blog

Zatratení na mori

pondelok 3. októbra 2022 15:02
Po 3.10. 2022 15:02

Počas niekoľkých mesiacov porota pozorne čítala, hodnotila a diskutovala o všetkých prihlásených poviedkach a v najbližších dňoch sa dozvieme výber tých najlepších poviedok žánrov fantastiky! Víťazi nezískajú len prestížne ocenenie, ale aj večnú slávu v zborníku Fantázia 2022 a vstupenku do literárneho sveta. O víťaznej poviedke môžete rozhodnúť práve vy! Prečítajte si všetkých 5 finálových poviedok, ktoré uverejníme na blogu od 03. – 07.10.2022 a dajte hlas tej, ktorá si to podľa vás najviac zaslúži. Po skončení hlasovania vyberieme až 5 z vás, ktorých odmeníme 50 € poukážkou na nákup kníh. Hlasovanie začína 7. októbra a končí 21. októbra 2022, 23:59 :-)

Niektoré príbehy si nezaslúžia koniec. Z tej vety kričalo, že chce znieť ako bombastický citát, ktorý si zapamätáte. Niečo, čo vám chrstnú do tváre v upútavke na najnovšiu hollywoodsku ohavnosť, nakrútenú z deväťdesiatich percent pred zeleným plátnom. I napriek cynickému zhodnoteniu sa Jurovi tento trinásťslabičný červ usadil v mozgu.

Uprel oči na východ. Pod krvavou oblohou sa oproti opuchnutej oranžovej guli na horizonte črtala silueta štíhlej lode raziacej si cestu k vodám Adenského zálivu. Zreteľne sa k nim približovala, no ak sa im nepodarí upriamiť na seba pozornosť, podľa všetkého ich minie. Približovali sa aj piráti, Juro sa ani nemusel obrátiť, aby si to uvedomil. Na tvári Wilhelma, mocujúceho sa s plastovým veslom, bolo badať nielen únavu, ale aj nervozitu. O chvíľu sa vystriedajú a na bárku v ich pätách sa bude pozerať on.

Predsa len sa obrátil a ihneď to oľutoval. Toto nedopadne dobre. Už teraz sú veľmi blízko. 

Predstavil si kriketové ihrisko v Johannesburgu. Koľko takýchto ihrísk ho delilo od bandy somálskych hrdlorezov, ženúcich sa im v závese na hrdzou a kôrovcami zdobenej rybárskej loďke? Maximálne dve. Alebo viac? Nebodaj menej? Vždy mal problém s odhadovaním vzdialeností.

Tec sa už dávno prestal snažiť spojazdniť malý motorček, ktorý sa po pár hodinách plavby vznietil ako fakľa, div, že nepodpálil celý vratký čln. Aspoňže s hasením nebol na mori problém. V rukách teraz zvieral vysielačku a odkedy zbadali na obzore osamelú loď, snažil sa ju úpenlivo kontaktovať. Po bronzovom predlaktí mu stekal pot zmiešaný s motorovým olejom, no aj tak ostával zababušený v deke, rovnako krikľavej ako ich oranžové plavidlo. Celý úbohý čln vyzeral, akoby niekto zväčšil nekvalitnú plastovú hračku.

„Možno nemajú radi Američanov,“ reagoval Juro na deprimujúce ticho šíriace sa z vysielačky v odpovedi na Tecove SOS.

„Tak v tom by sme si rozumeli,“ uškrnul sa Tec. Vyrastal síce pri rieke Ohio, no jeho niekdajšie kampane za práva pôvodných obyvateľov kontinentu negatívne podfarbili jeho pohľad na Spojené štáty.

„Ja to jebem, vymeňme sa, chalani,“ vzdychol Robbie položiac si veslo na kolená, jeho nóbl výslovnosť vo večnom spore s jeho nevyberaným slovníkom.

Juro prikývol a opatrne štvornožky preliezol na Wilhelmove miesto. Ten sa rovnako nemotorne prešmykol povedľa neho do zadnej časti vratkého záchranného člnu. Tec podal Robbiemu vysielačku a vystriedal ho pri pravom vesle. S chuťou začal odfukovať pri nevďačnej fyzickej aktivite. Bol nesporne najväčší idealista zo skupiny štyroch životom prefackaných vetroplachov. Jeho hnutie mohlo pred rokmi pokojne dosiahnuť reálne výsledky, nebyť jeho brata, náboženského fundamentalistu a babráka, ktorý sériou hlúpych rozhodnutí zničil nielen svoju kredibilitu, ale aj nádej na zmenu. Tec si svojho brata naďalej vážil a nikdy by to takto nepodal. Ani nemusel; kontext bol v tejto otázke nemilosrdný a interpretácia jasná.

„Raz. Dva. Raz. Dva,“ počítal chvíľu nahlas Wilhelm, kým Juro a Tec chytili ten správny rytmus. Vyzeral trochu pokojnejšie, keď viac nezazeral na rozjarených Somálčanov ženúcich sa za vidinou ľahkej koristi.

