Hitlerova cena mieru

„Láska prekoná všetky hranice. Hranice národa, rasy i náboženstva. Láska je tá najvyššia hodnota, ku ktorej sa môžeme hlásiť, ktorú máme prijímať a odovzdávať bezpodmienečne,“ prihovára sa Adolf Hitler z obrazovky. Drží stoh papierov, ale ruky sa mu trasú. Odloží poznámky nabok, zloží si okuliare a plátennou vreckovkou si utrie slzy, ktoré sa zalesknú na jeho lícach.

„Zasväťte svoj život láske. Oddajte sa tomu, aby bol každý, koho stretnete, o niečo šťastnejší,“ pokračuje a modrá žiara displeja zalieva moju celu.

 

MNÍCHOV, 1932

VÄZENIE STADELHEIM

CELA 70

„Čo je to za chujovinu,“ ozvem sa a sledujem Hitlerove oči na obrazovke nad sebou.

„Zvykaj si, kamoš,“ ozve sa z vedľajšej cely. „Púšťajú ho tu osem hodín denne. Furt dookola. Crème de la crème z jeho prejavov.“

„Ako sa plazmová telka ocitla v tridsiatych rokoch?“ pýtam sa, no nikto nereaguje.

„Nesúďte ma podľa toho, kto som dnes. Pozrite sa na môj život a súďte ma podľa toho, koľkokrát som padol, ale znovu som vstal,“ nasadí si Hitler okuliare a pozrie sa priamo do kamery.

„Toto ukradol Mandelovi,“ ozve sa naproti.

„Komu?“ pýta sa ten vedľa.

„A padol som veľakrát. Celý život ma na kolena zrážajú ľudská nenávisť, túžba po pomste, ale čo je najhoršie,“ napije sa z pohára vody, „nedôvera v ľudského ducha. Nedôvera v to, že človek sa rodí… čistý.“

Chodbou sa ozýva posmešné odfŕkanie a výkriky v neznámych jazykoch.

Hitlerov prejav vystrieda znelka s orlicou a orchestrálnou hudbou.

„Kam som sa to, kurva, dostal?“ pýtam sa a pomedzi mreže skúmam chodbu väzenia. Každá cela je vybavená veľkou obrazovkou, chodba je posiata kamerami a strážnik na konci chodby sa hrá s telefónom. So smartfónom.

„Kam asi,“ vraví hlas vo vedľajšej cele s francúzskym prízvukom.

„Ty si myslíš, že si prvý s týmto geniálnym nápadom?“ pýta sa niekto zo vzdialenej cely a chodbou sa rozľahne hlasný smiech.

„Prišiel si neskoro. A na nesprávne miesto,“ poučí ma Francúz a nijako svoju myšlienku nerozvinie.

Zacúvam hlbšie do cely a posadím sa na posteľ. Okrem nej tu sú len umývadlo, záchod a televízna obrazovka na mieste, kde by som čakal okno.

„Pokiaľ chceme dosiahnuť svetový mier, musia naši vodcovia prekonať otázky rasy, triedy a národa a získať skutočne globálnu perspektívu,“ otvára ďalší prejav Adolf na obrazovke. Čo je to za mučenie?

MIESTNOSŤ 418

Až teraz zisťujem, čo sú skutočné muky.

Skupina lekárov bez slova prehľadáva každý môj otvor. Nevynechajú nič. Používajú všetko možné náčinie, svietia na mňa rôznymi lampami, odoberajú mi z každej telesnej tekutiny. Hrabú sa v útrobách tela, o ktorých som ani netušil, že majú nervové zakončenia. Strčia do mňa niekoľko hadičiek, ktoré potom vyťahujú z úplne iných otvorov.

Nakoniec prinesú zvláštne, futuristicky vyzerajúce skenery a vytrhnú mi z tela všetky implantáty, ktoré vďaka nim nájdu. 

Keď sú so mnou hotoví, vypochodujú von z miestnosti a nechajú ma ležať nahého a pripútaného k posteli. Aby som tak nevnímal bolesť, sústredím sa na to, ako plachta pod mojím zadkom vlhne krvou.

„Klop, klop, neruším?“ Pristúpi ku mne ryšavá žena v stredných rokoch. Má armádny zostrih, tesný kostým a dobre nacvičený úsmev. Podíde bližšie.

„Vidím, že ste trochu rozrušený. Fajčíte?“ vytiahne zo škatuľky cigaretu a zapáli si priamo nad mojou tvárou. „Alebo to už nie je kúl tam, odkiaľ prichádzate?“ usmeje sa a odklepne si na moju hruď.

„Kde to som?“

„Presne tam, kam ste sa chceli dostať,“ pritiahne si s vŕzganím stoličku a usadí sa. Prehodí nohu cez nohu a potiahne si.

„A… je naozaj…“

„Áno, naozaj. Nevyzerá to tu tak, ako ste čakali?“

Preletím očami miestnosť a v každom rohu vidím blikať bezpečnostnú kameru. Pri dverách svieti displej a za oknom preletí s hvízdaním dron. Nevyzerá to tu ako v Nemecku tridsiatych rokov.

„Ja viem, ja viem. Neuvítali sme vás práve najkrajšie,“ usmeje sa na mňa. „Ale musíte vziať do úvahy kontext. Len si predstavte, v akej sme situácii. Musíme byť opatrní,“ potiahne si znovu a prisunie sa aj so stoličkou bližšie. Strčí mi cigaretu do úst. „Len si dajte. Užite si trošku, človeče.“ Potiahnem. „Kým môžete.“ Vyfúknem dym a ona zahasí cigaretu na mojej ruke.

„Š-š-ššššš,“ preruší môj výkrik a odhodí ohorok do plechového vedierka pri posteli. Ku kúskom mojej kože a zakrvácaným tampónom. „Môžeme to celé urobiť priateľsky, družným rozhovorom. Ja sa budem pýtať a vy mi budete odpovedať. Alebo,“ nakloní sa nado mňa, „veď vy viete. Ale uvedomte si, že vám už môže byť všetko jedno. Zlyhali ste. Môžete si svoj pobyt u nás urobiť o niečo menej nepríjemný. Alebo sa môžete zbytočne trápiť. Je to na vás.“

Oprie sa a so záujmom ma pozoruje. Keď nič nehovorím, vytiahne mobil z vrecka a chvíľu doň pozerá, zatiaľ čo posúva palec po displeji.

„Ako je možné…“ vydýchnem.

„Ja sa budem pýtať prvá. Vy budete mať dostatok času zistiť všetko, čo vás zaujíma. Mne sa končí služba za hodinku a ešte musím spísať protokol.“ Niečo naťuká do telefónu a položí mi ho vedľa hlavy. „Začneme, nie? Povedzte mi, z akej diaľky k nám prichádzate.“

„Je to… komplikované…“

Zasmeje sa. „Ale tak samozrejme. To je. Opýtam sa inak. Ako hlboko do minulosti ste cestovali?“

Zatvorím oči. „Asi stodvadsať rokov.“

„No výborne. Skvelé.“ Usmeje sa a vyťahuje ďalšiu cigaretu. „To nie je práve veľa, máme tu aj exotickejších dobrodruhov.“ Zapáli si. „Povedzte mi všetko. Všetko o tom vašom svete. Toto je začiatok krásneho a dlhého priateľstva, pán…?“

Keď otvorím oči, zaleje ich pot zmiešaný s krvou.

„A poviete mi už konečne, kde to som?“

CELA 70

„V piči, kamarát, v piči,“ hovorí Francúz.

