Boháčom (3. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Z lesa nevyšiel človek, ale strom. Vracal som sa inou dolinou, akou som prišiel. V ten deň som prešiel snáď celé Karpaty, tak ma boleli nohy. Keď som dokráčal k autobusovej zastávke, vyčítal som z rozpisu, že posledný autobus do mesta ide až za dve hodiny. Namieril som si to teda do dedinskej krčmy, ktorá bola neďaleko. Vošiel som dnu, slušne sa pozdravil, kúpil si pivo a s nenápadným úsmevom odrážal zvedavé pohľady asi desiatky domácich. Ich pohľady veštili, že som nevítaný hosť. Niekto vošiel do ich každodenného chrámu, nevyzul sa, neprežehnal a na drzovku sa premával s krígľom piva cez ich obývačku.

Našťastie tam ešte bola jedna rodinka zabudnutých turistov. Sledoval som, ako ich asi sedemročný syn vyšiel von a chvíľku sa hral v mláke. Keď sa chcel vrátiť, jeho asi o rok mladšia sestrička mu z roztopaše zavrela dvere pred nosom a nechcela ho pustiť dovnútra. Bola úžasná, taká malá drzaňa, ktorej nevadilo, že jej to silnejší bracháčik pri najbližšej hre možno pekne spočíta. Nakoniec to celé ukončil otec, ktorý ju silno udrel po zadku, až plesklo na celú miestnosť, a rázne jej povedal, že robí zlé. Mal som chuť osloviť ho, že pre mňa to nebolo zlé, ale nádherné, že to bolo priam anjelské predstavenie toku energie vydanej na vykonanie úžasne milej čertovinky.

Prišiel plač. Neviem, ktorými chodníčkami chodil ten človek, ale jedno som vedel určite – on v lese nebol. Možno ním kráčal, ale v duchu bol asi skôr vo svojej práci alebo na svojej milenke. Jemu sa dnes stromy nedotelefonovali, poľné kvety mu nespievali, raňajšia rosa ho nehladila. Keby mal otvorené srdce, počul by našepkávanie vzduchu, že by bolo lepšie, keby svojej dcérke povedal, že to jej bračekovi neprinesie úžitok. Príroda by mu poradila vyriešiť tú situáciu určite ináč, nie nahnevanou a bolesť prinášajúcou rukou.

Všetko sa však stalo, ako sa malo stať, a mne sa pred očami zjavil môj starší brat a mladšia sestra. Naše detstvo, hry, spoločné výlety plné výskotu, naháňačiek a prívalov priazne od našich rodičov. Lenže hneď ako som chcel počas nedeľného pikniku v spomienkach zdvihnúť detskú hlavičku k obláčikom, prepadol ma strach, že tam nájdem visieť žeravý otáznik, či moji súrodenci sú vlastne mojimi súrodencami. Bol som znova po krk v sračkách, ten vražedný bumerang sa vracal s trýznivou presnosťou a nekompromisne kosil čerstvú trávu môjho prežitia plameňometom.

Vstal som a chcel som si ísť po ďalšie pivo, ale náhle predo mnou stál chlap. Starý obrovský chlap. V rukách ako lopaty držal dva poldecáky s nejakou bielou pálenkou. Bradu aj vlasy mal šedivé, na lícach červené fľaky. V očiach mal vysadené dve belasé polia dobra, z ktorých na mňa sálal lásku. Bol som ním fascinovaný. Vedel som len dve veci: že sa váľam na dne ľudského nepochopenia ako také bezmocné prasa po údere blesku a že tento človek mi môže v niečom pomôcť. Viac mi vnútro nenašepkalo.

– Prepáčte, nechcem byť otravný… – prihovoril sa mi mäkkým dedinským prízvukom, – reku, či si so mnou nevypijete za jeden pohárik.

Mlčal som. Spravil by som hocičo, o čo by ma požiadal, ale jazyk ma odmietol poslúchať. Nepozorovane som skočil šípku do jeho bezhriešnych dúhoviek, do tých brehov ticha, a dal si tam zatiaľ pár dĺžok kraula.

– Viete, nepijem veľa, ba dá sa povedať, že skoro vôbec. Ale dnes je výročie… nebožka takto pred siedmimi rokmi… – zaleskla sa mu duša.
Odzbrojil ma. Zrazu som znova sedel za stolom a objímal pohárik, jeho i spomínanú mŕtvu ženu.