Robbie sa chopil čiernej škatule s anténou a mikrofónom a snažil sa ďalej kontaktovať loď, za ktorou sa odhodlane – a márne, ak si ich nevšimne – hnali rýchlosťou slimáka nezastaviteľne sa sunúceho dolu miernym svahom. Juro medzitým sledoval, ako na provu bárky plaviacej sa v ich pätách vyliezol štíhly Somálčan a začal nad hlavou teatrálne mávať mačetou. Šoumen, len čo je pravda. Asi tucet spolucestujúcich pozdvihlo zbrane do výšky a Juro zreteľne začul zopár osamotených výstrelov. Doháňali ich.

Robbie nonstop drmolil do vysielačky nástojčivé prosby o pomoc. Neobrátil sa, no bolo vidieť, že streľba za jeho chrbtom mu na morálke veľmi nepridala. Opäť si hrýzol svoje zvyčajne udržiavané plavé fúzy. Po noci veslovania na mori boli všetci uťahaní. Konečne ich hrialo aj slnko, nielen oranžové deky, do ktorých sa babušili, vytrvalo ignorujúc nemotorné záchranné vesty uskladnené v bielom kontajneri v strede člnu.

„No a sme v piči, nikto nás nepočuje,“ zahrešil Robbie a uhol si z plastovej fľaše minerálky. Ak by mal Juro nájsť jedno slovo, ktorým by vytočeného Angličana popísal, zrejme by povedal „búrlivák“. Robbie pochádzal zo zámožnej rodiny známej v celom regióne Midlands. Old money, ako sa tomu po anglicky vravelo. Keď sa však ako mladík vrátil zo služobnej cesty v Ázii, zistil, že jeho rodina prišla zo dňa na deň o všetko. Bol to veľký škandál; obvinenia z korupcie, samozrejme, dodnes vehementne popieral. Na dôveryhodnosti mu veľmi nepridávalo, že sa v zúfalej situácii sám okamžite zaplietol s kriminálnymi živlami. 

„Bol som mladý a hlúpy, teraz som stále mladý, ale dostatočne zrelý na to, aby som chápal, že nie som hlúpy, ale jednoducho jebnutý,“ predniesol raz pri večeri v šanghajskej pizzerii. Juro mu neoponoval, uvítal sebareflexiu od kolegu, čo trval na tom, že bude v Šanghaji žrať pizzu.

„Strelím svetlicu?“ spýtal sa Wilhelm, šibrinkujúc signálnou pištoľou.

„Skús, aj keď s tvojou muškou najskôr netrafíš oblohu,“ posmieval sa mu Robbie.

S Wilhelmom sa od prvého dňa spolupráce doťahovali, čo v preklade znamenalo, že boli nerozluční kamaráti. Zhovorčivého Robbieho dokázala frustrovať vážna fasáda Wilhelma, ktorý sa aj pri tých najštipľavejších poznámkach zvykol tváriť, že hýbanie brvami nemá v popise práce. Stoická povaha však z neho určite nerobila suchára. Alpský švihák si v mladosti tiež užil viac než dosť naťahovačiek s úradmi. Rovnako bol vášnivý športovec. Ak by chcel, aj dnes by pokojne mohol súťažiť v biatlone. Možno aj reprezentovať a vyhrávať medaily.

„Bol som farmár, potom aktivista,“ charakterizoval raz svoje niekdajšie pôsobenie.

„Prosím? Terorista?“ pýtal sa vtedy Robbie s rukou teatrálne priloženou k uchu, za čo si od urazeného Wilhelma vyslúžil úder päsťou do ramena. Zuby niektorých vtipov sa prehrýzli aj zbrojou flegmatizmu. Našťastie sa vtedy rýchlo pomerili. 

Kde sa to stalo, v Palerme? Nie, v Splite. Asi najbližšie, čo bol Juro za posledné roky k Slovensku. Zahľadel sa na pirátsku loď. Opäť bola o čosi bližšie. Znepokojivo blízko. Vráti sa vôbec niekedy domov? Má vôbec význam, aby sa tam vracal? To nezistí, kým tam nepríde. Zavrel oči. Počul ozvenu vzdialeného kriku a cítil horúčavu. Nie v ušiach a nie na koži. Všetko to bolo v jeho hlave. Zhlboka sa nadýchol. V Bytči bola reštaurácia, kde sa raz musí ísť najesť s Táňou. 

S Táňou, s ktorou sa zoznámil na internetovom fóre. Najprv si mesiace chatovali o anime, posledný rok si už volávali na rôzne témy aspoň raz týždenne. On jej často hovoril o svojich cestách, ona jemu o svojom štúdiu. 

