Prečítajte si ukážku z novej absyntovky Ostrov kľúč

Počas mája vyšlo hneď niekoľko zaujímavých absyntoviek a rozhodli sme sa bližšie pozrieť na knižku s názvom Ostrov kľúč. Reportérka Małgorzata Szejnert nás zoberie na ďalekú cestu až k brehu legendárneho Ellis Islandu pri pobreží New Yorku. Od konca devätnásteho storočia až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tu nachádzala imigračná stanica. Práve tadiaľto prúdili do Ameriky davy ľudí, ktorým doma chýbal chlieb, bezpečnosť či sloboda. Na lodiach sem prichádzali Nemci, Škandinávci, Íri, Francúzi, Holanďania, Poliaci, Taliani, Gréci, Slováci, Česi, Rusi i Židia rôznej štátnej príslušnosti. 

Väčšina z tých, ktorí tu zakotvili, strávili na ostrove najviac pár hodín. Iní však toľko šťastia nemali a prežili tu často aj niekoľko mesiacov, dlhú karanténu alebo nekonečné vyšetrenia. A niektorí z nich sa museli vydať aj na cestu späť. 

Ostrov kľúč sa však nevenuje iba osudom imigrantov, ale nájdete tu aj príbehy zamestnancov imigračnej stanice, lekárov, sestier, opatrovateliek či komisárov.

Prečítajte si krátku ukážku z tejto reportážnej novinky.

Lenni Lenape

Ostrovček Indiánov Lenni Lenape sa volá Kioshk. Leží naplocho na vode zátoky, je malý ako list. Je porastený slanou bahennou trstinou, sivým brečtanom, tvrdým plazivým rastlinstvom. Amerika je už objavená, ale navôkol panuje ticho a prázdnota, počuť len vodu, vietor a krik vtákov.

V jazyku Lenni Lenape je Kioshk Ostrov čajok, žena je xkwe, had xkuk, kôň nehënaonks, kačka kakw, slnko a mesiac kišux (akoby deň a noc bolo jedno a to isté) a Lenni Lenape sú Praví ľudia. Postupom času sa však o nich čoraz častejšie hovorí ako o Delawaroch. Nové pomenovanie je odvodené od rieky, no fakticky vzniklo podľa Thomasa lorda Delawara, potomka starej anglickej rodiny, guvernéra Virgínie. Praví ľudia teda strácajú nielen odveké loviská, ale aj svoje prastaré pomenovanie. Prijímajú priezvisko cudzieho človeka, ale ešte stále si na hlave zopnú vlasy do pevného uzla a zapichujú doň ostré dlhé pero.

Lenape vedú na Ostrove čajok skromné hospodárstvo – zopár člnov, chatrčí a ohnísk. Lovia ryby a zbierajú mäkkýše, ktorých je tak veľa, že postupom času Ostrov čajok mení názov na Ostrov ustríc. Ustrice sú tu veľké a tučné, až sa dá nimi zadusiť. Indiáni štvrtia ustricu jej vlastnou mušľou; je ostrá ako nôž. Keď Lenape pochovávajú mŕtvych – ľudí aj psy –, prikrývajú ich dôsledne týmito mušľami; sú nezničiteľné.

Praví ľudia sa tu však už necítia bezpečne a v roku 1630 predávajú ostrovček Holanďanom zo Západoindickej spoločnosti. Vezmú si zaň niekoľko balíkov rôzneho tovaru (pred pár rokmi podobným spôsobom iní Indiáni predali susedný Manhattan) a sťahujú sa hlbšie do vnútrozemia – svojich predkov nechávajú na ostrove v pancieroch zo škrupín mušlí. Vrátia sa po takmer tristošesťdesiatich rokoch. Budú sa opäť volať Lenni Lenape.

Opustený Ostrov ustríc prechádza z rúk do rúk. A hoci sú okolité piesčiny čoraz slávnejšie, dokonca samotný ostrov oblým tvarom pripomína ustricu (na jednom boku nahryznutú), mení sa názov na Ostrov šibenice.

Vešajú tu pirátov a jeden z tých obesencov je taký slávny, že ostrov po ňom istý čas nosí dodatočnú adresu: Anderson. V roku 1774 ostrov získava Samuel Ellis. Je to zámožný občan obrovskej krajiny a teraz kúpil takmer nič. Rímske Koloseum zaberá takmer tri hektáre. Rynek v Krakove, dobrých šesť a pol tisíca kilometrov odtiaľto, štyri hektáre. Morské oko v poľských Tatrách okolo tridsaťpäť hektárov. Ostrovček čajok, ustríc, šibenice sa rozprestiera na čosi vyše troch akroch – jedna celá tri desatiny hektára.

