O hladnej Jage a statočnom Vavrovi

Hanka sedela na priedomí a pozorovala snehové vločky, ako sa ladne znášali na zem v posledných lúčoch slnka. Hoci bola odetá len v nočnej košeli, zima ju netrápila. V lone jej ležala misa s čerstvými buchtami, z ktorej sa dvíhali obláčiky pary. Hanka pomaličky obracala na jazyku každé sústo a snívala. 

Pred chalupou zastal zlatý koč s dvomi pármi bielych koní. Tie sa vzpínali a prskali, kým ich pohonič neutíšil. Z koča vystúpil krásny princ, oblečený v zamate, na ktorom sa skveli zlaté výšivky a drahé kamene. Pristúpil k Hanke a spýtal sa: „Staneš sa mojou ženou, krásna deva?“

„Že či!“ zvolala Hanka nahlas. „Len si ma ber a rýchlo odtiaľto preč!“ 

Vtom sa otvorili dvere na chalupe s takým hrmotom, že Hanku vytrhli zo sna. 

„Čo tu vykrikuješ? Čo sa ti porobilo?“ 

„Iba sa mi voľačo zazdalo, mamka,“ zaklamala. 

„Nevymýšľaj a poď už! Tetka mi zase vynadá, že ideme neskoro.“

Hanka voľky-nevoľky vstala z vyšúchanej lavice. Vybrala z misy ďalšiu buchtu a obzerala sa po dvore. Vedľa deravého plota ležali slepačince. Opodiaľ stálo pár ovocných stromov. Vzpínali holé konáre k nebu, akoby prosili, aby ich čiasi ruka vytrhla z tejto biednej zeme. Keď jej zrak padol na malú obstarožnú chalupu, iba si vzdychla a vošla dnu.  

„A či si dvor zamietla, Hanička?“ volala mama.

„A načo?“ odvrkla Hanka a sadla si za stôl. Mama len pokrútila hlavou a sama chytila metlu. 

„Nechajte tak, mamka,“ zastavila ju Katka, Hankina mladšia sestra, „ja zametiem.“ 

Keď prechádzala okolo stola, nazrela do misy.

„Mamka!“ sťažovala sa, „Hana zase všetky buchty pojedla!“

„Čo bľačíš, sprostaňa!“ osopila sa na ňu sestra. „Jednu som ti nechala. Pravá dáma predsa nesmie všetko pojesť z taniera,“ dodala povýšene.

„Ty dáma,“ zagúľala očami Katka a radšej šla zametať, aby sestre nebodaj nepovedala ešte niečo horšie. Zase by bolo doma peklo.

„Mala by si občas sestre trochu pomôcť, Hanka,“ pokarhala ju mama. „Príliš som ťa rozmaznala,“ horekovala, „ale už som sa ani neúfala, že budeš mať bračeka alebo sestričku…“ 

„A potom prišla Kača,“ dokončila ofučaná Hanka. 

Keby tej prekliatej Kači nebolo, to by mi bolo sveta žiť, pomyslela si. Všetko mi pobrala! Sukne, šatky, ešte mi aj ženíchov poberie! To by tak bolo, keby prišiel dáky bohatý ženích a vybral by si Kaču!

Katka vtancovala späť do chalupy. Zastala pred zrkadlom a do vlasov si uviazala červenú stužku. Hanka vyskočila zo stoličky. 

„A toto je čo?“ namosúrene vyhŕkla na sestru a zdrapila ju za čierny vrkoč. „Nebodaj musíš mať všetko krajšie ako ja? I vlasy, i stužky?“

„Veď ti ju dám,“ chlácholila ju sestra, „tu máš, vezmem si inú.“ 

„No tak, dievky moje, nehádajte sa.“ Mama vytiahla z kredenca nožnice a zaraz stužku rozstrihla.

„Tak, tu máte každá polovicu a už nechcem počuť ani slovo,“ povedala a položila nožnice na stôl. 

Hanka nenávistne zazerala na sestru. V jednej ruke stískala polovicu červenej stužky a v druhej poslednú buchtu.  

***

„Tetka, veďže nestrašte,“ povedala Katka trhajúc husacie perie. 

„Ale čo! Len hovorte!“ pobádali tetku Maru ostatné ženy i dievky, ktoré sa u nej zišli na páračkách.

„Môj muž toho baču z Dubnice videl ešte živého,“ pokračovala tetka Mara, „stretol ho, keď hnal z doliny ovce do vrchov. Nuž sa s ním dal do reči. Chudák bača mu ešte vravel, reku, oteplilo sa, tak ide…“

„Počula som, že mu ruky i nohy odtrhli…“ zašepkala jedna z dievok a hneď jej ďalšia skočila do reči: „Vraj bol celý skrvavený a dohryzený, že by ho ani vlastná mater nespoznali.“

„Tak je,“ vzdychla smutne Mara a pokračovala „ani zo stáda veľa neostalo. Chlapi už vyprávali, že pôjdu vlky strieľať.“ 

„Ech, tie prekliate vlky,“ vzdychla si Hankina mama a pozrela von oblokom do tmavej noci, „vlani na jar i Vavrovho otca skántrili. Či im nebolo dosť? Pánboh s nami a zlé preč,“ prežehnala sa. 

Hanka sedela v kúte pri peci a zahryzla do tvarohového koláča. Babské reči nestáli za jej pozornosť. 

„A ty čo nám nepomôžeš, Hanka?“ zavolala na ňu Mara. 