Viackrát sa ho pýtala, či ho na exotických služobkách naozaj zaujíma, ako sa ona učí na zápočty na balkóne ošarpaného internátu. Ubezpečoval ju, že áno, a myslel to úprimne. On sám síce nedoštudoval. Mohol byť dnes niekde úplne inde. Aj do Trnavy sa musí vrátiť, chýbali mu výklenky pivničných krčiem, kde jeho partia spoluštudentov snívala nad krígľami o lepšom svete. Dnes už mal problém predstaviť si lepší život – nieto ešte svet – nech do seba nalial hocikoľko fľašiek thajského ležiaka. 

Oprel sa do vesla, keď si uvedomil, že Tec sa snaží viac ako on, následkom čoho ich čln zanášalo mierne doprava. Predtým sa ešte obzrel. Sivá loď už bude čochvíľa pred nimi, následne im prepláva pred nosom a začne sa vzďaľovať. Na jej prove sa v rannom vánku lenivo vlnila oranžovo-bielo-zelená trikolóra. Na ľavoboku sa zas vynímala malá plechová kupola, z ktorej trčala čierna hlaveň rotačného guľometu AK-630. 

Aj Tec chvíľu oddychoval a tiež obdivoval v týchto pirátmi presýtených vodách pomerne štandardnú výzbroj. 

„Tridsaťmilimetrová munícia,“ pokýval uznanlivo hlavou. „Tá by pirátsku loďku rozmetala na oblak hrdzavej hmly, ak by sa opovážila priblížiť. Polsekundová dávka by ju zmenila na kus potápajúceho sa ementálu.“ 

Na tom však nebude záležať, ak štíhly indický koráb nezachytí ich volanie o pomoc, zhodnotil v mysli Juro.

Wilhelm, akoby prebudený zmienkou o ementáli, konečne zdvihol svoju husto ochlpenú ruku nad hlavu a vypálil červenú svetlicu k jasnej oblohe.

Presne v tej sekunde sa z vysielačky ozval žoviálny hlas. „Tu kapitán Shyamalan z obchodnej lode Vishva Varuna,“ odmlčal sa a vzápätí pokračoval. „Môžete ma volať kapitán Sham, ak sa vám to ťažko vyslovuje. Vypočul som si vaše SOS, posádka mi hlási, že vidí váš čln na ľavoboku. Máte tam nejakých ranených? Prepínam.“

„Nie, len štyroch hladných. Mali sme už len konzervu hrachu, ale jeden Východoeurópan s nedostatkom úcty k životnému prostrediu ju v noci šmaril do mora, lebo on vraj tie zelené hovná jesť nebude,“ odpovedal Robbie s citeľnou úľavou v hlase.

Z reproduktora sa ozval prívetivý smiech viacerých námorníkov. Kapitán potom pokračoval vážnejším tónom. „Dobre, páni, skúste bočiť mierne doľava. My sa snažíme brzdiť, ale potrvá dobrých päť minút, kým zastavíme. S tou pirátskou zberbou si nerobte starosti. Neodvážia sa priblížiť na dostrel. Prepínam.“

Indický námorník mal pravdu, hneď ako si piráti všimli, že nákladná loď spomaľuje, dupli na brzdy aj oni. Nemali v pláne podstúpiť dobrovoľnú sublimáciu v réžii šiestich rotujúcich hlavní.

Juro sa otočil chrbtom k boku člna, naďalej pomaly vesloval a snažil sa vyrátať, ako veľmi asi musia zabočiť, aby sa stretli s loďou, ktorej posádka im ponúkla pomoc. Prižmúril oči a zamračil sa. Nie, kriketové ihriská naozaj neboli ideálna jednotka merania vzdialenosti.

„To by asi aj stačilo,“ preniesol Tec upravujúc si dlhé čierne vlasy stiahnuté gumičkou. Juro súhlasil.

Plavili sa ďalej. Úľava rýchlo vyprchala a nervozita sa vkradla späť do jeho mysle, ako opitý stredoškolák o štvrtej ráno do rodičovského bytu.

„Už aby sme boli na palube,“ vyjadril rovnaký sentiment Robbie, zatiaľ čo si pod peru vtláčal žuvací tabak a zazeral na plavidlo pirátov. Naďalej sa im zakrádalo v pätách, aj keď pomaly a opatrne ako tieň futbalovej bránky putujúci po trávniku.

Juro si obzrel kolegov. Takí svojskí, a predsa takí podobní. Každý odinakiaľ, a predsa sem prišli z rovnakého miesta. Možno sa tam vrátia už dnes. Napravil si deku, ktorá mu kĺzala z pliec. Z oranžového pomaranča, ktorý dominoval horizontu, sa začal rozlievať žltý džús vo forme hrejivých lúčov. Na Jurovom čele sa zrážal pot ako na orosenom pohári. Wilhelm sa tváril ešte väčšmi zamyslene ako zvyčajne, hladkal si raz svoju hustú hnedú bradu, potom zas strapatú hrivu. Keď si všimol, že naňho Juro zíza, žmurkol naňho a jednou stranou úst zároveň vystrúhal polsekundový sarkastický úsmev, sprevádzaný šibalským „ts-knutím“. Akoby sa silou-mocou, ešte predtým ako sa ho na to niekto spýta, snažil dať najavo, že je v poriadku.