„Človek by povedal, že už si si mohol urobiť celkom dobrú predstavu,“ zapojí sa potetovaný svalovec z náprotivnej cely.

„Byť humanistom, to znamená vykonávať dobro bez toho, aby sme očakávali odmenu či trest…“ verklíkuje Hitler z obrazovky.

„To je Vonnegut, ty skurvený čurák,“ odpľuje si ďalší väzeň a niekoľko ďalších súhlasne zahuláka.

„Až sa raz dostanem von, zakrútim tomu hajzlovi krkom,“ ozve sa ženský hlas.

„T’as pas de couilles,“ zasmeje sa Francúz.

„… pretože nikdy neviete, aký boj zvádza váš blížny…“

„Chcete mi povedať, že všetci ste sem prišli…“

„Zabiť Hitlera. To je klišé, čo?“ odvetí mi svalovec a ani sa nepozrie mojím smerom.

„Ale ako je možné…“

„Ten chuj, ktorý sem prišiel ako prvý, sa nechal chytiť,“ zapojí sa Francúz. „Začali si dávať pozor. A všetkých nás kompletne obrali o všetko, čo sme priviezli so sebou.“

„Tak preto majú telefóny o… ja neviem, o sto rokov skôr?“

„Keby len telefóny,“ hovorí svalovec. 

„Kto prišiel prvý?“ opýtam sa.

„No, bolo ich viac, zopár z nich je na konci tejto chodby,“ pokynie sused z náprotivnej cely hlavou doľava. „Ale už sú to starší páni. Veteráni.“

„Všetci sem prišli v deň Hitlerovho narodenia,“ vysvetľuje ženský hlas. „Ale predtým nikto. Akoby nikomu nikdy nenapadlo zakrútiť krkom jeho matke.“

„Koľko si cestoval?“

„Stodvadsať rokov, približne.“

Žena z vedľajšej cely zahvízda. „Tak to ťa čaká veľa prekvapení. Uvidíš veci, o ktorých si nikdy ani nesníval! Teda,“ odmlčí sa, „uvidíš ich hlavne na obrazovke.“

„Alebo ti ich budú strkať do zadku,“ zasmeje sa chlapík naproti a po prvýkrát sa na mňa pozrie. „Prečo si nesadneš?“

„Postojím,“ odvetím a snažím sa nevnímať pálenie v natrhnutom konečníku.

„Un ami, ty stojíš? Urob stojku, zadok sa ti odkrví a na chvíľku sa ti uľaví,“ ozve sa. Znie to logicky.

„Aby som citoval svojho skvelého priateľa, Alberta Einsteina…“

Ľahnem si na zem a nohy vyložím čo najvyššie na posteľ. Zadok si podložím vankúšom a ruku od krvi si utriem do košele. Takto som si svoje veľké dobrodružstvo nepredstavoval.

„Tak nám niečo povedz, nie?“ zakričí mojím smerom svalovec. „Prišiel si sám alebo ťa niekto poslal? Nejaká vláda, korporát, cirkev?“ 

„Akú si použil technológiu?“ počujem ženský hlas. „Laserový vývrt? Červiu dieru? Kvarkové protipóly? Alebo… spórový pohon?“

„Čo? Huby?“

„Robí si z teba srandu,“ ozve sa Francúz.

„Ja nie som vedec,“ vysvetlím k žene a opatrne dvihnem zadok vyššie. Bolesť ustupuje. „Som vojak.“

„Na toto ťa nebrífovali, čo?“ hovorí chlap naproti.

„Len ak budeme jednotní, len ak svoj spoločný európsky projekt postavíme na základoch humanizmu a úcte človeka k človeku, len vtedy budeme kráčať skutočne vpred…“

„Daj si oddych, kamoš,“ prehluší môj nový sused Hitlera. „Budeme mať toľko času všetko prebrať, že sa z toho poserieš.“

„Ako dlho si tu?“ opýtam sa ho.

„Merde, bol som tu ako jeden z prvých. Prišiel som ho zabiť ako batoľa. Tak, ja neviem… spočítaj si to sám. Nejaké ďalšie otázky?“

MIESTNOSŤ 418

ASI O TÝŽDEŇ NESKÔR

„To bola posledná otázka v dotazníku. Výborne, desiatnik, tomu hovorím spolupráca,“ usmeje sa ryšavá a zaklapne dosky spisu. Skontroluje displej telefónu, dvakrát do neho ťukne a zastrčí si ho do kabelky. Postaví sa vedľa postele, ku ktorej som pripútaný. „Sľúbila som vám odpovede. Pýtajte sa,“ strčí si do úst cigaretu a zapáli si. Neponúkne ma. „Máte päť minút.“

Nadýchnem sa a snažím sa nevnímať bolesť v narazených rebrách.

„Ja viem, že vy ste to mysleli dobre,“ zahlási, skôr než stihnem niečo povedať. „Ale ste naivný. Sám pred sebou ospravedlňujete vraždu nejakým… vyšším morálnym princípom, ale je to len ilúzia. Vy ste sem prišli vraždiť a my sa len bránime.“

„Museli ste počuť už stokrát, čo je Hitler zač…“ skúsim namietnuť.

„Takého Hitlera, akého sa mi všetci snažíte opísať, ja nepoznám. Nikdy som takého nevidela, nikdy som takého nezažila. Musíte pochopiť,“ potiahne si a vyfúkne mi dym do tváre, „že tu nie ste doma. Tunajší Adolf Hitler nie je ten váš Hitler.“

„Je to ten istý Hitler, len nedostal príležitosť…“

„No práve. Tak ako to môže byť ten istý Hitler?“ odklepne popol do vedierka. Ak by som nebol pripútaný k lôžku, rozmlátil by som jej hlavu o roh stola. A obral ju o cigarety.

„Ja…“ prehltnem nasucho, „ja tomu nerozumiem.“

„Ja viem. Ale na tom nezáleží. Ste tu, tak sa s tým zmierte.“

„Ale prečo práve tu? Prečo sme všetci tu? To všetky naše budúcnosti prestali existovať? Alebo,“ nadýchnem sa, „ani nikdy neexistovali? Ja…“

„Ale čoby nie. Existujú, inak by sme tu spolu nediskutovali,“ zasmeje sa. „Vám to ešte kamaráti v celách nevysvetľovali?“

Zamračím sa.

„Pozdravujte odo mňa Youssefa. Čo my sme si spolu užili zábavy!“ zasní sa. „Nechala som mu na seba pamiatku. Priamo tu,“ zaťuká si na čelo a zahodí ohorok. „Ja musím bežať. Tešilo ma,“ berie kabelku do ruky a zbiera sa na odchod.

„Moment. Povedzte mi ešte,“ zachraptím, „ako je to s tou mojou budúcnosťou?“

CELA 70

„Mal si tú skurvenú suku nakopnúť do…“

„A preto stojíme pred tou najväčšou výzvou: Ako zjednotiť rozdrobenú Európu do jedného štátneho celku s jednou armádou, jednou ústavou, jednotnou zahraničnou politikou a spoločným hodnotovým základom? Riešením sa zdá byť…“

„Sme v časopriestorovej skládke odpadu,“ odpovie mi žena z vedľajšej cely. „Slepé rameno času. Slepé črevo. Nazvi si to, ako chceš.“

„Tomu mám rozumieť ako?“ pootočím hlavu smerom, odkiaľ prichádza jej hlas. Ležím na podlahe s riťou na vankúšoch a dýcham čo najplytkejšie, aby ma nebolel hrudník.

