkom čase efektívnu a rešpektovanú organizáciu. Z ochrancov parkov sa stala malá armáda vyzbrojená modernými zbraňami, ktorá s banditmi urobila krátky proces.

Leakey navyše významnou mierou prispel k zrušeniu obchodu so slonovinou. Mnohí pytliaci sa potom rangerom sami vzdávali, pretože stratili živobytie.

„Paul,“ oslovil ma anglickou verziou môjho mena a podal mi pravicu. „Teší ma, že vás konečne spoznávam.“

„Potešenie je na mojej strane,“ oplatil som frázu frázou, no myslel som ju vážne.

Doteraz sme sa nestretli, i keď som pred troma rokmi patril k tým, kto z dezorganizovaných strážcov divočiny urobil elitných lovcov pytliakov. Výsadkársky a strelecký výcvik československej armády sa dal dobre využiť aj v Afrike. Pre rangerov z horských parkov sa mi dokonca podarilo vybaviť školenie v Tatrách.

„Nech sa páči,“ ukázal riaditeľ na voľné kreslo, a keď som sa usadil, sekretárka mi priniesla kávu.

„Vraj teraz vediete záchrannú stanicu,“ pokračoval, keď sme zase osameli. „Darí sa? Dúfam, že vám môj list nespôsobil komplikácie.“

„Vôbec nie,“ uistil som ho, aj keď to nebola celkom pravda. „Ak môžem Službe nejako pomôcť, rád to urobím.“

„Zrejme skutočne môžete,“ pokýval Leakey hlavou a zvážnel. „Ako som písal, v Masai Mare sa objavil ľudožrút. A nie len taký nejaký.“

Moje tušenie sa pomaly menilo na istotu.

„Máme potvrdené, že ide o leva bez hrivy.“

„Aha,“ povedal som. Nie každý lev bez hrivy je wanachi simba, no každý wanachi simba sa mení na leva bez hrivy.

Neviete, o čom hovorím? Skúsim to vysvetliť.

Na konci devätnásteho storočia sa zastavila stavba koloniálnej železnice z Nairobi do Mombasy. Britský parlament sa najprv zdráhal uveriť príčine. Indických staviteľov začala terorizovať a vraždiť dvojica levov bez hrivy. Šelmy sa noc čo noc vynárali z buša ako prízraky, aby si doň odnášali ďalšie obete. Nepomáhali ozbrojené stráže, táborové ploty ani najatí lovci. Zdalo sa, že zabijaci vedia o každej pasci a útočili vždy tam, kde to nik nečakal. Vydesení kuliovia ich začali šeptom nazývať Duch a Temnota.

Keď počet obetí prekročil stovku, nepolapiteľné beštie konečne zložil legendárny lovec John Patterson. On a jeho pomocníci potom prekvapene sledovali, ako sa šelmy pred ich očami zmenili na skrútené telá domorodých čarodejov.

Svet sa tak dozvedel, že okrem medvedích mužov zo sibírskej tajgy ovládajú premenu na zviera aj šamani v Afrike.

„Ste si istý, že ide o kožomenca?“ spýtal som sa.

Riaditeľ Služby pokrčil plecami. „Samce bez hrivy sa v Mare nevyskytujú. Tento sa zrazu vynoril zo savany a počas dvadsiatich dní zabil troch turistov. Zakaždým tak, aby spôsobil čo najväčší rozruch.“

Neochotne som pokýval hlavou. „Kedy mala Keňa posledného levieho muža?“ zamyslel som sa nahlas a odpil som z kávy.

„Pred osemnástimi rokmi,“ odpovedal bez zaváhania Leakey.

Nie každý šaman totiž môže schopnosť premeny získať – v skutočnosti je veľmi vzácna. Jedinými známymi wanachi simba sú v súčasnosti Nelson Mandela a jeho sedem učňov. Pred pár rokmi najprv utiekol z väzenia, potom zvrhol vládu v Južnej Afrike a stal sa prezidentom. Tamojší režim rasovej segregácie síce veľa sympatií nevzbudzoval, no aj tak sa odvtedy svet k levím mužom stavia prinajmenšom opatrne.

„Keby sa objavil hocikde inde,“ vzdychol riaditeľ. „Chúlostivá pozícia Masai Mary vám je, predpokladám, známa.“

Prikývol som. Kým ostatné národné parky patria pod Službu živej prírody priamo, Mara má štatút národnej rezervácie a spravujú ju Masajovia. A tí si do svojich právomocí nechávajú zasahovať len veľmi neradi.

Riaditeľ sa oprel v kresle a skúmavo na mňa hľadel, akoby premýšľal, koľko mi toho chce prezradiť. Nakoniec zvíťazila jeho priama povaha.

„Poviem vám to na rovinu, Paul,“ začal. „Situácia síce navonok vyzerá dobre, no ešte sme zďaleka nevyhrali. Je pred voľbami a politici začínajú byť nervózni. Ľudia v prezidentovej blízkosti kladú nepríjemné otázky o počtoch a výzbroji našich rangerov. Šíri sa fáma, že si staviam súkromnú armádu,“ povedal a neveriacky pritom krútil hlavou. „Vyplácanie fondov zo Svetovej banky viazne. Potrebujeme peniaze a na to potrebujeme turistov. Veľa turistov.“

Opäť som mohol iba chápavo prikývnuť.

„Ak sa rozkríkne, že v Mare máme ľudožrúta, návštevníci budú chodiť inde. Masajská rada v Naroku sa začne obzerať po inom zdroji príjmov. Odskočia od dohody a prejdú k tajnému kupčeniu so slonovinou. To teraz nesmieme pripustiť.“

„Naozaj by to mohlo zájsť tak ďaleko?“ zdráhal som sa uveriť. Masajovia, ktorí v minulosti žili v tesnej väzbe s africkou prírodou, pytliactvom vždy pohŕdali.

Leakey sa zachmúril. „Naše zdroje naznačujú, že niektorí členovia rady sú v kontakte s banditmi z Tanzánie a zo Somálska. Nevieme však zistiť ktorí.“

Riaditeľ sa vystrel a pozrel mi priamo do očí. „Svojich ľudí tam poslať nemôžem, Masajovia by to nedovolili. Čo však smiem, je poprosiť o pomoc premožiteľa Kimskej beštie.“

„Lev z Kimy ale nebol premenený čarodej,“ podotkol som.

