Jedna salámová

„Každá kultúra raz vymrie, ale tie najlepšie chute prežijú čokoľvek.“

Gordon R. Oliver

„Ľutujeme, vašej požiadavke nemôžeme vyhovieť. Táto možnosť pre vás nie je dostupná.“

Boris nechápavo pozeral na obrazovku. To musí byť nejaký žart! Krútil hlavou a znova a znova odosielal objednávku. Stále rovnaká hláška. Už mal toho plné zuby. Čo bude teraz obedovať? Nasrdene zodvihol komunikátor a navolil číslo zákazníckej linky.

„Pizzeria Nirvána chutí, prajete si?“ rozľahol sa po miestnosti priateľský ženský hlas.

„Chcel by som si objednať jednu salámovú.“

„ID stravníka, poprosím.“

Boris ho odrapotal do telefónu.

„Hlasová autentifikácia bola úspešná. Čo si prajete?“

„Jednu salámovú poprosím,“ zopakoval. Skrytý odtienok v Borisovom hlase však naznačoval, že sa jeho trpezlivosť blíži k hraničným hodnotám.

„Ľutujem, táto možnosť pre vás nie je dostupná,“ odvetil príjemný hlas bez akéhokoľvek emočného podfarbenia. Borisove útroby, ktoré, naopak, množstvom emócií praskali vo švíkoch, zarevali od návalu zlosti.

„To musí byť nejaký omyl,“ prinútil sa pozbierať zvyšky svojej súdnosti. „Ešte včera som si ju objednával,“ nenechal sa odradiť.

„Mrzí ma to, salámová svieti na červeno,“ prebrala konverzáciu živá operátorka s o čosi ostrejším hlasom. „Môžem vám ponúknuť ďalšiu z našich nirvánových príchutí? Veľmi obľúbená je avokádová alebo najčastejšie objednávaná šunková s mäsom neživočíšneho pôvodu…“

Boris si uľavil nadávkou a ukončil hovor. Bohužiaľ, v tomto poradí. Takto to nepôjde. Tušil však, kde je pes zakopaný. Tá lekárska správa, ktorá mu včera cinkla v pošte, neveštila nič dobré. Veď preto ju ani neotvoril. Nepotreboval to vidieť. Chcel si len objednať svoje klasické raňajkové menu.

***

„Áno, pán Gretzky, vidím vás tu. Nuž, s tým cholesterolom máme menší problém. Obmedzil som vám preto…“

„Môžete to vrátiť späť.“

„Prepáčte?“

„Vráťte to späť, nemusíme nič obmedzovať.“ Boris niekedy nechápal, ako môže byť taký diplomovaný človek tak extrémne spomalený. Lekár márnil drahocenné sekundy a on potreboval svoj problém vyriešiť urýchlene. Žalúdok mu už peknú chvíľu neľútostne skrúcalo od hladu.

„No, obávam sa, že pokiaľ vám hodnota neklesne pod danú hranicu…“ Všetci sa len donekonečna niečoho obávajú.

„Nemusíte mi nič hovoriť, len to pekne…“ začal Boris, no lekár ho hneď prerušil.

„Nedá sa nič robiť, pán Gretzky. Viete, to je už všetko automatika. Čísla v systéme nepustia.“

Napriek tomu, že bol značne zaneprázdnený škvŕkaním, urobil Borisov žalúdok dve saltá. Nie, nie, nie, to nemôže byť pravda.

„Ale možno by som vám vedel odporučiť jeden z našich pohybových programov. Sú ešte účinnejšie než diéta,“ pokračoval doktor, „samozrejme, všetky cvičenia môžete absolvovať v pohodlí domova. S našimi pacientmi máme dlhodobo veľmi dobré výs…“

Boris s hlasným ručaním hodným ranenej zveri ukončil hovor. Toto nie. Nedajú mu najesť a ešte ho aj nútia cvičiť? Nazlostene sa obzrel okolo seba, akoby hľadal, či mu niekde nezostala pizza zo včerajška.

Dobre vedel, že nie.

Pred očami mu na veľkoplošnej obrazovke posmešne svietila nedokončená objednávka. Obďaleč potichu syčal osviežovač vzduchu. Elektronika v obytnej bunke jemne húdla. Z kúpeľne začul pomalé kvapkanie vody. Navonok pokojný deň, no Borisovo vnútro zažívalo turbulentné stavy. Proti príchuti Avokádový sen, provokatívne uviaznutej v kolónke Odporúčané produkty, sa búrila celá jeho bytosť.

Borisov fitnáramok zapípal a preťal hrozivé ticho, ktoré doľahlo na jeho obytnú bunku.

Pozor, prudké zvýšenie počtu úderov srdca za minútu. Na chvíľu zastavte a vydýchajte sa, zjavilo sa na veľkoplošnej obrazovke prepojenej s fitnáramkom.

Boris odfrkol, vypol aplikáciu Nirvány chutí a zoskočil, či skôr skotúľal sa z levitačného kresla. To, náhle oslobodené od jeho váhy, prekvapene vystrelilo nahor, stabilizátorom sa nechalo naspäť pritiahnuť k zemi a veselo sa zostalo pohojdávať v predvolenej výške. Boris namáhavo vstával na nohy. Dotyk chodidiel s podlahou ho vždy trochu prekvapil. Vytrvalá tvrdosť vinylovej dlážky jeho nohám zakaždým neúprosne dávala najavo, že veru nie je žiadne pierko, ale to ho teraz vonkoncom nezaujímalo.

To žiadne pierko sa potrebovalo urýchlene najesť. Žiadalo si svoju klasickú dávku, na ktorú bolo roky zvyknuté. Jedna salámová na raňajky, jedna na obed a jedna na večeru. Borisovo telo okrem pizze a pravidelných dávok vitamínov neprijímalo nič iné. Tešilo sa na lahodnú mastnotu roztopašne stekajúcu po brade, túžilo po brilantne vyváženej pikantnosti snúbiacej sa so sviežosťou paradajkového základu. Priam prahlo po chuťovej elegancii syrových okrajov, ktorých obsah sa gurmánsky naťahoval.