„Príroda je zázrak,“ ozve sa svalovec. „Aby ochránila všetky naše svety, vyrobila tento, kam nás všetkých hádže ako nebezpečný odpad.“

„A tak sa vyhýbame všetkým možným paradoxom. Lenže… Nous sommes perdus.“

„Skončili sme tu všetci, ktorí sme chceli…“

„Zabiť Hitlera. Presne tak. A nechtiac sme z neho urobili mesiáša humanizmu,“ vysvetlí mi ženský hlas.

„Ja osobne si myslím,“ vyhrnie si rukáv svalovec a odhalí tetovanie Ježiša na kríži, „že to celé musel vymyslieť nejaký inteligentný dizajnér.“

„Akurát hovno,“ zakričí jeho smerom Francúz.

„… aby sme žili v tom najlepšom z možných svetov, je zodpovednosťou každého z nás…“

„Hovno hovno, chceš povedať, že to je náhoda?“

„Hovno náhoda, chceš povedať, že každý jeden fyzikálny zákon je taký jedinečný, že za ním musí byť inteligentná bytosť? A kto stojí za tou, čo?“

„Držte už huby,“ ozve sa hliadkujúci strážnik. „Kto to má furt počúvať.“

Z môjho zadku vystrelí do celého tela masívny elektrický výboj. Zasyčí to, a keď sa paralyzovaný pozriem na svoj rozkrok, zazriem tenký pruh stúpajúceho dymu. Cítim uškvarenú kožu a chlpy. Pootočím hlavu a vidím, že svalovec naproti leží v podobnej polohe ako ja. Zo zadku sa mu tiež dymí.

„Nenúťte ma, aby som prišiel ešte raz,“ zahlási strážnik a pozerajúc do mobilu odkráča preč.

„Čo to je s tou ich fixáciou na anály,“ zaskučí Francúz. Strážnik nás musel vysmažiť všetkých. Čo nám to strčili do zadkov?

„Držte už huby,“ precedí ženský hlas. „Držte huby.“

„… a preto je našou morálnou povinnosťou naďalej budovať a zveľaďovať úspešnú európsku alternatívu k Spojeným štátom americkým. Len tá je zárukou šťastia a prosperity pre stovky miliónov ľudí na Starom kontinente…“

„A ty už tiež drž hubu,“ zašepkám si pre seba.

Ležím a pozerám sa do stropu. Keď najväčšia bolesť z konečníka ustúpi, zatvorím oči a pokúšam sa spať. Sústredím sa na svoj dych. Sústredím sa na dych, nie na Hitlera. Na dych, nie na Hitlera. Nádych, výdych. Nádych…

SI TU?

Otvorím oči.

TÁ RYŠAVÁ S TEBOU DNES SKONČILA?

Niekto sa ma snaží skontaktovať cez neuralink.

KÁMO. VIDÍM ŤA ONLINE OD PRVÉHO DŇA. TIE ICH SKURVENÉ SKENERY NENÁJDU NEUROBOTY. SME V BEZPEČÍ. CHÁPEŠ?

Pomaly sa postavím a podídem k mrežiam. Pozriem sa doľava i doprava, no všetci ležia vo svojich celách a stonajú od bolesti. Kto si? odpoviem.

TY SI TEN NOVÝ? SOM ASI DESAŤ, DVANÁSŤ CIEL OD TEBA. SMEROM DOPRAVA. TEDA, TVOJE DOPRAVA.

Zahľadím sa tým smerom, no dvanásť ciel je pre mňa nepredstaviteľná diaľka. Môj vesmír sa scvrkol na celu sedemdesiat a občasnú análnu sondáž na štyristoosemnástke.

NEBOJ SA. NIKTO NEVIE, ŽE SA SPOLU MÔŽEME ROZPRÁVAŤ. KURVA. SI PRVÝ ČLOVEK S NEURALINKOM, KTORÉHO SEM PRIVIEDLI PO MNE. CHÁPEŠ TO?

Váham. Čo ak je to nejaký test? Čo ak len skúšajú, či som ochotný v zajatí konšpirovať, len aby mi za to mohli do riti strčiť príklepovku?

Ľahnem si znovu na podlahu. Srať na všetko. Som tu, odpoviem.

SUPER. Spoluväzeň sa na chvíľu odmlčí. TOTO BUDE ZNIEŤ DIVNE, ALE… ROBILI TI NA ŠTYRISTOOSEMNÁSTKE KRVNÚ TRANSFÚZIU?

Zarazím sa. Nie, odpoviem.

SUPER. MÁM PLÁN.

BRATISLAVA, 2054

PENTAGON

„A hlavne si dávaj pozor na svoju krv. Žiadne drogy, žiadne ďalšie implantáty a hlavne, hlavne si dávaj pozor na krvavé zranenia,“ zavrčí seržant a uhasí ohorok v popolníku. „Všetky neuroboty máš v krvnom obehu, a pokiaľ by si o väčšiu časť z nich prišiel, no…“

Pozriem sa na obe ruky, na obe nohy, otočím hlavu a skontrolujem si tvár v zrkadle. Sedím na posteli úplne nahý.

„Ste si istí, že to bude fungovať?“

„Čo iné nám zostáva, než to skúsiť?“ povie a postaví sa. Odhrnie závesy z okna a izbu osvetlí pouličná lampa. Jedna z mála, čo ešte fungujú.

„Dostanem aj nejaké inštrukcie?“ opýtam sa, zatiaľ čo sa načahujem za košeľou. Vôbec to nebolelo. Nečakal som, že mi len niečo vpichnú do žily striekačkou.

„Budete musieť improvizovať,“ ozve sa od dverí starký so samopalom a skontroluje čas na hodinkách. „Neuroboty obsadia čelový lalok do minúty, zvyšok mozgu zmapujú do hodiny. Potom bude neuralink plne funkčný. Hlavne,“ podáva mi fľašu s vodou, ktorú mal vo vrecku kabáta, „veľa pite.“

„Žiadne ďalšie inštrukcie nedostanete,“ ozve sa seržant. „Viete všetko, čo potrebujete. Máte šťavu na jednu cestu.“ Odmlčí sa. „Nechali sme to zájsť príliš ďaleko. Neposerte to, chlape.“

Natiahnem si nohavice a sako a vypijem celú fľašu vody. Je odporná.

„Myslím, že nás sledovali,“ zahlási seržant a starký pribehne k oknu. Pozriem sa s nimi na ulicu. Dve čierne dodávky zastavia pod lampou a vyliezajú z nich ťažkoodenci. Jeden z nich vystrelí na lampu a ostaneme v tme.

„Tak čo, už to nabieha?“ nalieha starký, kým odisťuje zbraň a kontroluje si vrecká plné zásobníkov.

VITAJTE V NEURALINKU! SŤAHUJEM AKTUALIZÁCIE… 12 %.

„Niečo sa deje,“ zahlásim a pripínam si na opasok puzdro s pištoľou.

Seržant pribehne k dverám a napumpuje brokovnicu. „Vydržte to, chlape. Urobíme všetko preto, aby ste mohli odcestovať,“ zašepká a sleduje medzeru medzi dverami a zárubňou.

Prsty na rukách mi brnia. Milióny malých robotov špeciálne upravených na cestovanie proti toku času mi obsadzujú telo.

SŤAHUJEM AKTUALIZÁCIE… 37 %.

NEPRERUŠUJTE PRIPOJENIE.

„Schovaj sa,“ zašepká starký mojím smerom a namieri samopal na dvere. Na chodbe je počuť buchot, krik a dupanie ťažkých topánok.