„To nebol, no i tak vás preslávil. Nikto proti vám nebude namietať. Ponúkam desaťtisíc šilingov vopred, ďalších dvadsať po úspešnom splnení kontraktu,“ povedal a preplietol si prsty. „Tým je likvidácia ľudožrúta, nech už je to s ním akokoľvek. Urobíte to?“

Suma viac než slušná. „Môžem sa o to pokúsiť,“ pokýval som hlavou.

Nechcelo sa mi do toho. Vôbec. Lenže ak ma muž, ktorého rešpektujem, o niečo požiada, ťažko odmietnem. Zvlášť, ak je situácia ozaj taká vážna.

„Výborne. Na mieste je môj prostredník Amos Abdi. Vraj sa poznáte z výcviku.“

„Poznáme,“ potvrdil som potešene. Amos je rovný, spoľahlivý chlap.

„Keď dorazíte, zasvätí vás do podrobností. Ak budete čokoľvek potrebovať, spojte sa so mnou.“

„To urobíme.“

Obaja sme vstali a podali si ruky.

„Zájdite si za našou hádačkou osudu, kanceláriu má na prízemí. Je veľmi dobrá.“

„Ďakujem, no netreba,“ odmietol som. Sedenie so šamankou by mohlo veľa vecí uľahčiť, no dozvedela by sa o mne veci, ktoré si chcem nechať pre seba.

V riaditeľovej tvári sa zrazu objavil súcitný výraz.

„Počul som, čo sa stalo vo vašej krajine,“ povedal. „Je mi to veľmi ľúto.“

„Ďakujem,“ povedal som plocho.

„Vaša rodina… Viete o nich niečo?“

Ošil som sa. „Sú v poriadku,“ uistil som ho.

„To rád počujem.“

V duchu som zakrútil hlavou. Na to, že je potomkom britských kolonistov, mu úplne chýba anglická zdržanlivosť. Asi práve preto je mužom na svojom mieste.

●

Služba mi pridelila landrover – novú, zelenú toyotu. Vodiča som zdvorilo odmietol. S novým kontraktom vo vrecku som sa na druhý deň ráno preštrikoval hustnúcou dopravou Nairobi a zamieril som na juhozápad k tanzánskej hranici.

Myšlienkami som sa mal pomaly sústreďovať na nadchádzajúci lov, no vďaka Leakeyho poznámke sa mi miesto toho stáčali k domovu – k Márii a ku Kristínke.

Cestou som sa zastavil pri vyhliadke nad Rift Valley. Vystúpil som z auta, prešiel cez neudržiavanú terasu a oprel sa o drevené zábradlie. Podo mnou svah prudko klesal až na dno širokej priekopovej prepadliny, ktorá vraj v ďalekej budúcnosti rozdelí africký kontinent. Na pláni, ktorá sa v období sucha pomaly sfarbovala dožlta, sa pohybovali čriedy dobytka hnané domorodými pastiermi. Zahľadel som sa k severu, kde sa údolím dalo dohliadnuť až k hrdému masívu Mount Kenya. Jeho vzdialené rozoklané končiare halil ranný opar. Pripadalo mi to ako včera, keď som podobný výhľad obdivoval s rodinou.

Asi by som vám už mal vysvetliť, čo sa stalo.

Za socializmu sa z východného bloku dostávalo ťažko, no ja som mal šťastie. Vďaka dobrej známosti som v Keni získal zázemie a loveckú licenciu. Keď niekto z papalášov v strane zatúžil po trofeji z afrických plání, vedel, na koho sa obrátiť. Obmedzenia bežných ľudí sa ma preto netýkali. Cestoval som hore-dole, manželka s dcérou sem za mnou chodili pomaly každý mesiac.

Chcete ma súdiť? Len do toho.

Potom však prišiel osemdesiaty deviaty. Študentské akcie prerástli do celonárodných protestov a chvíľu sa zdalo, že Československo bude ďalšou krajinou, ktorá sa vymaní zo sovietskej sféry. Lenže starnúceho Husáka vystriedal bezohľadný Vasil Biľak. Poriadkové sily a armáda zhromaždenia rozdupali a rozohnali, v Prahe a Bratislave strieľali ostrými. Námestiami tiekla krv.

Biľakova nekompromisnosť prekvapila celý svet. Československo sa po všemožných sankciách úplne uzatvorilo. Zo železnej opony sa stala betónová a ja som o pol sveta ďalej ostal úplne sám. Štyri cenzurované listy za rok – to je jediný kontakt s mojimi dievčatami.

Naklonil som sa nad prázdnotu podo mnou, až namorené drevo zapraskalo. Stále si vravím, že treba len počkať. Nový režim predsa nemôže vydržať dlho. Pribúdajúce mesiace a roky však zatiaľ svedčia o opaku. Zavrtel som hlavou, odpľul si a vykročil naspäť k autu. Týrať sám seba môžem aj neskôr.

Krátko pred poludním som dorazil k správnej budove parku, kde už čakal Amos so správou, že leví muž zabil vrchného strážcu rezervácie.

●

Roztrhaná stena stanu sa smutne kývala v slabom vánku. Osobné veci a rozopnutý spacák ostali nedotknuté, krvi len zopár kvapiek. Zbežne som prezrel stopy vedúce do neďalekej slonej trávy. Rovné línie načrtnuté v prachu naznačovali, že obeť už zrejme nežila. Možno sa ani nestihla prebudiť.

Telo ostalo pohodené pár metrov za hranicou húštiny. Ležalo na boku, nohavice sa pritom, ako ho zver vliekol, nedôstojne zošuchli až na kolená. Hlava s prehryznutým krkom bola vyvrátená v neprirodzenom uhle. Nepekný pohľad. Inak sa však šelma svojej koristi ani nedotkla. Amos mi už stihol prezradiť, že rovnako to bolo aj v predošlých prípadoch. Jednu Američanku lev dostal uprostred luxusnej stráženej lodžie.

Posledné zvyšky nádeje, že ide o obyčajného ľudožrúta, sa rýchlo rozplývali.

„Zlé. Veľmi zlé,“ okomentoval to Amos, ktorý od môjho príchodu ustavične bedákal. Nečudoval som sa. Vrchný strážca bol zároveň členom masajskej rady. Situácia sa tak stávala ešte vážnejšou.

Vrátili sme sa do tábora. Môj priateľ sa obrátil k bezradným rangerom. „Počkajte na políciu. Majú prísť každú chvíľu.“

Okrem nich už boli na mieste mladý, no dôležito sa tváriaci Masaj a pekná žena. Jej kmeňovú príslušnosť som nerozpoznal. S úzkou sukňou a bielou košeľou tu pôsobila veľmi nepatrične.