„Čo by tá pomáhala, len ju nechajte, tetka, nech si sedí, princezná,“ chichotali sa dievky, „ešte by si biele rúčky dopichala.“ 

Katka ich počastovala nevraživým pohľadom. Hoci mali so sestrou ustavičné zvady, nechcela, aby sa jej vysmievali. 

Tetka vedela, že Hanka nepomôže, len ju podpichovala. Odkedy Hankinej mame umrel muž, všemožne sa jej snažila s dcérami pomôcť. Ale nech robila, čo robila, z Hanky veru robotnú dievku nevykresala. 

„Len si párajte,“ povedala Hanka pohŕdavo, „vám je taká robota dobrá. Ale pre mňa? Ja by som mala v kniežacom paláci bývať, v zlatých šatách sa pri muzike zvŕtať, a nie perie párať.“ 

Dievky sa začali jedna cez druhú prekrikovať: „Ó, pani veľkomožná! Princezná! Veď sa na seba pozri,“ smiali sa, „čižmy máš samé blato! Aspoň si sa mohla učesať, vlasy ti trčia na všetky strany ako slama! Hotová baba Jaga,“ volali. 

Potom sa tie najmladšie dali do spevu: 

„V lese žije baba Jaga,

škaredá a stará pliaga.

Prikradne sa k tebe v noci,

čierna moc a čierne oči,“ 

a pokračovali, 

„v lese žije baba Jaga, 

veru je to naša Hana…“

„Kiežby!“ zvolala Hanka. „Kiežby som bola baba Jaga, v lese by som žila a nemusela by som tie vaše hlúpe reči počúvať!“ Vzápätí pokračovala zlovestným tónom: „A možno… možno by som vás aj prišla zožrať!“

„My by sme ti nechutili,“ smiali sa dievky, až im slzy tiekli, „veď my sme iba také sedliačky!“

Mara rázne udrela rukou do stola, až na ňom nadskočili obláčiky peria. 

„Ale už dosť!“ zahriakla ich. „Keby ste radšej robili, než kvákali, už sme mohli mať hotovo.“ S vážnym výrazom v tvári podišla k Hanke a pošepla jej: „Daj si pozor, čo si želáš, dievča.“

Zrazu sa otvorili dvere. Prievan uchytil perie zo stola a vyniesol do výšky. Biele chumáčiky sa veselo roztancovali po izbe. 

Dnu už nakúkali mládenci a náramne sa zabávali na tom, ako dievky po laviciach skákali a perie chytali. 

„Ech, daromníci,“ zavolala tetka, „či som vám nevravela, že máte prísť až po robote? Perie nám rozfúkate!“ 

„Aspoň koláče nám sem podajte,“ prosili. 

„Hanička, nože podaj chlapcom misu s koláčmi,“ povedala jej mama. 

„A čo som im ja? Slúžka?“ odvrkla Hanka, ale už chcela mať od dievok pokoj, tak vzala misu a vyšla do predizby. 

***

„No to je dosť, skoro sme tu od hladu pomreli!“ 

„Ale veruže nie od smädu,“ povedala Hanka, keď zbadala, ako si chlapci nalievajú pálenku. 

„Zima je,“ smiali sa, „načim sa zohriať.“ Pomedzi družnú vravu sa ozývali husle, ktoré vyhrávali veselú melódiu. 

„Hanička, a či si so mnou dnes zatancuješ?“ podpichoval ju tetkin syn Paľo. 

„Pche, s takými ako ty mi je škoda čas márniť,“ ohrnula nos. 

„Veď takú by som ani nechcel! Takú, čo nič nerobí, len sa po dedine nosí ako pávica, dobrého slova pre nikoho nemá. Darmo čakáš na princa, teba by ani ten posledný žobrák nechcel za ženu!“ povedal Paľo urazene.

„Ešte by mu všetky almužny pojedla!“ žartovali mládenci.

„Vy, vy…“ zadúšalo Hanku od jedu, „grobiani! Oplani!“ Keď sa jej už slzy tisli do očí, pustila koláče na zem a vybehla z tetkinej chalupy. 

Bežala domov. Vtom sa z tmy vynorilo zviera. Zatarasilo jej cestu a zablýskalo očami. Vlk, blesklo jej mysľou a na smrť sa preľakla. Ako sa v zmätku vrhla opačným smerom, do niekoho narazila. Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala a zistila, že sa ocitla v náručí dedinského baču. 

„Susedovho Bodríka si sa zľakla?“ zažartoval Vavro, keď videl, ako sa starý pes odšuchtal späť do dvora. „Neboj sa, ja ťa ochránim.“ 

Hanka sa mu vytrhla. „Tak ako si si otca ochránil?“ šplechla mu do tváre a rozbehla sa preč. 

Vavro stál ako skamenený a pozeral do tmavej noci. Hanka zaťala do živého. Vietor presvišťal korunami stromov a jemu sa zazdalo, že opäť počuje svojho otca, ako na neho kričí, aby sa schoval. A on hlupák ho poslúchol. Nie, nie hlupák, pomyslel si. Od tej osudnej noci mu v hlave znelo iba jediné slovo. Zbabelec. 

***

Konečne za sebou zabuchla dvere chalupy. Tvár jej horela, nielen od námahy, ale i od hnevu. Bola tma, len mesiac slabučko žmúril cez oblok. Všimla si, že v izbe stojí Katka.