Transakcie Samuela Ellisa

Obchodník s rybami Samuel Ellis býva na Manhattane, ktorý má dvadsaťpäťtisíc obyvateľov, v dome s číslom jeden pri blatistej ulici Greenwich, tu a tam zalievanej riekou Hudson. Je možné, že keď je zátoka vyrovnaná, pozerá sa z okna na svoj novonadobudnutý majetok. Dokonca aj teraz, keď toto píšem (je jeseň a zo stromov v parku Battery už opadalo lístie), odtiaľto vidno ostrovček. Odtiaľto, to znamená z miesta, kde mohol stáť Samuelov dom. Ulica Greenwich sa volá stále rovnako, ale na jej začiatku sa namiesto domu číslo jeden týči gigantický betónový šesťsten s dierou naspodku, v ktorej ustavične miznú autá. Je to vstup do podvodného tunela Manhattan – Brooklyn; prerážanie tejto cesty zhltlo vyše milióna funtov dynamitu.

Napokon je možné, že dom číslo jeden stál bližšie pri brehu, napríklad tu, kde Holanďania v roku 1926 postavili pre Newyorčanov pompézny dar – veľký stožiar na vlajku. Basreliéf na podstavci pripomína zásluhy darcov a sponzorov o Nový svet: obchodník s vyšívanými obrubami, v klobúku a v poltopánkach so sponou podáva Indiánovi šnúru s korálikmi; obidvaja sú veľmi spokojní. Alebo stál ešte o pár metrov ďalej – tu, kde pred pár rokmi preniesli strieborno-zlatú guľu vytiahnutú z ruín World Trade Center. Táto ligotavá zemeguľa stála pred dvojičkami ako pomník civilizácie a nádeje na zjednotenie zemegule. Bola veľdielom umenia a techniky a teraz vyzerá ako rozgniavené jablko, čiastočne odreté z kože.

Kdekoľvek by Samuel Ellis býval a odkiaľkoľvek by sa na svoj nový majetok pozeral, nemá ani predstavu, čo kúpil.

Kľúč – takto chce ostrovček nazvať veľký architekt Frank Lloyd Wright, či vlastne jeho ideoví dedičia z bratstva Taliesin. Majú v pláne vybudovať na ňom Metropolis, chaotickú zmes sklených kopúl a cylindrov, kovových lán a visutých terás takú intenzívnu, že nepotrebuje veľký priestor. Zatiaľ však Samuel Ellis býva vo svojom dome na ulici Greenwich, sme v tretej štvrtine osemnásteho storočia a Wrightovi ľudia ohlasujú svoj plán v druhej polovici storočia dvadsiateho. Nezískajú však podporu ani pre nákresy, ani pre názov, aj keď už všetci vedia, že je naozaj priliehavý. Kľúč môže svet otvoriť a môže ho zamknúť. Presne ako Ellisov ostrov. Samuel Ellis nevie, čo kúpil, až do takej miery, že už štyri roky po tejto transakcii ohlasuje v miestnych novinách zámer zbaviť sa ostrova s príjemnou polohou, a pri tejto príležitosti propaguje aj iný tovar, ktorý má navyše: drevo vhodné na stavbu dokov, zopár súdkov výborných sleďov a iné veci horšej kvality, ale dobré na námornú prepravu, pár tisíc červených sleďov vyúdených vo vlastnej udiarni, ktoré zaručene znesú cestu do ktorejkoľvek časti sveta, určité množstvo povrazu – lacného, ale prvotriedneho –, vhodného na siete. Takisto veľké sane na príjemné prevážanie, takmer nové.

Nevedno, čoho sa zbavil. Je známe, že ostrov nikto nechcel, ale Samuel Ellis si z toho nerobí ťažkú hlavu. Na druhom brehu Hudsonu má stovky akrov, sady, dobytok, kone, maštale a sýpky; čoraz väčšmi sa zbavuje vody v prospech zeme. V sadoch a pri dobytku sa cíti istejšie než na Manhattane, kde je plno yankees, zatiaľ čo on je naklonený toryovcom a anglickému kráľovi.

Ak ho ešte ostrovček zaujíma, tak preto, že si osvojil jeho meno. Takáto prítomnosť v zátoke mu podistým lichotí, chce rodinné pomenovanie natrvalo zaistiť a prepisuje ostrov na budúce dieťa jednej zo štyroch dcér pod podmienkou, že to bude chlapec a bude niesť meno po ňom – Samuel Ellis. Vnúčik však umiera ešte ako dojča, čo bude neskôr podnetom na urputný zápas o dedičstvo, o ktorom nemá význam podrobnejšie rozprávať.

V nasledujúcich rokoch ostrovček slúži na vojenské účely, zbor vojenských inžinierov na ňom inštaluje batériu diel. Stavajú sa baraky pre britských zajatcov. A potom na ňom opäť vešajú pirátov. Popravy teraz slúžia nielen na mravné ponaučenie, ale aj ako materiál pre vedu. Telá idú, presnejšie preplavujú sa, na Manhattan, do vyššej školy chirurgie. V roku 1839 študenti režú na stoloch obitých plechom telo dobrodruha Cornelia Wilhelmsa z lode Braganza.

Šibeničné pomenovanie ostrova sa však už nevrátilo. Ostrov nosí a bude už stále nosiť meno niekdajšieho majiteľa Ellisa.