Keď nás zazreli prichádzať, žena sa na nás usmiala. Mladík ju krátko zahriakol a zamieril k nám.

„Čo ste zistili?“ oslovil nás anglicky.

„Toto je Seghen Ndiala,“ reagoval Amos na môj spýtavý pohľad. „Syn jedného zo starešinov.“

„Paul, teší ma,“ predstavil som sa. „Lev vnikol do stanu a bez odporu z neho strážcu vytiahol. Zrejme ho okamžite zabil. Odvliekol ho tamto,“ ukázal som rukou k slonej tráve. „Pre istotu mu rozhryzol krk a viac sa o neho nestaral.“

Seghen sa na mňa pokúsil zvysoka pozrieť. Keďže mi siahal sotva po nos, veľmi mu to nevyšlo.

„Čo s tým mienite robiť?“ vynahradil si to povýšeneckým tónom.

Pokrčil som plecami. „Vydám sa po jeho stopách a uvidím, čo zistím.“

Na reakciu som už nečakal a prešiel som k landroveru. Vybavovať sa s rozmaznaným synáčikom miestneho predáka sa mi nechcelo. Na chrbát som si zavesil ruksak s vybavením a z obalu vytiahol starú priateľku, ktorú som v poslednom čase zanedbával.

Puška Mauser 66 bola vybavená modernejšími mieridlami, všetko ostatné som na nej nechal tak, ako to nemeckí výrobcovia zmajstrovali. Na záver som si na opasok pripol puzdro s čezetou. U lovcov síce nie je zvykom, aby nosili aj krátku zbraň, no práve tá mi pri boji s Kimskou beštiou zachránila život.

Chcel som ísť sám, no tento nápad u Amosa neobstál. Na ľudožrúta sme sa teda vypravili vo dvojici.

Smer, ktorým šelma opustila miesto činu, viditeľne naznačovali ohnuté steblá slonej trávy. Zhruba po dvesto metroch sa húština končila, stopa smerovala k neďalekým skalám. Okrem malého stáda všadeprítomnej gazely Thomsonovej som iné zvieratá nevidel.

„Kto bolo to dievča?“ spýtal som sa na dobre oblečenú ženu. Keď sme odchádzali, Seghen s ňou už niekam zmizol.

„Neviem,“ odvetil môj spoločník. „Možno mladého frajerka.“

„Vyzerala, akoby si sem len odbehla z nejakej konferencie.“

„Hm. Dozvieme sa. Seghen je iba predvoj, starešinovia sú už na ceste. Ešte bude veselo.“

Dorazili sme k úpätiu malého skalnatého kopca. Rástlo na ňom len zopár krovín, no členitý terén aj tak poskytoval dostatok možností na úkryt. Ak by som si chcel počíhať na prípadných prenasledovateľov, ostal by som práve tu.

Ďalekohľadom som poctivo prezrel celý svah. Okrem rodiny poskakujúcich mangúst nikde nič.

„Čisto,“ oznámil som a vykročil do kopca. „Oči na stopkách.“

Kým sme sa dostali na vrchol, celkom sme sa zapotili. Slnko na vymetenej oblohe bolo stále vysoko a hrialo viac, než mi bolo milé. Na hrebeni sa nám otvoril výhľad do krajiny na druhej strane. Chtiac-nechtiac som sa musel zastaviť a chvíľu ju obdivovať. Masai Mara v plnej kráse sa nedá prejsť zbežným pohľadom.

Otvorená savana porastená akáciami sa rozprestierala až po južný obzor. Migrácia práve vrcholila, takže planina bola doslova preplnená zvieratami. Rohaté pakone, pasúce sa priamo pod nami, tvorili niečo ako predvoj nedozerného stáda okupujúceho túto časť rezervácie. Ich tmavé telá vo vzdialenejších častiach savany vyzerali ako zrniečka rozsypaného maku. Bučanie, ktorým matky volali mláďatá, znelo odvšadiaľ a vytváralo atmosféru zdanlivého pokoja a harmónie. Medzi pakoňmi sa tu a tam mihali pruhované zebry. Zbežne som napočítal aspoň päť druhov gaziel a antilop. Ďalekohľad odhalil aj skupinu slonov. Práve boli po kúpeli – od malej mokrade smerovali k novému cieľu, ktorý poznali len ony. Medzi tým všetkým sa pohybovalo niekoľko áut s turistami.

Vecná časť mysle, ktorá sa neoddávala kochaniu, ma upozornila na dôležitý detail.

„Nikde žiadne levy.“

Amos si scenériu tiež pozorne prehliadol a mlčky prikývol. Svorka, ktorej revír patril, možno oddychovala niekde z dohľadu, no rovnako ju mohla odstrašiť prítomnosť wanachi simba. Obyčajné levy sa kožomencom vyhýbajú širokým oblúkom.

Zišli sme zo skaly a pokračovali po stope. V mieste s mäkšou pôdou som našiel niekoľko hlbokých odtlačkov. Niečo mi na šľapajach nášho leva nesedelo, no nedokázal som identifikovať čo.

„Aký bol vrchný strážca?“ spýtal som sa, keď sme sa zas pohli vpred. Pakone na nás zvedavo hľadeli, zatiaľ čo obozretnejšie antilopy a byvolce topi sa rovno dávali na útek.

„Dalo sa s ním dohodnúť,“ povedal ľútostivo Leakeyho prostredník. „S jeho zástupcom už tak dobre nevychádzam.“

„A Seghenov otec?“

Amos zavrtel hlavou. „Ndialovci sú jedni z našich najhorších odporcov.“

Chcel ešte niečo povedať, no odrazu sa zastavil.

„Chui, chui!“ prešiel prekvapene do svahilčiny. Sledoval som jeho pohľad a na najbližšom strome som naozaj zbadal leoparda. Veľký samec bol od nás možno päťdesiat metrov a už dávno pozeral naším smerom. Zvieratá sú tu na ľudí v džípoch zvyknuté – berú ich ako zvláštny, no neškodný nový druh fauny. Človek kráčajúci savanou po svojich, ešte k tomu s puškou, je však čosi úplne iné.

Bez pohybu sme čakali, ako krásavec zareaguje. Mimovoľne mi napadlo, ako by sa asi pozdával Mwitu. Dlhú chvíľu sme jeden druhému hľadeli do očí. Napokon naklonil hlavu a položil ju na konár.

Ak ma necháte, nechám aj ja vás, vravel nám.