„Spúšťame vám čln, môžete doň nastúpiť, váš tiež vytiahneme, predtým ako vyštartujeme. V jedálni vás potom čakajú teplé placky naan a kura tikka masala, snáď potešia všetkých, nielen vášho anglického kolegu. Prepínam,“ ozvalo sa z vysielačky.

„Mňam, dopiči,“ vyhŕkol najprv Robbie, no do vysielačky už adresoval slušné poďakovanie.

Loď už na nich čakala; stredne veľké plavidlo sa týčilo nad vodou asi vo výške trnavských hradieb a dlhé bolo približne… polovicu kriketového ihriska? Nemohlo niesť veľa nákladu, no musel byť cenný, vzhľadom na bezpečnostné opatrenia. Malý žeriav už do vody spúšťal priestrannú kovovú plošinu visiacu na štyroch reťaziach. V jej strede ležal biely záchranný čln, o trochu priestrannejší ako ich oranžový chudáčik, ktorý by bol v loďkovej škole určite obeťou šikany. Zhora sa na nich mračili štyria ozbrojení chlapi v čiernom. Opierali sa o zábradlie, ich strohé tváre kontrastujúce s veselým hlasom kapitána.

„Fúha,“ zamrmlal Juro nahlas a zvyšok posádky oranžového plávajúceho obedára súhlasne prikývol. Juro preskočil do bieleho člna ako prvý. Nezaobišlo sa to bez toho, že najprv stúpil na kovovú plošinu, ktorá sa okamžite ponorila, a namočil si pri tom pravú nohu až po koleno. Vyľakane vyskočil, akoby tancoval odzemok a zvalil sa do gumou rozvoniavajúcej bielej loďky. Pomohol preliezť aj Tecovi, pridŕžajúc sa jednou rukou reťaze, aby zabezpečil, že sa člnok z kovového obdĺžnika nezošmykne. Nastúpil aj zadumaný Wilhelm; posledný naskočil Robbie a vytreštil oči, keď mu nečakaný poryv vetra takmer strhol z pliec deku a div, že ho nezhodil do vlažnej vody Indického oceánu.

„To by veru nebolo veľmi epické,“ zhodnotil Juro sucho a Robbie len pokrčil plecami. Tec sa ešte rýchlo nahol po čiernu škatuľu s mikrofónom, ktorú takmer nechali v oranžovom člne.

„Ani toto,“ povedal si Juro už sám pre seba.

Reťaz sa napla a plošina začala stúpať, nepatrne sa hompáľajúc v rannom vetríku. Venovali posledný pohľad pirátskej lodi, ktorá sa teraz už len bezmocne knísala na vlnách v diaľke. O pár sekúnd plošina zastala s hranou pevne ukotvenou na zábradlí.

„Malo by to byť stabilné, ale radšej si dávajte pozor,“ zakričal chlapík z kabíny žeriava. Aspoň on sa tváril priateľsky.

Jeden zo štyroch mužov v čiernom, ktorým sa na taktických vestách hojdali samopaly, natiahol ruku a Tec ako prvý zoskočil na palubu.

„Ďakujem. Ďakujem, chlapi. Vodu, prosím…“ zavzdychal a sadol si na zem.

Juro, Wilhelm a nakoniec Robbie tiež zoskočili na priestrannú palubu, na ktorej stáli iba dva kontajnery, pôsobiace takmer ako hračkárske gumené kocky pohodené na dlažbe kúpeľne.

Inak hladkosť povrchu okrem žeriavu v zadnej časti lode narušoval len dvojposchodový mostík dominujúci čelu plavidla. Práve na ňom sa rozleteli biele dvere a v nich stál bacuľatý chlapík v bielej uniforme s vľúdne upaženými rukami. Podľa hlasu spoznali kapitána Shama.

„Vitajte na lodi Vishva Varuna, priatelia, nemôžem sa dočkať, ako mi pri obede rozpoviete celý svoj vzrušujúci príbeh! Ale najprv by sa na vás mala pozrieť naša lekárka,“ hlaholil tenorom, schádzajúc dole sivými kovovými schodmi na palubu.

Robbie mu ďakovne zakýval. „Nebyť vás, strávili by sme prinajmenšom mesiace v nejakej somálskej pivnici, kým by za nás firma nezaplatila výkupné alebo kým by sa video našej popravy nestalo hitom na pofidérnych internetových stránkach. Neviete si predstaviť, akí sme vám vďační!“

Vľúdne sa tváriaca námorníčka podala sediacemu Tecovi fľašu vody. Poďakoval sa a poriadne sa napil. Druhou rukou pritom mimovoľne šibrinkoval s tlačidlami na čiernej škatuli.

Juro sa pozrel doprava na učupenú kupolu rotačného guľometu. Pristúpil k jednému z vážnych strážnikov, ktorý stál neďaleko výkonnej zbrane.