Znova sa ozvalo pípanie fitnáramku.

Prejdite 100 krokov, hlásili displej aj obrazovka.

Boris si zúrivo strhol náramok z ruky a hodil ho na druhú stranu obytnej bunky.

Nasaďte si fitnáramok, zasvietila veľkoplošná obrazovka.

„Seriem na teba!“ zakričal Boris.

Tú salámovú pizzu musel mať a bol pre to ochotný urobiť čokoľvek.

***

„Čau, krásavec,“ zahlaholil Boris do telefónu sladkým hláskom.

„Ty ešte žiješ? Neverím,“ ozval sa hlas v telefóne.

„Aj ja ťa mám rád, Bruno,“ zakontroval Boris.

„Jasné, čo zas potrebuješ?“ Bruno bol starý kamoš, ako sa patrí. Od detstva, v dobrom aj zlom. Pravidelné videohovory neskoro do noci, dlhé herné sessions na sieti…  Kamarátstvo, ktoré pretrvá, to sa dnes už veru len tak nevidí.

„Objednaj mi, prosím ťa, jednu salámovú z Nirvány.“

„Čože?“

„Zabanovali ma, vraj nejaký cholesterol či čo…“ vysvetľoval Boris, zatiaľ čo jeho žalúdok hlásil akútny stav nedostatku stráviteľného obsahu.

„Aha tak…“ Brunova odmlka neveštila nič dobré.

„Len jednu, chápeš, snažím sa trochu zhodiť,“ Boris kul železo za horúca.

„Vieš, že to nejde. Rozbije mi to denný počet kalórií.“

„Jedna ťa nezabije. Objednám ti, čo si povieš a vymeníme si. Dokonca prídem k tebe. Už som na ceste!“ Boris sa rýchlosťou jemu vlastnou, čiže nie veľmi závratnou, pobral k dverám. Potom si spomenul. „Eh, kde vlastne bývaš?“

„Sorry, kámo, nemôžem. Aj tak, už som dnes objednával. Mám plný limit. Ale keby si si niekedy chcel zahrať…“

Boris bol v koncoch. Šmaril komunikátor na zem k fitnáramku, čo vzápätí aj oľutoval, lebo ho niekedy bude musieť zdvihnúť. Zabudol si pritom aj zanadávať. Hodil sa znova na kreslo, zapol obrazovku a pustil sa scrollovať celú ponuku. Nič salámové, nič poriadne mäsové, nič dostatočne mastné. Napokon rezignoval a objednal si Zeleninové potešenie.

***

Sedel za miniatúrnym stolíkom v rohu obytnej bunky a znechutene žul posledné kúsky brokolicovej pizze. V odraze veľkej presklenej steny, za ktorou sa črtala nehostinná krajina, vyzeral ako namosúrený medveď v zeleninovom stánku. Na veľkoplošnej obrazovke mu nabiehala pracovná pošta, ale Boris si správy veľmi nevšímal. Oprava chýb v kóde automatických polievačov ho teraz zaujímala rovnako intenzívne ako konflikty v Indo-filipínskej divízii. Už teraz cítil, že z jedla nezískal ani toľko energie, aby na stránku Nirvány chutí aspoň napísal jedovatú recenziu. Jeho telo skrátka nemohlo bez salámovej pizze existovať. Ale ako ju získať?

Veľa možností nezostávalo. Nikto mu ju neobjedná, ukradnúť ju nemôže, veď ani nevie, odkiaľ tie pizze k nemu Nirvána chutí posiela. Avšak nedokáže ju získať ani legálne…

Borisovi zasvietili oči nadšením. To je ono! Legálne ju získať nemôže, ale na čiernom trhu, to je už niečo celkom iné! Po chrbte mu prebehla séria zimomriavok. Obráti sa na temnú stranu spoločnosti, pustí sa na neisté chodníčky. Pôjde…

Vraj vonku kúpiš všetko, povedal mu raz Bruno. Boris by však nikdy nepomyslel na to, že by naozaj išiel von. Ísť von, to bolo čosi vulgárne a opovážlivé. Vonku to nebolo bezpečné. Pohybovala sa tam len nižšia kasta a s nimi… tuláci, rebeli, zlodeji a podobná zberba. Vonku bolo špinavo a nezdravo. Čiastočky vznášajúce sa vo vzduchu človeku mohli zahltiť pľúca a nemilosrdne ich začať zožierať zvnútra. Aspoň tak sa to hovorilo. Boris, tak isto ako aj všetci jeho známi, nevystrčili von ani nohu už roky.

Striasol sa. Ak by šiel von, musel by si dokonca zašpiniť podrážky. Úzkostlivo pozrel na tenisky položené pri dverách obytnej bunky. Kedy ich mal naposledy obuté? Nepamätal si. Nemal na to dôvod. Na spoločenské poschodia už dávno nechodil, bohato mu stačí občas sa pripojiť do virtuálnej miestnosti.

Jeho obytná bunka, tam mu bolo naozaj dobre. Všetko tam bolo poruke, nemusel urobiť žiadne nadbytočné kroky či pohyby. Celý jeho život sa odohrával na niekoľkých metroch štvorcových. Bolo to krásne a pohodlné. Nepotreboval sa premávať po verejných priestoroch, stretávať ľudí a nechávať ich na seba dýchať. Doma sa cítil v bezpečí.

Na druhej strane to, čo ho čakalo vonku, bolo stokrát horšie než spoločenské priestory. Ale predsa – to sa má zaobísť len s nejakou zeleninou? Alebo ešte horšie – začať sa hýbať? Boris prešiel ku kreslu a znova sa doň vyvalil. Zamyslene sa zahľadel na strop.