„A ty tu čo robíš?“ vyštekla Hanka. „Či si nie rada, že som od tetky zmizla? Há? Všetci mládenci sa len okolo teba mohli krútiť.“ Dobre vedela, že ak by ostala, aj tak by sa točili iba okolo Katky. Nenávidela jej úzky driek, štíhle nohy, ale najviac nenávidela jej havraní vrkoč. Ona nikdy taký nemala. Gaštanové vlasy siahali Hanke sotva po plecia, boli riedke a polámané. Nevedela si s nimi rady. Katka stála otočená chrbtom, akoby jej svoje krásne vlasy dávala naschvál na obdiv. 

Do Hanky odrazu vstúpil taký hnev, že keď zbadala na stole nožnice, nezaváhala. Schmatla Katku za vrkoč a naskutku jej ho odstrihla. 

„Takto sa mi páčiš, ty Kača ošklbaná!“ vypľula jedovato. „Už mi pytačky kaziť nebudeš!“

Ale Katka nič. Neplače, nehorekuje. 

„Čo si sa na kameň obrátila?“ zvolala Hanka. 

Vtom sa Katkina hlava začala pomaly otáčať, no jej telo sa nehýbalo, stálo na mieste, akoby vrástlo do zeme. Do ticha sa ozval zvuk praskajúcich kostí. Hlava zastavila čelom k Hanke a uškrnula sa. 

Tvár, na ktorú Hanka v nemej hrôze civela, nepatrila jej sestre. Bola mŕtvolne bledá a posmešne zdvihnutý kútik pier odhaľoval jej špicaté zuby. No Hanku najviac vydesili jej oči. Boli celé čierne, i beľmo mali čierne. Zívala v nich temnota ako bezodná priepasť. Hanka ustupovala. Od ľaku jej zdreveneli nohy a spadla na zem. Desivá žena sa k nej zohla tak blízko, že pocítila dotyk jej havraních vlasov na tvári. Potom zašepkala: „Daj si pozor, čo si želáš, dieťa.“ 

Hanka zúfalo vykríkla a zakryla si rukami tvár. Je to len sen, presviedčala sa, zobuď sa, Hana, zobuď sa! Celá sa triasla a lapala po dychu. Keď sa hodnú chvíľu nič nedialo, cez prsty zažmúrila do izby. Nikde nikoho. Opatrne vstala zo zeme. Zažala sviecu a zakúrila v peci. Potrebovala svetlo. Keď sa trochu spamätala, prekutrala celý dom. So zatajeným dychom nazrela do skríň i pod postele. Bola sama ako prst. 

Viečka jej oťažievali, no aj tak by nezaspala. Bolela ju hlava a pálili oči. Rozhodla sa, že počká na Katku s mamou, kým sa vrátia od tetky. Sedela v izbe zaliatej teplým svetlom a pomaly samu seba presvedčila, že sa jej to všetko iba prisnilo. Vzala hrebeň, že si rozčeše vlasy. Pozrela do zrkadla. Pohlaď jej však neopätovali belasé oči, ale dve čierne jamy. Vynímali sa ako drahokamy na jej mŕtvolnej tvári, lemovanej havraními vlasmi.  

***

Nohy ju niesli stále ďalej od rodičovského domu. Musela sa dostať rýchlo preč. Preč od mamy, sestry, od všetkých, ktorí by ju mohli takto vidieť. Skryla sa v náruči hustého lesa.

Zrazu ju prebodla prudká bolesť a spadla na zem. Vypľula zub. A potom ďalší a ďalší. Chcela kričať, ale nemohla. Dusila sa vlastnými zubami. Namiesto nich jej začali rásť špicaté tesáky. Dorezali jej ústa. Od bolesti zaryla prsty do zeme. Keď ruky vytiahla, jej nechty ostali trčať v mäkkej pôde. Prsty sa jej skrútili od bolesti. Z odhaleného mäsa jej vyrástli dlhé pazúry. Zvrieskla, ale nepočul ju nik. Iba vyplašila vtákov a lesnú zver. Keď bolesť konečne ustala, vyčerpaná sa zrútila do trávy a zaspala. 

Už svitalo, keď opäť precitla. Netušila, ako dlho tam ležala. Keď sa jej od hladu obracal žalúdok, začala sa obzerať po okolí. Bola ešte zima. Žiadne lesné jahody ani trnky by nenašla. Vstala, aby sa napila vody z neďalekého potoka a na chvíľu oklamala hlad. 

Ranné svetlo dopadlo na vodnú hladinu, ktorá odrazila jej podobu. Premklo ju také zúfalstvo, že sa jej nechcelo ani žiť. Ponorila ruku do vody a vytiahla ostrý kameň. Nachvíľu zaváhala. No keď pozrela na svoju ohyzdnú tvár, kameň kŕčovito stisla a zarezala si hlboko do zápästia. Otvorená rana sa v okamihu zacelila. Hanka vytreštila oči. Márne si rezala do rúk, rany sa hojili jedna po druhej. O chvíľu po nich nebolo ani stopy. To všetko tie prekliate vlasy! Zovrela kameň a rezala do vlasov, ale čím viacej rezala, tým dlhšie zase narastali. Bolo to márne. Schúlila sa do klbka a usedavo plakala. 

Keď plač ustal, vydala sa lesom hľadať dáku obživu. Cestou našla pár šípok, ale hlad nezahnala. Prišla k rieke. Spoza hustého krovia pozorovala ženy, ako prali v studenej vode. Zrazu im rieka bielizeň uchytila a ženy sa rozbehli po prúde. Nelenila. Vyskočila z húštiny a vzala prvé háby, ktoré jej prišli pod ruku. 

