Moja romanca s Martinus Cenou Fantázie sa začala v roku 2016. Spomínam, že pri prvom postupe to bola číra radosť z novej spisovateľskej méty. Pri tom druhom to bola radosť iná, boli to skôr splnené očakávania. Tentoraz som skutočne prekvapený, pretože sa k porotcom údajne vôbec nedostali moje darčekové koše (rozobrali ich zrejme na pošte). Vymýšľať tretí finálový medailón za 24 mesiacov nie je žiadna prechádzka novembrovou Bibliotékou, ak sa teda nechcete recyklovať. Všetko dôležité je v tých prvých dvoch. Tancovať, spievať a vyzerať som sa medzitým nenaučil – naďalej radšej píšem.

 

Perpetuum immobile je jedna z poviedok pripravovanej zbierky a podporiť ju sa oplatí. Lakmusový papierik vedcom z Inštitútu v Šenkviciach potvrdil, že hlasy, ktoré jej pošlete, liečia astmu a ploché nohy. Námet sa zrodil na svadbe, v malebnom kaštieli pani Magálovej. V pokročilej hodine sme – nie práve triezvi a nie práve oblečení – skákali do bazéna. Neviem, aká mágia sa tam udiala, no príbeh o hydrobázickom časostroji sa mi napísal v hlave ešte skôr, ako som sa vynoril. Zvyšok – to už je história.