„Zdravím, to je ten veľký kalašnikov… ako sa volá?“

„AK-630,“ odpovedal Ind odmerane.

„Áno, ten, aj ste ho už niekedy museli použiť?“ vypytoval sa.

Počul, ako Robbie pár metrov od neho ďalej žartuje s kapitánom, ako Tec vysvetľuje doktorke, že nemá úpal, len je unavený z veslovania, ako mu strážnik hovorí, že sa nemá dotýkať guľometu. Počul krik a cítil dusivý smrad. Nie v ušiach a nie v nose, bolo to iba v jeho hlave.

Uznanlivo plesol po súbore dlhých čiernych hlavní, otočil sa smerom ku kolegom a zakričal: „Tak na Sokotru už asi nepôjdeme!“

Zopár stotín sekúnd po tom, ako vetu dokončil, dopadli na palubu tri oranžové deky. Robbie bodol motýlikom do krku kapitána skôr, ako sa tá jeho dotkla zeme. Tec, stále sediaci na zemi, zodvihol ruky, v každej držal jednu pištoľ Walther PPK a obom strážnikom stojacim obďaleč naraz strelil do hlavy. Ihneď na to utíšil dvoma zásahmi do hrudníka aj kričiacu lekárku. Robbie už vtedy kropil dvere na oboch poschodiach mostíka samopalom MP5. Náhradné zásobníky sa mu pri tom rytmicky hompáľali okolo pása.

Juro sa vrhol na zem, loviac spoza chrbta svoj vzor 61. Škorpión zaštekal a trafil strážnika zopárkrát neškodne do čiernej nepriestrelnej vesty, no nakoniec predsa len aj do krku a brady. Podozrievavý Ind ako jediný z obrancov stihol vytasiť pištoľ, ktorú mal bližšie po ruke ako ležérne prevesený samopal. Na Jura ju však použiť už nedokázal. Ľavú ruku si prekvapene priložil k výdatne krvácajúcemu hrdlu a o sekundu na to jeho hlavu objali plamene vyprodukované plastickou trhavinou, prilepenou na chladné čierne hlavne. Juro cítil, ako sa pred ním prehnala tlaková vlna, našťastie, ležal schovaný za oceľovou kupolou, v ktorej sa momentálne skrývala už len zadná polovica rozfranforcovaného rotačného guľometu.

Napriek tomu, že si v poslednej chvíli stihol zapchať uši, mu v nich pískalo, akoby mu v každom poletovalo pol tucta komárov. Riskoval pohľad na more. Somálčania museli už po prvých výstreloch vyštartovať plnou parou vpred a blížili sa omnoho rýchlejšie, ako by ste od ich plávajúcej kopy zberných surovín očakávali. Opäť nad hlavami mávali útočnými puškami, ignorujúc možnosť, že by na nich niekto mohol vypáliť aj z inej zbrane ako z vyradeného guľometu. 

Jeho švajčiarsky kolega zniesol karabínou zo sveta posledného strážnika a krátko na to zahalili palubu fialové oblaky z dvoch dymovníc, ktoré mal predtým pripnuté k opasku. Juro ešte stihol sledovať, ako sa rozleteli dvere do podpalubia a vybehlo z nich niekoľko ďalších postáv v čiernych úboroch. 

Nasledujúca minúta bola plná napätia a občasnej nekoordinovanej streľby. Prosím, žiadne granáty, prosím, žiadne granáty, modlikal Juro v duchu.

Jeden z obrancov sa pokúsil vybehnúť po schodoch smerom k mostíku, ako Juro zachytil z okraja dymovej clony. Pravdepodobne dúfal, že zhora bude mať lepšiu šancu trafiť štyroch ležiacich banditov. Juro začul jeden nezameniteľný výstrel Wilhelmovej karabíny. Musel sa vo všeobecnej haravare riadiť iba zvukom strážnikových tichých krokov, no Juro nepochyboval, že odvážny bežec už nie je medzi živými.

Hoď ďalšiu dymovnicu, chystal sa zakričať Juro, no nakoniec to nebolo nutné. Po dvoch lanách, ktoré Robbie medzičasom priviazal o zábradlie, sa už na palubu vyšplhali prví piráti.

„Subax wanaagsan!“ skríkol nadšene ich vodca a začal páliť po brániacej sa posádke. Jeho pobočník sa zosunul na zem s priestrelom brucha, no šedivý korzár to ignoroval a v polkruhu s čerstvými posilami odhodlane kráčal smerom k schodisku do podpalubia, odkiaľ už prestali na palubu vybiehať obrancovia. 

Tec strhol bokom jedného mladíka a čosi sa ho vypytoval. 

„Áno, áno, volali,“ odpovedal Somálčan.

Tec si vydýchol, oprel sa chrbtom o zábradlie a zapálil si cigaretu. Robbie s Wilhelmom sa medzitým s jedným Somálčanom v závese rozbehli na mostík. Po bledosivej dlažbe sa rozširovali krvavé škvrny hnané všetkými smermi kolísavými pohybmi lode.