Keď bola dosť ďaleko, zhodila zo seba dodriapané šaty a umyla sa v potoku. Potom sa zakrútila do ukradnutej košele, ktorá jej siahala až ku kolenám. Hoci ju ženy nestihli vyprať, bolo to lepšie ako nič. Vzduch bol studený, ale zahalená vo svojich havraních vlasoch, necítila chlad. 

Nebadane sa prikradla noc. Hanka ustráchane hľadela medzi stromy, kde na ňu číhala neznáma temná šírava. V lese žije baba Jaga… napadlo jej. Zdvihla kútiky úst do chabého úsmevu. Teraz sa už baby Jagy báť nemusím. 

Začula šuchot v blízkej húštine. S tichým zavrčaním sa z tmy vynoril vlk. Údy jej stuhli od strachu. No potom pozrela do vlčích očí a po tele jej prebehli zimomriavky. Chvela sa zvláštnym napätím. Tak ako ju zahalili jej havranie vlasy, objala ju tajomná moc lesa. Splývala s ňou s každým nádychom studeného vzduchu. Cítila nielen jeho vôňu, ale aj chuť, akoby lesu videla do duše. Jej myseľ bola pokojná. Napätie povolilo. Vlk nahol hlavu nabok, zastrihal ušami a stratil sa v kroví. Vydala sa za ním. 

Kráčala pomedzi stromy, až sa pred ňou otvorila širokánska stráň, na ktorej stál salaš, učupený v rohu pri okraji lesa. V bezpečí hustých stromov pozorovala blikajúce svetielko v kolibe. 

„Tak sem chodíš, vĺčko, ovečky obzerať,“ povedala si sama pre seba, „no či tu má bača aj pre mňa voľačo pod zub.“ 

Zakrádala sa vysokou trávou. Vtom žalostne vykríkla. A ten výkrik sa niesol celým salašom a niesol by sa až do dediny, keby ho nezastavil hustý les. Nohu jej zovrel železný klepec. Cítila ukrutnú bolesť. Teplý prameň krvi jej oblizoval chodidlo. 

„Ký ďas to doletel?“ povedal vyjavený Vavro, keď dobehol z koliby. Zdvihol lampáš a premeral si úlovok. 

„Som baba Jaga!“ vyletelo z nej. „A okamžite ma pusť, lebo ťa na žabu premením!“ vymýšľala si.

„No len pomaly, pomaly, Jaga,“ odvetil, „ako žabiak ťa veru ťažko z klepca vyslobodím.“

„Nemudruj, bača, a okamžite ma pusť!“ kvílila. 

„Len ak mi naskutku odprisaháš, že ma nezmárniš,“ povedal rázne, „a ani moje ovce.“

„Prisahám, len ma už pusť!“ prosila. 

Veľmi jej neveril, ale netušil, čo s ňou má robiť. Nechcel ju zo sveta zniesť, to by nedokázal. No ani v klepci ju nemohol nechať. 

„Ani sa nepohni,“ pohrozil jej. Potom šikovne otvoril klepec a nestačil sa čudovať, keď sa jej rany po železných zuboch zahojili priamo pred jeho očami. Keď videla, že je slobodná, zmizla v lese tak rýchlo, že Vavro nestihol od údivu ani ústa zatvoriť. 

***

Súmrak sa rozlial po oblohe, keď sa Vavro vracal so stádom domov. Pred košiarom postávala tá čudná stvora, čo sa mu včera v noci chytila do pasce. Bola bosá, zahalená len v špinavej košeli.

Veru sa začudoval, keď ovečky okolo nej prešli, no neplašili sa ani neutekali. Dokonca aj Dunčo k nej pribehol a nechal sa poškrabať za uchom ostrými nechtami. 

„Po čo si prišla?“ spýtal sa Vavro, keď boli ovce v bezpečí košiara.

„Škodu mi musíš nahradiť,“ povedala rázne. 

„Veď sa ti nič nestalo,“ odvrkol naoko ľahostajne Vavro, ale nenápadne kráčal smerom ku kolibe, kde mal zavesenú naostrenú valašku. Nebolo mu veru všetko jedno pri pohľade na jej dlhé nechty a ostré zuby.

„Tvoj klepec mi nohu rozlámal a ty mi musíš škodu nahradiť!“ bránila sa.

„A čo takého by si chcela?“ 

„Nuž čo… syr máš?“

„Syr?“ neveriaco vytreštil oči.

„Som hladná,“ povedala.

Keď už Vavro držal valašku v ruke, opáčil: „Nuž dobre, ale to nejde len tak.“

„Ako, len tak?“ 

„No predsa bez práce,“ vysvetlil. „Bez práce nie sú koláče.“

„Ale toto nie sú koláče, ale syr,“ namietala.

„Ty si riadna mudrlantka! Veruže, platí to aj pre syr, všetko si treba odpracovať.“

„Veď si odpracujem,“ zaklamala, „ale akože mám robiť, keď som slabá ako mucha? Musím sa predsa najprv najesť,“ dokončila, spokojná, ako rozumne to vyhútala. 

„Dobre teda,“ povedal Vavro a priniesol misku s kúskom syra.

  „Takáto omrvinka?“ zakvílila. 