Jeho akáciu sme širokým oblúkom obišli. Stopu ľudožrúta sa mi našťastie podarilo znova objaviť. Bez ďalších komplikácií sme pokračovali možno päť či šesť kilometrov. Slnko pomaly, no isto klesalo k západu.

„Dúfam, že nechceš ostať až do tmy,“ prehovoril Amos.

Aj ja som si uvedomoval, že to nie je dobrý nápad. Sám by som to možno riskol, no priateľa by som takému nebezpečiu radšej nevystavoval.

Práve vtedy sme však dorazili k jednej z mnohých prašných ciest pretkávajúcich Maru krížom-krážom. Stopy šelmy bez veľkých fanfár vystriedali šľapaje dvojnožca. Na stvrdnutej pôde boli dosť nezreteľné, no že ide o človeka, sa rozpoznať dalo. Ak som chcel nájsť niečo ako nezvratný dôkaz, mal som ho pred sebou.

Aby toho nebolo málo, v nízkej tráve sa črtali aj odtlačky pneumatík.

„Odišiel autom,“ oznámil som.

„Prosím?“ nerozumel Amos.

„Mal tu zaparkovaný landrover. Vrátil sa s ním na cestu a šiel tadiaľ,“ ukázal som k severu.

Môj spoločník informáciu chvíľu spracúval. Potom si nešťastne prešiel rukou po tvári a vyjadril tým aj moje vlastné pocity. Očakával som, že pôjde o samotárskeho čarodeja, ktorého budeme musieť vystopovať v divočine. Nie o niekoho, kto zlikviduje správcu, zájde za kopec, premení sa a sadne do auta. To naznačovalo ďalšie znepokojivé možnosti.

„Leví muž zabil masajského predáka, ktorý nám bol priaznivo naklonený. Asi to nebude náhoda,“ zhrnul som.

Amos nič nepovedal. Ani nemusel.

Zastavili sme prvý džíp s turistami, a ešte než padol súmrak, sme boli v tábore.

●

Telek Game Lodge bolo niečo medzi hotelom a luxusným táborom. Ubytovacie jednotky tvorili veľké neprenosné stany zariadené ako izby – s murovanými stenami, kuchyňou a so všetkým, čo náročnejší turista potrebuje. Jedna časť lodžie bola narýchlo uzatvorená a zliezli sa do nej všetci starešinovia, ktorí to stihli. Večerná porada sa tak stala akousi neplánovanou predohrou pred dôležitým stretnutím rady, ktoré sa malo konať o týždeň.

Dúfal som, že si po dlhom dni aspoň trochu oddýchnem, no než som sa usadil, niekto zabúchal na dvere.

„Predáci ťa chcú vidieť,“ oznámil Amos. Sprevádzal ho Jaali, zástupca strážcu rezervácie. Výrazom tváre dával jasne najavo, čo si o mojom predvolaní myslí. Rozumel som mu – tiež som nebol práve nadšený.

„Na tvojej prítomnosti trval Wanjala,“ šepkal môj priateľ, keď ma odprevádzal. „Asi chce počuť, ako ti to ide v love levieho muža, ale pozor. Je to najstarší člen rady a hádač osudu. Vždy bol proti zasahovaniu do masajských záležitostí.“

Nemôže to byť lepšie, pomyslel som si, keď som pristupoval k ohnisku. Okolo neho sedeli piati muži a moja známa z poobedia. Už som vedel, že sa volá Kora a je dcérou ďalšieho starešinu. Podobne ako Seghen ho v jeho neprítomnosti zastupovala.

Členovia rady boli na tunajšie pomery bohatí, väčšinou pochádzali z Naroku, najväčšieho mesta v okolí. Niektorí si však dnes z úcty k tradícii obliekli typický odev z červenej látky. Wanjala bol jedným z nich.

„Vitaj a posaď sa, mwindaji rangi.“ 

Po Amosových slovách som sa pripravil na najhoršie, preto ma prekvapil jeho priateľský tón a najmä oslovenie. Znamená biely lovec a používa sa ako prejav úcty.

Muž zavinutý v karmínovom sarongu vyzeral, že si snáď pamätá prelom storočí. Chudé, zhrbené telo pôsobilo na prvý pohľad krehko, no jeho gestá boli rozhodné a isté. V tvári zvrásnenej vetrom a slnkom svietil pár pichľavých očí.

„Porozprávaj nám, čo si zistil,“ pokynul mi obradnou palicou. Na roztiahnutých lalokoch uší sa mu hojdali farebné korálky. Pri každom pohybe jemne cinkali.

Stručne som zhrnul priebeh dnešného pochodu, všetci pozorne počúvali. Seghen Ndiala a vysoký predák po jeho pravici na mňa hľadeli s nevôľou. Kora sa tvárila oveľa priateľskejšie, sem-tam sa pousmiala. Wanjalov výraz som nedokázal odhadnúť.

„Ďakujeme,“ povedal, keď som skončil. „So svetlom nového dňa môžeš v svojom love pokračovať. Aj keď mám pochybnosti, či budeš úspešný.“

„Na tom sme sa ešte nedohodli,“ prehovoril mračiaci sa dlháň. „Je to Leakeyho človek a ja s jeho prítomnosťou nesúhlasím.“

„Je to muž, ktorý premohol Kimskú beštiu,“ namietla Kora. Zdalo sa mi, že akosi príliš zapálene.

„Ty sa do toho nepleť, žena,“ zasyčal môj odporca. „Keby nebolo tvojho otca…“

„Ticho!“ zvolal Wanjala silným hlasom. V rade musel mať skutočne rešpekt, razom bolo počuť len praskot polien v ohni.

„Čujte moje slová, pretože mám čo povedať,“ vyslovil obradne. „Radil som sa s duchmi plání, no zabijak bez hrivy je pred ich zrakom skrytý. Preto si myslím, že tento tvor nie je obyčajný lev, ale ani wanachi simba. Je to bytosť zrodená savanou. Žiaden človek ju nemôže dolapiť ani jej ublížiť. Až savana uzná, že nás dostatočne strestala, sama ju zasa zahubí. O treste hovorím preto, že mi duchovia vyjavili mnoho iného.“

Keď zmĺkol, venoval každému dlhý pohľad. Väčšina zrakom uhýbala alebo ho klopila k zemi.

„Sú medzi nami takí, čo Masajov svojím konaním ohrozujú viac než votrelci z Nairobi,“ pokračoval napokon starec. „Oni sú príčinou, že prišiel ten bez hrivy. Dávam im prvé a posledné varovanie.“

●

Než ma opäť vyrušilo zaklopanie, stihol som sa najesť, osprchovať a začítať sa do knihy. Tentoraz to bola Kora.