Juro si sadol do tureckého sedu. Kapitán Sham si pritláčal trasúcu sa ruku k hrdlu a zo zeme naňho hľadel vyčítavým pohľadom. Jeho skrvavená snehobiela uniforma pripomínala indonézsku vlajku.

Z mostíka sa ozvalo zopár výstrelov. Z podpalubia bolo už hodnú chvíľu počuť bubnové sólo útočných pušiek.

Juro na chvíľu zavrel oči. Všetko, čo počul a všetko, čo cítil, sa dialo naozaj. Nebolo to iba v jeho hlave. V minulosti skúšal prosiť o odpustenie, nič to nezmenilo, vždy skončil na tom istom mieste.

Postavil sa a prešiel k zomierajúcemu kapitánovi.

„Prepáčte,“ zamrmlal po slovensky a strelil mu do spánku.

***

Somálčania sa zhromaždili na palube. Anis Askar si opretý o zábradlie hladkal šedivé strnisko a žartoval s Robbiem. Jeho chlapi sa medzitým pomaly trúsili na svoju bárku, z ktorej výkonný motor vskutku robil morského vlka v ovčom rúne. Stratil dnes dvoch mužov, ďalší traja boli ranení, no on mávol rukou s tým, že to rozchodia, a ak nie, čaká na nich raj.

„O tom silno pochybujem,“ prehlásil Wilhelm. 

Anis naňho zagánil. Robbie stihol pohotovo dodať: „… lebo som videl, ako slopú, keď na lodi nájdu tvrdé,“ a rozpustiť hustotu atmosféry, predtým ako situácia dostala šancu znepríjemniť Wilhelmovi deň. 

Anis dostal do rúk štyri mešce striebra, jeden od každého z posádky oranžového člna, ktorý večer predtým vyplával z pirátskej lode s cieľom pretnúť kurz teraz už spacifikovanej nákladnej lode. To bola polovica jeho odmeny, rozdelí ju medzi svojich mužov, keď sa vráti na breh. Druhú polovicu dostane na účet vo svojej panamskej banke.

Robbie ďalej konverzoval s ostrieľaným pirátom, kým Wilhelm letargicky sedel vedľa Teca. Ten fajčil ďalšiu cigaretu, akoby súťažil v majstrovstvách sveta v naháňaní rakoviny.

„Vieš, že nás Španieli nazvali indiánmi, lebo si mysleli, že doplávali do Indie?“ spýtal sa Švajčiara, hľadiac na neodpratané nevládne telá zmasakrovanej posádky.

„Viem, Tec, to vie dnes už každé malé dieťa,“ prikyvoval Wilhelm monotónnym hlasom. Potom zmenil tému.

„A ty vieš, že som to chcel dnes skúsiť? Skutočné pokánie? Spraviť dieru do člnu alebo, ja neviem, upozorniť tých chudákov, že nás majú radšej zajať, alebo…“

„Nič by to nezmenilo, vieš, že ja som sa o to už pokúsil,“ skočil mu do reči Juro.

Bradatý horal sa na Slováka zamračil. „Tak si to asi nemyslel úprimne!“ odvrkol.

„Môže to niekto z nás ešte myslieť úprimne? Po tom, čo sme zažili? Alebo z nás hovorí len strach z toho, čo príde potom?“ oponoval Juro.

Wilhelm mávol rukou. „Nie je to len moja voľba, chalani. Nezradím vás. Ale keby to záležalo len odo mňa…“

„Ďakujem, bratku,“ pokýval hlavou Tec so svojou klasickou úprimnosťou v hlase.

Juro sa snažil nemyslieť na všetky ďalšie telá, ktoré iste ležali v kajutách v podpalubí. Už dávnejšie sa dozvedel, že aj Somálčania môžu zblednúť od hrôzy. Videl to aj dnes na tvárach niekoľkých pirátov stúpajúcich po schodisku späť na palubu. Niektorí predsa len neboli stavaní na takýto level brutality. Oťukajú sa, povedal by určite Robbie.

Juro sa pozrel na pupkatého chlapíka zavretého v kabíne žeriava. Všetci naňho zabudli a on len nehybne vyčkával, dúfajúc, že ho nechajú na pokoji. Alebo len strnulo sedel s mysľou vygumovanou šokom. Juro dúfal, že si ho nikto ďalší nevšimne.

„Už sú tu,“ skríkol Robbie, ukazujúc na blížiacu sa luxusnú jachtu. 

Biele plavidlo pôsobilo ako zlatými prsteňmi ovešaná päsť na oko vo vodách, kde sa zvyčajne premávali len tankery, kontajnerové lode a zúfalí piráti na ešte zúfalejších koráboch. Na palube postával hlúčik postáv. Oblečené mali teplákové súpravy, až na dvoch vysokých čiernovlasých mužov. Bledý dlháň v slnečných okuliaroch a na mieru šitom svetlom obleku nonšalantne gestikuloval, vysvetľujúc niečo tmavšiemu prítomnému v tmavozelenej šiltovke so zlatým emblémom a jednoduchej zelenej uniforme.