„Polovica teraz, polovica potom,“ povedal Vavro. Vytrhla mu misku z rúk, sadla si do trávy a spokojne prežúvala. Vavro odložil valašku. Snáď ma už s plným bruchom nezožerie, pomyslel si. Uvelebil sa na lavici pred kolibou, vytiahol píšťalku a zanôtil ťahavú melódiu. 

Keď dojedla, podišla k Vavrovi a otrčila mu pred nos prázdnu misku: „A teraz ten zvyšok.“

„Dohoda bola až po robote,“ oponoval. 

Vrhla sa na neho tak rýchlo, že ani nestihol schytiť valašku. Ako sedel na lavici, oprela sa mu rukami do pliec a priklincovala ho k stene koliby. 

„Keď nebude syr, zožeriem teba,“ zavrčala. 

„Nehryz ruku, ktorá ťa živí,“ odvetil pokojne, hoci mu srdce bilo až v krku. 

„Roztrhám ťa na márne kúsky!“ povedala a vycerila na neho ostré zuby. 

„Roztrhaj, len či neobanuješ.“ Nechápavo na neho pozrela. „Ja len, reku, či vieš ovce podojiť a nebodaj i syr vyúdiť?“ Telo mal stuhnuté strachom, no pocítil, ako jej zovretie povoľuje. O krok ustúpila.

„Dobre, budeš žiť. Ale beda ti, ak zajtra zvyšok syra nedostanem,“ povedala na odchode. 

„Dostaneš, čo si zaslúžiš, Jaga,“ precedil Vavro. 

Už ma aj na Jagu prekrstil, oplan akýsi, zamračila sa, keď sa za ňou zatváral les. 

Vavro tú noc veľa nenaspal. Zvieral valašku a zízal do noci, či sa nad ním nezastarie závoj havraních vlasov.

 

***

 

Slnko bolo už vysoko, keď Vavro vstal a vyzrel z obloka. Pri pohľade na postavu na dvore sa zháčil. Ale povedal si, že ak ho doteraz nezmárnila, oprobuje jej dôverovať. 

„Spachtoš,“ zamrmlala Jaga sediac na drevenom tráme košiara, „už ťa tu hodnú chvíľu vyčkávam.“ 

„I tebe dobré ráno, Jaga,“ pozdravil Vavro. 

„Ráno? Veď je skoro poludnie!“ pripomenula mu.

„Veď sa neboj, sme dvaja, o chvíľu budeme mať hotovo,“ odvetil obozretne. 

„A čože tu nemáš iného pomocníka?“ vyzvedala.

„Je to ťažká robota,“ povedal. Nebola to však celá pravda. Valasi sa vyľakali, keď zvedeli, na akom mieste majú službu vykonávať. Nikto si pre seba neprial taký osud, aký postihol Vavrovho otca. No Vavro neodišiel a gazdovia z okolia mu zverili svoje ovce, lebo ho mali radi, ako i jeho otca. Za hustým lesom na stráni boli najkrajšie pasienky a ovce také chutné mlieko dávali, že by po ňom i mŕtvy človek obživol. 

Vavro si Jagu premeral a zvraštil obočie. 

„Nemôžeš tu takto bez gatí pobehovať,“ povedal. V drevenej almare vykutral čistú košeľu i nohavice. Jaga sa preobliekla. Dlhé rukávy si vysúkala po lakte a nohavice až ku kolenám. Zatiaľ Vavro pískal na píšťalke a dumal. 

„Musíš stále hvízdať ako vietor v komíne?“ povedala otrávene.

„Nepáči sa ti?“

„Veru nie, kto to má večne počúvať?“

„To je bazové drevo,“ zamával píšťalkou, „odháňa nečisté sily. Nuž nečudo, že sa ti nepáči.“

Jaga si založila ruky na hrudi a zamračila sa.

„Radšej mi daj chytro dačo robiť, nech tu hladná podaromnici nepostávam.“

Vavro sa zamyslel: „Ovce ti dojiť nedám, tými nechtiskami by si ich naskutku dodriapala.“ 

„Veď to ani neviem,“ priznala sa.

„A čo vieš? Isto len zlo na ľuďoch páchať,“ povedal vyčítavo.

„To viem veru dobre,“ povedala. Viem dobre do sestry zapárať a mame odvrávať, pomyslela si. Predstava, ako mama s Katkou doma žalostne nariekajú, kam sa ich úbohá Hanka podela, jej zovrela hrdlo. A možno im je bezo mňa lepšie. Zavrtela hlavou, aby striasla zlé myšlienky. Vavro si všimol, ako zosmutnela.

„Ale najlepšie vieš asi špajzy vyjedať,“ zažartoval.

„Vtom som ozajstný majster,“ pochválila sa už trochu veselšie. 

„Choď radšej vody nanosiť, ty majster,“ zavelil a ukázal smerom k dvom veľkým vedrám.

Po chvíli si Jaga vykračovala späť ku kolibe. Niesla sa ľahko, akoby vo vedrách ani vody nebolo. Potom ich zodvihla a preliala vodu do dreveného suda. 

„Veď ty máš sily za dvoch chlapov,“ poškrabal sa na hlave, „tak teda hybaj dreva naštiepať, to je chlapská robota.“ 

„Ale… ale ja to neviem,“ zaváhala. 

„Len vyskúšaj,“ pobádal ju.

Jaga vzala sekeru a jednou ranou roztrieštila poleno na márne kúsky. Sekera sa však zasekla v klade. Vavro pokrútil hlavou, vstal od svojej roboty a snažil sa sekeru vytiahnuť. Bola hlboko, darmo ňou lomcoval. Kým si stihol utrieť pot z čela, Jaga sekeru poľahky vyslobodila a položila na kladu ďalšie polienko. 