„Nepočuješ, zalez niekam,“ pridá sa seržant a ukazuje na kúpeľňu. V podrepe prebehnem cez miestnosť a vojdem tam.

SŤAHUJEM AKTUALIZÁCIE… 52 %.

Vleziem do vane pod bojler a kontrolujem si náprsné vrecká. Do ľavej ruky si pripravím nôž, do pravej granát.

„Batoh, ty idiot,“ dobehne za mnou starký a hodí na mňa plátenný ruksak, ktorý som mal pripravený na cestu. Otvorím ho a skontrolujem obsah – dobové oblečenie, slovníky, zbrane a zopár osobných vecí.

Krik na chodbe sa už blíži k našim dverám.

SŤAHUJEM AKTUALIZÁCIE… 71 %.

Ťažkoodenci vyrazia dvere a ozve sa niekoľko výstrelov. Zopár striel zasiahne dvere do kúpeľne a cez diery vidím preblikávať svetlá bateriek.

„Vy svine!“ počujem vykríknuť seržanta predtým, než vypáli z brokovnice. Umlčí ho niekoľko rán zo samopalov a v byte je zrazu ticho. Odistím granát.

SŤAHUJEM AKTUALIZÁCIE… 84 %.

Počujem kroky za dverami do kúpeľne a pevnejšie uchopím nôž. „Nicht schiessen!“ vykríknem a dám obe ruky nad hlavu.

Tí hajzli vyrazia dvere a kričia na mňa jeden cez druhého. „Nicht schiessen!“ kričím znovu a ukazujem im odistený granát.

„Achtung, Granate!“ zakričí ten vpredu cez rameno a začína ustupovať z kúpeľne.

SŤAHUJEM AKTUALIZÁCIE… 92 %

Tlačia sa vo dverách, pomaly cúvajú a mieria na mňa samopalmi. Už mi chýba len zopár sekúnd…

Ťažkoodenci sa rozostúpia a uvoľnia cestu dvojmetrovému vojakovi v masívnom brnení. Rozbehne sa mojím smerom a zrazí ma na zem. Jeho exoskelet ma pritlačí o podlahu a cítim, ako mi pod jeho váhou pukajú rebrá.

AKTUALIZÁCIE STIAHNUTÉ.

REŠTARTUJEM SYSTÉM.

Doriti!

Pevne zvieram granát a druhou rukou mu vrazím nôž do medzery medzi helmou a obrneným torzom. Čepeľ mu prerazí mäkké tkanivo na krku a tvár mi zaleje krv, ktorá sa vylieva z čerstvej rany.

Vojak mi zaručí do ucha a cítim, ako mi ďalší ťažkoodenec šliapne na ruku, v ktorej zvieram granát.

VITAJTE V NEURALINKU!

PRAJETE SI SPUSTIŤ PREDNASTAVENÚ APLIKÁCIU?

„Prajem!“ zakričím a pustím granát.

Telo sa mi rozvibruje a vcucne ma temnota. Keď granát vybuchne, počujem to už z veľkej diaľky.

CELA 70

1932

Docestoval som priamo pred ríšsky snem. Pokrytý kusmi tela a brnenia z toho vojaka, ktorý na mne ležal, vysvetľujem spoluväzňovi, kým si upravujem vankúš pod zadkom.

AKO DLHO IM TRVALO, NEŽ ŤA DOSTALI? pýta sa ma.

Desať minút? odhadujem. Nestihol som si ani prezliecť krvavé veci za čisté z batohu. Obkľúčili ma a paralyzovali nejakým výbojom. Prebral som sa až tu.

NO, TIE SVINE TO UŽ MAJÚ VYMAKANÉ, povzdychne si. SLEDUJÚ VŠETKY PODSTATNÉ MIESTA. TIE NAŠE CESTY SPÔSOBUJÚ METEOROLOGICKÉ ANOMÁLIE, VEDIA TO CELKOM RÝCHLO PODCHYTIŤ.

Ani neviem, čo na to povedať. Ktokoľvek sem v najbližších rokoch príde zabiť Hitlera, nedostane šancu sa ani poriadne poobzerať.

MŇA SI PORIADNE PODALI, SKORO SOM IM NA ŠTYRISTOOSEMNÁSTKE VYKRVÁCAL.

Ešte stále cítim vo vzduchu zápach môjho popáleného konečníka. Možno som dopadol celkom dobre, v porovnaní s ostatnými.

PRIŠIEL SOM SKORO O VŠETKY BOTY, vraví mi. ALE AK BY SME TIE MOJE SKOMBINOVALI S TVOJIMI…

Posadím sa.

Ak ich skombinujeme, možno by sme mali dosť šťavy…

NA JEDNU ĎALŠIU CESTU, potvrdí mi spoluväzeň.

Znie to šialene. Znovu mi napadne, že je to celé iba test, v ktorom zlyhávam.

Srať na to.

Ako to urobíme?

Hlas sa na chvíľu odmlčí. Možno má rovnaké pochybnosti.

KAŽDÝ ROK NÁS VŠETKÝCH VYŽENÚ NA DVOR A HITLER SEM PRÍDE ODOVZDAŤ CENU MIERU NIEKOMU, KTO MU DOSTATOČNE LEZIE DO RITI, vysvetlí mi nakoniec. MY MU ROBÍME POZADIE A ON MÁ SRDCERVÚCI PREJAV O TOM, AKO NÁM VŠETKÝM ODPUSTIL.

Musíme si tie boty predať fyzicky, hovorím.

JA TI ICH PREDÁM, FYZICKY. INÚ MOŽNOSŤ NEBUDEME MAŤ.

Ako to urobíš?

DÁM IM INŠTRUKCIU, ABY SA ZHROMAŽDILI NA JEDNOM MIESTE A… PROSTE TI ICH DÁM. NECHAJ TO NA MNE, ubezpečí ma.

Jedna cesta navyše. Ak už nič iné, tak aspoň cesta von z tejto diery.

HEJ… EHM. NECHCEŠ SI ZATIAĽ CEZ NEUROLINK NIEČO ZAHRAŤ? POZNÁŠ COUNTER-STRIKE?

CELA 70

O NIEKOĽKO TÝŽDŇOV

„Hlavne nič neskúšaj, okej? Toto nie je žiadna hra,“ zahlási strážnik s obuškom a strká ma von z cely.

„Kam to…“

„Drž hubu,“ zareve na mňa, keď mi za chrbtom nasadzuje putá.

Vedie ma chodbou a po stranách sledujem nemé tváre spoluväzňov, ktorí už asi tušia, čo sa deje. Žeby tie svine prišli na moje večerné hranie s Ayubom? Alebo žiaden Ayub nikdy nebol a ja som celý čas konšpiroval s nejakým agentom provokatérom?

„Doľava,“ zapichne mi strážnik obušok medzi lopatky a postrčí ma.

Kráčame chabo osvetlenou chodbou, z ktorej každých pár metrov ústia dvere k ďalším celám. Desiatky, stovky väzňov. Toľko zmarených príležitostí. Toľko prekliatych vesmírov.

Prichádzame k výťahu a strážnik priloží oči ku skeneru. Dvere kabíny sa otvoria a vojdeme dnu. Strážnik niečo naťuká do ovládacieho panelu, dvere sa zatvoria a kabína vystrelí smerom nahor. Začne si pískať melódiu, ktorá hrá vo výťahu z reproduktora.

„To je Haydn?“ opýtam sa.