„Jambo. Nás nikto nepredstavil,“ usmiala sa a napravila to. Jej rodové meno som zabudol, hneď ako mi ho prezradila.

„Pavol Ďatelinka,“ povedal som, stále trochu zarazene.

Na chvíľu skĺzla zrakom k mojim jazvám na krku a hrudi.

„Nepozveš ma ďalej, mwindaji rangi?“ spýtala sa.

To už som znovu našiel pôdu pod nohami.

„Mám ti rozprávať o vodách svojej domoviny?“

Dunu asi nečítala, takže teraz to bola ona, kto sa zatváril zmätene. Rýchlo sa však spamätala.

„Keď skončíme, môžeš hovoriť, o čom len chceš.“

Po náznakoch priama výzva.

Rád by som vám povedal, že som ju poslal preč a zatvoril dvere. Lenže to by som klamal. S manželkou sme sa nevideli tri roky. Nebola to moja prvá príležitosť, ako sa zbaviť osamelosti, no doteraz som vždy odolal. No dobre, takmer vždy.

A odmietnuť Koru bolo ťažké. Slušný odev vymenila za rifľové nohavice a obtiahnuté tielko, v ktorom sa vyzývavo vzdúvali tmavé pahorky pŕs. Súmerná tvár, vlasy po ramená zapletené do drobných vrkočov. Sebavedome sa usmievala. Vedela, že ma má, kde chce.

Ak by som nezačul tú hádku, čakala by ma horúca noc a ráno plné výčitiek.

Zodvihol som hlavu a všetky hriešne myšlienky z nej razom opadli.

„Počuješ?“ spýtal som sa.

„Čo?“ nerozumela.

Vzal som si košeľu a rozbehol sa smerom, z ktorého nahnevané hlasy zneli. Kora šla za mnou. Než sme dorazili, hádka sa zmenila na výkriky. Jeden nahnevaný, druhý plný bolesti.

Preskočil som ozdobný múrik a po obvode širokého stanu som zamieril ku vchodu. Na hranici tmy som zazrel unikajúcu postavu prenasledovanú masajským bojovníkom.

Vbehol som dovnútra. Druhý bojovník sa práve zdvíhal zo zeme, mladá tvár skrivená bolesťou. Z ramena mu trčala rúčka noža. Opatrne som mu pomohol na nohy.

„Čo sa stalo?“

„Seghen prišiel navštíviť pána. Odrazu ho napadol,“ vysvetlil a ukázal do apartmánu. Až vtedy som si všimol ležiaceho starca.

Wanjala bol v šoku – vytreštenými očami pozeral do stropu, plytko dýchajúc. Na hrudi mal niekoľko bodných rán.

„Ndialovci,“ vzdychol, keď ma zaznamenal, „zradili nás.“

Kľakol som si a jemne ho chytil za rameno. „Nenamáhajte sa.“

„Kto to bol?“ ozval sa rozzúrený hlas od vchodu. Obzrel som sa. Dorazil zástupca Jaali a Amos.

„To je teraz jedno,“ vyhlásila rázne Kora a tiež sa sklonila k ranenému. „Potrebujem horúcu vodu, mydlo, čistú látku. A uteráky!“ povedala prichádzajúcim. „Ty tu ostaň a rob, čo ti hovorím,“ obrátila sa ku mne.

●

Svetlá reflektorov prerezávali tmu a vykrajovali z nej úzke kruhy okolitej krajiny. Cesta sa vinula po ľavom brehu riečky Telek a našťastie nebola úplne rozbitá. Aj tak mi však šoférovanie a sledovanie auta predo mnou dávalo zabrať. Musel som ísť čo najrýchlejšie, no zároveň pritom brať ohľad na raneného. Prílišné otrasy mu mohli veľmi uškodiť.

Pozrel som sa do spätného zrkadla. Kora sa stále skláňala nad bezvládnym starešinom a snažila sa ho čo najlepšie fixovať. Ako sa ukázalo, do rezervácie si neodbehla z kancelárie, ale z lekárskej univerzity.

Na poslednú chvíľu som sa vyhol hlbokej jame, podradil a vybral zákrutu. Nad stromami sa mihol kotúč mesiaca. Nespokojne som zavrčal a rýchlym pohybom som si utrel pot z čela.

„Ako na tom je?“ ozvalo sa z vysielačky.

Amos po nej ihneď chňapol. „Drží sa. Čo tvoji muži?“

„Stratili ho,“ odpovedal temne Jaali.

Kým zástupca s dvoma rangermi sedeli v džípe pred nami, zvyšok jeho mužov prenasledoval Seghena, ktorý stihol ujsť k autu a zmiznúť z tábora. Zrejme v tom nebol sám.

„Myslíte, že on je wanachi simba?“ nadhodil som.

„Vyzerá to tak,“ ozvala sa Kora. Amos mlčky prikývol. Ani oni zrejme Wanjalovu teóriu o duchovi savany nakoniec nebrali príliš vážne.

„Môže to byť jeho otec,“ premýšľal som nahlas. „Syna poslal spraviť špinavú robotu a sám sa zatiaľ drží v ústraní.“

Čo si o tom mysleli moji spoločníci, som sa už nedozvedel. V húštine naľavo sa zablyslo. S ostrým písknutím z nej k Jaaliho landroveru vyletel ohnivý chvost.

Strela z mínometu auto netrafila, chýbal možno meter. Kus cesty zmizol v prudkom výbuchu. Črepiny a kamene roztrhali zadnú pneumatiku a postrčili zadnú časť vozu vpred. Džíp sa párkrát otočil okolo vlastnej osi.

Začal som brzdiť a pokúsil sa vyhnúť novému kráteru. Podarilo sa mi to len o chlp. Akoby už aj tak nebolo dosť zle, ozvala sa streľba z automatických pušiek.

Bez premýšľania som strhol volant a zišiel do koryta riečky. Toyota sa otriasla, keď sme na ceste dolu rozlámali niekoľko krov a mladých stromčekov. Maska i čelné sklo našťastie vydržali.

Keď sme zastavili, rýchlym pohľadom som skontroloval posádku. Pokiaľ sa dalo súdiť, nikomu sa nič nestalo. Hore sa stále strieľalo, nám ale násyp cesty poskytoval dostatočný úkryt.