„Ej, bisťu!“ zavolal Vavro. „Kiežby som mal takú silu ako ty! Veruže to asi nie je zlé byť takou babou Jagou!“ Keď ju videl šermovať sekerou, hneď mu napadlo, že s takou silou by otca od istej smrti uchránil. 

„Daj si pozor, čo si želáš, Vavro,“ precedila pomedzi zuby. 

„Ty ma poznáš?“ zamračil sa Vavro.

Jaga, namrzená, že musí hladná drevo rúbať, naňho zlostne fľochla: „Dobre ja ťa poznám, bača. Teba aj celú tú tvoju oplanskú dedinu.“ Švihla sekerou a rozťala hrubé poleno na dvoje.  

***

Od koliby sa niesli zvuky Vavrovej píšťalky. Zima sa dávno porúčala a vo vzduchu bolo cítiť jar. Jaga pomáhala Vavrovi s prácou a on ju vždy po zásluhe odmenil syrom a chlebom. Keď sa zvečerilo, odchádzala do lesa. Cítila sa tam dobre, v bezpečí. No ako plynul čas, opúšťala salaš čoraz zriedkavejšie. 

Vavro sedel pri ohni, po pás nahý. Ukradomky sa zabával na Jage, ktorá mu zašívala roztrhnutú košeľu. Ona zatiaľ nevraživo zazerala na tenkú niť, ktorá sa jej vzdorovito trhala o ostré nechty.   

„No, nechaj tak, budeš sa s tým mordovať do rána,“ usmial sa. 

„Nepyskuj,“ odvrkla. 

„To nie je robota pre tvoje jemné rúčky,“ žartoval. 

V lese to zašuchotalo. Vavro spozornel a zadíval sa smerom, kde sa pohlo lístie. Dunčo začal štekať do tmy. Z diaľky mu odpovedalo ťahavé zavytie. 

„Pozrime ich, potvory,“ povedal. 

„Vlkov nemáš veľmi rád, však?“

„Žerú mi ovce.“ 

„Aj otca ti…“ vypadlo z nej, ale rýchlo zavrela ústa a previnilo pozrela do zeme. 

„To neboli vlky.“ 

„A čo teda?“ 

„Ja… ja neviem. Videl som,“ na chvíľu zaváhal, „videl som horu mäsa obrastenú hrubou srsťou. Videl som pazúry a ostré zuby trčiace z rozďavenej papule,“ rozprával. „To nebol obyčajný vlk, to bol…“ 

„Vlkolak,“ vydýchla, „ale také niečo predsa nejestvuje.“

„A to mi vraví baba Jaga?“ 

Potom Vavro na chvíľu stíchol a pretrel si oči: „Nechal som ho tam, Jaga, nechal som ho tam samého, lebo som mal plné gate. Rozumieš?“ 

„A keby nie? Čo by sa stalo? I ty by si bol mŕtvy.“ Mala pravdu, nemohol jej oponovať. Nemo civel do ohňa a premýšľal, či je lepšie byť živým zbabelcom, alebo mŕtvym hrdinom. Zo zamyslenia ho vytrhol Dunčov prenikavý štekot. I ovce nepokojne bľačali. Preľaknuté sa tisli k sebe v rohu košiara. 

Z lesa sa vynorila vrčiaca svorka. Vavro schytil valašku, no Jaga už kráčala k vlkom. Šiel za ňou, pripravený ju brániť. Ako sa približovala, vlky prestali vrčať a pomaly ustupovali späť do lesa, až po nich nezostalo ani stopy. 

„No vidím, že teba si tu nechám,“ povedal Vavro, „budeš vlkov plašiť.“

„Nechceš ma ešte aj do poľa ako strašiaka postaviť?“ zdvihla obočie.

„Čožeby nie! Cez deň budeš v poli postávať a v noci pri košiari vlkov odháňať!“ smial sa.

„Dávaj si pozor na plané reči, bača,“ doberala si ho, „dobre ja viem, kde syr schovávaš. Do rána by ti mohol všetok skapať.“  

„A to ešte nevieš o tej slaninke, čo pred tebou skrývam,“ podpichol. Jaga na neho vytreštila oči. 

„Slaninke?!“ vyhŕkla, až jej skoro slina kvapla z úst. „S tebou veru nie je rozumnej reči, Vavro,“ založila si nahnevane ruky na hrudi, „ešte aj slaninu predo mnou schovávaš.“

„Veď musím!“ zasmial sa. „Niežeby som ti nedoprial, všetko si dosiaľ statočne odpracovala. Ale keby som ti ukázal, kde som schoval zásoby, už na druhý deň by sme hladovali!“

„Chceš povedať, že som pažravá?“ osopila sa na neho. 

Vavro mykol plecami: „Nuž, ja som rád, že zatiaľ si nezožrala aj mňa.“ 

„Teba? Fuj!“ odvrkla. „Veď si chudý ako trieska!“ 

„Čo by som nebol, keď mi všetko zožerieš,“ dobiedzal.

„Pche,“ odfrkla, „lebo ty len zo vzduchu žiješ, všakže?“  

Po zvyšok večera sa takto prekárali, kým si Vavro zašíval dieru na košeli. 