„Drž hubu,“ švihne mi obuškom po tvári tak, že mi ústa okamžite zaleje teplá, slaná krv. Vypľujem ju a s ňou aj dva či tri zuby. Zakvílim a opriem sa tvárou o stenu výťahu.

„Ešte jedno zbytočné slovo,“ vytiahne strážnik z vrecka malý ovládač, „a vieš, čo ťa čaká.“ Hlboko v zadku mi výstražne zavibruje sonda. Strážnik sa zasmeje.

Dvere sa otvoria a naznačí mi, aby som vyšiel von. Na chodbe stojí tá ryšavá ženská zo štyristoosemnástky a usmieva sa na mňa.

„Niekto tu neposlúchal?“ opýta sa ma a vytiahne z kabelky vreckovku. Nasliní ju a zotrie mi krv z úst. „Myslela som, že už viete, čo si môžete dovoliť.“ Otočí sa k strážnikovi. „To bude všetko, zmiznite,“ vyštekne na neho. Strážnik zasalutuje a odkráča.

„Dnes,“ upravuje mi ryšavá golier na väzenskej košeli a ja zacítim jej parfum, „sa pozriete von. Ale ešte predtým vás chce niekto vidieť.“

Pozerám sa na ňu, ale neodvážim sa položiť tú otázku nahlas.

„Každý rok si pán Hitler symbolicky podá ruku s jedným z vás. Na znak odpustenia,“ vysvetľuje mi, zatiaľ čo mi zastrkuje košeľu do nohavíc. „Ešte predtým, než odovzdá cenu mieru. Milá tradícia. Ale chce vás najskôr vidieť,“ chytí ma za plecia a pozerá sa mi do očí. „Buďte slušný. Neposerte to. Inak sa znovu uvidíme a… to by ste nechceli.“

Stlačí mi plecia a ja prikývnem.

„Dobre teda,“ pustí ma a zaklope na dvere pred nami. 

Otvorí nám ozbrojenec, ktorý mi pokynie, aby som vstúpil.

Za veľkým stolom z masívu sa hrbí Hitler, okuliare na špičke nosa, prezerá si niečo v telefóne.

„To je dobré, nechajte nás,“ pokynie rukou ozbrojencovi bez toho, aby sa na neho pozrel. Ten zasalutuje a vypochoduje z miestnosti. Dvere sa zabuchnú a ja ostanem sám s Hitlerom. Pozorujem mastnú ofinu, ktorá mu padá do tváre. Fúzy má zastrihnuté presne tak, ako ho poznám z učebníc – nechal si ich len pod nosom. Má bielu košeľu, sako prehodené cez operadlo stoličky.

„Takže Slovensko,“ povie a ďalej sa pozerá na displej telefónu. „Roztomilý národ.“

Obzerám sa a na stenách vidím podobizne nemeckých mysliteľov. Pod oknom je malý drevený stolček s whisky, vedľa neho kožené kreslo a lampa. Za oknom bzučia hliadkujúce drony a v rohu je bezpečnostná kamera. Nebliká.

„Poďte, sadnite si, nech nemusím hulákať cez celú miestnosť,“ povie potichu a ďalej sa venuje telefónu. Poslúchnem a sadnem si oproti nemu. Zadok ma páli a cítim, že mi napuchli ústa. Stále mi do nich z diery po zuboch vteká krv, ktorú s odporom prehĺtam.

Hitler sa zasmeje, párkrát ťukne do telefónu a potom ho zastrčí do vrecka nohavíc. Po prvýkrát sa mi pozrie do očí. Je upravený, trochu zamračený a jemne sa usmieva. Príjemný pán v stredných rokoch.

„Prečo?“ opýta sa ma.

Mlčím.

„Prečo?“ oprie sa lakťami o stôl a nahne sa bližšie ku mne.

Ako keby to už nepočul tisíckrát.

„Po tom, čo ste vyhrali vojnu, sa začalo peklo… Nešlo to, nedalo sa v tom žiť, a tak…“

„Moment, moment, spomaľte,“ preruší ma, „chcem počuť detaily.“ Naleje si z karafy vodu a začne usrkávať.

„Začali ste stavať pracovné tábory úplne všade. Najskôr sa v nich fakt pracovalo a postavili ste diaľnice, ktoré križovali všetky kontinenty. Teda, okrem Afriky,“ zaseknem sa. „Tú ste vybombardovali atómovkami už dva roky po vojne. Je to rádioaktívna pustina, kam dodnes Ríša posiela všetkých vojnových zajatcov a… no, nepohodlných ľudí.“

Pozerá sa zasnene. On si to rozprávanie užíva!

„A prečo prichádzate vy? Čo sa vám deje za krivdu?“ pýta sa ma a z fúzov si utrie kvapôčky vody. „Čo majú zase Slováci za problém?“

Zatnem spútané ruky za chrbtom v päste. „Ovládli ste už všetko, takže… ste sa začali obracať aj proti spojencom.“

„Hmm,“ pozrie sa Hitler von oknom. „To dáva zmysel,“ postaví sa a odkráča sa pokochať výhľadom na budovu obohnanú ostnatým drôtom. „To je dobré. To je dôležité, že máte skutočne silnú motiváciu. Autentickú. Rozumiem vám. Myslím, že vám môžem pred celým svetom odpustiť,“ pozrie sa na mňa a vracia sa k stolu. „Asi tak za hodinu budeme tam dole,“ pokynie hlavou k oknu, „a vy budete stáť v prvom rade. Keď vás vyzvem, prídete ku mne, podáme si ruky a pozrieme sa spolu do kamery. Nič nebudete hovoriť a potom sa vrátite na svoje miesto. Je to jasné?“

Prikývnem.

„Výborne. A skúste sa pritom usmievať. Odpustenie je krásna vec,“ žmurkne na mňa. „Ozaj, mám tu vaše veci,“ vytiahne spoza stola môj batoh a hodí ho na stoličku. „Väčšina ľudí si sem priniesla zaujímavé veci. Knihy, nákresy, filozofiu… Návody, ako v predstihu vyrobiť lepší svet. Ale to, čo ste priniesli vy,“ začne sa hrabať v mojich veciach, „také sračky som v živote nevidel!“

Hodí do mňa jednu z mojich knižiek.

„Tam tam Borisa Filana? Načo vám to tu je?“ vykríkne Hitler.

„Ja… chcel som niečo ľahšie, na zasmiatie, keď mi bude…“

„Michal Havran? Mark E. Pocha?“ hádže do mňa ďalšie knihy. „Jozef Karika? Ľutujem každú minútu, ktorú som strávil listovaním týmito chujovinami,“ kričí a prská tak, že mi slinami pokropí tvár. Odhodí prázdny batoh za seba a v ruke drží poslednú knihu. „Nebyť tejto jednej, myslím si o vás, že ste úplný idiot,“ hodí predo mňa Mečiarove pamäti. „Už konečne vidím, kde robím chybu, keď spolupracujem so Slovákmi. Pri prvej príležitosti,“ podíde ku mne a dychčí mi do tváre, „ma buď okradnú, alebo podrazia.“

„Sme vždy na víťaznej strane,“ poviem hrdo a neuhnem pohľadom.

„Postavte sa.“

Poslúchnem a zdvihnem sa zo stoličky. Pozerám sa na Hitlera zvrchu. Tiež neuhýba pohľadom a začne mi rozopínať nohavice.

„Čo to…“

Stiahne mi nohavice i trenírky. Chytí môj penis a poobzerá si ho zo všetkých strán. 