Vraj je to zdravé pre jeho telo. No jasné! A kto to vlastne povedal, že salámová pizza má priamy vplyv na cholesterol? Kto vymyslel tie čísla? Prečo práve taký cholesterol, aký má on, by mal byť škodlivý? A čo je to vlastne ten cholesterol? Videl ho už niekto? Nie sú to náhodou len nejaké vymyslené čísla, aby mohli ľudí držať v strachu?

Boris premýšľal. Kdesi videl obrázky skladov plných avokáda a zeleniny. Niekto má prebytky a takto ich chce ľuďom nanútiť. Avokádo je určite oveľa lacnejšie než pravá poctivá saláma! Ešte aj na nich zarobí!

Už sa rozhodol. Nikoho nenechá, aby takto manipuloval s jeho životom. 

Nie, Boris sa viac nenechá utláčať, nebude počúvať mudrlantské reči ľudí, ktorí mu chcú diktovať ešte aj to, čo a koľko má jesť. On nebude prisluhovať tomuto systému. Bude to nebezpečné a možno pritom sám položí život. Už teraz však vedel, že ak ho bude na konci čakať salámová pizza, stojí to za všetky útrapy, ktoré musí podstúpiť.

Boris sa odhodlane skotúľal z kresla, bojovne vykročil a svojou obytnou bunkou prešiel tak svižne ako už dávno nie. Zastal pri dverách a odvážne urobil prvý krok do neznáma: obul si svoje snehovobiele tenisky.

***

Obloha bola oranžová a vo vzduchu sa vznášali dobiedzajúce prachové častice. Hneď za dverami gigabudovy sa rozliehala nehostinná krajina, v rozumných rozostupoch prerušovaná masívnymi výškovými stavbami. Každá z nich predstavovala jednu samostatnú jednotku, v ktorej sa nachádzalo všetko potrebné na život. Jedlo, bývanie, práca, spoločenské priestory. Nič viac nebolo potrebné, tak prečo by vôbec niekto chodil von?

Boris sa rozhliadol okolo seba a znechutene zvraštil tvár. Do očí mu udrel kúdol prachu. V diaľke zahliadol vozidlo, ktoré okolo seba vírilo inak pokojné ovzdušie. Lákalo ho otočiť sa a vojsť naspäť. Toto naozaj nebol priestor, v ktorom by sa chcel pohybovať. Kdesi v kútiku mysle si spomenul, že si mal zrejme vziať respirátor, ale netušil, či sa mu to len nezdá.

Vychádzali len tí, ktorí naozaj museli. Nižšia kasta odkázaná na prácu v baniach, na plantážach, farmách rôzneho druhu či manipulovanie s odpadmi dennodenne v hromadných vozidlách brázdila prašné cesty. Množstvo z týchto nešťastníkov bývalo priamo tam, kde pracovalo, ostatní dochádzali z prechodných domovov. Vedeli, že nie sú vítaní ani na nižších poschodiach gigabudov.

Hneď ako sa Boris vypotácal von z budovy, ovalil ho hrozný smrad. Vzduch zvonka sa vonkoncom nepodobal na atmosféru upravenú dvadsaťzložkovou filtračnou sústavou, ktorú boli citlivé Borisove nosné dierky zvyknuté dýchať.

Niečo mokré mu začalo zvrchu padať na tvár. Poznal tento jav, no nikdy sa s ním naživo nestretol. Nech si lámal hlavu akokoľvek, nevedel si spomenúť, ako sa nazýva. Voda len tak tečúca z oblohy, no nevyzerala byť bohvieako čistá. Na Borisovej bielej teplákovej súprave postupne pribúdali okrové škvrny.

Ďalšia vec bol povrch, hnedý a poddajný, ostával Borisovi na belostných teniskách a zanechával na nich trvalé následky.

Napriek tomu sa Boris zhlboka nadýchol, rozkašlal sa a odhodlane vykročil za svojím cieľom.

Nevedel, kam ide. Tenisky mu nepríjemne odierali nohy, potil sa a fučal ako zvlhčovač vzduchu na piatom výkonnostnom stupni. Už po pár minútach krvopotnej chôdze vyčerpane klesol na kopu odpadkov zloženú pri ceste. Z inak mäkkého vreca trčalo čosi ostré a nemilosrdne sa zarezávalo do Borisovho poddajného pozadia.

Začínal šípiť nezdar. Veruže, ako príde k čiernemu trhu, keď nevládze zájsť ani za najbližší roh? Umrie tu od hladu, dýchajúc otrávený vzduch, ľutujúc svoju úbohú existenciu.

Boris sa už pomaly lúčil so životom, keď ho z narastajúcej agónie vyrušili blížiace sa hlasy.

„Čo nevidíš, že leje? A aj tak, tu sme už boli.“

„A hentam je čo? To tu predtým nebolo.“

„Ten biely balón?“

„To neni balón, glupota.“

Nad Borisom zastali dve strhané postavy.

„Kukaj, šak to je…“ prehovorila prvá.

„Snehuľka,“ hlesla potichu druhá.

***

Boris kráčal s dvoma otrhancami, ani nevedel, či dobrovoľne alebo nasilu. Nevedel ani to, kam vôbec idú. Vedel iba, že im nemá ako ujsť, keďže behať bolo pre neho vysoko nebezpečné. A ešte aj to, že napriek ich vychudnutým postavám by akýkoľvek jeho odpor ľahko zlomili. Išiel teda s nimi, nahovárajúc si, že to robí úplne dobrovoľne. Len potichu dúfal, že si ho neplánujú upiecť na večeru.

***

„Pozrite, čo tu máme!“ zvolal jeden z otrhancov.