„No, to sú mi veci,“ zamrmlal Anis Askar pri pohľade na párik zabratý do vášnivej diskusie.

„TAJNÁ služba, čo?“ krútil hlavou Tec.

„Je z Ministerstva informácií, tak má asi potrebu všetkých informovať o svojej prítomnosti,“ pridal sa Juro.

Iránsky dôstojník chvíľu nato vstúpil na palubu a jeho desiati pomocníci sa energicky rozbehli do podpalubia.

Salám,“ fľochol naňho somálsky pirát takmer posmešne a Peržan ho odzdravil s najviac pasívne agresívnym úsmevom, aký kedy Juro videl na človeku, čo nenosil rúž.

Dlháň v bledomodrom obleku si to namieril rovno k Slovákovi a udrel ho veselo dlaňami po oboch pleciach.

„Kapitán Jánošík, čistá prácička ako vždy, cítim sa hlúpo, že som tvoj plán spochybňoval, ale veď čo už ja starý mudrlant viem o asymetrických bojových stratégiách,“ zasmial sa a zbojník cítil, ako naňho spod slnečných okuliarov hľadia oči farby a veku jantárových artefaktov, zasadené do tela vitálneho päťdesiatnika.

„Čistá prácička, kým si neskontroluješ podrážky,“ oponoval Wilhelm, ďalej sediaci vedľa zmoreného indiána, chlapíkovi stojacemu v kaluži želatínovej krvi mŕtveho indického námorníka.

Dlháň rozhodil rukami, čím vystavil na obdiv manžetové gombíky obložené drahokamami všetkých dostupných farieb.

„Ale, ale, pán Tell je dnes akýsi mrzutý, Robin ťa zase nabil v streleckej súťaži?“

„Skóre je sedem-päť vo Wilhelmov prospech, ale je pravda, že v poslednom kole som ho, takpovediac, rozjebal. Keby sme strieľali na rýchlosť, a nie na presnosť, bolo by to dvanásť-nula, lebo svižné umenie anglického luku vždy porazí ťažkopádne inžinierstvo teutónskej kuše,“ naparoval sa anglický lukostrelec a Juro dobre vedel, že opäť len bráni Wilhelma, keďže posledné kolo streľby na terče prebehlo pred viac ako dvoma mesiacmi.

Dlháň prešiel k sediacemu páru a ťukol ukazovákom Teca po nose. 

„Tecumseh, vidím, že rušička funguje, lebo si neviem skontrolovať dedinu na Traviane. Môžeš ju už vypnúť, nie je tu živej duše, okrem kapitána Anisa a našich perzských priateľov. No, a potom sme tu ešte my,“ opäť sa zasmial.

Tec prikývol a stlačil zopár tlačidiel na čiernej škatuli, ktorú mal na starosti, odkedy ju vyrobil v dielni jedného singapurského elektrotechnika. Z podpalubia sa trúsili iránski ozbrojenci vykladajúci po dvojiciach napohľad ťažké debničky na palubu.

Muž v obleku chytil Jura okolo pleca a ťahal ho bokom, proklamujúc: „Musíš mi ukázať, ako si vyradil ten guľomet, to musela byť poriadna rana.“

Jurovi po jeho dotyku začalo pulzovať v spánkoch. Zatmelo sa mu pred očami, takmer nevnímal, ako ho černokňažník vedie k miestu, kde ležal strážnik, ktorému sa z tváre po výbuchu odpojili kusy kože, ťahajúce sa teraz po zemi ako oškvŕknuté girlandy.

Zbojnícky kapitán vdychoval soľou nasýtený vzduch. Opäť však cítil smrad výparov, ktoré ho dusili, ale nikdy ho nezadusili. Žiar ohňa, ktorý ho pálil, no nikdy ho nespálil. Krik, ktorý ho ohlušoval, ale nikdy ho neohlušil. 

Spomenul si na chvíľu, keď prvý raz pocítil dotyk Anaximandra. Šok, keď pekelnú horúčavu a pocit večnosti v momente vystriedal chlad a čas. Chlad kamennej platne pod svojím nahým telom, ktoré nebolo jeho. Patrilo nejakému chudákovi, ktorému bol vraj Juro prapredok a uzurpoval si v tej chvíli jeho okultnými symbolmi počmáranú telesnú schránku.

„Vstaň, Juraj,“ povedal vtedy hlas, ktorý dnes už poznal, no vtedy vychádzal z iného hrdla. Dnes už vedel, čo je zač Anaximander, lotor, ktorý mal v histórii mnoho tvárí a mnoho mien. Balim Sultan, Lžidimitrij, gróf Saint Germain, Kaspar Hauser a ďalšie. 