„Pušku!“ zakričal som na Koru. Síce s vytreštenými očami, no bez zaváhania siahla do nákladného priestoru a podala mi obal s Mauserom. Otvoril som dvere a vyšiel z auta. Podrážky sa zaborili do bahna – v období sucha tu našťastie tečie len slabý pramienok. Nakŕmil som zbraň nábojmi a vyplazil sa do svahu.

Dorastajúci mesiac presvetľoval noc. Aspoň na niečo bol dobrý. Streľba pokračovala, v krovinách oproti sa to len blýskalo. Niekto z Jaaliho posádky prežil a paľbu opätoval. O mne nikto nevedel.

Oprel som zbraň o kraj násypu a pozrel do puškohľadu. Aj v slabom svetle som sa rýchlo zorientoval a medzi konármi rozoznal trojicu nepriateľov. Ako prvého som si vybral chlapa zápasiaceho s veľkým predmetom.

Výstrel ma ohlušil. Horšie však dopadol mínometník, ktorému sa rozprskol kus hlavy – mal som nabité poloplášťom. Pri love ľudožrútov potrebujem zviera čo najskôr zastaviť a nezaujíma ma, ako dopadne koža. Proti ľuďom by sa tento typ streliva používať nemal, no to teraz nebola moja vina.

Dvoma ranami som dostal ďalšieho, tretiu siluetu skosil k zemi preživší ranger. Zo záveru som vyhodil poslednú nábojnicu a znova nabil. Praskot kríkov a zvuk naštartovaného motora odhalil prítomnosť štvrtého nepriateľa. Z húštiny vyrazil skrytý landrover.

Bez premýšľania som zacielil zhruba do výšky šoférovej hlavy a počkal, kým mi džíp príde do rany. Vysklil som bočné okienko a zrejme som zasiahol. Auto poskočilo, začalo spomaľovať, až nakoniec ostalo stáť.

Nasledovalo ticho, rušené len pískaním v ušiach. Vydýchol som a zasunul poistku. Ruky, doteraz ľadovo pokojné, sa mi začali jemne triasť.

„Paul,“ ozvalo sa od rangerského auta. Spoznal som Jaaliho hlas. „To si ty?“

„Ja. Ako ste na tom?“

„Ani škrabnutie. Moji muži však toľko šťastia nemali.“

„To ma mrzí. Čo útočníci? Dostali sme štyroch.“

„Viac ich snáď nebude.“

Obrátil som sa k autu v koryte. „Amos, ste v poriadku?“

„My áno,“ zaznel z toyoty jeho hlas. „Wanjala stále rovnako.“

Sám pre seba som prikývol. „Ostaňte dole.“

S Jaalim sme pár minút čakali. Keď sa nikde nič nepohlo, preplazili sme sa až k nepriateľskému úkrytu. Skutočne boli len štyria. Vodič a dvaja ďalší to už mali za sebou, posledný útočník ležal v tráve a stonal. Odkopol som mu zbraň a prikľakol.

Mladá tvár s ostrými črtami, kostnatá postava a kockovaný sarong. Hneď mi bolo všetko jasné.

„Somálci,“ potvrdil zástupca. „Kde sa tu vzali?“

Jeho údiv pôsobil úprimne, preto som sa rozhodol okamžite.

„Nerád to hovorím, no niektorí členovia rady s nimi vraj paktujú.“

Prudko sa nadýchol. „Seghen,“ precedil cez zuby.

„Zrejme.“

Obrátil som hlavu k pytliakovi. S ranou v ľavom ramene vzdychal čoraz hlasnejšie. Náboj mu z chrbta vytrhol kus lopatky.

„Kto vás sem dostal?“ spýtal som sa svahilsky.

Pozrel na mňa, no neodpovedal. Ak by v ten večer dostal možnosť, bez váhania by bol zastrelil mňa aj všetkých mojich spoločníkov. Kľakol som mu na prsia a do diery po guľke vrazil palec. Nočnou savanou sa ozval výkrik plný agónie.

„Tak kto?“ nástojil som, keď sa trochu spamätal.

„Ndiala,“ vzlykol.

S Jaalim sme si pozreli do očí.

„Spýtaj sa, kde majú skrýšu,“ navrhol. „Seghen bude tam.“

Mladý pytliak nám povedal všetko. Ako ho za to zástupca odmenil, si zvládnete domyslieť. Aj taký býva boj o africkú divočinu.

●

Jaali vysielačkou privolal posily, pytliackym autom ma vytiahol z koryta a zmizol s ním v tme. Bez ďalších nehôd som nás dostal do Naroku. V miestnej nemocnici sme čakali, až kým nás vrchný chirurg neubezpečil, že Wanjala prežije. Prastarý hádač osudu mal poriadne tuhý korienok.

Hranicu Masai Mary sme prekročili za svitania. Tropický východ i západ slnka je neuveriteľne rýchly. V jednu chvíľu som civel do tmy, o pár minút bol jasný deň.

Amos našiel frekvenciu, na ktorej sa koordinovali jednotky masajských rangerov. Boj bol podľa zachytených hlásení krátky a strážcom sa podarilo pytliakov prekvapiť. Chytili Ndialu staršieho i Yussufa – môjho fanúšika z porady. Len Seghen im znova unikol.

Aj tak sa nám citeľne uľavilo. Po dlhom dni a dobrodružnej noci som sa už nevedel dočkať postele. Dokážem však zaspať? Spomienka na mladého pytliaka sa mi vracala čoraz častejšie.

Moji spoločníci tiež vyzerali unavene, nikomu nebolo veľmi do reči.

„Asi mi už praskne mechúr,“ vyhlásila po dlhom tichu Kora. „Nemôžeme na chvíľu zastať?“

Zvážil som to a zabrzdil. Viditeľnosť bola dobrá, na krátku vzdialenosť by nás nič nemalo prekvapiť. Vystúpil som a obišiel auto. Nikde žiadny predátor, len pár antilop.

„Nevydržíš?“ skúsil som to i tak. „V lodžii sme do hodiny.“

„Bohužiaľ,“ zavrtela hlavou. Pozrela k neďalekému kroviu a žmurkla. „Milé, že sa o mňa bojíš. Môžeš ma odprevadiť.“

„Pôjde Amos,“ rozhodol som a priateľovi podal nabitú čezetu. S tou ženou som sa už do žiadnej chúlostivej situácie dostať nemienil.

Kora si zo zadného sedadla vzala objemnú tašku a prehodila si ju cez rameno.

„Dámske záležitosti. Nechce sa mi v tom hrabať,“ reagovala na naše spýtavé pohľady.