„Nechápem,“ povie Hitler a chytí ma za gule. „Zase poslali skurveného židáka.“

Z celej sily ich stlačí a cítim, ako mi ukrutná bolesť zaleje celý rozkrok a trup. Obe moje vajcia praskajú v Hitlerovom zovretí. 

Konečne ich pustí. V kŕči sa zosuniem naspäť na stoličku a zavýjam od bolesti.

Vytiahne zo saka vreckovku, poutiera si ňou ruku a hodí ju do mňa ako do psa. „Uvidíme sa neskôr, priateľu,“ povie a prehodí si sako cez ruku. Obíde ma a trikrát zaklope na dvere. Otvorí mu ryšavá, a kým stratím vedomie, vidím, ako mu podáva ruku.

NÁDVORIE VÄZNICE STADELHEIM

O HODINU NESKÔR

Hitlerov stisk je neprimerane silný, a keď sa spoločne pozeráme do objektívov fotoaparátov, stlačí mi ruku ešte viac.

Pustí ma a potľapká ma po pleci. „Na miesto,“ povie mi s úsmevom.

Pomaly krívam smerom za pódium a pozerám sa na tváre svojich spoluväzňov. Jeden z nich mi pokynie hlavou na pozdrav, na čele má vyryté slovo HOMO.

Postavím sa do radu a pozerám sa pred seba. Nádvorie je plné novinárov a dôležito pôsobiacich ľudí v oblekoch. Môže tu byť tak tritisíc ľudí. Nad hlavami nám lietajú drony, na niekoľkých miestach sa premietajú hologramy s detailom Hitlerovej tváre. Na strechách stoja zástupy ozbrojencov.

Hitler si nasadí okuliare. Kyticu kvetov, ktorú mu práve prinieslo malé dievčatko zo speváckeho zboru, položí pred seba na rečnícky pult.

„Ďakujem ešte raz za milé privítanie. Vždy sa rád vraciam sem, na pôdu tejto dôležitej inštitúcie,“ ukáže rukou na budovy okolo nás. „Vždy si tu pripomeniem, aké dôležité je v našom živote odpustenie. Aké dôležité je prekonať svoje predsudky a pozerať sa na ľudí okolo seba tak, že v nich vidíme to najlepšie…“

TO SÚ KECY, ČO.

To sú, ten bastard ma vykastroval, odpoviem Ayubovi. Kde si?

STOJÍM ASI DESAŤ METROV ZA TEBOU. VYKASTROVAL?!

Zistil, že mám kratšiu predkožku, poviem mu a sledujem Hitlerovu slziacu tvár na holograme pred sebou.

„Je dôležité vnímať perspektívu druhého človeka. Aj keď zamýšľal zabiť vás,“ Hitler sa pozrie mojím smerom. „Mal som príležitosť prehodiť pár slov s mladíkom, ktorému som pred chvíľou podával ruku. Čo mi napadlo ako prvé, bol zmätok. Obrovský zmätok v duši, ktorý tento človek cíti, keď túži po pomste na nevinnom človeku do takej miery, že je ochotný ohýbať prírodné zákony.“

Kamery zaberajú moju tvár, potom sa obrátia späť na Hitlera.

„Tento mladý muž už chápe, že perspektíva, ktorou nahliada na náš svet, je nesprávna. Ale mnohí ďalší, ktorí sú ešte len na ceste k nám, toto pochopenie nemajú,“ pozerá sa Hitler na dav pred sebou. 

PRI PRVEJ PRÍLEŽITOSTI K TEBE DOBEHNEM. MUSÍME BYŤ RÝCHLI.

„Som rád, že v tejto pohnutej dobe, keď sa útoky teroristov z budúcnosti stupňujú a ohrozujú nielen mňa, ale celú našu spoločnosť, môžem dnes na pódiu privítať svojho drahého priateľa, Lea Szilárda,“ povie Hitler a preruší ho búrlivý potlesk. Na pódium prichádza muž v klobúku a máva ľuďom v hľadisku.

„Môj priateľ Leó, spolu so svojimi kolegami z Budapešti, už niekoľko rokov intenzívne pracuje na tom, aby sme sa pred výpadmi z budúcnosti mohli lepšie brániť. Rozhodol som sa, že tento rok ocením práve jeho snahu o dosiahnutie mieru a pokoja v našom svete,“ povie Hitler a podáva mužovi ruku. Ozvú sa blesky fotoaparátov a obaja muži pózujú s nacvičenými úsmevmi.

TO JE ALE DIVADLO.

To je, súhlasím. Už nech som preč.

NEZABUDNI, ŽE MUSÍŠ CESTOVAŤ FAKT ĎALEKO. MUSÍŠ TO CELÉ PRERUŠIŤ OMNOHO SKÔR. DÁVNO PREDTÝM, NEŽ SA TÁ SVIŇA NARODILA.

Neboj sa, poviem, ale sám mám strach. Kam sa dostanem tentoraz?

„Ďakujem, ďakujem, priateľu,“ preberá Szilárd miesto pri mikrofóne. Na hologramoch sa objavuje jeho tvár. „Je pre mňa obrovskou cťou stať sa ďalším laureátom Hitlerovej ceny mieru. Stáť s Adolfom na jednom pódiu je veľkou odmenou nielen pre mňa, ale pre celý tím ľudí, ktorý so mnou posledné roky pracuje,“ vymenia si s Hitlerom úsmevy. „To, čo sa nám podarilo dosiahnuť v posledných rokoch, je naozaj neuveriteľné. Ale nešlo by to bez úzkej spolupráce so Spojenými európskymi národmi, s Hitlerovým vzdelávacím inštitútom a bez poznatkov, ktoré máme vďaka úžasnej výskumnej činnosti práve tu, v Stadelheime.“ Zloží si klobúk a chytí sa obidvomi rukami rečníckeho pultu. „Na jednej strane sú zločinecké návštevy z budúcnosti prekliatím, no na druhej strane nám po desiatky rokov poskytujú tie najúžasnejšie technológie, tie najšialenejšie vedecké poznatky z rôznych línií budúcnosti. Umožňujú nám ich kombinovať v takej miere, že si trúfam povedať, že úrovňou nášho poznania už prekračujeme aj svety z tej najvzdialenejšej budúcnosti, ktoré sme mohli prostredníctvom zadržaných vrahov spoznať.“

MÁM Z NEHO ZLÝ POCIT.

„Veľmi ma teší, že dnešok nebude radostným len pre mňa. Som si istý, že po tom, čo sa vám spoločne s pánom Hitlerom chystáme ukázať, zaplesá nejeden človek, či už priamo tu v hľadisku, alebo doma, sledujúc živý prenos,“ povie Szilárd a pokynie ozbrojencom. Tí na pódium pritiahnu vozík zakrytý plachtou.

„Toto,“ ukáže naň Szilárd, „je vynález, ktorý nás už navždy ochráni pred útokmi z budúcnosti. Spôsob, akým si postavíme nepreniknuteľný múr okolo nášho Lebensraumu. Projekt, na ktorom sme pracovali dlhé roky, je konečne v štádiu, v ktorom vám ho môžeme s hrdosťou ukázať,“ prizve gestom Hitlera k mikrofónu. Všetci v hľadisku mlčia, väzni sa ošívajú.

„Priatelia,“ začne opäť Hitler. „Teroristi z rôznych budúcností nás pripravili o pocit bezpečia. Ale nie je žiaden zločin vziať si naspäť niečo, o čo nás obrali.“

Jedným pohybom ruky strhne plachtu a odhalí kovovú závitnicu veľkosti urasteného chlapa. Vyzerá ako zväčšený kus transformátora. Z hľadiska sa ozývajú vzdychy a cvakanie fotoaparátov.