Černoknažník ho pustil, zložil si okuliare a spýtal sa nadurdeným hlasom: „Čo to ten loptoš Tell zase stvára, má snáď zajačie úmysly?“

„Má,“ uznal Juraj. „Ale v práci nič neurobí. Kvôli nám ostatným. Podľa mňa by mu veľmi pomohlo, keby sa mohol na chvíľu vrátiť do Švajčiarska. Vidieť svoj odkaz.“

„Hmm a teba mám poslať rovno na Slovensko, Hooda do Nottinghamshiru a Teca hocikam, len nie do Ameriky, aby sa nám od žiaľu neuslopal, čo?“ založil si Anaximander ruky cez hrudník.

„To by bolo ideálne.“

„A časovo náročné,“ pokrútil černokňažník hlavou.

„Máš všetok čas na svete,“ kontroval Juro.

„Ja áno, ale toto telo nie. Daj tomu dvadsať rokov a budem zase v tele nejakého batoľaťa. Zopár rokov, kým si uvedomím svoju prítomnosť, ďalšie roky, kým jeho dušu úplne vystrnadím, dospejem… Nie, máme tu rozbehnuté niečo veľké. Chystajú sa globálne zmeny. Tentokrát sa všetko podarí na sto percent, nielen na mojich klasických sedemdesiat. A potom si môžete ísť, kam chcete, pre mňa za mňa aj zomrieť na starobu, ak by vás zaujímalo, aký je to pocit…“ odmlčal sa a dokončil, „na hovno, ak by si chcel vedieť.“

Bosorák sa oprel o zábradlie zjazvené výbuchom plastickej trhaviny. Zahľadel sa na východ k vzdialenej Sokotre, kam mali v ten večer namierené.

„Aj tak – ako si to Tell vôbec predstavoval, chcel sa kajať, alebo čo?“ pokračoval Anaximander. „Nepovedal si mu, že si to skúsil a nemá to význam? Chce skysnúť v pekle, kým ho odtiaľ zas o pár rokov nevytiahnem, keď ma prejdú nervy?“

„Povedal som mu to mnohokrát, možno tomu neuverí, kým sa nepresvedčí,“ pokrčil Juro plecami.

Anaximander vzdychol.

„Ste zatratené duše vytrhnuté z pekla, svoju šancu ste už mali, rozhodnutie padlo. Toto je len vychádzka, nemá význam trieskať sudcovi na dvere. Užite si tie roky na slnku, predtým ako znova nastúpite na výkon trestu. Mali ste prosiť o odpustenie, skôr ako ste naposledy vydýchli, alebo ideálne, nevybrať sa počas života cestou, kde ste všetci nakoniec vraždili nevinných. Tá kopa žlče a výčitiek, ktorej hovoríte Boh, nie je tak osvietená ako môj pán. Nedokáže posúdiť primeranú reakciu na habsburskú okupáciu švajčiarskych dolín, na vykorisťovanie poddaných neschopným kráľom Jánom, na nespočetné zrady americkej vlády voči domorodcom, ba ani na zdieranie roľníkov zemepánmi snažiacimi sa žiť si na vysokej nohe v krajine spustošenej kuruckými povstaniami,“ vyrátaval dlháň na svojich štíhlych prstoch.

Juro sa nehádal. Momentálne sa tešil, že sa v najbližších týždňoch dožije posledných dielov Zápisníka smrti a že sa o nich porozpráva s Táňou.

***

Loď Vishva Varuna sa potápala. Výbušniny jej prederavili trup na viacerých miestach a plávajúca hrobka klesala ku dnu na podmorský cintorín. Robbie sledoval predstavenie s mojitom v ruke na vzďaľujúcej sa jachte. Tec si šiel ľahnúť. Wilhelm hral karty s kapitánom somálskych pirátov. Učil ho novú hru s balíčkom maďarských kariet a vysvetľoval mu, že žaluďový horník je vlastne on osobne. Starý Somálčan sa len smial a krútil hlavou, ale jeho bystré oči pozorne sledovali výklad pravidiel.

Juraj si ešte všimol, ako sa v poslednej chvíli otvorili dvere na žeriave a bezradná postavička v diaľke tápavo lapala po plávajúcich troskách.

Anaximander, popíjajúci whiskey sour, opäť chytil Jura za rameno a zašepkal: „Porozprávaj sa ešte s Wilhelmom. Možno v zime vybavíme nejakú lyžovačku. Ja si zbehnem do banky. Ty vlakom na víkend na Slovensko. Robbie na nejaký zápas Chelsea v Lige majstrov. A Tec… ja neviem, môže ísť do technického múzea vo Viedni alebo čo. Nechcem vás tam dole poslať nadobro. Bola by to škoda. Niektoré príbehy si nezaslúžia koniec.“

Ján Ďuriník „Vettergiz“

Ako Ján Ďuriník žije s rodinou v Trnave. Ako Vettergiz žije na instagrame infantilnými vtipmi. Za najväčší skvost svetovej literatúry a nespornú kulmináciu ľudskej tvorivosti všeobecne považuje sériu kníh o Barrym Trotterovi od Michaela Gerbera.

Články autora