Obaja sa vzdialili, ja som si zatiaľ povystieral nohy. Slnko začínalo poriadne pražiť, nikde ani mráčika. Ešteže izby v tábore majú klimatizáciu. Už len zaplašiť nepríjemné myšlienky tlačiace sa z podvedomia.

Skontroloval som svojich spoločníkov, no tí už zmizli v poraste. Možno som ho mal najprv obísť. Ale Amos predsa tiež nepadol z višne. Usadil som sa na sedadle a počúval krátke hlásenia rangerov, keď ma z rozjímania vytrhol známy hlas.

„Amos, ste na príjme?“ pýtal sa Leakey.

Otvoril som oči a chopil sa vysielačky.

„Tu je Paul,“ ohlásil som sa.

„Ach, výborne,“ potešil sa riaditeľ. „Veliteľstvo Mary nám práve oznámilo novinky. Som rád, že ste obaja v poriadku.“

Pozrel som na hodinky. „Úradujete nejako skoro.“

„To ja vždy,“ odvetil druhý muž. „Počujte, Paul, z ministerstva zahraničia sme ráno dostali zaujímavú informáciu. Vraj tam máte aj dcéru starešinu Okuma. Volá sa Kora.“

Vrhol som rýchly pohľad k húštine. Nikde nikto.

„Áno.“

„Dievča študuje medicínu v Johannesburgu.“

„Južná Afrika?“ spozornel som.

„Presne. Je zapísaná v spolku študentov, ktorý sa často zúčastňuje na prednáškach prezidenta Mandelu. Niečo mi hovorí, že to nebude náhoda.“

Ďalej som ho už nepočúval, poznanie ma zasiahlo silou útočiaceho nosorožca. Už som vedel, čo mi včera na levích stopách nesedelo.

„Preverím,“ hlesol som do vysielačky. Schytil som pušku a vystúpil z auta. Kožomenec sa práve vtedy vynoril z krovia.

Lev bez hrivy sa na samicu síce ponáša, no stále sa dajú rozoznať na prvý pohľad. Ľudský mozog je však zvláštna vec. Svojmu majiteľovi často miesto reality ukazuje to, čo očakáva. Platí to o mne pri stopovaní aj o turistoch, ktorí šelmu zahliadli v tme krátko po útokoch.

Tušíte správne. Blížila sa ku mne levica.

Pozdvihol som zbraň. Kora zastala a bezvládne Amosovo telo zložila na zem. Potom sa premenila.

Stále sa nevie, ako presne k transformácii dochádza. Z obdobia, keď boli pokusy na šamanoch legálne, máme len zopár teórií. Nech je to, ako chce, v jednej chvíli oproti mne stála stodvadsaťkilová levica, v druhej mladá žena. Levia koža pramálo zakrývala jej nahé telo.

„Zastrelíš ma, mwindaji rangi?“ spýtala sa chladne.

„Ako to, že sa vieš meniť?“ kontroval som otázkou. „Si žena.“

„Nelson ma to naučil,“ vysvetlila a hrdo zdvihla bradu. „Nemáte ani poňatia, čo dokáže.“

„To všetko kvôli nemu?“

Zavrtela hlavou. „Nemá s tým nič spoločné. Sama som sa rozhodla.“

„Spolčila si sa s Ndialovcami.“

S úškrnom zavrtela hlavou. „Myslíš, že by som s vami nasadla do auta, ak by som bola vedela, že nás prepadnú? Seghen sa mi nezveril. Škoda.“

„Wanjalovi si naozaj pomohla,“ skonštatoval som, viac-menej sám pre seba.

„Je to vážený muž, presadzuje naše záujmy. Odhaliť ma nedokázal. Samozrejme, že som mu pomohla. Vy dvaja sa však musíte pratať z cesty.“

„Prečo?“

„Aby Leakey neuspel,“ skrivila pery. „Keď Masajovia odstúpia od dohody, bude to začiatok jeho konca.“

„Ale prečo?“ zavrtel som hlavou. „Si vzdelaná. Nechápeš, že sa Keni snaží pomôcť?“

Pohŕdavo vyprskla. „Nebuď smiešny! Vieš, koľko mužov stratilo po zrušení obchodu so slonovinou živobytie? Koľko rodín teraz hladuje? Ničomu nerozumieš!“

„A keď neostanú žiadne slony, potom budú mať čo jesť?“

„Kto vás bielych prosil o pomoc? V Európe a Amerike ste si prírodu zničili. A nás idete poučovať?“

Pochopil som, že vzájomné presviedčanie je zbytočné. Obaja sme pochádzali z príliš odlišných svetov. Hlavňou som mykol k priateľovmu telu. Pôda pod ním už stihla sčervenať.

„Zabila si ho?“

„Ak aj nie, zomrie čoskoro.“

Keď sa ozvalo šťuknutie poistky, pozrela mi priamo do očí.

„Škoda, že mi to s tebou v noci nevyšlo. Umrel by si v spánku, spokojný,“ zapriadla.

Toľko k mojej atraktivite.

„Zastrelíš ma?“

Malo ma varovať, že bola zoči-voči namierenej zbrani taká pokojná. Stisol som spúšť. Miesto výstrelu sa však ozval výbuch.

Do tváre mi fúkla horúčava nasledovaná žeravým pušným prachom a kusmi roztrhnutej hlavne. Spadol som na zem, posekanú tvár mi zaliala krv.

„Lovec by nemal nechávať zbraň bez dozoru,“ začul som cez zvonenie v ušiach. Potom na mňa padol tieň.

Pretočil som sa na brucho a hlavu vrazil medzi plecia. V poslednej chvíli. Levica sa ma niekoľkokrát pokúsila uchmatnúť za krk. Rozdriapala mi šiju, no neuspela. Lakťami a kolenami som sa začal plaziť k autu. Ak sa podeň dostanem, získam trochu času.

Keď pochopila, o čo sa snažím, zahryzla mi do nohy a pritiahla ma späť. Zaskučal som. Papuľou schmatla košeľu, prudkým trhnutím ma prevrátila na chrbát.

Inštinktívne som si chránil hlavu. Levie pazúry mi roztrhali predlaktia. Kopancami som sa ju pokúšal odtisnúť, no rovnako som sa mohol snažiť odtlačiť horu.

Zadnými nohami sa mi dostala na brucho a začala ho šklbať ako leopard. Môj rev sa zmenil v chrapot.

