Mal som si radšej zobrať život (9. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Ožral som sa úplne na kašu a dovliekol sa k nejakému hotelu. Ledva sa mi podarilo zaplatiť, lebo som nevedel rozoznať farbu bankoviek. Až potom som spadol oblečený na posteľ. Na druhý deň som zobral z obchodu tržbu zo včerajšieho dňa a nemastno-neslano chalanom oznámil, že neviem, kedy prídem, že to teraz musia ťahať sami. Pobral som sa na autobusovú stanicu. Chcel som sa vybrať za dedom Ľudom do lesa, ale nakoniec som stvrdol v staničnom pajzli, kde som si za pár hodín vylial rozum alkoholom a dúfal, že sa v tých borovičkách utopím skôr, ako príde nejaký aktívny plavčík. Nech sa už z toho amoku nikdy nepreberie, nech sa mi nevráti moja rozumnosť, moja schopnosť logicky spájať veci a dokonale tak chápať súvislosti.

Konečne som si zapol mobil a zmazal všetky správy od ženy, ktorú som si prial nikdy nespoznať. Dvadsaťdva neprijatých hovorov a sedem esemesiek malo váhu jedného môjho poopičného prdu, určite nie viac. Všetkému bol koniec, nezvykol som sa klamať a maľovať moje neplodné vajcia na ružovo. Napísal som tej stvore pár vyčítavých slov, nech si aspoň trošku ochytá, čo je to smažiť sa sama v sebe: „Od narodenia som neplodný, takže nemám ani syna. Nemám nič, zobrala si mi všetko, gratulujem. A neviem, či vlastne chcem od teba ešte niečo počuť. Aj tak by to boli zasa iba klamstvá…“

Keď moja Enola Gay spustila do jej zraku atómku, vypol som mobil. Kašľal som na to, koľko bolesti jej upretím možnosti vysvetliť spôsobím. Mal som jej čo vracať celý život. Už som nebol človek, nebol vo mne kúsok pochopenia pre iných. Cit, nehu, lásku, altruizmus a iné hovná vyrobené „poľudštením“ opice vytrela jedna veta o lenivosti mojich gúľ, všetko bolo jasné ako slnko nad bezoblačným morom otráveným stroskotanou naftou. A ja už som skutočne nechcel nič počuť. „Načo do seba dostávať a analyzovať tie grci o tom, že sa Radka ešte počas nášho chodenia s niekým pošmykla a dala mu. Už len samotná predstava, že niekoho pustila do seba, že ju kuchal iný úd, je slušná trhavina, nieto ešte bonus v podobe potomka, ktorého pravého otca možno predo mnou schválne zamlčala, možno nie… a je to vlastne jedno, preč so všetkými týmito zvratkami doby,“ vytrhal som delové gule z mojej mysli a dal ďalšiu borovičku na ex.

Nechcelo sa mi ísť ani po vety a pohladenie do prírody, po čistý pohľad starcových očí. Nič ma neťahalo odísť do hory, vyplakať sa tam ihličiu, ľahnúť si do snehovo-blatového výmoľa, zakryť sa vetvami a tváriť sa pred svetom, že neexistujem, že tu nie som, nikdy som tu nebol a ak si niekto myslí, že áno, tak nebude dlho trvať a skutočne odtiaľto odídem. Možno ešte skôr ako môj pravý foter. Zrazu mi napadlo, že by som si s ním teraz možno aj rozumel, keď sa obidvaja brodíme kalom osudu a dokonca obaja vysilene trepeme na bránu pekla. Nech už konečne čerti otvoria nenásytnú jamu levovu, prepichnú nás obrovskými vidlami cez chrbtice a hodia do vriacich kadí. Či ako to vlastne vymysleli kresťania. Museli byť skutočne „plní lásky“, peklo by zlý človek nikdy nevymyslel, to som vedel.