„Vy ste našli Snehuľku?“

„Si píš, že hej!“

„Šak tie už vôbec nechodia von! Na to sú príliš krehké!“

„No a kukni, tu je! Pri ceste len tak sedel.“

„A čo tu chce?“ K Borisovi pristúpil otrhanec, ktorý mal na sebe najviac kusov čohosi, čo sa vzdialene ponášalo na oblečenie. Rovnako ako jeho majiteľ, aj to však bolo značne ufúľané a jednotlivé súčasti sa takmer nedali odlíšiť. O nohaviciach či tričku sa tu vonkoncom nedalo hovoriť. Okolo neho stálo zopár ďalších ľudí, podobne chabo oblečených. Otrhanec sa k nemu naklonil ešte bližšie.

Akokoľvek hlboko Boris pátral v pamäti, nevedel si spomenúť, kedy bol k nejakej živej bytosti až takto blízko. Museli to byť roky.

Prítomnosť tejto konkrétnej bytosti bola bezpochyby najvýraznejšia zo všetkých predošlých stretnutí, a to najmä pre zápach, ktorý sa z nej intenzívne šíril. Borisov už aj tak kruto skúšaný žalúdok urobil zopár kotrmelcov, kým si jeho majiteľ uvedomil, že všetci čakajú na odpoveď.

„Ja… hľadám čierny trh,“ vyliezlo z neho. 

Otrhancovo obočie podskočilo. „Tak on hľadá čierny trh,“ naoko uznanlivo prikývol. „A čo by chcel na tom čiernom trhu kúpiť?“

„Sa-salámovú?“ vyliezlo z Borisa. „Jednu salámovú,“ ozval sa trochu hlasnejšie.

„Jednu salámovú – čo?“

„Jednu salámovú… pizzu.“ Skupinkou stojacou okolo sa začal šíriť tichý smiech postupne sa meniaci na neskrývané chechtanie a vrcholiaci v hlasný rehot. Boris sa zdrvene obzeral okolo seba. Toto bol jeho koniec. Salámová pizza nikde, jeho život v priamom ohrození. Keby sa mohol v momente teleportovať domov, s radosťou by sa prihlásil na štyri pohybové programy na odbúranie cholesterolu. Aj tu však ťahal za kratší koniec – teleporty sa pre osoby nad stodesať kilogramov vyslovene neodporúčali. Nosnosť jednej portačnej jednotky bola maximálne osemdesiat kilogramov, inak sa mohli isté časti tela s hmotnosťou presahujúcou konštrukčnú nosnosť ocitnúť v úplne iných destináciách než zvyšok tela. A to rozhodne nikto nechcel riskovať.

Otrhaný náčelník podišiel k Borisovi ešte bližšie a dôverne sa k nemu naklonil. Jeho korenistý odor bol taký koncentrovaný, až sa Boris po prvýkrát za celý deň potešil, že má prázdny žalúdok.

„Tak ja ti poviem, kde nájdeš tú svoju salámovú pizzu.“

***

Boris rýchlo zistil, že čierny trh nič nevyrieši. Otrhanci, či Púštne líšky, ako sa s hrdosťou nazývali, mu totiž rýchlo vysvetlili, že takýto trh síce neslúži len na obchodovanie so zbraňami, výbušninami, omamnými látkami či kazetami s prejavmi politikov, ale taký luxus, aký je salámová pizza, si môžu tam vonku dovoliť iba tí najbohatší. Čerstvé potraviny? Zabudnite. Kaloricky výdatné jedlo? No čo by ste ešte nechceli! Strava nekontaminovaná tridónovým prachom? Nemysliteľné!

Boris sedel s Púštnymi líškami pri ohni. Stmievalo sa. Nad ohňom, opekajúc si skromné kúsky obhryzených sendvičových zvyškov zo včerajších raňajok ľudí, ktorých nikdy nevideli, sa chúlili jeden k druhému.

„Dezinfekcia, chápeš?“ pošepla Borisovi jedna z mladších líšok a ponúkla ho jedným z ušetrených chlebíkov. Boris, napriek celodennej diéte, slušne odmietol.

Ako sa Boris dozvedel od najstaršieho a najsmradľavejšieho z nich, náčelníka Vladroga, poľutovaniahodné existencie v podobe Púštnych líšok kedysi boli ako on.

Dnes však už len prežívali zo dňa na deň, od jedného vývozu odpadkov k druhému. A snívali o lepšej budúcnosti, ktorá by ich vymanila z bezútešnej existencie. Títo odpadlíci totiž nesiahali po členky ani nižšej kaste. Nečudo, že o nich Boris vôbec netušil. Žili mimo systému, príležitostne na ňom parazitovali a na tento divoký spôsob existencie škaredo doplácali.

„A nechcete sa vrátiť? Nejako sa to musí dať,“ presviedčal Boris Vladroga. Ten iba pokrčil plecami.

„Už pre nás niet miesta,“ povedal chrapľavým hlasom a odpil si z vaku z kozieho mechúra. „A okrem toho, sme na čiernej listine.“ Vladrog zachytil Borisov vytrvalý spýtavý pohľad. Neochotne začal vysvetľovať.

„Pred rokmi sme urobili taký menší… puč. Chceli sme presadiť prirodzenú selekciu,“ rozhovoril sa Vladrog. „Silnejší a múdrejší vyhráva, chápeš. Slabí jedinci by nemali nárok na žiadnu podporu, rovnako ako tí, ktorí sa vedeli postarať sami o seba.“

„A čo sa potom stalo?“

„Nuž, asi sme tými slabými jedincami boli my,“ pokrčil Vladrog plecami a rozrehotal sa sípavým kašľom so silnejúcim podtónom skrytej tuberkulózy.

Boris ničomu nerozumel. Bol v koncoch. Smrdel, nachádzal sa ďaleko od domova a jeho spanilá jazda sa skončila zdrvujúcim neúspechom. Pomaly sa začínal chystať na hanebnú cestu domov. Nemôže predsa zostať vonku, tam, kde líšky dávajú dobrú noc. Doslova.