Sila tisnúca ma k zemi sa zrazu stratila. Chrčiac som sa prevalil nabok, premáhajúc vlny ochromujúcej bolesti. Stála nado mnou, z otvorenej tlamy jej kvapkala moja krv. Chvíľu sledovala, ako dokonávam. Potom sa otočila a odišla.

●

Umieral som. Rovnako ako pred troma rokmi, keď ma v krovinatom pekle Tsava dostala Kimská beštia.

Dotrhaný a doráňaný som vtedy stihol siahnuť po čezete a vyprázdniť do obludy zásobník. Z posledných síl som odvalil mŕtve levie telo a hľadel na hviezdnatú oblohu, mysliac, že ju už nikdy neuvidím blednúť v rannom úsvite. Plný mesiac visel na nebi a jeho mdlé svetlo pálilo v očiach. Zdal sa čoraz väčší a bližší, akoby mal každú chvíľu spadnúť do savany.

Ráno ma rangerská hliadka našla sedieť vedľa mŕtvej šelmy. Napriek všetkým predpokladom sa ľudožrút na šamana nepremenil. Ostal levom, lenže obyčajný lev to nebol.

To som vtedy ešte nevedel. Už som sa cítil celkom dobre, z nemocnice ma pustili po troch dňoch. Stehov som mal len slabú stovku.

Prečo som prežil, mi došlo hneď pri ďalšom splne.

Teraz som prvé sťahy pocítil, ešte než sa tráva za Korou zatvorila. To ma prekvapilo. Bol deň a do plného mesiaca ešte pár dní ostávalo. Vážne zranenia zrejme aj tak dokázali spustiť premenu.

Moja nebola taká elegantná a rýchla.

Stále silnejšie tetanické kŕče vystriedalo trhanie svalov a lámanie kostí. Tak ako vždy som túžil po strate vedomia, no tá neprišla. Keď bolesť vrcholila, cítil som, ako mi povolili zvierače. Veľmi nedôstojné.

Napokon som sa postavil na všetky štyri a strhal zo seba zvyšky šiat. Bol zo mňa veľký lev s hustou, plavou hrivou. Čuch ovalilo množstvo okolitých pachov, počul som každé zašuchotanie v poraste. Savana už predo mnou nič neskrývala.

Zachytil som stopu a vydal sa po nej. Koru som dohnal za niekoľko chvíľ. Stále v zvieracej forme mierila k lodžii, v papuli si niesla tašku s oblečením. Predtým v nej skrývala leviu kožu.

Šelma vo mne i ja sám – obaja sme chceli zabíjať. Sklonil som hlavu a vyrazil vpred. V poslednej chvíli sa obrátila, z hrdla sa jej vydralo prekvapené zamručanie. Úderom laby som ju poslal k zemi. Išiel som po hrdle, no vyšmykla sa.

Kým som sa obracal, skočila mi na chrbát. Pazúry zadrapila do hrivy a pokúsila sa ma zvaliť. Lenže tentoraz som bol ja ten väčší a ťažší. Prudkým zvrtnutím som ju chytil za zadnú labu. Stisk levích čeľustí v zvieracej ríši nepatrí k najsilnejším, no holenná kosť aj tak praskla ako suché poleno.

Keď som ju stiahol pod seba, škriabala a hrýzla, no nič nepomohlo. Stisol som jej hrtan a držal, až kým neznehybnela a nepremenila sa späť na človeka. Myslím, že zomrela bez toho, aby si uvedomila, kto ju zabil.

Keď som sa vrátil k landroveru, Amos ležal na mieste, kde ho Kora zložila. Sklonil som tlamu a jemne ho postrčil.

Pre svojho mŕtveho priateľa som v ten deň nedokázal preliať jedinú slzu. Levy neplačú.

●

O dva dni som stál na balkóne hotelovej izby v Nairobi a pozoroval mesiac. Plnému kotúču opticky nič nechýbalo, no pravý spln nastane až ďalšiu noc. Dnes som nutkaniu ešte odolal, no zajtra to už nedokážem. Niektoré cykly ostávam premenený aj tri dni.

Ak ste sa predtým čudovali, prečo sa proste nezbalím a nejdem za rodinou do Československa, tu máte dôvod. Ako dlho by som sa našimi lesmi dokázal túlať bez povšimnutia? Nehovoriac o tom, že by som si po príchode domov určite nejaký čas posedel za mrežami. A to by bol koniec.

Záležitosť v Mare bola uzatvorená. Seghenov otec a jeho spojenci si najali somálskych banditov, aby zaútočili počas rokovania rady a „náhodou“ nechali nažive len tých správnych ľudí. Dokonca zaplatili akémusi hádačovi osudu, aby ich zámer skryl pred duchmi plání, no ten na Wanjalove schopnosti nestačil.

Kožomenec bol mŕtvy. Miesto boja s Korou a príbeh, ako k nemu došlo, som, samozrejme, patrične upravil.

Starý šaman bol teraz mne, a teda aj Leakeymu, veľmi zaviazaný. Službe živej prírody už prisľúbil užšiu spoluprácu.

Keď zazvonil telefón, vrátil som sa do izby.

„Máte hovor zo zahraničia,“ oznámila recepčná. „Môžem prepojiť?“

„Iste,“ súhlasil som prekvapene.

„Pavol Ďatelinka?“ ozval sa mužský hlas.

„Pri telefóne,“ odvetil som po krátkom zaváhaní. Svoju rodnú reč som nepočul už poriadne dlho.

„Tu je poručík Hromada,“ predstavil sa neznámy. „Ako by sa vám páčilo zasa vidieť rodinu?“

Nedokázal som odpovedať. Len som stískal bakelitové slúchadlo a civel do steny.

„Mohli by za vami vycestovať. Súdruh Biľak súhlasí.“

„Čo chcete?“ precedil som cez stisnuté pery.

„Maličkosť. Kohosi v tej vašej Afrike potrebujeme nájsť. Hovorí vám niečo meno Havel?“

Niekde som ho už určite počul, no nič bližšie sa mi nevybavovalo. Nech je ten chlap ktokoľvek, bolo jasné, že ŠTB mu asi nepošle srdečné pozdravy. Napriek tomu som hneď vedel, že urobím, čo chcú. Nový režim síce nenávidím, no rodina je rodina.

Chcete ma súdiť? Len do toho.

Richard Leakey a jeho boj za africkú prírodu je reálny. Ľudožrúti bez hrivy a leví muži taktiež vychádzajú z domorodej mystiky. Úplne fiktívny je len Pavol Ďatelinka a (našťastie) krvavý koniec Nežnej.