***

Na raňajky ju čakal chlieb so slaninou. Jaga si nadšená sadla do trávy a lačne pozerala na rannú hostinu. No nestihla ani poriadne do chleba zahryznúť, vyrušil ju zvuk. Z lesa sa ozýval šuchot a praskanie suchých halúzok. 

„Niekto ide,“ povedala s plnými ústami.

„Bež sa schovať,“ zavelil Vavro.

„Nejdem,“ odvrkla. 

„Jaga, hovorím ti, bež sa schovať!“

„A ja ti hovorím, že nejdem,“ trvala na svojom.

„Chceš, aby ťa tu niekto videl? Aby zrádnika dostal? Alebo nebodaj, aby zavolal celú dedinu a ťa skántrili?“

„Ja sa nebojím,“ odfrkla. 

„A keď ťa budú po lesoch naháňať? Čo spravíš? Chceš ich všetkých zo sveta sprevadiť?“

„Ty ma tu nechceš! Vždy, keď niekto príde, len ma vyháňaš!“ povedala vyčítavo.„Prosím ťa, choď. Možno ti potom poviem, kde skrývam tú slaninu,“ potmehúdsky sa usmial.

Bola namrzená, ale súhlasila: „Beriem ťa za slovo, Vavrinec.“

„Neznášam, keď ma tak voláš,“ zamračil sa.  

„Ja viem,“ spokojne sa uškrnula a odcupkala do lesa. 

Nezašla ďaleko. Schovala sa v tieni za najbližším stromom. Videla, že prišla nejaká žena. Bola to Katka. Jaga zaťala ostré nechty do úbohého stromu, keď videla, ako sa Katka vrhla Vavrovi okolo krku a hlavu mu zložila na rameno. Hodnú chvíľu sa takto objímali. Keď Katka odišla, Vavro vytiahol píšťalku a začal vyhrávať žalostnú melódiu. 

Jaga vybehla z lesa: „Tak preto ma vyháňaš? Aby si sa mohol s frajerkami objímať?“ 

„Čo sa ti porobilo? S akými frajerkami?“ 

„Veď ja som dobre videla, čo ste tu stvárali!“

„Možno si videla, ale nevieš nič,“ odvrkol. 

Veru nevedela. Netušila, že ju, Hanku, už týždne hľadá celá dedina a že práve v ten deň našli v lese jej dodriapané krvavé šaty. Katka sa rozbehla rovno na salaš zistiť, či Vavro niečo nevidel alebo nepočul. Ako sa rozprávali, Katka sa rozplakala. „Len sa jej posmievali… preto utiekla od tetky! A ja som sa jej ani nezastala!“ vzlykala. Keby ju Vavro neobjal, jej duša by sa rozletela na márne kúsky. 

„Čo by som nevedela,“ zlostila sa Jaga, „všetko viem!“ Vytrhla Vavrovi píšťalku z rúk. Zlomila ju ako triesku a zahodila do trávy. Bazové drevo jej spálilo dlane.

„Zošalela si?“ vyletel na ňu.  

„Neboj sa,“ odvrkla, „prekážať ti tu nebudem!“ otočila sa na päte. 

Vavro ju nechal ísť. Nemal silu tíšiť jej zúrivosť a zároveň vlastný žiaľ. 

***

Namosúrená Jaga sedela na čistinke pod vysokým dubom. Kúpala sa v mesačnom splne, ktorý pretekal cez košatú korunu. Zadul studený vietor a v diaľke zahrmelo. Mala pocit, že sa zatriasla zem. Počula, ako praskajú konáre. 

Išla za zvukom. Narazila na cestičku, zvyčajne pokrytú mäkkým machom, no teraz bola rozrytá, akoby sa tade prehnal pekelný oráč s párom volov. Spúšť smerovala k salašu.  

Uháňala cez les. Preskakovala polámané stromy, podaktoré vyvrátené i s koreňmi. Nízke vetvičky ju švihali do tváre. Na ostrom kameni si rozrezala pätu, ale nezastavila. V hlave sa jej ozývali slová, ktoré ju pálili viac ako rozčesnutá koža. Nestihnem to.

***

Zvierací rev preťal nočné ticho ako bič. Vavro vyskočil na rovné nohy, schmatol valašku a vybehol z koliby. Do tváre sa mu oprel studený vietor. Blížila sa búrka. Obzeral sa na všetky strany a načúval. Dunčo štekal ako zmyslov zbavený. Ovce vydesene bľačali a cinkali zvoncami. Nebo osvetlil blesk a keď zahrmelo, Vavro si všimol čosi zvláštne. V diaľke sa rad stromov knísal proti vetru. Cítil, ako sa trasie zem. Pevnejšie zovrel valašku. 

Nebo pretkali blesky a osvetlili chlpatú obludu. Z obrovskej tlamy jej trčali ostré zuby, po ktorých stekali lepkavé sliny. Laby s dlhými pazúrmi sa zarývali do zeme a trhali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Vlkolak zastal pred Vavrom a zavrčal. Znelo to ako varovanie.

Obluda naježila srsť, napäla všetky svaly a vymrštila sa do vzduchu. Vavro neuhol. Zo všetkej sily sa zahnal valaškou a zasiahol vlkolaka do chlpatej hrude, z ktorej vyšpľachol cícerok krvi. Vlkolak dopadol na všetky štyri, zavrčal a zahnal sa mocnou labou proti Vavrovi.  