„Tento malý, ale dôležitý prístroj nazývame Löwenzahn. Je dôležitou súčasťou operácie Solitär, o ktorej ste už počuli hovoriť európskeho kancelára Göringa. Po mnohých neúspešných pokusoch o protiútok je až Löwenzahn skutočnou zárukou, že zločinecké budúcnosti nás prestanú ohrozovať a náš svet sa stane tým jediným, najlepším svetom, v ktorom je možné žiť.“

Hľadiskom prejde vlna údivu, niekoľkí ľudia začínajú postojačky tlieskať.

TIE SVINE CHCÚ VŠETKY OSTATNÉ SVETY VYMAZAŤ!

Zatočí sa mi hlava. Je fakt možné, že sa im podarilo vyrobiť ultimátnu bombu, ktorou zničia všetko ostatné?

„Samozrejme, nešlo by to bez znalostí, ktoré k nám privážajú samotní teroristi, ale ani bez prispenia velikánov teoretickej fyziky, ktorých by som rád privítal vedľa seba na pódiu…“

TERAZ, TERAZ JE NAŠA ŠANCA. VŠETCI ČUMIA NA EINSTEINA…

Spoluväzni, ktorí stoja za mnou, začnú padať a strkať do seba navzájom. „Hej,“ zareve na nás strážnik a v zadku sa mi rozpáli sonda.

Väzňov za mnou rozrazí plešatý chlap a chytí ma za tvár. Začne ma bozkávať a jazyk mi strčí hlboko do úst. Cítim, že jeho sliny sú zmiešané s krvou a na svojom jazyku cítim jej kovovú chuť.

„Stačilo,“ zakričí ďalší strážnik a všetkými prejde elektrický prúd z análnych implantátov. Zvalíme sa na zem a plešatý chlap sa odo mňa konečne odtrhne. Z konečníkov nám začína stúpať dym a som v takom kŕči, že si nezvládnem utrieť zakrvácané ústa.

Krv plešatého sa v mojich ústach mieša s krvou, ktorá vyteká z dier po mojich zuboch.

REGISTRUJEM 12 848 677 NOVÝCH ZARIADENÍ. PRIPOJIŤ?

Vymením si pohľad s plešatým chlapom vedľa mňa. Utekajú k nám ozbrojení strážnici a v hľadisku zavládla panika.

Ak by mi dopredu povedal, že mi chce všetky svoje neuroboty predať takto… asi by som sa na záchranu všetkých vesmírov vysral.

Všetci väzni ležia na zemi a od hromady zvíjajúcich sa tiel stúpa k oblohe malý obláčik dymu zo zoškvarených konečníkov.

„Vstávaj,“ schmatne ma za rameno strážnik. Pozriem sa za neho a na obrovskom holograme vidím Hitlerovu ustarostenú tvár. Veď počkaj, ty sukin bastard.

MIESTNOSŤ 418

O PÄTNÁSŤ MINÚT

„Počkajte,“ zahlási ryšavá, keď vchádza dovnútra. Skupinka ťažkoodencov ma prestane mlátiť obuškami a jeden z nich ma odstrčí k stene. Zosuniem sa na podlahu a cítim, že moja ľavá ruka dopadá vo zvláštnom uhle. Pozriem sa na ňu a z predlaktia vidím trčať kus kosti.

„Vypadnite,“ ukáže ryšavá palcom do chodby. Všetci zasalutujú a vypochodujú z miestnosti. Zabuchne za nimi.

SYNCHRONIZÁCIA NOVÝCH ZARIADENÍ… 58 %.

„Opýtam sa len raz. Čo to malo znamenať?“ zohne sa ku mne a chytí ma pod krkom. Nevládzem sa brániť.

„To… sa…“ dýcham sťažka a snažím sa zaostriť na jej tvár, „opýtajte toho zvrhlíka.“

„O čo vám ide?“ zovrie moje hrdlo o niečo silnejšie.

„Možno… sa mu páčil môj zadok,“ usmejem sa a ryšavá mi okamžite vrazí päsťou do zubov. Do tých, čo mi ešte v ústach ostali.

SYNCHRONIZÁCIA NOVÝCH ZARIADENÍ… 69 %.

Postaví sa a začne čosi loviť v kabelke. „Dostanem to z vás. Kolega už pracuje na tom vašom… partnerovi. Čokoľvek máte za lubom, dostaneme to z vás,“ vyloví z tašky škatuľku cigariet a jednu si vytiahne. „Tak si to nerobte zbytočne nepríjemné,“ zapáli si a vyfúkne dym k plafónu.

Opriem sa hlavou o stenu a preskúmam zlomeninu na ľavej ruke. Vracia sa mi do nej cit a s ním veľká bolesť. Za posledných pár minút poriadne napuchla.

„Čo ak… to nemusí skončiť vraždou?“ opýtam sa jej.

„Prosím?“ zarazí sa.

SYNCHRONIZÁCIA NOVÝCH ZARIADENÍ… 93 %.

„Čo ak by niekto cestoval dosť hlboko do minulosti, ale nezabil ho, ani jeho matku, ani nikoho ďalšieho. Čo keby z neho chcel proste… vychovať normálneho človeka?“

Podíde bližšie a chytí ma za zlomenú ruku.

„Každý… jeden… z vás…“ hovorí pomaly a po každom slove mi zlomí jeden prst, „je… vrah.“ Vykrúti mi palec a tlačí tak dlho, kým nepočuje puknutie.

Oči sa mi zalejú slzami, ale nevládzem sa nijako brániť.

SYNCHRONIZÁCIA UKONČENÁ.

ZAKÚPTE SI PLNÚ VERZIU KANCELÁRSKEHO SOFTVÉRU DAS BÜRO, VAŠA SKÚŠOBNÁ VERZIA VYPRŠÍ O 12 DNÍ.

„My… sa len bránime…“ vydýchnem.

Usmieva sa a priloží mi k čelu prst s veľkým prsteňom.

„Neboj sa, je taký ostrý, že nič nezacítiš,“ pošepká mi do ucha a začne mi ním ryť do čela. Páli to, ale oproti bolesti v ruke to nie je nič.

Ryje mi do kože tak silno, že sa pritom sama zadýcha. Netrvá to dlhšie než pol minúty.

Z vedľajšej miestnosti sa ozve zúfalý výkrik. Ryšavá sa usmeje.

„Počujete to? Kolega udrel na citlivé miesto,“ postaví sa a vysoký podpätok z lodičky mi zaborí do otvorenej rany na ruke.

Vykríknem, ale skôr než od bolesti preto, aby som sa udržal pri vedomí.

ŽELÁTE SI NAKONFIGUROVAŤ NOVÚ DESTINÁCIU?

Do miestnosti vtrhne muž v uniforme a ryšavá kráča k nemu.

ZADAJTE NOVÚ KONFIGURÁCIU.

„Tentoraz… to urobím správne,“ poviem jej smerom a potvrdím neuralinku svoju voľbu.

WEITRA, RAKÚSKE CISÁRSTVO, 1865.

Muž v uniforme niečo vysvetľuje a ryšavá sa na mňa obráti. „Ty…“ vyťahuje z puzdra pištoľ a rozbieha sa mojím smerom.

Telo sa mi rozvibruje a vcucne ma temnota. Keď ryšavá vystrelí, počujem to už z veľkej diaľky.