Nezáležalo na tom, že tu mu nikto nič nezakazoval. Nikto mu ani nemal čo zakázať, lebo tu skrátka nič nebolo.

Boris pomyslel na svoju pohodlnú obytnú bunku s automatickou sprchou, teplotou regulovateľnou hlasom, veľkoplošnou obrazovkou a ďalšími vecami nevyhnutnými pre spokojný život. V hlave sa mu však s nostalgickými spomienkami okamžite začali ozývať aj dotieravé hlasy.

Nevychádzajte von, pokiaľ to nie je nevyhnutné. Prašné prostredie môže spôsobiť otravu rádioaktívnymi časticami.

Ak je to možné, vyhnite sa mäsitým jedlám. Je to nezdravé, zvýši sa vám cholesterol!

Nechce sa vám poprechádzať? Prekročili ste odporúčaný časový limit polohy v ľahu. Urobte sto krokov, predídete tak preležaninám!

Hydratácia organizmu je dôležitá. Vypite pohár vody. Údaj z dávkovača nápojov v kuchyni potvrdzuje, že ste neprijímali žiadne tekutiny už dve hodiny a tridsaťšesť minút!

Pozrite von z okna svojej obytnej bunky a zahľaďte sa na ďaleké kopce minimálne na tridsať sekúnd. Predídete tak degenerácii svojho zraku!

Prosím, stlačte tlačidlo telesných funkcií a potvrďte, že ste stále nažive. Váš fitnáramok vykazuje podozrivé hodnoty!

Stále nejaké príkazy a zákazy. Čo po tom, že je vonku prašno! Boris bol mimo svojej gigabudovy už pekných pár hodín a necítil, že by sa mu v pľúcach ukladali nejaké škodlivé častice. Cítil, že úrady pred bežnými smrteľníkmi niečo skrývajú. Držia ich vnútri, aby nevideli, čo robia vonku, a zamestnávajú ich bezvýznamnými pokynmi, ktoré musia plniť ako ovce, inak nedostanú najesť! Všetko vraj v záujme ich zdravia. Aké jednoduché!

Robia si z ľudí dobrý deň! Prečo ich nenechajú, nech sa rozhodujú sami? Kto kedy povedal, že sa majú všetci podriadiť ich hlúpym pravidlám, ktoré vymyslel ktovie kto? A na základe čoho? Púštne líšky mali pravdu, moc sa mala dávno odovzdať ľuďom a potom by sa ukázalo, kto je tu ten silnejší! Boris veru dávno vedel, že niečo nie je v poriadku.

Očami prešiel po zúboženej hŕstke ľudí v otrhaných šatách a zastal na dvojici naťahujúcej sa o sčernetú banánovú šupu. Pohľad mu znežnel. Už im rozumel, chápal ich neľahký údel. Kedysi chceli napraviť túto spoločnosť, no silnejší ich umlčali.

Boris cítil, ako sa v ňom dvíha zlosť. Len títo ľudia poznajú pravdu, preto ich nechávajú hladovať. Chcú ich umlčať, vymazať z povrchu zemského! Ešte raz prebehol pohľadom po smutnej hŕstke vychudnutých otrhancov a v návale emócií prudko vyskočil na rovné nohy. Keď sa mu od náhlych pohybov konečne prestala točiť hlava, videl veci celkom jasne.

***

Boris sa hneď na svitaní vydal nazad do svojej obytnej bunky. Opustil domov ako slabý jedinec s vysokým cholesterolom a vrátil sa naspäť ako ten, ktorý má síce cholesterol stále vysoký, ale prežil vonku.

„Človeče, ty si bol vonku?“ neveril vlastným ušiam Bruno. „Aké to tam je? Počul som, že na Západnej pahorkatine môžeš stretnúť draky!“

„Ja som stretol líšky,“ usmial sa potmehúdsky Boris.

„Fíha, líšky? Ozajstné? Preboha, snáď od teba nechytím besnotu!“

„Veru ozajstné,“ pritakal Boris. „A odhodlané zmeniť tento svet.“

Bruno obdivne zahvízdal. „Musíš mi potom všetko porozprávať!“

Boris vedel, čo Púštnym líškam najviac chýba, a vedel tiež, kde to nájdu. Taktiež sa tam nachádzalo presne to, po čom bažil on.

Salámová pizza.

Operácia Spoločne za svoje žalúdky bola jednoducho odsúdená na úspech.

Boris okamžite po príchode domov započal fázu číslo jeden – vrhol sa na svoje levitačné kreslo a rozhodil siete. Bol si istý, že zďaleka nie je jediný, komu diagnostikovali vysoký cholesterol, nech už to znamenalo čokoľvek. Snehuľka začala víriť vody spoločnosti prinútenej jesť zdravú stravu.

Vie vobec niekto, co je to ta „zdrava strava“?

Kto povedal, že zelenina je dobra pre cloveka?

Nasi predkovia vedeli ovela lepsie, co je pre nich dobre! Neupustajme od vrodenych instinktov!

My vieme sami, co je pre nas najlepsie!

Nijaky despoticky system nam tu nebude diktovat, ako mame zit!

Ked som jedol salamovu pizzu pravidelne, nikdy mi nebolo zle!

Smrt fitnaramkom!

Koniec uradu pre regulaciu stravovania!

Nech si tie patoky zeru sami!

***

Muž s vráskavejšou tvárou, než by bolo na jeho vek pekné, sa ešte viac zamračil. Na obrazovke svietilo nespočetné množstvo jedovatých komentárov na jeho adresu. Okolo neho stála hŕstka podriadených, ktorí váhavo prestupovali na mieste. Vedeli, že všetci majú problém. Nenávistná kampaň sa rozbehla vo veľkom štýle. Nikto nechcel predpísanú stravu, ľudia chodili von bez ochranných pomôcok a z kresiel už bežne nevstávali, ani keď potrebovali na veľkú.