Ale kázať, to bolo to posledné, na čo som mal chuť. Mojím vierovyznaním sa stala apatia, mrzutosť, neviera, opustenosť. A chľast. To bol môj verný erb, bolestný totem, symbol riešenia, logo nádeje prežitia. Neviem, koľko dní som sa paril v alkoholovom náleve. Našli ma policajti na ubytovni. Vraj cez nejaký signál, ktorý vyžaroval môj občas zapnutý mobil. „Tá kurva sa šla určite vyplakať môjmu nevlastnému fotrovi. To by ma zaujímalo, či mu povedala: Počúvaj, starký, zafikala som si s Karlem. Spoznala som ho v Prahe na plavárni Džbán. Cez plavky sa mi zdalo, že má slušný chvost, tak som sa ako naivná Slovenka dala zvábiť na jedno čapované s becherovkou a nakoniec som mu dala pri Vltave pri jednom strome päty na plecia. Mám z toho večera spomienku, volá sa Matúško. Čo, zabehlo vám? No a Luki, váš nevlastný syn – ináč, aj vy ste ho pekne dlho ťahali za nos – no tak tento Lukino sa teraz dozvedel od svojho doktora, že je neplodný. Debil, vytáral mu pravdu, no nemohol byť ticho? Ale aj mňa to prekvapilo… No neodbočujme. Lukino sa stratil. Už týždeň o ňom nič neviem a mám strach, aby sa nepominul. Vy ste veľký kápo, robíte na ministerstve, policajti sú vaši podriadení, nepohnete prstom? Ja viem, vytočil vás, chápem, ale predsa len, musíte k nemu niečo cítiť, nie? Jéj, ste zlatý, idete niekomu zavolať? Ďakujem vám!!!“

Asi tak nejako zahral apo Stanko všemohúceho a dal tajný príkaz, aby mravce porušili zákon a našli človeka, aj keď to neviedlo k dolapeniu zločinca či k vyriešeniu nejakého kriminálneho činu. Keď zavolal niekto z vnútra, išli sa všetci na obvodoch premeniť na vyškerené jašterice, ktoré by najradšej zaliezli do každej diery a obratom všetko úlisne splnili. Tam sa šplhalo po rebríku, kde mal každý hlavu strčenú v riti, ktorá sa nachádzala o priečku vyššie. Ešteže každého tlačila tá spodná hlava, ináč by to niektorí nikam nedotiahli.

Dvere otvorila recepčná rezervným kľúčom. Vo dverách boli dvaja policajti, vedľa nich stála poblednutá Radka. Vrátnička ustúpila dozadu, ale stihla ešte prekvapene zhíknuť:

– Preboha, on tu fajčí.

Pripadal som si ako vyplašené divoké zviera, ktorému besný chrt vykutral dieru a poľovníci sa k nemu rýchlo dohrabali lopatkami. Nazerali do mojej nory a neverili apokalyptickému obrazu toho, čo človek dokáže, keď chce. Bol som obložený prázdnymi fľašami a popolníkmi plnými ohorkov. Ležal som v špinavých slipoch, v prepotenom tričku a v ponožkách na neoblečenej posteli. V jednej ruke som držal nedopitú fľašu červeného, v druhej horiacu a aspoň dve minúty neodklepnutú cigaretu. V debni dávali nejakú pičovskú debatnú hodinku, kde dvaja politici znásilňovali pravdu v priamom prenose, dražili mier, urážali sa a bolo im úplne jedno, že sú vlajkovou loďou celej spoločnosti. Našťastie tej, ktorej som ja už nebol súčasťou. Nerozumel som im, ale nedokázal som to prepnúť. Nevládal som totiž pohnúť rukami, bol som totálne na mol.