– Vždy si vypijem, keď je toho deň. Zaránky idem na hrob. To je ešte ticho, ľudia nebuchocú, píly nevreštia. Keď dedina mlčí, to mám najradšej. Donášam jej ľalie, tie ona zbožňovala, – rozprával starec ešte plný zdravia, kým ja som v ňom neustále plával. Zrazu som v ňom uzrel sám seba, môjho možno pravého otca, Ježiša, Budhu, všetkých. Bahnil som sa v tom očistnom bazéne, zapíjal to borovičkou a nadobúdal pocit, že život je zázrak zázrakov a takáto permanentka sa nevracia.

– Nemali sme deti. Nemohli sme mať. No i tak sme si žili pekný život. Síce tvrdý, ale pekný. Veď viete, pod horou, to je len o robote. Ja lesník, ona pracovala tiež v lese. Hlavne v lete. V zime gazdovala v chalupe, kým som sa ja vrátil z roboty. Peniažkov bolo málo, ale zasa sme mali huby, maliny, drevo… Hlavne drevo, to na zimu treba. Neotravujem vás? – zháčil sa znenazdajky starec.

Akoby tou otázkou zatiahol za lano a ja som sa vrátil z polovičky cesty do nebies znova k nemu do krčmy. K spovedi, k sumáru života, k poctivo odžitým ľudským rokom. Tu sa nediali žiadne okľuky, podplácania, zrady, bankové lúpeže, znásilnenia, tu sa počítali len plnohodnotné letokruhy ľudských osudov. Čečina mi stekala hrdlom, kým svahmi tiekol skutočný život, zatekal cez zhrubnuté dlane pokorného človeka do dreveného stola a skladal tam puzzle vzorového bytia. Moje pekné detstvo, ledva prelezené gymnázium, pekný vzťah s manželkou, prekrásny syn a bezproblémová práca v počítačovom obchodíku sa zrazu premenili na neuveriteľne falošnú pozlátku, ku ktorej som sa znenazdajky hanbil priznať.

– Nie, určite ma neotravujete. Rád počúvam ľudské príbehy, – ubezpečil som starca.

– Začalo ju bolieť brucho, vraj do nemocnice treba… zaviezol som ju, ale už mi ju nevrátili. Už som jej šiel len na pohreb, – povedal a zmĺkol. Tvárou mu tiekla láska. Slzy sa leskli, zatekali do vrások, a keď vyplnili kožné korytá, opäť sa vynárali a razili si cestu do stredu zeme. Po tvári sa mu liali potoky lásky k žene, ktorej už nebolo. Zmizol celý svet, zostala tam len túžba cítiť k druhému niečo silné, neopísateľné, srdce sťahujúce, živé. Môj pocit viny k mojim rodičom či nerodičom sa stratil, odišla rodinka turistov s chlapčekom a dievčatkom, zmizol aj výchovný úder ich otca, ušiel mi posledný autobus, unikla moja minulosť aj prítomnosť. Zostal len nádych, zastavenie, výdych, zastavenie, nádych… Ja, starec, krčmár, borovička a tma za oknami.

– Máš kde spať? – spýtal sa ma dedo tesne pred desiatou večer.

– Nie, nemám.

– Pôjdeš ku mne, mám ešte jednu posteľ voľnú. Ja sa šuchnem k Jozefovi.

– Kto je Jozef?

– Kamarát z detstva… Žena mu taktiež zomrela. Pred rokom… Tak som ho zobral k sebe. Prišiel o nohy. V hore, ale to už sú roky. Deti sa o neho nepostarali. Ani štát. Chceli ho niekam zobrať, do ústavu či akého čerta. Ale postavil som sa so sekerou pred sanitku, že nikam nepôjde. Dobre sme všetci v dedine vedeli, že by tam do mesiaca zašiel, – rozprával starec. – Hybaj, ideme, je to kúsok. Doma dáme ešte domácu…

Minuli sme asi desať domov a hviezdy nám do neistých krokov spievali sonet o žití. Asfalt chladol, no mne borovička s pivom rozohriali aj posledné bunky, ktoré starec svojím vrúcnym rozprávaním ešte nestihol zobudiť.

– Daj si pozor, netresni sa, – varoval ma pred zárubňou, keď sme vchádzali do čiernej chalupy.