„Čo budeme robiť, pán centrálny?“ ozvala sa napokon vysoká žena so štósom papierov v náručí. „Pribúdajú čoraz rýchlejšie, naše kontrolné skupiny sú bezradné, nestíhajú mazať.“

„Čo navrhujete?“ zavrčal centrálny námestník Heliodor Plávny.

„Možno by pomohla blesková osvetová kampaň,“ nesmelo navrhol vychudnutý muž so spotenými rukami.

„Na to je už trochu neskoro, nemyslíte?“ zavrčal Heliodor. „Automaticky to vyhlásia za propagandu.“

„Hovorí sa, že nikdy nie je…“ začala žena, no keď videla námestníkov výraz, hneď stíchla.

„Mali sme škrtať inde, nie vo výučbových procesoch,“ vzdychol si vychudnutý muž.

„Kto to mal vedieť? Dvadsať rokov pracujem na tom, aby mali všetko ako na tanieri, a nakoniec sa nechajú takto ľahko zmanipulovať!“ vybuchol námestník.

„Možno práve preto…“ Pokrčil muž plecami. Heliodor sa zamračil.

„V susednej divízii s tým vraj majú skúsenosti. Možno by sme ich mohli kontaktovať,“ zachraňovala situáciu žena.

„Volajú to dezinformácie,“ múdro podotkol vychudnutý muž, za čo si od vysokej ženy vyslúžil nevraživý pohľad.

„Nezaujíma ma, ako sa to volá. Zistite, kto to je a o čo im ide,“ rozkázal námestník.

„Môže to byť severná divízia,“ podotkol vychudnutý muž. „Pred pár mesiacmi sme zabezpečili slušný rozklad ich vnútorných štruktúr.“

„Alebo Klatrinčania. Pamätáte sa na ten menší konflikt na hraniciach? Doteraz sa zviechajú z toho, že sme im vyhodili do vzduchu sklad rakiet stredného doletu,“ tipovala žena. Námestník však pokrútil hlavou.

„Je to niekto zvnútra,“ skonštatoval Heliodor a zložil si prsty do úhľadnej striešky. „Niekto, komu ide o moc.“

***

Boris sedel doma a nevedel sa dočkať, kedy sa znova bude môcť slobodne najesť. Neprítomne žul posledné kúsky Brokolicového súznenia a zanietene naštrboval verejnú mienku. Spokojne sa usmieval. Presne takto si to predstavoval. Zdravú stravu odmietalo čoraz viac ľudí. Čoraz viac ľudí sa pridalo na jeho stranu. Všetci boli hladní a nahnevaní. Chceli jesť to, čo im hrdlo ráčilo. Chceli ísť von, dýchať skutočný vzduch, nie tie umelé prefiltrované patoky! Stačilo poslať poslednú inštrukciu.

Všetko bolo pripravené.

***

Boris vyzrel z okna svojej obytnej bunky, no nie preto, aby predišiel degenerácii svojho zraku. Za týchto pár týždňov dokonca schudol, a tak sa mu chodilo lepšie, no on na nič podobné nemyslel. Skontroloval horizont, na ktorom sa objavili drobné postavy. Tie sa čoskoro premenili na dlhé a široké strapaté šíky bojovníkov za jeho slobodu.

Púštne líšky prichádzali a nebolo ich málo.

Na Borisov popud Vladrog zorganizoval početné jednotky pochádzajúce z rôznych kmeňov a úderné skupiny systematicky rozdelil do každej gigabudovy, kde ich už čakali hladní komplici. Tí s nimi síce nedokázali bojovať, no otvorili im dvere, kamkoľvek to bolo potrebné.

Púštne líšky presne podľa plánu najskôr obsadili stravné bunky, odkiaľ prebiehala distribúcia jedla do konkrétnych gigabudov, až potom sa pustili do vyjednávania. Mysleli ste si, že chceli prebrať vládu nad krajinou? Kdeže!

Operácia Spoločne za svoje žalúdky mala za cieľ jediné. Paralyzovať stravovacie systémy a zabezpečiť, aby zároveň žiadne jedlo nevyšlo navnivoč. Púštne líšky na druhom spomínanom bode začali neúnavne pracovať, hneď ako mali jedlo na dosah. Ich vetché, roky hladujúce žalúdky však tento nápor znášali iba s ťažkosťami, a tak boli podlahy stravných buniek často atakované množstvom žalúdočných kyselín lačne zožierajúcich citlivé antibakteriálne povrchy.

Pravidelný prísun akejkoľvek, aj zdravej a kaloricky diétnejšej stravy, sa pozastavil. Obyvatelia hladovali. A hladné obyvateľstvo je nespokojné obyvateľstvo.

***

Najprv nam diktovali, co mame zrat a teraz ani nemame co!

Vyhladuju nas ako Pustne lisky!

Esteze nas prisli varovat!

***

„Čo budeme robiť, pán centrálny?“ ozvala sa o poznanie strhanejšia vysoká žena.

„Aké sú požiadavky?“ opýtal sa námestník. Kruhy pod jeho očami sa zvýraznili. Nad lícami mu vykrojili neomylný dôkaz prebdených nocí. 

„Žiadne návrhy, ako sa udržať v kondícii ani diétne obmedzenia na základe zdravotných výsledkov,“ odrapotala žena.

„To je všetko?“ zdvihol obočie Heliodor. Žena prikývla. „Tak im dajte, čo chcú,“ rezignoval námestník.

„Ale, to nám v tejto oblasti nezostanú žiadne kompetencie…“ namietol vychudnutý muž.

„Máme zviazané ruky,“ skočil mu do reči námestník. „Severná divízia nám stále dýcha na krk a my si nemôžeme dovoliť oslabiť vonkajšiu obranu.“

„Čo keby sme ľuďom povedali o tejto hrozbe? Možno budú poslúchať. Zo severu nám hrozí reálne nebezpečenstvo,“ skúšal muž.