Snažil som sa zaostriť oči na manželku, ale rozmazávala sa mi a tancovala z jedného obrazu do druhého. Mala vyplakané oči a bola pochudnutá. Určite toľko dní, čo som ja nasával, ona nejedla. Po lícach jej stekali slzy. Všetky tie zahmlené Radky, ktoré som mohol vidieť, do jednej plakali. Vrúcne, milujúco, žensky, úprimne. Mali ma tie slané perly obmäkčiť či roztopiť? Nie, rinuli sa, lebo tak to všetky tie Radky cítili. Aj Radka matka, aj Radka milujúca žena, aj Radka žena domácnosti, aj Radka žena reprezentujúca ma ako muža v spoločnosti, aj Radka kamarátka do dažďa i do slnka, ale aj Radka kurva, ktorá dala niekomu zašukať, narástol jej z toho hriechu bachor a mne obrovské parožie, pri pohľade na ktoré by si cvrkol každý nemecký poľovník. Všetkým tým ženám vyvierali potoky bolesti priamo zo srdca. Chcel to tak Boh, diabol, osud, bumerang karmy, ľudská slabosť či hlúposť? Dalo sa tomu zabrániť, zastaviť chod vecí, aby som nemusel skončiť ako Charles Bukowski – dopitý, došťatý a dosratý v posteli ako nemobilný dôchodca alkoholik?

Celá tá čierna sedmokráska Radiek ku mne pribehla a hodila sa s plačom na mňa. Zmohol som sa na nezrozumiteľné ožranské bľabotanie, ktoré malo znamenať niečo v zmysle:

– Vypadni… odíď… už k sebe nepatríme… naše stretnutie bol obrovský omyl.

No fontána Radiek ma nepočúvala. Objímala ma, stískala, máčala slzami, bez hanby vyslovovala vyznania lásky, robila tam citový striptíz, o ktorý nemal nik záujem. Možno ešte tak tí dvaja v uniformách. Ja som si v duchu želal, nech všetci vypadnú, opäť zavrú dvere a nechajú ma tam samého, naloženého v mojich teplých bludoch, akordoch chemikálie, ktorá si tak dobre rozumela s mojou ukrižovanou dušou. Nech sa vyparia tí dvaja kokoti hrajúci sa na anjelov, borcov, machrov, majstrov sveta v zachraňovaní a pomáhaní, hlavne vtedy, keď je možnosť zapôsobiť a dostať sa tak krásnej žene pod sukňu, doplávať do jej delty. Nech zmizne ten strapec žien, ktoré mi už nič nehovorili, niekam do čerta, do pekla, za hory, doly, potoky, kopce, hranice, niekam na iný kontinent, cicať energiu inej hviezde, klamať inému hlupákovi, dať diktát ďalšej naivke. Lenže najhoršie je, keď vám ešte ako-tak beží mozog, ale telo je nevládne.

Nakoniec ma museli obliecť a fízli zobrať popod pazuchy. Chvíľku som sa bránil, ale bolo to bezvýznamné, pretože keď som sa nevedel ubrániť alkoholu, tak ako som mohol bojovať s hrubou silou? Naložili ma do auta. Vyzvedali od manželky, čo sa medzi nami stalo a čo vlastne taká pekná žena ešte vidí na tom spustnutom odľudovi so strniskom, ktorému určite nejde o rodinu, lásku, výchovu syna, ale skôr o to, aby bol nonstop v delíriu. „Vyrástli na roli a teraz sa tvária ako bonsaje,“ leskli sa nemo moje oči, na viac som sa nezmohol.

Radka len vzlykala a nič nehovorila. A moja uplakaná a strápená duša lietala niekde kilometer nad tým vozidlom a prosila ma, nech Radke buď odpustím, alebo si zoberiem život, lebo takto to ďalej nepôjde. Ubezpečil som ju, že takto to ďalej pôjde, nech sa vráti okamžite do tela, že alkoholu je v každom obchode dosť a s ním to vonkoncom nebolí. Že v každom regáli sú stovky vstupeniek do inej dimenzie s tabuľou Nebo, kde nikto s nikým tajne netrtká, nikto nikoho nepodvádza. Dokonca sa tam neklame, všetci tam majú skutočných rodičov, ktorí v živote neudrú vlastné dieťa. Leží sa tam na obláčikoch a všetci sa pojašene smejú, lebo sú nádherne ožratí… Frčí tam nonstop žúrka, každý rozhodnutý je vítaný.

A tá moja sprostá duša, oklamaná ako päťročný fagan, sa vrátila. Možno som si mal radšej zobrať život…

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!