1865

„Tak, koho tu máme,“ pristúpi ku mne muž v obleku a pozrie sa na hodinky. „Urobíme to rýchlo, od rozvodu ma delí jeden nadčas,“ uchechtne sa a pokynie skupinke opancierovaných mužov v maskách. Obkľúčia moje telo a mieria na mňa zvláštnymi zbraňami. Pulzujú modrým svetlom.

Vyvrátim hlavu nabok a dávim na asfalt pod sebou.

„Závrat? Máme tu ďalšieho s botmi v krvnom obehu,“ drepne si muž v obleku ku mne a pozoruje ma. Až teraz si všimnem, že polovicu tváre má pokrytú kovovými plátmi a namiesto jedného oka na mňa ostrí mechanickým zariadením, ktoré oko len vzdialene pripomína.

„Kde to…“ začnem, no hneď ma preruší.

„Nie je ozbrojený. Otvorená zlomenina na ľavej ruke,“ dotkne sa jemne môjho ramena, „a niekoľko ďalších menších zlomenín. Stredne ťažké vnútorné zranenia. Zafixujte ho a prevezte do Viedne,“ rozdáva pokyny a ozbrojenci ku mne pustia tri postavy v bielych skafandroch. Jedna z nich celú ľavú ruku postrieka zelenou penou, ktorá hneď zväčší objem a stvrdne. Cítim tlak na miestach, kde mi z ruky trčia kosti.

„Čo to…“

„Nepredstavuje nebezpečenstvo, odvolávam modrý tím a ďalej pokračujeme so štandardným stupňom zabezpečenia,“ povie a postaví sa. Ozbrojenci zložia zbrane a odchádzajú preč. Keď mi prestanú zacláňať vo výhľade, zbadám mesto, ktoré sa vymyká všetkému, čo som v živote videl.

Okolo nás je čulý ruch. Pod vysokými sklenenými budovami sa prechádzajú davy ľudí. Nad nimi bzučia drony a lietajú strieborné valce so zaoblenými hrotmi na oboch stranách. Vysoko na oblohe vidím formácie rýchlo lietajúcich objektov a obrovské štruktúry, ktoré sa vznášajú kdesi na obežnej dráhe. Lietajúce mestá.

Ten pohľad mi vyrazí dych a zatočí sa mi hlava.

„Priateľu, ste celý dolámaný, odkiaľ ste to prišli?“ opýta sa muž v obleku a znovu sa ku mne skloní. Jeho svietiace oko vydáva mechanické zvuky a skúma ma od hlavy k pätám.

„Kde to som?“

Usmeje sa. „Ste tam, kam ste sa chceli dostať. Čakali ste niečo iné?“

Jedna postava v kombinéze mi vpichne niečo do krku.

„To je na bolesť. Dáme vás trochu dokopy a všetko si vysvetlíme,“ povie muž v obleku a kývne hlavou k jednej z postáv. Naložia ma na nosidlá a nesú smerom k striebornému valcu, ktorý sa vznáša neďaleko.

Okolo nás už vzlietajú ďalšie vozidlá podobné projektilom, do ktorých nastupujú ťažkoodenci. Ďalší ľudia zmotávajú žlté pásky, ktorými bola uzavretá tá časť ulice, v ktorej som sa objavil. Okamžite ju zaplnia davy ponáhľajúcich sa ľudí v pestrofarebnom oblečení.

Naložia ma dovnútra vozidla a postavy v bielom i muž v obleku si sadnú ku mne. 

„Už by to nemalo bolieť,“ povie mi jeden z bielych skafandrov zastretým hlasom a zabodne mi do stehna ostrý prístroj. Nič necítim.

Obrátim hlavu smerom k oknu a sledujem podvečerné veľkomesto.

Strieborná kapsula sa plynule vznesie a obrovskou rýchlosťou vystrelí medzi neónmi osvietené mrakodrapy. Každý z nich je veľkou reklamnou plochou. Bulvárne titulky striedajú reklamy na porno a budovateľské heslá.

CISÁR JOSEF LEOPOLD FERDINAND NAVŠTÍVIL RAKÚSKU KOLÓNIU NA MARSE

SEX! TRANSRODOVÝ CYBORG STELLA DNES SO ZĽAVOU

PRÁCE NA DYSONOVEJ SFÉRE POKRAČUJÚ AJ PO INCIDENTE NA KALLISTE

Na jednej z budov, ktorá pripomína raketu a týči sa nad všetkými ostatnými, vidím Hitlerovu podobizeň.

HITLER: MUŽ, KTORÝ NEBUDE. NOVÝ DOKUMENT K DISPOZÍCII ONLINE. V 3D!

„Muž… ktorý nebude?“ opýtam sa.

„Predstavte si,“ povie muž v obleku a vyberá z oloveného kufríka prístroj, ktorý vyzerá ako tyčový mixér, „že ste neprišli do svojej minulosti, ale do takej časopriestorovej skládky odpadu,“ hovorí.

„Asi tuším, čo tým myslíte,“ zastonám skôr od únavy, keďže bolesť už moje telo opustila.

„Viete, nie ste prvý s nápadom zasiahnuť do Hitlerovho rodokmeňa. Už stovky rokov sa stretávame s ľuďmi, ako ste vy. A chápeme vaše motivácie,“ priloží mi prístroj k hlave a ťuká do neho. „Chápeme, prečo sa chcete toho muža zbaviť. A ubezpečujem vás, že u nás ho určite nestretnete,“ prístroj zabzučí a on ho priloží k mojej hrudi. „Na to bola naša časová línia až príliš rozbitá všetkými tými zásahmi.“ Prístroj sa rozvibruje a on ho posunie naspäť k mojej hlave. „Zvláštne.“

„Čo to robíte?“

„Analyzujem stopy po tachyónových poliach,“ odvetí a skúma displej prístroja. „Prepáčte, ale vašu časovú líniu musíme z bezpečnostných dôvodov zlikvidovať,“ hovorí a pozrie sa von oknom. „Hmm. Máte na sebe stopy dvoch vesmírov. Nemôžem povedať, že by to bolo niečo, čo vidíme často,“ pozrie sa mi do očí a usmeje sa. „Ale na to budeme mať veľa, veľa času.“

„Vy… chcete zničiť dva vesmíry?“ pokúšam sa posadiť, no dve postavy v skafandroch ma pritlačia naspäť na lôžko.

„Už sa stalo. Poslal som dáta o stopách na centrálu, tá sa o to obratom postará,“ vypne prístroj a vracia ho naspäť do kufríka.

„Ale… zničiť…“

„My síce chápeme vaše motivácie,“ pozrie sa na mňa svojím mechanickým okom, zatiaľ čo vracia kufrík pod sedačku, „ale musíme sa brániť. Nemôžeme riskovať ďalšie agresívne výpady proti nášmu domovu.“ Pozriem sa znovu von oknom. Letíme nad predmestím plným malých domčekov a v diaľke sa rysuje zalesnená krajina. K mestu na oblohe smerujú prúdy letiacich vozidiel, ako je to naše. „Len sa zbavujeme napadnutých vetvičiek, aby strom ostal zdravý.“

„Čo bude so mnou?“ opýtam sa. Ak sa im práve mojou chybou podarilo vymazať dva vesmíry, na čom inom už len záleží?

„Dáme vás trochu dokopy a zapojíme vás do procesu. Práce je viac než dosť,“ naznačí hlavou, že práce je dosť niekde na oblohe. „Ale ešte predtým sa s vami poriadne porozprávame. Som Lorenz 218b, teší ma,“ potľapká ma po pleci. Zatvorím oči. „A ak budete chcieť, zbavíme vás aj toho hákáča na čele.“