Jaga vybehla z lesa. Už z diaľky videla beštiu, ako sa chystá na útok. Vyskočila a vrhla sa vpred. Nechtami sa zaryla vlkolakovi do ramena. Kým ju stihol striasť, zasekla sa mu zubami do krku. Vlkolak sa bránil, ale Jaga stisla čeľusť pevnejšie, až pocítila v ústach teplú krv. Obluda ju mocným pazúrom zo seba strhla ako nepríjemný hmyz. Vlkolak zareval, veľkou labou schmatol Vavrovu valašku a zahodil ju i s ním. Vavro zostal ležať na zemi. Vyrazilo mu dych. 

Jaga sa pomaly zviechala a vypľúvala kusy vlkolakovho mäsa. Jej čierne oči zúrivo planuli. Rozbehla sa opäť proti vlkolakovi, ale ten bol pripravený. Švihol mocným chvostom a zrazil ju na zem. Jaga si zlomila nohu a z lýtka jej vytŕčal kus kosti. S vreskom ju zatlačila späť do mäsa. Svet jej začal tancovať pred očami a obrátil sa jej žalúdok. Ani sa nestihla nadýchnuť, beštia ju prigniavila na zem a rozovrela papuľu. Ako Jaga hľadela do vlkolačej tlamy, pocítila, že ju do chrbta niečo tlačí. Zalovila rukou a zovrela v prstoch kus zlomenej píšťalky. Pálila ju dlaň. Vtom obluda zarevala a odvrátila sa. Jaga videla v jej chrbte zaseknutú valašku. Vavro ju prudkým pohybom vytrhol z vlkolaka, no ten sa rozohnal a udrel. Vavro spadol na zem a ostré pazúry preleteli cez jeho tvár. Nechali mu na líci tri krvavé brázdy. 

Vlkolak schmatol omráčenú Jagu za vlasy a začal sa súkať späť do lesa. Ťahal ju za sebou. Nevedela sa postaviť. Šmýkala sa na krvi, ktorú za sebou nechával netvor. No krv nepatrila len jemu. Po jeho pazúroch sa jej rany hojili príliš pomaly. 

Vtom sa vo vzduchu zalesklo ostrie. Vavro vedel, že vlkolaka neporazí. Krvácal a pravá ruka mu visela na vykĺbenom ramene. Nuž ľavou rukou zovrel valašku, švihol a odťal Jage vlasy. Netvor sa otočil. Jaga sa prudko obrátila a zlomenú píšťalku mu vrazila do stehna. Okolo rany mu vzbĺkla srsť. Zareval. V bolestiach odhodil Jagu od seba. Ako letela vzduchom, narazila do Vavra. Obaja pristáli na tvrdej zemi, až im zaprašťali kosti. 

Vlkolak vysilene chrčal a z papule sa mu rinula krvavá pena. Začal sa knísať preč. Jaga sa chcela za ním rozbehnúť, ale nevládala vstať. Viečka jej neznesiteľne oťaželi a zamkli pred ňou svet. Omdlela.

***

Zobudila sa v kolibe. Ležala na posteli vo Vavrovej košeli. Rany mala obviazané. Pri posteli stál kúsok syra a pohár vody. Spoza dverí sa ozýval bľakot oviec. Vyšla von a zamrkala do slnečného dňa. Pribehol k nej Dunčo a oblizol jej ruku. 

Ako pozerala na spúšť, ktorú za sebou nechal vlkolak, všimla si, že pri košiari stojí muž. Bol bosý, oblečený len v plátenných nohaviciach. Dlhé havranie vlasy mu padali až k pásu. Keď sa k nej otočil, uvidela jeho uhľovočierne oči.

„Vavro…“ zasipela. 

Podišiel k nej. Opatrne sa ho dotkla na mieste, kde mu vlkolak skoro odtrhol ruku. Nemal na sebe jediný škrabanec.

„Vitaj späť, Hanka,“ usmial sa a odhalil špicaté zuby. 

„Čo si to urobil?“ povedala a objala ho. 

„Je tak, ako má byť,“ odvetil pokojne a zahľadel sa smerom, ktorým v noci odkríval vlkolak. 

„Opováž sa!“ povedala rázne a tuhšie ho pritisla k sebe. 

„Nebudem mať pokoja, kým ho nedostanem.“ Vyvliekol sa z jej náruče a vážne na ňu pozrel.

„Ale,“ Hanke sa tisli do očí slzy, „kto ti na stádo dozrie? A na salaš?“

„No, ty predsa.“ 

„Ja? Ja to neviem!“ 

„Netáraj, už si sa dávno všetko naučila.“

Chcelo sa jej vrieskať. Kričala by na celú horu, že takto to nemalo byť. No bolo by ľahšie kameň obmäkčiť, ako Vavrovi vyhovoriť jeho úmysel.  

„Veď ja sa vrátim, keď vyhladnem,“ žmurkol na ňu.

„Pche,“ vyprskla, „tak si choď, ja ťa tu nepotrebujem,“ utrela si rukou slzy a vzdorovito zdvihla bradu. 

Vavro vzal valašku a zamieril k lesu. 

„Bryndzových halušiek mi môžeš navariť!“ zavolal ponad plece, no už sa neotočil. Bál sa, že keby znova pozrel na Hanku, už by neodišiel. 

„A čo som ti ja? Slúžka?“ zakričala, keď sa za Vavrom zatváral les. 

Hanka ešte hodnú chvíľu stála na jarnom slnku a nechala vietor pohrávať sa s jej krátkymi gaštanovými vlasmi. Pritom myslela na Vavra a na to, kam asi ten darebák mohol zašiť slaninu.