Dvere sa otvorili, žiara z jednej žiarovky osvetlila neupratanú izbu. Na kuchynskom stole, chránenom umelohmotným obrusom s kvetinovým vzorom dokonale vyťahaným od slnka, bolo snáď všetko, čo potrebujú dvaja chlapi na prežitie: načatý peceň chleba, nôž, omrvinky, doska na krájanie so zaschnutou krvou cibule, pohár džemu, kopa novín, prázdna fľaša od piva, otvárač, pokrivený pivný vrchnáčik, živé muchy, mŕtvy komár. Vzduch v miestnosti už minimálne pol dňa netušil, čo je to vetranie. Z dreveného stropu visela stočená mucholapka a ja som ju mal chuť chytiť a presvedčiť sa, či je ešte schopná zabíjať. Na stene visel Ježiš, ktorý si ľavou rukou držal svietiace srdce. Pravou na mňa kýval Vitaj, nad hlavou mu levitovala tŕňová koruna. Bol prefíkaný, sledoval ma z každého uhla.

V manželskej posteli ležal odfukujúci beznohý Jozef s detskou oválnou tvárou, vedľa neho trpezlivo stál jeho verný oškretý starý invalidný vozík. Nad masívnou dubovou posteľou so silným čelom visela v okrúhlom zdobenom ráme svadobná čiernobiela fotografia môjho anjela s nevestou. Nevedel som tomu usmiatemu páru odhadnúť vek, ale bolo to minulé storočie, niečo okolo vojny.

Starec zapol rádio Made in USSR. Slovenský rozhlas hral práve Claptonovu pieseň Tears in heaven. Pieseň, ktorú Eric zložil svojmu mŕtvemu synovi. Nemo som tam stál a namiesto kruhov pred očami sa na mňa valili vlny pravdy: „Si boháč! Pozri sa, ako ešte žijú niektorí ľudia. Nie v Afrike, na Slovensku! Dobre si zapamätaj s akým baletným pôvabom ten nereptajúci starec plný lásky vyberá fľašu domácej a štamprlíky. Ako pri zatváraní pohladil dvierka kredenca. Nie, ten nábytok nie je moderný. On nie je ani zachovalý, všetci mladí tohto sveta by sa zaň hanbili, ale ten starec ma s tým kusom nábytku zrastené srdce. Vo všetkom, čo tu vidíš, v tom čarovnom neporiadku, je láska a neha. Dýchaj to! Každý jeho pohyb je bohoslužba. Nepotrebuješ sa prizerať spiacemu Jozefovi do tváre, tu nájdeš pomoc blížnemu aj v obitom hrnčeku. Nafoť si do hlavy, ako ten starec jemne plní poháriky. Bude piť alkohol a možno bude trošku opitý, ale stále bude svätý bez vypovedania jediného biblického slova. Toto je presne tá duša, ktorá sa nehlási k žiadnej viere, ale bez toho, aby o tom vedela, je k Bohu bližšie ako množstvo tých hrdo veriacich, ktorí tak často derú kolená v kostolných laviciach. Jeho život má napriek rokom lesk, kvalitu, hĺbku. Je to báseň. Tento človek svojím čistým životom premenil svoj osud na eso pokory, uč sa! Ešte máš chuť sťažovať sa?! Ešte v sebe nachádzaš odvahu dvíhať päsť proti niekomu, niečomu?!“ fackali ma vlny, valili sa cezo mňa, sýtili sa mnou, pretínali ma na tisíc kúskov, znova spájali do jedného organického celku a robili tak zo mňa novú bytosť.

Vypili sme, zhasli dobiela rozpálenú žiarovku. Starec sa šuchol k Jozefovi, mne ako hosťovi prenechal vlastnú posteľ. Vyzliekol som sa do treniek, pritiahol si k hrudi perinu, zavrel oči a začal vnímať tep vlastného dychu, prichádzajúce teplo, mihotajúci sa mix potrhaných myšlienok. Zrazu sa ku mne blížila nejaká postava. Bola celá v čiernom. Spoznal som ho, až keď ku mne prišiel na meter. Bol to Eric Clapton. Uklonil sa a vyslovil len jedinú vetu:

– Nevážiš si, čo máš.

Strhol som sa, nahmatal na zemi nohavice, vybral z nich mobil a zapol ho. Po pár sekundách pípli esemesky. Zvestovali množstvo neprijatých hovorov od milovanej a jednu jej správu: „Malý sa na teba pýta. Už neviem, čo mu mám hovoriť. Ani sebe… ach, odpusť mi…“

Napriek sálajúcemu dusnu letného večera som si pretiahol perinu cez hlavu. Až potom som sa rozplakal.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Keď sa duše nestretnú (4. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!