„A kto nám uverí?“ rozhodil bezmocne rukami Heliodor. „Pred všetkým sme ich chránili. Netušia, že nejaké nebezpečenstvo vôbec existuje. To si rovno môžeme vymyslieť, že na nás útočia mimozemšťania.“

„Ak chceme mať pokoj na internacionálne záležitosti, treba ľuďom ustúpiť,“ pridala sa vysoká žena na stranu centrálneho a víťazoslávne sa pousmiala na vychudnutého muža.

„Nemáme inú možnosť,“ povzdychol si Heliodor, ktorý nevenoval pozornosť súpereniu svojich podriadených. „Bezpečnosť týchto tupých hláv je skrátka dôležitejšia.“

Vychudnutý muž rezignovane prikývol.

„Jediné, čo severanov drží v bezpečnej vzdialenosti, sú vaše légie. Ak by riadiace centrum po zásahu zvnútra padlo a nás odvolajú…“

Žena neudržala zhrozené zhíknutie.

„Také niečo ani nehovorte, kolega!“

Všetci vedeli, čo by znamenal vpád Severnej divízie. Totálne podrobenie. Možno otroctvo. Pravdepodobne smrť. Okamžite dala pokyn na začatie vyjednávania.

***

A tak prišla hodina, na ktorú všetci čakali. Predpisy museli ustúpiť verejnej mienke.

Nadišiel čas na Veľkú jedálenskú reformu.

Nový stravovací koncept priniesol zásadnú zmenu. Odo Dňa D mohol každý jesť, čo sa mu len zachcelo, a to bez toho, aby musel spĺňať akékoľvek zdravotné kritériá alebo chodiť na prehliadky. Všetci dostali, čo im hrdlá ráčili. Svoj pravidelný prídel si v rámci vyjednávania zabezpečili aj Púštne líšky.

Ľudia jasali, objednávali si oštiepky vyprážané na modifikovanom oleji, šaláty dochutené syntetickou majonézou, medové rezy kombinované zo štyroch druhov cukru a predovšetkým – salámovú pizzu.

Tvárou celého prevratu sa stal práve náčelník Vladrog. S impozantnou líščou baranicou na hlave sa vynímal na všetkých titulkách spravodajstva a slávu si evidentne užíval. Nejedna dievčina sa zbesilo vydala do neistých vôd vonkajšieho sveta len preto, aby mohla byť v jeho blízkosti.

Boris sa, na druhej strane, stal rytierom všetkých otrhancov. Vďaka nemu už líšky budú mať čo jesť, a sendviče, ktoré od stravovačiek dostanú, ani nebudú musieť dezinfikovať. Boris však nestál o takú slávu. On bojoval z pohodlia svojho kresla, a tak to chcel aj ponechať.

Naďalej sa venoval svojej práci a zostal duchom, neviditeľným snehovým rytierom, ktorý jediný raz zostúpil zo svojho kresla, aby omočil svoje tenisky v rozmočenom blate a započal zmenu. Niektoré Púštne líšky, ktoré ho nikdy nevideli, dokonca verili, že oplýva nadprirodzenými schopnosťami.

Boris o tom vedel, no nechal ich v tom. Bol rád, že sa môže v pokoji utiahnuť naspäť do bezpečia svojej obytnej bunky, ktorá ho chránila pred okolitým svetom, a vychutnať si jednu poctivú salámovú, kedykoľvek na ňu dostal chuť.

Až kým jedného dňa…

***

Boris si hovel na levitačnom kresle a vychutnával posledný hlt – čoho iného – salámovej pizze. Pochvaľoval si dokonalé služby novej reštauračnej jednotky v svojej gigabudove, ktorá od Veľkej jedálenskej reformy prijala nových zamestnancov, len aby mohla pracovať nepretržito. Nikto nechcel znova zažiť inváziu Púštnych líšok a ich žalúdočných kyselín. Zlepšili ponuku a nikdy si nedovolili popliesť objednávku.

Boris bol v siedmom nebi. Z kresla už nemusel schádzať takmer vôbec, stačilo hlasovým príkazom otvoriť dvere bunky a poslíček mu priniesol jedlo priamo do náručia. Ideálne.

Labužnícky zhltol posledný kúsok pizze a pokrčil nosom. Už by sa mal osprchovať. Nepamätal si však, kedy sa naposledy vydal na namáhavú cestu do kúpeľne. Všetko bolo jednoduchšie, keď mu nič nepípalo a nepripomínalo, že by sa mal hýbať alebo, nedajbože, okúpať.

Boris myšlienku na už potrebnú očistu rýchlo vypustil z hlavy. Namiesto toho zapol sociálne rozhranie a skontroloval novinky. Pri pohľade na najnovšie správy sa jeho obočie zvlnilo v pohoršenej sínusoide. Hlava generickej hlásateľky otvárala ústa a to, čo z nich vychádzalo, sa Borisovi vonkoncom nepozdávalo.

„… a tak akútnych prípadov pribúda. Kritický vek pre srdcové infarkty sa za posledné dva roky posunul prudko nadol. K týmto zdravotným rizikám sa pridávajú vyššie čísla pri ochoreniach ako cukrovka či hypertenzia aj pri zlyhaniach obličiek či pečene. Medicínske linky sa tiež nemôžu sťažovať na nedostatok práce. Sú zahltené tak, že nestíhajú vydávať pokyny fyzickým lekárom ani spracovávať urgentné požiadavky. Pri problémoch so zdravotnou starostlivosťou sa však komplikácie v životoch bežných obyvateľov nekončia. Zamorenie hmyzom sa už stáva bežnou záležitosťou. V obytných bunkách sa množia blchy, vši a vo vetracích šachtách našli útočisko celé kolónie bzdôch. Obyvatelia sa obracajú na správy budov, ale aj na samotnú vládu, ktorá je vraj bezmocná. Argumentuje, že jej žiadne právomoci na reguláciu zdravotníctva či životného prostredia nezostali a všetky kompetencie sú v rukách ľudu…“

Boris znechutene odfrkol a plný pocitov pobúrenia sa skotúľal dole z kresla. Ľudu? To sa niekto pekne vyvlieka zo svojej zodpovednosti! Toto určite nebolo v poriadku. Nastal čas osloviť starých známych.

***

Boris sedel navrchu obrovskej pohyblivej opachy. Voz tlačilo dvadsať Púštnych líšok a posúval sa vpred síce majestátne, ale zároveň mučivo pomaly. Borisovi neúprosne pražilo slnko na hlavu a vo všeobecnosti si pripadal ako brav na ražni. Za posledné dva roky poriadne pribral. Doslova cítil, ako sa mu v záhyboch tuku na bruchu tvoria litre potu. Pre dobro veci sa však neváhal obetovať.

Bojová výprava okolo neho siahala do nedozerných diaľok a v hlave mu pobehovalo rozzúrené stádo myšlienok. Teraz budú iba krčiť plecami. To nechajú ľudí napospas osudu? Nie sú tu predsa na to, aby im nejako pomohli? Čo je to za vládu, ktorá sa nedokáže postarať o svojich občanov? Nezodpovedné úrady dennodenne vystavovali ľudské životy nebezpečenstvu a Púštne líšky na čele s Borisom museli vziať veci do svojich rúk.

A tak znova vyrazili do boja.

Tentoraz Boris nestál v úzadí. Prvý sa nechal vyniesť až na generálne riaditeľstvo Spojenej vlády Západnej divízie a vtrhol do riadiaceho strediska, kde sídlila exekutíva.

Možno by sa hodilo napísať, že to bol neľútostný súboj na život a na smrť, v ktorom veľa odvážnych a chrabrých mužov položilo životy. Skutočnosť však bola o čosi iná.

Keď Púštne líšky rozrazili dvere na riadiacom stredisku, nikto nekládol odpor. Pred všetkých vystúpil unavený muž v dlhom sivom plášti. Nevyzeral, že sa v noci zle vyspal. Pôsobil, ako keby nespal už poriadne dlho. Tmavé kruhy pod očami dopĺňali chuchvalcovité sivé vlasy, náhodne umiestnené na jeho hlave v sporadických trsoch.

„Tak, už ste tu,“ skonštatoval centrálny námestník Heliodor Plávny.

„Prišli sme prevziať moc!“ zaburácal Boris a jeho vyhlásenie nasledovala vlna divokých pokrikov šíriacich sa medzi Púštnymi líškami.

„No, tak tu ju teda máte,“ odvetil námestník a sňal si z pliec sivý plášť. Unavene ho hodil Borisovi, ktorý po ňom víťazoslávne chňapol a okamžite sa nechal slávnostne titulovať prvým centrálnym námestníkom.

Doterajšia vládnuca vrstva sa pomaly pobrala na odchod.

„A čo teraz, pán centrálny?“ opýtala sa Heliodora potichu vysoká žena.

„Už ma tak nemusíte titulovať, Miladka,“ povzdychol si medzi dverami Plávny. „Dáme vedieť nadriadeným a tí nás presunú inde.“

„Nebudú radi, že sme túto divíziu tak pohnojili,“ skonštatoval vychudnutý muž.

„Niekedy to skrátka nevyjde,“ pokrčil plecami Heliodor. „Severná divízia si aspoň zgustne, určite už mobilizujú. Nemali by sme sa tu dlhšie zdržiavať.“ Bývalý námestník pridal do kroku. Keď videl zhrozený pohľad muža, ešte ho utešujúco potľapkal po pleci, za čo si od Miladky vyslúžil škaredý pohľad. „Držali ste sa dobre, určite z vás bude raz námestník,“ zašepkal.

„Hej, čo si to tam frflete popod nos?!“ ozvalo sa im za chrbtom. Jedna z Púštnych líšok mierila oštepom na ich chrbty. „Jasnosť,“ oslovila Borisa, „netreba ich niekam pozatvárať? Akože zločinci, nie?“

Boris venoval hŕstke úradníkov zbežný pohľad.

„Máš pravdu, človeče. Spútajte ich!“ rozkázal prísnym hlasom.

Keď nešťastníkov odpratali do karanténnej stanice (väznice boli vo fáze rušenia, keďže už centrála dávno nemala kompetencie nikoho zatvárať), Boris sa usadil v mohutnom kresle za stolom uprostred námestníkovej kancelárie.

Spokojne si vydýchol. Nemohol tomu uveriť, ale jednoducho to tak muselo byť. Nahradil neschopných, vyšiel zo svojej ulity a teraz sa už všetci budú mať dobre. Žiadny občan nebude ticho trpieť. No, možno len nižšia vrstva, ale to je predsa jej úlohou.

Boris sa škodoradostne usmial a poobzeral sa okolo seba. Na stole pred ním sa vŕšili nekonečné kopy papierov, poväčšine obsahujúce off-line sťažnosti. Boris veselo ťukol do klávesnice počítača.

Na obrazovke zasvietili tisícky neprečítaných mailov. Z chodby k nemu ešte stále doliehal víťazný rev Púštnych líšok. Nech len oslavujú, zaslúžia si to.

A čo teraz? Boris sa zamrvil v svojom novom kresle a poobzeral sa okolo seba. Uvedomil si, že do roboty sa mu veľmi nechce. Kde vlastne začať? Jeho pohľad upútal jeden z mailov, ktorý akurát cinkol v elektronickej pošte.

Ultimátum, stálo v predmete správy.

Hm, niekto zo Severnej divízie. Boris mávol rukou. To počká. Teraz si ide užívať pocity víťazstva.

Zaškvŕkalo mu v žalúdku.

Úplne zabudol, čo je dôležité.

Najskôr si dá jednu salámovú.